Maroko 2014 – Erg Chebbi
autor: Haro007, 8. 4. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)
Na január 2014 som mal naplánovanú zábavnú činnosť – účasť aspoň na polovičnej verzii Intercontinental Rally 2014. No nevydali peniaze a tak sa štvorkolkári z Popradu museli zaobísť bez mojej prítomnosti. Ale bolo jasné, že na Saharu v marci predsa len vyrazím s Karčim a so Slavom. Táto zostava sľubovala množstvo prúserov a udalostí na hrane. A naozaj to tak bolo.
Po predošlých skúsenostiach vykazujem snahu o eliminovanie nedostatkov z minulosti. Jednalo sa hlavne o Karčiho meškanie, podporené večne rozbitou technikou a Slavovu kondičku. Nakoniec beriem Karčiho 525-ku a tá sa spolu so 690-kou ocitajú v KTM BA u Roba. Tento krok považujem za kľúčový, pretože „na čo siahli, to bolo posrané“ a motorka by reálne v púšti nadobro skončila. Slavov chrbát vykazoval konečne známky dlhodobej použiteľnosti a dokonca posledné dva mesiace aj poctivo posilňoval. Môžeme vyraziť.
Aby sme v pohode pobalili, má Pán Karol prísť v utorok večer, prípadne v stredu ráno. Nech trajekt vo štvrtok pred obedom neodpláva bez nás. Z večera je ráno, potom poludnie a nakoniec „dochvíľny“ kamoš dofičí so širokým úsmevom presne o 15:00. Vraj všetko v pohode. Tak vo vraj pohode balíme do Karčiho dodávky a v noci opúšťame vystresované manželky. Sú mi jasné tri veci: s problémom stihneme v noci vyzdvihnúť satelitný telefón v Blave, budem v Taliansku nadránom šoférovať kritický úseky pomedzi šialených kamionistov a trajekt stihneme iba v prípade hladkého presunu.
Sateliťák si znovu požičiavam v Námornej škole v Bratislave. Našťastie jej šéf pán Štádler je Čech a zorganizuje jeho prevzatie v hlbokej noci. Slovák by ma s prehľadom poslal do prdele. Veľká vďaka za ochotu, kto v divočine potrebuje tento aparát vie, kam sa obrátiť.
Po Taliansku s psychopatickými truckermi mi vlasy stáli dupkom, no nakoniec prebehne všetko včas a konečne nastávajú dva dni polihovania a odpočívania na 200 metrovej lodi. V prístave majú všetci zamestnanci, ale úplne všetci v hube vrazené polmetrové kubánske cigary. Niektorí zapálené, iní pre frajerinu. Prístav je vždy štát v štáte, predpokladám že šikulkovia zbalili nejaký kontajner s tabakovými fajnovosťami a ten pod taktovkou mafiánskych odborov rovnomerne rozdelili. Rovnomerne rozumej polovicu mafii a ostatné zamestnancom. Dva roky dozadu prístav hulil tenké babské a voňavé cigaretky. Naši politici sa ešte majú čo učiť, tí ukradnú vždy a všetko úplne sami.
Zničený kontrolný portál je vytrhnutý (boli sme svedkom tejto operácie pred dvomi rokmi) a položený bokom na móle, preto nikto nekontroluje výšku preťažených marokánskych dodávok. Samozrejme jedna z nich sa úspešne zašprajcuje vo vchode do lode. Je jasné, že ideme rovno za ňou. Po zmätkoch, cúvaní a nadávaní Karči parkuje podľa pokynov filipínskeho robotníka. Už v podpalubí si švacneme za jeden a hneď nato do druhej nohy, lebo mikróby sú kurvy a naše tráviace trakty mienime uchovať zdravé. Plavba prebieha bez závad a mám podozrenie, čo nás čaká ďalej.
Na pobreží Maroka sú tri typické prístavy pre návštevníkov zo Starého kontinentu s totálne rôznymi formami ústretovosti úradníkov. Najrýchlejšie ide odbavenie na colnici v Ceute, mierne horšie prebieha procedúra v Nadore a načisto hrozne v Tangeri. Nový a nepríjemný, betónovo veterný terminál má obsadenie s neochotnými a hlúpymi tupcami v uniformách. Najprv nám jeden zakomplexovaný dôstojník vysvetľuje, že motorky musíme vyložiť a jazdiť po Maroku bez auta. Po polhodine druhý chuj tvrdí síce opak, no za predpokladu silných papierovačiek. Tretí nás pošle zaparkovať na bok, aby nás štvrtý odtiaľ vyhnal. Ale my vieme svoje a piaty nás po nekonečných zmätkoch vybaví. Horšie dopadla parta Španielov, smerujúcich tiež na Erg Chebbi. Majú ľahké motorky na dodávke a k tomu sprievodný džíp. Neprekonateľným administratívnym úkonom sa stala skutočnosť, že majiteľ jednej z motoriek na dodávke je zároveň majiteľom džípu. Dohovárame si stretko na dunách pri Merzogue, no asi problém na colnici nevyriešili. Pretože neskôr Španielov v berberskej dedine niet.
Na pobrežnej diaľnici vyrástlo množstvo odpočívadiel, prepychových púmp a mierne zamaskovaných radarov. Po ceste meníme peniaze, nakupujeme zeleninu a ovocie a o 2:00 sme „doma“ v Les Dunes d´Or. Víta nás totálne zhulený nový ksicht tvrdiaci, že sme u nich v živote neboli a že Ali Balí a Mohamed tam nikdy nerobili. Nakoniec so zhašišovaným mozgom dojednávame ubytovanie za 25€ na noc a osobu, no s plnou penziou a s čajíkmi a džúsikmi. Móže byť.
Nasledujúce dopoludnie rovno zamierime na najväčšiu dunu. Ale pred tým počujem dôverne známy zvuk. Bzučí Karčiho elektrický všerobot, ktorým práve doťahuje falošnú ŠPZ a v ksichte má výraz úchyla. Už mi to chýbalo.
Počiatočnú rozcvičku na menších dunách počas presunu k ozrute na obzore považujeme za dostatočnú. Zadná E09 na mojej motorke je iba 130-ka, lebo širšiu nemali. Potrebujem vyskúšať jej vlastnosti v páre s prednou Desertkou. Pod plynom ma často v piesku zadné koleso predbieha v prepálenom drifte a minimálne 10 krát sa váľam, pokiaľ získam cit pre okamih ustrelenia zadku. To sa dostávame k dune, jazdenú v 2012-tom v pohode. Na predposlednom hrebeni však postávam v nemom úžase. Pod dunou vyfúkalo kotol, hlboký 50-70 metrov, uzavretý zo všetkých strán hradbou pieskových hrebeňov. Miesto bez úniku. Zo dna vystupoval svah na hlavný hrebeň s prevýšením 150 metrov v takom sklone, že pri pohľade hore si takmer vykĺbim krk. Schádzame všetci na dno kotla a prúser na privítanie nerušene začína.
Hneď spočiatku Karol takmer dáva diabolský výjazd po ľavej strane, ja skúšam stred a Slavo pravú stranu. No sklon a konzistencia inak pevného piesku sú také, že aj moja prekoňovaná motorka končí v 2/3 výjazdu. Otočenie, zjazd do kotla a následný pokus o zdolanie pieskovej hory opäť končia nezdarom. Aj Slavo zapadá v polovici stráne a Karol sa pri novom pokuse podozrivo dlho vyhrabáva. Jeho motorka leží štvrť kilometra cez kotol v našej výškovej úrovni. Keďže som ja blb nechal vysielačky doma, nevieme sa dohovoriť. Aby toho nebolo dosť, aj foťáky zostali v kasbe, lebo však „načo keď ideme iba trošku pojazdiť“. Preto z tohto neopakovateľného miesta máme iba fotky z mobilov. Stretnutie sa podarilo po polhodine, pričom Karči má čudný výraz tváre a ešte čudnejšie stojí. Nohy otočené dopredu, telo do jednej strany a hlavu do druhej. Taký hadoidný barokový postoj.
Totiž kaskadér z Krompách dokázal nemožné: počas výjazdu na najstrmšom mieste preletel cez riadítka na držku dopredu!!! Vraj trafil dva trsy ťavej trávy za sebou, prvý v rýchlosti ustál a druhý ho takmer zabil. Sprevádzame doriadeného a dezorientovaného kamoša dolu, a tam zisťujeme skutočný rozsah škôd. Zle narazený hrudník a brucho, otras mozgu a narazená ruka. Nechám odznieť počiatočný šok, nalievam po marhuľovici a varím zeleninový obed z domácich potravín.
Počas tejto návštevy Sahary vlastne denne poctivo varíme, pretože musíme vydržať námahu a o telo sa načim starať. Karčiho iba natieram liečivými mastičkami a ide spať. Pre istotu kontrolujem oči, ale mýli ma pri tom jeho dlhánsky nos. Podľa Karola sexy, podľa mňa špicatý chobot. Vraj mu raz nejaké úchylné Nemky povedali, že je sexy a odvtedy musíme túto kravinu pravidelne počúvať. No oči má menej vypučené ako čuchovú okrasu, preto opuch mozgu opatrne vylučujem a nejdeme do Európy. No istotu som nadobudol až po troch dňoch.
Neskoro popoludní so Slavom vyletíme na protiľahlú a zložitú dunu, tú z rána necháme na pokoji. Predlžujúce sa tiene znamenajú aj pevnejší piesok a lietame odušu. „Dobrodruhovia“ na ťavách vodených domácimi nám mávajú a Berberi zase hrozia. Návrat po malých dunách je paráda, menšia paráda nás čaká na izbe. Rozbitého kamaráta mastičkujem, poprávam kĺby a dávam mu niečo zajesť. Je na tom mizerne. Slavovi nahrádzame na motorke prasknutú strunku na stieracom gufere gumičkou a mne plátame roztrhnutý tapacírung sedadla. To už žltnúce nebo prinieslo púštnu búrku a onedlho nevidieť na krok.
Karči v kuse spí, málo je a pije a takmer nekomunikuje. Dávam odbornú konzultáciu s domovinou a dozvedám sa o prirodzenej obrane mozgu pri otrase a miernom opuchu. Začínam tušiť, že Karol mozog predsa len má. Pritom všetci tvrdili, že so mnou na Saharu chodia iba jedinci s absenciou šedej kôry v hlave.
Ráno s kľudom môžeme ísť na denný trip. Duny sú krásne osvetlené a pevné, so Slavom znovu dávame pieskovú krásavicu zo včera a pokračujeme zjazdom po opačnej strane. Jeden úsek mal sklon mimo pochopenia, celkovo túto sezónu sypký materiál drží v neobvyklých uhloch bez zosúvania sa. Typické svetlé duny na prejazde k severnej ceste okolo Erg Chebbi sú nezvyklých rozmerov, namiesto 2-3 majú 5-6 metrov na výšku a idú dobre jazdiť. Nasleduje nekonečné extázická trasa v hlbokých pieskových koľajach a končí na južnom cípe ergu.
Pri Merzouge hľadáme novú benzínovú pumpu, fungovala už počas minuloročnej rally. Nakoniec ju síce nájdeme no benzín nemajú. Vraj večer, alebo až ráno. Nevadí, my ho máme dosť a iba sme preverovali aktuálnu situáciu. Pijeme pomarančový džús so skutočných pomarančov, v Európe je to skôr vedľajší produkt chemickej výroby mydla. Napchávame sa k tomu tyčinkami a na pumpu dohrmela vo veľkom štýle partia partia 11 Nemcov na vyleštených ľahkých endurách. Podľa štýlu jazdy, oblečenia a 8 litrových nádrží ihneď zaraďujem skupinu medzi kancelárskych trkvasov, hrajúcich sa na tvrďasov. Tí nemajú o púšti ani poňatia. Všetci do jedného odignorovali kolegov zo Slovenska, ani neodpovedali na pozdrav. S pobavením čakáme pokračovanie príbehu o nadutosti. Vidíme na priesvitných nádržiach tak po dva litríky benzínu a z rozhovoru dedukujeme, že dorazili na juh Maroka bez rezervného paliva v bandaskách na sprievodných autách. Nebol by problém ich doviesť ku nám tých smiešnych 15 kilometrov a všetkým načapovať doplna. Lebo my máme zásobu dobre nad 100 litrov. Lenže baranom tohto kalibru pomôžeme iba v prípade ohrozenia života, aj to by najprv museli zaspievať slovenskú hymnu! Pretože im nestojíme ani za pohľad, odfrčíme so Slavom do púšte a nechávame úbermenšov odprdkať smerom opačným. Pozrieme na vyschnuté jazero, ktoré bolo 4 roky nazad plné vody a obkľukou vpálime do našej kasby.
Karol v polospánku chytá bronz a vypadá mierne lepšie. Navarím poriadny obed a popoludní letíme so Slavom do Erfourdu po púšti na benzín. Na známej Totalke dočapujeme a Slavov foťák zdochol. Kompakt, ktorý mal byť zdrojom kvalitných fotiek nevydržal druhú návštevu púšte a odvtedy musíme trápiť môj aparát, fungujúci aj počas piatej návštevy Sahary. Po návrate znovu riešime duny v krásnom kotle, fotíme a letíme dolu. Karol stále spí a nechce ani víno, ani pálenku, iba trochu piva. V perkelte iba vrtí vidličkou, no nakoniec niečo zdlábne a zase odchádza do postele.
Počasie je na marec mierne chladnejšie ako býva zvykom. Nadránom teplota ukazuje iba niekoľko stupňov nad nulou a aj počas dňa jazdievam v bunde a nie v drese.
Na púšti sa vždy chystám na nasledujúci deň už večer. Motorka, palivo, GPS, dokonca voda a žrádlo čakajú pripravené. Ráno si stačí pretrieť oči, navštíviť toaletu a skočiť do handier. Jedenie zvládam počas obliekania a 15-20 minút po zobudení som plne ready. To mojich spoločníkov neviem prinútiť k zodpovednosti. Večerné odpovede „však ráno“ vždy zmanipulujem do nejakého stavu polo nachystania. Motorky im radšej kontrolujem a načapujem sám. Napriek tomu ráno vždy škrípajúc zubami čakám. A čakám dlho. Drahocenný čas uteká a večer môže kruto chýbať. Na dnes som naplánoval jazdu po trase polovice druhej etapy Intercontinentalu, akurát začíname v protismere. Preto GPS blbo routuje a na začiatok bávame 20 kilometrov po planine s jarkami, niekedy skáčeme 2 metre dolu. Nakoniec triafame správne cesty, iba doznievajúca búrka nám stále fúka do tvárí tak silno, že motorky nevládzu. Vietor nesie tesne nad zemou závoj piesku a nevidíme na skaly a jamy. Horizonty, nebezpečné riečiská, jediná malá oáza, potom náročný výjazd na náhornú plošinu a stále vpred. Prebíjame sa nekonečných 170 kilometrov v protivetre na sever ľudoprázdnou planinou k mestu Boudenib. Na západ od neho plánujem doplniť Slavovu nádrž a vrátiť sa po vlastných stopách späť. Ja mám paliva dosť. No čas premrhaný na ranné chystanie chýba a pri pohľade na kamošove neisté jazdenie viem, že to nestíhame. Pretože predlaktia sú svine a niekedy majiteľa neposlúchajú. Napriek tomu ho pochválim a vraciame sa po asfalte, samozrejme posledných 50 kilákov od Erfourdu púšťou.
V Les Dunes nachádzame usmiateho Karčiho. Konečne má odpuchnutú chrbticu, poprávam mu stavce a on sadá na KTM. Síce má bolesti v ramenách a na hrudnej kosti, no odštartuje ako diabol a o hodinu sa živý vracia z dún. Verný kamoš je späť v hre, čo večer oslávime. Predtým dáme neskorý obed vlastnej produkcie a večer za divokého bubnovania aj špíz. Bohužiaľ ťavinu nemajú, tak tlačíme ekologické čiken.
Ranný vietor neumožní jazdiť vysoké duny ani náhodou, preto konečne všetci spolu jazdíme tie menšie. Okolo obeda rozdivočené ovzdušie mierne skľudňuje a umožňuje sadnúť na motorky. Po západnom okraji sa hadovito sunieme na juh. Po čerstvých dunách prejdeme vždy na protiľahlý hrebeň, tam je nutné pod plynom ísť kúsok rovnobežne s hrebeňom duny. V tom okamihu mám zlom prečítaný, prudko nakloním stroj dolu a ešte viac pridám. Dolu nájdem nový smer, dám v drifte otočku a ideme ďalej dokončiť veľké S v druhom smere. Pre silný vietor občas pre víriaci piesok za hranu nevidíme a tam musíme riskovať.
Na jednej takejto dune lámem stroj dolu po 4 metrovom sypkom záveji. V jeho strede je malá piesková polica, pozostatok starej duny. Toto je bežným javom v Tunisku, no nie v Maroku. Nejde nič robiť, predné koleso postáva zaborené v prekážke a s motorkou letíme dolu hlavou. Nanešťastie pod dunou vyfúkalo až po štrkový podklad. Držiac motorku, aby ma neprikryla, tresnem hlavou o zem. Zisťujem, že okrem Karola mám zrejme mozog aj ja. Motorku otočenú hore kolesami zdvíhajú kamoši, ja otrasený sedím na šotoline a skúšam hýbať končatinami. Reset sa podaril a pokračujeme ďalej. V búrke dokonca míňame Merzougu a zrazu sa duny strácajú. Sme na konci Erg Chebbi. Otočíme a v protismere vetra skáčeme preveje na chrbty dún a tak dosahujeme dedinu. Taká piesková maturita merajúca spolu 40 kilometrov. Máme dosť. Po vypití dostatku pravého džúsu sa po šotoline vrátime späť. Cestou opäť navštívime slané jazero. Čudný pocit jazdiť po dne, kde boli minule 2 metre vody.
Tekutinu kupujeme v strede dediny v malom obchodíku, kde vybudovali miestnu promenádu. V okamihu doletia otravujúci chlapci. Tak im dávame časť sladkého nápoja a cukríky. Deti v moslimskom svete sú nechané napospas vlastných nátur a o všetko sa bijú. Žiadne delenie, prípadne odnesenie lupu domov súrodencom. Všetko ukoristené vždy napchajú rýchlo do úst, aj keby ich roztrhnúť malo. Preto hádžem malú úvahu o pôvode novodobých slovenských vlád. Zrejme pochádzajú všetky zo severnej Afriky a sú to také prerastené deti. To by ich správanie úplne vysvetlilo!
Večer nakladáme moju motorku a veci na dodávku, pretože zajtra pôjdem po asfalte do M´hamidu a chalani na motorkách cez púšť. Ja som išiel tento krásny úsek už 3 krát, tak nech si to užijú. V jedálni stretneme pár českých dôchodcov. Dlhé roky pôsobili vonku a potom zmenili domov na trvalo za Maroko. Jazdia pravidelne na terénnom vane do púšte. Najčastejšie sami, no dnes prišli s partiou Francúzov. A myslia si o nich to isté čo ja. Že sú príšerne leniví, pomalí, dve hodiny raňajkujú a o obede a večeri ani nehovoriac. Nikdy netušia kde vlastne sú, iba ich zaujíma čo budú jesť a piť. Ešte poobdivujeme kŕdeľ bocianov, krúžiacich nad kasbou, dáme známym Berberom sladkosti a chlast a ideme spať. Veď ráno nás čaká skorý odchod, teda možno skorý…
Pokračovanie onedlho!
Text: Haro, foto: Haro, Karol, Slavo
