Príbehy z IR 2017
autor: Haro007, 19. 3. 2017, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Garáž Iriki
Arabi využijú akúkoľvek formu, aby upozornili potencionálneho zákazníka na vlastný obchod, prípadne službu. Berberi mierne zaostávajú. Pred rokmi ma na pikape vytlačili do jarku pri predbiehaní, aby mi ponúkli ich geniálne opravy. Všetkého, od bicyklov po raketoplány. A vôbec ich netankovalo, že mám zlomenú ruku a zúrivo im nadávam. Z nášho pohľadu bezohľadní idioti, z ich náhľadu šikovní obchodníci.
Pri večernom brífingu pred 3. etapou Jirko Vašátko predstavuje miestneho maníka, čo pomôže v tejto časti Maroka s technickým zabezpečením. Zároveň vysloví názov Garage Iriki. Kua, nie sú to tí chuji, čo ma vtedy takmer zabili? Onedlho sa osobne presvedčím. Pamätám si približne miesto sídla, nie názov.
Po príjazde do Zagory za svetla obhliadneme kemp, obsadíme miesto a jacháme smer mesto. Na benzín a očistiť motorky. Sú ešte z druhej etapy riadne zablatené, čo neprospieva údržbe a obhliadke. Plus zanesené chladiče nepovažujem za dobrú vec nikde, nieto v Afrike. Chlapi, stojaci pri bráne kempu majú nadháňača z Iriki. Sadne na moped a vedie nás ku garáži. Našťastie je na inom mieste, než spomínaní odborníci. Garage je naozaj veľká garáž na prízemí miestnej zástavby, premenená na servis a všetko príbuzné k tejto činnosti. Samozrejme, v africkom prevedení.
Dohodujeme cenu za umytie zasratých motoriek, chlap v montérkach vyťahuje wapku na betónový chodník, natretý hrubou vrstvou farby. Aby bol za mokra šmykľavejší. Púšťa prístroj a špinavá voda sa valí po ulici nadol, smerom k čistému centru mesta. Vedľa sídli malý krámik. Sedí pred ním Berber a čaká. Je si vedomý strategickej polohy krámu. Tu sa zastavujú zahraniční cestovatelia v problémoch a počas opráv ich oceľových tátošov má dosť času na predaj serepetičiek.
Začnem typickú a nenáhlivú reč s tým, že vôbec, ale úplne vôbec nemám záujem o jeho somariny. Erik sa hrnie dnu, rovno ho vyhodím nech čaká. Rozpráva iba írečitou moravčinou, ale vo svete tejto krásnej reči ľudkovia akosi nerozumejú. Berber zneistie, neotravuje, iba prosí. Dobrý začiatok, vstupujeme. Okamžite viem, že chlapík nie je žiadny trhovník.
Veľká časť tovaru je pôvodná, ručne robená a iba niekoľko krát predražená. Okrem typických blbostí nás nakoniec správne odhaduje a vyťahuje miestne šperky zo zliatiny striebra, zdobené origo kameňmi z rôznych oblastí Maghrebu. Poznám prácu remeselníkov z miestnych oáz, nádhera. Dokonca má tovar aj zo subsaharskej oblasti, zo Senegalu a z Gambie. Obdivujem sošku koňa z čiernej terakoty, ručne cizelovanú typickými ornamentmi. Vyberám nejaké náramky babám domov, aj kamarát. Zjednám cenu na tretinu, nemám viacej času. Chlapík by rád ešte niečo predať, vyťahuje zo skrytých zákutí všetky poklady sveta, no ubúdajúce svetlo je proti. Ideme von skontrolovať motorky. Sám si prúdom vody dočistím oba chladiče a čižmy a mladý poskok stiera zašpinený chodník. Ulicu poniže riadne zaprasil zmytý odpad z motoriek. Lenže toto v Afrike nikoho netrápi, každý sa stará iba o vlastný kšeft.
Pri sadaní na motorky chcem nejako potešiť obchodníka, tak mu ukazujem novinársky preukaz a sľúbim článok o nákupe. Počerná tvár sa rozjasní v širokom úsmeve a pri objatí takmer padám. Ako málo stačí!
Lenže sľub je sľub a ja ho plním. Fakt dobrý obchod.
Stratené údolie
Po vytiahnutí Lukáša a jeho pokazenej KTM v 5. etape zo slaného jazera hore na asfaltku sa teším, že zostávajúci úsek rýchlo preletím a poriadne sa najem a napijem v bivaku. Slnko visí pomerne vysoko nad obzorom, prídem určite za svetla. Prejdem podľa GPS krížom cez cestu a zostanem stáť. Pozerám na pláň, súvisle posiatu čiernymi kameňmi, bez jedinej stopy. Asi je niečo zle. Zízam na obrazovky, pohýnam sa a sledujem mapu. No nič, musím pokračovať. Prejdem takto jeden vŕšok, druhý a v treťom čiernom údolí vidím cestu. Konečne! Zabočím na ňu, aby sa cesta a ukazovateľ navigácie zase rozišli.
Hopsanie po kameňoch a skalách naberie na obrátkach, absolvujem divoký zjazd po metrových schodoch. Musím, dolu čaká údolie a smerovník GPS je neúprosný. Križujem rovné dno a zatáčam do porastu. Tento typ poznám, v hline vymyté jarky od vody. V Maroku majú vždy tvar, akoby niekto chaoticky poodtláčal do blata lodičky, pričom stopa po nich je dva krát hlbšia ako širšia. Ich rozmer na šírku osciluje od pol metra po niekoľko metrov. Kolmé brehy vylepšuje časté blato na dne. Oriešok pre akékoľvek vozítko.
Takto absolvujem postupne niekoľko pahorkov a údolí, pričom občas narazím na nejaké stopy. Trasy sú nakreslené, akoby ich niekto namaľoval doma pri počítači, bez znalosti konkrétneho miesta. No tak trasu, samozrejme, nik nestaval.
Potom sa údolie rozšíri, rozdelené orbou na primitívne polia a kanály. Zase slalom odnikiaľ nikam a pochybnosti, či vôbec idem správne. Po nich okraj planiny a konečne zopár rýchlych úsekov. Dobre, do cieľa zostáva snáď 15 – 20 kilometrov vzdušnou čiarou, to dám. Pozerám na údolie od obzora po obzor a široké niekoľko kilometrov. Na okraji beriem povinný bod a hľadám cestu. Podľa mapy bolo pred povodňou posiate cestami. Teraz sú tu iba povestné jarky, kam oko dovidí. No nič, musím skúsiť prejsť.
Začínam šikmo doľava, hľadám prijateľné miesto. Dôjdem asi 300 metrov do vnútra labyrintu a musím otočiť. Jarky už majú vyše 3 metre hĺbku a dole sa objavuje ílovité bahno. Návrat zvládam, trapézy a predlaktia mi horia. Odpijem z kamelbaku a skúšam o kilometer ďalej. Dostávam sa hlbšie do údolia, no aj tak musím otočiť. Pokračujem ešte kus, odbočka do jarkov a opäť potupný návrat. Mám dosť, dochádza mi voda aj sily a slnko klesá. V diaľke zazriem pastiera tiav, posunkami naznačuje pokračovať pozdĺž a o 5 kilometrov prekročiť kritické jarky.
Dobre, mastím po piesku, hline a potom po šutroch, poriadne veľkých. Nakoniec ma jarky napravo a návršie naľavo zovreli a postávam pri neveľkej chatrči. Vybiehajú traja mladí otrhanci, gestikulujú a niečo vykrikujú. Jeden má snahu o rozhovor, druhý iba niečo ukazuje a tretí nenávistne vrieska. Zrazu zmizne v stavaní a vybehne so samopalom v ruke. Kúúúrva, armádny kontrolný bod o ktorom nevieme a oni nevedia o nás! Do hulákania kričím aj ja, no zjavne nervózny zasran naťahuje zbraň a zamieri. Dávam ruky hore a naznačujem návrat do hlbín labyrintu. Dvaja prikyvujú, tretí drží prst na spúšti. Tak dobre chlapci, opatrne otáčam, potom hádžem dvojku a pod plynom doslova letím po kamennom mori, súcom na trial. Pud sebazáchovy dokáže divy. A odhaľuje medzery v jazdení.
Po dosiahnutí pôvodného CP, kde všetko začalo, postojím. Spotený pijem zvyšok vody a pozerám na dvoch Egypťanov, skúšajúcich o priamy priechod jarkov. V jednom z nich miznú a už nevychádzajú. Mne nezostáva iné, ako skúsiť opačnú stranu. Po chvíli narazím na stopy, neomylne vedú miestami, kde sú vymleté nerovnosti plytšie ako meter. Slnko je tesne nad obzorom a smer jazdy mieri, samozrejme, proti nemu. Katastrofa, prakticky nič nevidím. Po dosiahnutí normálneho podkladu hľadám smer, končím na kozom chodníku. Pobiede otáčam a podľa pokynov Berberov, lezúcich zo stanu, nachádzam cestu. Cieľ dosahujem v okamžiku zapadnutia slnka a velebím Boha. Posádky za mnou to budú mať v tme fakt ťažké. A nebolo ich málo.
Randýs zlomil v bludisku obe polosy, Pavel Režný vykopával auto, Egypťania zablúdili a prišli v noci… Kde končil úmysel staviteľa tratí a začínali hrátky prírody neviem. No myslím si, že po skončení etapy si neoddýchli iba jazdci, ale aj usporiadateľ. Išlo o veľa. A v bivaku sa dozvedáme Jóbovu zvesť o havárii Erika a o niekoľko hodinovej preprave do miestneho špitálu. To sme nevedeli, čo za strašné zranenia mal. Ani nemáme síl papuľovať, iba rezignovane a automaticky chystáme stroje a seba na zajtrajší štart. Sme predsa na pretekoch, tak budeme pretekať. Iba zajtrajších 700 kilometrov nás mierne desí.
Prelet nad Západnou Saharou
V rannom zmätku zabúdam na fakt, že Erik leží v špitáli a chvíľu ho nervózne čakám. Nakoniec prejazd stihnem, meral iba zo 12 kilometrov a končí na dohľad od miestnej asfaltky. Je mierne nad nulou, po predošlých ránach príjemná zmena.
Dnes pred štartom nik nesranduje, včerajšok si vybral daň. No ani nik neprotestuje, proste pokračujeme v pretekaní. Cesty na začiatok vypadajú obojpohlavne. Koľaje, kamene, občas piesky. Ich charakter sa môže zhoršiť aj zlepšiť. Ako postupne púšť ukazuje prívetivú, rovnú tvár, ta hustne ranná hmla. Až z ničoho nič levitujeme v bielom vesmíre, kde nik nevie, čo je vpredu, vzadu, po stranách, či dolu… Optický klam spôsobuje pocit, že idem stále dolu kopcom. Hustá hmla kondenzuje a otravuje chladom. Okuliare najprv zbavujem odhadzovačiek, potom ich načim pravidelne utierať. Našťastie prívetivá navigácia a ľahké terény neskomplikovali mliečny úsek.
Konečne si slnko našlo cestu až k Sahare. Môžeme pridávať plynu, kto má koľko odvahy. Pretože púšť sa narovnala od obzoru k obzoru. Síce ešte letíme po cestách, vyjazdených v nízkej vegetácii, no tie onedlho vystriedajú pláne bez jedinej koľaje. Nastáva čas na voľnú navigáciu, kde sú body od seba vzdialené aj 20 kilometrov. Jasný je iba smer, ostatné rieši jazdec sám, bez akýchkoľvek iných indícií. Toto môžem, krása!
Pod plynom letím cez jednotlivé plató, oddelené od seba buď plytkými jarkami, alebo nízkymi návršiami. Púšť ukazuje paletu všemožných farieb. Biele plochy s malými kamienkami, okrové s hrubým pieskom, zelené s malou ťavou trávou, fialové a žlté s malými kvietkami. Rastlinstvo ničené kolesami omamne mentolovo vonia, inokedy ako čerstvo pokosená lúka.
200 kilometrov ubehlo rýchlo, tankujeme. V strede púšte stojí džíp, vedľa poukladané bandasky a bokom vypáskovaná a označená zóna tankovania. Pomáhame si navzájom, lebo 10 minút stačí na načapovanie, bleskovú kontrolu a jedenie len tak tak. Zisťujem priaznivú pozíciu v prebiehajúcej časovke, rýchle trate mi sedia. Ale všeobecne motorkári, prihlásení do „full race“ kategórie s trasou až do Dakaru, šetria motory na Mauretániu. Preto jazdíme do 140, viacej netreba.
V druhej polovici rýchlostky občas pribúdajú prašné vyjazdené pásy, široké desiatky metrov. Sú plné dier a dvíhame oblaky bielej múky. Našťastie ide jazdiť súbežne a v púšti sa stretávame vyslovene sporadicky. Neskôr sily prírody krajinu mierne zvlnili a pribúdajú plochy malinkatých duniek. Ale pozor, občas má niektorá číhajúca sviňa pol metra a jej trafenie v stovke znamená problémy.
V poslednej štvrtine začne krajina typická pre Západnú Saharu: ploché a nízke vŕšky, široké a plytké kaňony a vápencové kamene. Sú mierne, zatiaľ iba oddeľujú jednotlivé pláne od seba. Tu treba viacej hľadieť na spôsob ich prekonania, pretože nie každý smer je ten správny, prípadne bez problémov zjazdný. Zo dva krát triafam nerovnosti, klepnú dorazy a sedačka mi nakopne prdel. Predný ráf vydržal a ja dopadám zakaždým späť na motorku.
V pohodovej a rýchlej jazde prijachám pod pahorok, porastený trsmi ťavej trávy v piesku. Medzi týmito nebezpečnými hrbmi z piesku sa povaľujú kamene. V poraste sú vyjazdené koľaje, esovite kľučkujúce optimálnou trasou nahor. Preradím na trojku a veselo sledujem stopy. Spoza zákruty vykukne voľný a veľký šuter. Nie je čas a miesto na korekciu smeru, iba poriadne pridám. Predné koleso tresne na dorazy, zadok nakopáva a letím do nepodarenej stojky. Trochu som rozhodený a nedopadám na sedlo rovno, no problém ustojím. Nie je dôvod na uberanie plynu.
V roadbookovej rally typu Africa Eco Race je vyznačená každá nebezpečná diera na trase, každý problém za horizontom. Jazdci, plne dôverujúc itineráru, gazujú odušu aj v miestach, kde nevidia dopredu, pretože majú istotu o nasledujúcej ceste v zmysle bezpečnosti.
Pri rally s GPS navigáciou takýchto výstrah niet a je na pretekároch, ako sa s tým vysporiadajú. Bezpečná, pomalá jazda kontra rýchla a relatívne nebezpečná. Časom si tí rýchlejší nájdu kľúč na odhad kritických miest a veľké časť horizontov letia do neznáma. Aj ja. Po nakopnutí proste pokračujem vo zvolenom tempe. V priebehu sekúnd prekonávam zatáčkový horizontík na pieskovom podklade. Počas letu zazriem vpredu krížom cez zjazdnú trasu dva skalné prahy, ten druhý vyšší. Niet v tejto rýchlosti šanca vyhnúť sa im. Dopadnem tesne pred nimi, brzdiť či pridávať nemá zmysel.
V milisekunde chápem nutnosť pádu, toto nepoberie ani továrenský podvozok. Ani sa nestihnem nastrašiť a predné koleso tvrdo naráža do skál. Som miernom náklone doľava, preto riadítka zvrtne tam a motorka ma nakopne. Letím doprava. Počas nárazu cítim tresnutie do ľavej ruky a desivé nakopnutie dozadu ľavého stehna. Letím rotujúc dolu šiškou a po desiatich metroch pristávam na hlavu. Odtiaľ na chrbát a ešte sa otáčajúc šúcham. Samozrejme, na a po kameňoch. Chrupčia všetky kosti a kĺby, obostrie ma bolesť a tma. Pokusne sa otočím a štvornožky skúšam vstať. Z tváre cedí krv, všetko bolí. Tri pokusy skončili pádom hodným ožrana, potom zastabilizujem nohy a stojím. Zle vidím, nepočujem a neviem nájsť motorku.
Zrazu odniekiaľ príde auto v oblaku prachu, postojí, von vyskočia dve postavy a dvíhajú motorku. Niečo kričia, dezorientovaný nechápem. Dotackám sa k nej, Češi mi vravia, nech skúsim odísť sám. Niečo zahundrem, počas nasadania zrevem od bolesti. Domlátené telo vyslalo prvé bolestivé signály. Chytím riadítka a ľavý palec a zápästie nefungujú. Ach jaj! Bez pádu sa pohnem a viem o nutnosti pokračovať, pokiaľ litre adrenalínu účinkujú. Dávam dvojku a chcem auto poslať dopredu. Lenže pravačkou držím plyn a na ľavačke neviem vztýčiť palec. Konečne pochopili, miznú v prachu a pokračujem sám. Skúšam rôzne spôsoby a postupne mi dochádza, že Intecontinental Rally nedokončím.
Nasledujúcich asi sto kilometrov si pamätám ako úsek boja, bolesti a trápenia. Nebudem opisovať túto anabázu, hodená dvojka bola tým správnym kvaltom. Za dve hodiny a niečo k tomu doprdkám k cieľu. Vypnem motor a zotrvačnosťou doskackám k ostatným motorkám. Chalani podržia motorku, Jirko Vašátko ma usádza na skladaciu stoličku a pokúša sa o stiahnutie poničenej prilby. Po krátkom zápase sa podarilo. Krvavý ksicht okamžite pokryjú drzé muchy, pachtiace po chutnej krvi belocha. Lietajú sem z Mauretánie, kurvy.
Horšie vypadá ruka. Zápästie nehybné, palec neovládam a bolí. Cítim pohyb odlomených a vykĺbených kostí. Dostávam bandáž a sadám na motorku. Dokážem stisnúť spojku, odchádzam do 300 kilometrového presunu. Po nejakej dobe vidím pri ceste stáť naše obe tímové vozítka. Už nevládzem. Mladý Černoch sadá na motorku, Harry z auta do buginy a ja do auta. David ma zabáva, kŕmi a ja trpím. Auto nadskakuje, rachotí a rezonuje, som rád že pretekám na motorke a nie v takejto oceľovej truhle.
Po nekonečnej ceste odovzdávam papiere a elektroniku v cieli. Už mnou lomcuje riadna zimnica a začína iná kapitola pretekov: záchrana.
Text: Haro, foto: Intercontinental Rally, Michal Útly, Haro. Erik, internet
