Príbehy z IR 2017 II.
autor: Haro007, 21. 3. 2017, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Návrat domov
Opieram sa zohnutý pri plote kempu v Dhakle. Stojím, pretože mi robí problém postaviť sa, ak sedím. Čakáme na nákladiak, nech môžeme pohnúť dianie dopredu a všetko zorganizovať podľa potreby. Vibrujem ako zmoknutý ratlík. Nakoniec odkrivkám ku vrátnici a tam si ľahnem na chodník, zohriaty zo dňa od slnka. Ešte predtým dávam rozhovor so šéfom zariadenia. Totiž Dhakla je vojenské mesto, postavené hlavne za účelom zastabilizovanie krehkej situácie v Západnej Sahare. A k poriadnej armádnej posádke patrí letisko.
Pamätám si, dva roky dozadu, lietadlo stojace neďaleko od cesty a pôsobiace veľko a civilne. Takže letisko zrejme sporadicky funguje. Šéf kempu tvrdí, že lietadlo lieta každý deň presne o desiatej a musím byť namieste dve hodiny dopredu. Pre istotu telefonicky overuje údaje. Super! Dohodneme taxík na 7:30 a hľadám spôsob, ako sa zohnúť a ako vôbec ležať. Po hodinke prichádza modrý nákladiak, odkrivkám pred ním na naše miesto.
Nakoniec dohodneme všetko potrebné, balím jednou rukou do bundy a batôžku zopár drobností, doklady, peniaze a nabitý telefón. Bude zabezpečovať môj návrat domov. Černoch mi obetavo pomáha, nosí mi tekutiny a jedivo. Vibrujem čoraz viac, tak ma chlapi uložia nejako do spacáku a mrákotne podriemujem. Ráno sa odtackám ku vrátnici a čakám. Taxík mešká a okolo postupne prechádzajú motorky, autá aj sprievodné vozidlá. Všetci trúbia, pozdravujú a mám pocity pod psa. V konvoji chýbam, na Mauretániu a Senegal som sa veľmi tešil. Postupne hluk slabne, až na jeden typický. Spoza budovy vyletí Dušan Randýsek na rachotiacej bugine. Postojí, vyskočí von a podáva mi ruku. Ach chlape, teba mám rád! Aj všetci ostatní.
Taxík dofičí o pol hodinku, nejako si sadnem a vezie ma k letisku. Postojí pred novou budovou, ale lietadlo na ploche nevidím. Pošlem auto preč a vchádzam dnu. Skôr, než ma vojaci a policajti spoločne vyhodili, vymámim podstatnú informáciu. Lietadlo odletelo ráno o siedmej, ale zajtra letí ďalšie. Tiež o siedmej. No doriti.
Čaptám ranným mestom, pekne vybudovaným a neprívetivým. Jeho dušou je armáda. Vojakov špicľuje tajná služba, tajnú službu ešte tajnejšia, všetci jedia, chodia k holičovi. Každý má rodinu a deti. Takto sa k posádke nabaľuje mnoho ľudí, až vzniklo plnohodnotné mesto. Ako každé umelo postavené sídlo bez histórie, aj Dhakle chýba iskra a duch. Krivkám pomaly po bulvári a náhodní chodci mi ustupujú z cesty. Zrejme pekne vypadám.
Neviem čo ďalej, musím minimálne jednu noc zostať na konci sveta. Natrafím na tabuľu s nápisom hotel. Sledujúc približne smer prídem na nábrežie a vidím hotel Palace de Touareg. Sláva! Černoch (nie Aleš, ale skutočný černoch) na recepcii najprv ustúpi, potom naberie odvahu a pýta sa, čo chcem. Zrejme očakával otázku na špitál. Nakoniec dohodneme izbu na prvom poschodí, vzhľadom k aktuálnemu stavu. Ale musím počkať zopár hodín, pokiaľ cimru uvoľnia a nachystajú.
Sadám dolu do kaviarne, objednávam raňajky s omeletou a džús. Porciu postupne napchám do brucha, aj kávy vypijem, hoci ju inak nepijem vôbec. Dávam ešte jeden džús a sledujem veľkú obrazovku na protiľahlej stene. Hrajú tenis, nejaké finále. Nadal a Federer predvádzajú psie kúsky, škoda že neviem kto je kto. Ale ide im to. Zrazu niet voľnej stoličky a nastáva náramný hluk. Miestni zaplnili lokál, chlípu nealkoholické srágory a divo gestikulujúc kričia. Začína futbal.
Nedokážem sa ani pohnúť, tak musím vykonať ďalšiu novotu v živote. Totiž nikdy, ale fakt nikdy, som nepozeral futbal. Nemám na výber a sledujem dianie. Hrá nejaká Barcelona. Ich súperi majú pásikavé dresy a vypadajú ako zelenobieli čmeliaci. Potetovaní metrosexuáli lietajú po trávniku, nagélované ofinky vlajú vo vetre a najšikovnejší fingujú rôzne zranenia. Rozhodca neuzná dva góly a domorodci chytajú hromadne infarkty.
Po zápase sa dav rozplynie zaháľať niekde inde. Dokvitne recepčný a konečne môžem ísť do izby. Pol hodinu vstávam a zápasím so schodiskom. Na izbe pozriem na Atlantik, opatrne oblečený ľahnem, svet sa zakrúti a zrazu je podvečer. Znovu nejako vstávam a idem hľadať poživeň. Nábrežím, imitujúc chôdzu grófa de Peyraca, cupkám pomaly vpred. Nikde nič. Na opýtanie nik neodpovedá. Aha, vypadám ako vypadám. Odliepam z ksichtu červené náplaste a nasledujúca otázka zaberá. Čierny chodec ukazuje smer a rýchlo kráča. Chvíľu držím krok, márne. Po kilometri uvidím miestnu „reštauráciu“. Musím jesť hoci nasilu, aj prijímať tekutiny, inak Európu tak skoro neuvidím. Napchám do krku nechutnú pizzu a vyzvedám, kde sídli holičstvo. Za rohom.
Naozaj, sú dokonca dve. Idem do skromnejšieho, kde sedí iba jeden zákazník. Holič mi pomôže zobliecť bundu a usadám do kresla. Bez opýtania odhadne strih a začne kosiť hlavu strojčekom. Predtým ho vydezinfikoval. Následne lieta okolo hlavy nožničkami, nestíham rýchle pohyby sledovať. Hrá sa s každým vlasom. Nakoniec mi moje šedivé páperie na hlave potrie gélom!!! Hahahahaha!!!
Orientálny obrad pokračuje. Maník vytiahne britvu bez čepele, obliatu liehom ju zapaľuje. Po očiste vloží novú čepeľ a začína holenie. Prvý raz, druhý aj tretí. Pokiaľ nie je tvár ako detská riťka. Celý proces poľudštenia trval hodinu. Platím, s jeho pomocou obliekam bundu a vyťahujem foťák. Nech mám pamiatku. A cvaknem ho aj s novým hosťom. Postarší zákazník vyletí z kresla, ľavačkou vyťahuje placačku a pravačkou búchačku. Ja blbec som odfotil tajného, zrejme veľké zviera. Musím zmazať fotku, ale drzo ho požiadam o službičku. Škrípajúc zubami urobí záber a miznem smer hotel. Na 5:30 objednám taxík a zaľahnem. Samozrejme oblečený, vyzliekanie a obliekanie by som nezvládol. Dobité mám všetko okrem vtáka. Ešte poprepínam telku, v moslimskom Maroku bežia samé americké filmy. Správy moderuje baba bez šatky a ukazujú dosť odvážne zábery. Kua.
Ráno zobudím chrápajúceho recepčného nech odomkne a zanedlho vystupujem z taxíka na letisku. Je otvorené. Halou prúdia ľudia a miznú na kontrole. Idem k čekovaciemu pultu kúpiť lístok. Pošlú ma vedľa, vraj musím počkať či je voľné. To nevedia? Domorodci stále prichádzajú, tŕpnem či zostane niečo neobsadené. Po hodine, tesne pred štartom, ma volajú do kancelárie. Na leštenej žulovej podlahe sa váľajú odpadky a špaky v hrubej vrstve. Kráľ síce prikázal upratovať verejné priestranstvá, ale kancelárie predsa nespomenul! Zaplatím stovku Evri, dostávam lístok a odkrívam za davom.
Na betónovej ploche stojí novučičký dvojmotorový Airbus. Vnútri sú sedačky, potiahnuté mäkkou pravou kožou a pred kolenami mám kus priestoru. Samozrejme z obrazoviek možno sledovať domácu propagandu. Zahalené letušky a priteplení letušáci roznášajú nápoje a jedivo. Na vnútroštátnej linke v Afrike! Najedený zaspím.
Let končí v Casablanke, na veľkom letisku. A nastáva čas pre miestny folklór. Na začiatok vystupujeme nepohyblivým pohyblivým schodiskom na poschodie. Potom čakáme na akúsi kontrolu. Pozerajú palubné lístky! Po vystúpení z lietadla. Ako inak, zrejme mi niekde vypadol a nie som vpustený ďalej. Lenže je mi blbo, tak nalieham na riešenie. Vykopnutie do dlhého radu na pasovú kontrolu ma nepotešilo. Prídem na rad a odchádzam s ozbrojenou eskortou. Onedlho ma prepustia, eskortujú, prepustia a tak dokola. Nakoniec vyletí z kanclu dôstojník, niečo na zmätkujúce hovädá vyštekne. Podá mi pas a usmeje sa. Aj uniformovaní hlupáci vystrúhajú silený úsmev a miznem v útrobách rozľahlej budovy. Európa je zrazu bližšie, hoci takmer odpadnem.
Po telefóne zisťujem spojenie, synovec Vladko dojedná a zaplatí čo treba. Už iba počkať 8 hodín na odlet. Čakanie je najhoršie, pretože neviem poriadne sedieť, stáť a ani ležať. Zúfalo prečkám potrebný čas na čekin a na prekvapenie sa dostávam do odletovej zóny. Pri tlačení palubného lístku zriadenec niečo trepe o zmene brány na nastupovanie do lietadla. Môže to byť 6, ale aj 9. Nevedia to informácie, ani nik iný. Tak v pravidelných intervaloch chodím medzi bránami, vzdialenými asi 200 metrov od seba. Áno, rozcvičku treba. Aby hematómy nestuhli a adrenalín nech urýchľuje liečenie. Nakoniec zvíťazí číslo 6, kde baba tvrdila, že také lietadlo určite nepoletí. Okrem mňa si africkú organizáciu vychutnalo zostávajúcich 170 cestujúcich.
Počas kontroly leteniek a dokladov sa začnú hádať predbiehajúce sa Arabky s tými, čo sa predbiehať iba chystali. Prispeli ďalšie s nadrozmernou batožinou, nepatriacou na palubu. Aspoň že lietadlo je marocké, preto môžem zaujať relatívne pohodlnú polohu na koženej sedačke a niečo zobnúť z ponuky obsluhy. Po dlhom lete pristávame v noci v Miláne.
Taliani nesklamali. Nepustia nikoho do tranzitu, musíme do studenej vstupnej haly. Na kovových sedačkách sa nedá poriadne sedieť, ani ležať. Väčšina cestujúcich a čakajúcich študentov drieme ležiac pozdĺž stien. Pred polnocou nastupujú dvaja miestni metrosexuálni chuji, zamestnanci letiska. Pravidelne obiehajú halu, budia mladých aj starých a nútia ich sedieť na studených sedadlách. Kto sa na sedačkách vystrie, budia ho. Nedostali po papuli, lebo dva metre za nimi chodia výsadkári, ozbrojení samopalmi. Nakoniec kokoti zablokujú vstupné dvere v otvorenej polohe, nech trochu vymrzneme. Nik nechápe ich besnenie a nerozumieme ani talianskemu štekaniu. Zrejme vysvetľujú, že milujú imigrantov a za všetko môže Putin.
Po 10 hodinách nastúpim na palubu s obvyklými sedačkami a pravidlami. Čiže sa neviem zmestiť a po ceste hladujem a smädím. V Budapešti ma čaká s odvozom švagor Kamil, ale núkal sa aj Rohlík a iní. Všetkým vďaka. Ešte v tú noc ma v nitrianskom špitáli objednali na operáciu.
O pár dní dostanem do ruky nejaké drôty a skrutky, po zákroku poruším všetky zákazy lekárov. Tak vypadá cesta k uzdraveniu. 7 dní po operácii začínam opatrne v posilovni. A onedlho mi majú dať dole ortézu, ktorú už v skutočnosti týždne nenosím. Medzitým motorka doputovala po mori a po súši do Liberca, teda nič nebráni pokračovať v obľúbenej činnosti. Veď čím by som vás zabával, ak nie prúsermi na motorke? Či?
(Aktuálny stav: drôty z ruky sú vybraté, jazdím na motorke…)
Text: Haro, foto: Michal Útly, Intercontinental Rally, Haro, internet
