Pikiriki – pikiriki
autor: Haro007, 1. 9. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 1)
V dedinke Chiuzbaia plynie čas pomaly, tak po rumunsky. Vlastne sa nič nezmenilo. Krčma s obchodíkom je na rovnakom mieste, má zložité otváracie hodiny a dokonca aj hajzle. Pod pultom nalejú pravej domácej pálenky a mládež automaticky uvoľní miesto na lavičke pred šenkom, pokiaľ je plné.
Čo teší domácich a mierne mrzí nás, je pokračujúce asfaltovanie. Dokonca sa pustili do prístupovej cesty k monastyru. Prajem domácim ten spevnený povrch, zaslúžia si ho, ale my milujeme nespevnený.
So Slavom na dodávke prifičíme v sobotu popoludní. Víta nás Grigori s Cermelitou, baba Dojna a ostatní príbuzí, žijúci na malinkatom gazdovstve na hornom konci dediny. Iba niečo zhltneme a vypadneme na rozjazdu. Chceme nájsť cestu na planinu Poiana Soarelui, kde leží Izvoare. Účastníci rally z 2011 vedia. Ideme predpokladaným smerom, prvý strmý a mokrý úvoz v lese zvládame. Po vrstevnici prídeme k druhému, no je nad naše sily.
Zvolíme ústup a konečne nájdeme ten správny. Chodník široký dva metre, príkro stúpajúci najprv v lese, potom v záreze vo svahu s hlbočinou vpravo. Čisto kamene a nich kamene. Niektoré vyleštené vekmi, iné s ostrými hranami. V lesnom úseku obaja zo dva razy padáme, po vzájomnej pomoci pokračujeme. Po dosiahnutí miernejšieho sklonu sa nadýchneme a vybehnem výjazdom na vrchol. Som na úrovni náhornej planiny a viem, že cestu už poznáme. Slava niet. Pešo zbehnem asi 100 výškových metrov dolu, smutne drží v ruke odlomenú spojkovú páčku. Tak nič, kamoš otáča naspäť. Vrátim sa hore, prejdem lesmi tri kilometre na východ a dosiahnem známe miesto. Počas návratu iba raz jebnem v zjazde.
Ale dolu, pri gazdovstve, je dusno. Neodlomila sa páčka, náhradnú máme. Odletela spolu s úchytom, časťou odliatku na nádržke so spojkovou kvapalinou. Začína pravá skúška miestnej pohostinnosti. Po dlhom uvažovaní nenachádzame možnosť opravy. Tak požiadame o pomoc. Postupne prichádza veľká časť mužského obyvateľstva dedinky. Každý je samokutilom so schopnosťou opraviť rozsypaný traktor v lese s kladivom a so 17-kou kľúčom. Príde aj Andrej, miestny motorkár. A nakoniec Džoržo, milovaný kamoš. Hľadali sme ho pred hodinou u neho doma, no sedel 50 metrov ďalej v krčme. Vie zopár fráz anglicky, silne posunkovo preložených gestami. Rozumieme si.
Pikiriki – pikiriki, opakuje. To vraj znamená, že je to na prd, ale riešiteľné. Po vypití značného počtu štamperlíkov si dá ešte víno a zmizne. Samozrejme všetky predošlé a terajšie návštevy ničím neohrdli, našťastie mávame zásoby aj na takéto príležitosti. Procesie pokračujú, všetci telefonujú v snahe pomôcť. Je sobota podvečer, nanič čas na vybavovanie čohokoľvek. Aspoň prezujem Slavovi novú S12 dozadu. Za silného šera Džordžo dofičí na rozbitom Golfe.
Na zadnej sedačke tróni trafák bez izolácie, zváracia kukla iné somariny. Vysvetľuje, že materiál páčky nie je hliník ale jeho zliatina, že elektróda bude prskať a peniť a že skúsime nemožné. Na 10. pokus trafí nezlepiť elektródu, produkuje divoký zvar a potom ešte jeden. Okolo motorky je toľko pomáhajúcich, že si musím vydobyť miesto pri nej. Počas zváranie chladíme okolie vodou, seba pálenkou, slabšie nátury vínom. Majster obrúsi zvar a po skompletovaní drží!!! Každý, kto ma motorke vie, skúša jazdu v tme na blízky pasienok a späť. Džordžo dostáva nejaké fľašky, pár krát zopakuje pikiriki, dav sa rozíde a my ideme večerať domáce bryndzové oné a iné dobroty. Ako dedinčania máme fajnové papule a poľské penicilínovo-steroidovo-vodovo-dusitanové mäso nejeme. Tu také nehrozí, domáce pochúťky sú naozaj domáce.
Zaľahneme v najlepšej izbe chalúpky, v manželskej posteli domácich. Ráno za jeden domácej, bryndzové raňajky a hop do výjazdu. Na začiatku druhého výjjazdu páčka ostala Slavovi v ruke. Kua! Po dohode pojazdí miestne pasienky, ja sám pokračujem.
Po prekonaní kritického miesta výjazdu, 50 metrov pred vrcholom, mi odstrelí predné koleso, samozrejme do hlbiny. Motorka ostane visieť za predné koleso, zadok trčí dolu a ja ešte pokračujem po bruchu. Rozkrokom zachytím o liesku, našťastie mi vercajch neponičilo a nemusím spievať v kostolnom zbore. Za lieskou je niekoľko desiatok metrov smerom dolu nič. Motorku nejako vytiahnem, preletím lesom a prejdem kilometer potokom na hrebeni. Nádherný úsek. Vybehnem aj na Ignis, po šotoline pálim známymi cestami po horách priamo na sever. Prejdem popod hrebeň, neznámymi cestami lesmi, okolo obrovského vodopádu a po asi 60 kilometroch sa vynorím v Sapante, priamo pri veselom cintoríne. Mraky turistov ma odradia od požitia výborných kapustových koláčikov a neskoro popoludní som späť v dedine. Prezujem moju motorku do nových pneumatík, ktoré musím testovať a vyšlem Slava ich vyskúšať. Nech jazdí aspoň hodinu. Lebo niečo ma napadlo.
Po najedení a po doplnení tekutín a promile začínam rozvíjať myšlienku opravy páčky. Zrazu bingo!!! Dávam namiesto osky páčky dlhú skrutku, všetko skúšobne pripevním hrdzavým drôtom z plotu, ten potom vymením za pevný z dodávky. Funguje to! Sadnem na KTM a lietam po hore a po pasienkoch. Na jednej zo zákrut stretnem kamoša, po obhliadke mu oči svietia šťastím a vozíme sa ako blázni.
Je nedeľa večer. Včera všetci prichádzali s otázkou ako pomôcť. Dnes chcú vidieť, ako prebehla oprava. Už udalosť prebehla dedinou, puchnem pýchou z vlastnej šikovnosti. Znovu všetkým nalievam a konverzujeme každý v rodnom jazyku. Zajtrajšok sľubuje krásny výlet.
V pondelok od rána leje. Neprší normálne, ale padá typický horský dážď. Rovnomerne, husto a bez vyhliadky na zlepšenie. Obchádzame výjazd po asfalte cez Fyrizu a v prívaloch jazdíme po planine, potom po potoku a potom všade. Akurát Ignis pre blesky vynecháme. V daždi ide jazda lepšie ako po ňom. Šotoliny pod náporom vody mäknú, načim dávať pozor na hladké kamene. Poobede, v okamihu návratu, prestane pršať. Vylejeme vodu z čižiem, pobeháme po pasienkoch a ideme trochu za zábavou po dedine. Začíname v strede Chiuzbai a pokračujeme k hornému koncu. Domáca pohostinnosť končí blízko otravy etylom, ešte že stále jeme bryndzu, klobásky a slaninu.
V utorok dopoludnia vyjazdíme opicu po lesoch a lúkach, preplávame otravným Maďarskom domov a vyložíme. Rumuni opäť nesklamali a slovo „pikiriki“ mi ostalo navždy zapísané v pamäti, tam kde ukladám radostné príbehy. Lebo snaha pomôcť ma úprimnosťou dostala, tak ako vždy. Zrejme na jeseň Chuibaiu ešte navštívim. Trochu poteším dušu a zarmútim pečeň.
