Marocké príbehy II.
autor: Haro007, 7. 10. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 1)
Opravár Karči
Kto čítal kultovú knihu Hlava XXII určite si pamätá na neprehliadnuteľnú postavičku menom Orr. Okrem iných surrealistických činností vášnivo rád rozoberal rôzne technické haraburdičky, aby ich mohol prekontrolovať, opraviť a zložiť. Najväčším šťastím bolo, keď po kompletáži zložitého zariadenia zbadal zabudnutú miniatúrnu, nepodstatnú súčiastku a musel všetko opakovať. Orrovho dvojníka poznám roky a zobral som ho aj do Afriky. Už 2 krát.
Priemerný chlap rád súloží, pije, motorkuje a má ešte nejakú obľúbenú činnosť. Ako starne tak obmedzuje prvé tri a zostane iba pri somárskej záľube. Karči bude na staré kolená iba OPRAVOVAŤ, ale je pravdou, že vie opraviť všetko.
Pred výjazdom do M´hamidu ešte po svetle končíme prípravu motoriek a výstroje a KarOrr je zrazu nejaký nesvoj. Nie je čo opravovať!!! Dnes zvládol iba asi 10 väčších či menších zákrokov na mašine a mne vyrobil (tiež iba, v púšti a z ničoho) nový držiak na GPS. Zrazu víťazný výkrik a úsmev na tvári preruší podvečernú siestu. Výfuk!!! Na 525-ke je panenský nedotknutý výfuk a treba ho sprzniť. Samozrejme tu v dunách a hneď! Karči neváha, obklopí sa všemožným náradím a chrochce blahom. Onedlho pokrýva okolie motorky vrstva dielcov. No problémom sa ukazuje vytrhnutie čriev z útrob tela výfuku. Tak sa zapájam do psychedelickej činnosti a vymýšľam spôsob ako. Po rozobratí nastáva vlastné tunenie. Dlhými a zložitými výpočtami prebehnuvšími v milisekunde v hlave opravára dospel k istote čo treba odstrániť, skrátiť prípadne zahodiť. Z auta vykutral miniatúrnu pílku na železo, vypadajúcu ako hračkárska, s listom dlhým niekoľko centimetrov. S týmto oným pílil s presnosťou lejzra a skladanie za tmy mal namiesto večere. Motor teraz počuť na kilometre a podľa tuniča „fasne ťahá“.
Na druhý deň riešime krásny trip cez Hi Remiliu smerom na Zagoru. Míňame Porte de Sahara, prejdeme povestné riečisko, za slaným jazerom pretneme okraj putujúceho dunového poľa a sme na plató pri Sidi Ali. Všetko ide dokonale do okamihu krátkej zastávky na energetické srákoty. Pokiaľ schrúmem tyčinku pán Karol nadšene objavuje od oleja zamastený motor. Bolo že to radosti! Preruším jedenie pretože niekto musí predsa držať motorku bez stojana. A tak nám slnko praží na hlavy a Karči hľadá poruchu. Nakoniec konštatuje, že je zlé tesnenie pod olejovým filtrom a NÁHODOU má jedno pri sebe. Počítam, že o poruche vedel, len si ju šetril 200 km do púšte pre zvrhlé pobavenie sa. Pozerám na kamoša a napadá ma paralela s Orrom – presne takto sa musel ksichtiť v románe po nájdení malinkého tesnenia z ventilu na benzínovú piecku. Tiež úplne náhodou ležalo na podlahe stanu a hlavného hrdinu Yossariana tiež skoro trafil z neho šľak.
Jednu poruchu, ale predsa len šetril dlho, na druhý deň mu v 120-ke vyletel sekundár aj s reťazou a milý Karči bol poruchou takmer zahlušený.
Zlomená ruka
Tesne pred návratom z Chegagy do M´hamidu v prachovej púšti s poľami feš-fešu sa mi ozvalo v hlave: „Teraz to neustojíš!“ Hlas mal pravdu. Pri prejazde malých hnusných dún predné koleso v hĺbke prachu na niečo naráža a odstreľuje ho tak pol metra napravo. Motorka okamžite letí na ľavý bok krížom cez vyjazdenú koľaj. V snahe dopadnúť dobre nacvičeným pohybom ukladám ruku do kotúľa. Ale prúser, to čo oko vyhodnotilo čoby dopadovú plochu bola v skutočnosti iba „hladina“ polmetrovej vrstvy prachu. A pod ňou ľavačka na niečo naráža, láme a praská sa a bohužiaľ dostávajú na frak šľachy v zápästí a ramene. Na pocit bolo horšie riadítko zapichnuté pod rebrami tak bolestivo, že mám podozrenie na porušenie brušnej dutiny. Vtedy mi po prvý krát z troch návštev Sahary na okamih hrdlo zovrel strach. Takéto zranenie by znamenalo asi koniec nielen výletu, ale aj života. Najbližší špitál je od nás deň cesty. Chalani ma vyhrabú z prachu (trčala iba hlava a riť), ktorý ako voda vyteká spod odevu, kapotáže aj dierou v batohu.
Ani dnes nevieme, či ma Tóno idúci v tesnom závese vo fontánach prachu obišiel, zrazil alebo prešiel. Pokračujeme zvyšných niekoľko kilometrov v hustnúcej tme pokiaľ adrenalín neopadne a ruka znefunkčnie úplne. Darí sa s tromi pádmi, posledný krát už neviem spojku ani náznakom vytlačiť, púšťa ju Karči bežiaci súbežne. V nočnej oáze hľadáme miesto na prespatie, nakoniec po nervóznom jednaní sa dohodneme v podozrivej hlinenej stavbe. Nemáme na výber, meliem z posledného. Motorky bez dozoru v neznámom prostredí je akt zúfalstva, no ráno sú na mieste.
Izba je na najvyššom podlaží, zhodíme veci a ideme jesť. Pivo nemajú, vodu zabudne zhulený čašník priniesť. Večera pristáva na stole takmer tri hodiny po objednaní, tak máme čas sledovať dianie v brlohu. Jedinými obyvateľmi je parta úplne zhulených Portugalcov, poväčšine v arabských habitoch. Všetci četujú na laptopoch a balia si jednu veselú cigaretu za druhou. Ku koncu vybľakujú, rehocú sa, ale agresivita žiadna. Taká veselá, neartikulovaná, hašišová debata.
Ruka zabalená v hrubej bandáži vysiela pravidelné impulzy do mozgu, ale brucho je v poriadku. Na izbe tlačím cukry a podobné somariny, lebo nastupuje mierna zimnica. Ale strážny anjel Karol vykúzli ploskačku domácej marhuľovice a zaspávame. Ja teda ani nie, skôr napoly bdiem a ruka položená na bruchu otravuje. Ranný pohľad na sčernetú hnátu a modriny po tele chalanov pobavil. Z terasy skontrolujeme motorky a sledujeme nastupovanie Portugalcov do džípov. Odchádzajú na nejaký výlet, no bez foťáku si nikto na nič nespomenie. Od rána totiž usilovne pokračujú v inhalovaní bieleho dymu a aj zodpovedajúco vypadajú. Prvý sa pokúša nastúpiť a čelom rovno nabúra do horného rámu dverí. Kolega za ním sa mu so skleneným pohľadom smeje, načo sa prvý urazene ide posadiť a nabúra znovu. Na tretí raz si trepne iba vrch hlavy, aby vzápätí smejko nabúral tiež. Tak nastupujú všetci, jeden dokonca zabudol otvoriť dvere a skúsil vojsť dnu. Posledné deti kvetín domáci radšej nakladajú ako v policajných filmoch držiac ich za hlavu. Kolóna ide smerom na západ a z okien áut stúpa k oblohe kúdol dymu.
Po raňajkách som vyložený na motorku a skúšame jazdu. Spojku nestačím ani náhodou a preto vymýšľame ako na vec. Nápad, že počkám na dodávku zavrhujem, to by bol prd a nie dobrodružstvo. Nakoniec nachádzam postup: hodím neutrál a naštartujem motor, pravou rukou stlačím spojku a hodím kvalt, potom spojku púšťam až do okamihu záberu. Vtedy strčím medzi páčku a blaster obviazanú ľavačku. Pravačkou pridávam plyn a ľavú vyťahujem. Motorka sa rozbehne, ruka kurevsky zabolí a rýchlosti prehadzujem už bez spojky. Ide to po okamih postátia. Ak netrafím neutrál jednoducho vypnem motor a ten aj skackavo zabrzdí.
Počas jazdy je dochrámaná ruka položená striedavo na stehne, na rajdách a niekedy iba v lufte. Podmienkou prežitia cirkusovej jazdy sa ukázal tlmič riadenia dotiahnutý na maximum. Po rovných úsekoch idem rýchlo a Tóno ma upozorňuje že jeho 350-ka okolo 90-ky dosť vibruje. Pochopené, idem miestami 140. Potom dlho čakám a Tóno vysvetľuje že motorka nevibruje len okolo 90-ky, ale aj pri väčších rýchlostiach. Preto spomaľujeme a vezieme sa v ústrety prechodnému domovu.
Na 500 kilometrovej ceste k Les Dunes D´or sú iba dve odbočky. Po prvej z nich na ceste európskej kvality postávame dohodnúť ako ďalej. Baštiac jablká sledujeme deti idúce zo školy domov. Sú čisto a dobre oblečené, každé pozdraví. Jeden z chalanov postojí a začne vynukovať všemožné vybavenie niečoho nepotrebného, lebo nepochodil pri pýtaní peňazí. Darmo opakoval „mesié bakšiš“, žobrákov neznášam. Nakoniec vyrába z palmových listov podarenú figúrku a to je niečo iné. Chalan si teraz lóve zaslúži a aj ich dostane. Strčí dirhamy do vrecka, poďakuje a aj s napoly zvädnutým koníkom odpochoduje. Asi sme dali málo, ale nám sa to zdalo iba za pohľad na kúsok listu až moc.
Odbočka
Návrat z Merzougy vedie najprv na západ kolmo na pobrežie Atlantiku, ku koncu po dobrej ceste I. triedy. Tá sa v pravom uhle napája na diaľnicu vedúcu na sever priamo do Tangeru. Jednoducho pochopiteľné z mapy, značiek aj z GPS-ka.
Ako navigátor výpravy pravidelne so šoférom komunikujem a neblúdime. Pred pobrežím je už spomenutý úsek jasný, je neskorá noc a nakrátko zadriemem. Veď Karol sa orientuje dobre. V polospánku ešte začujem diskusiu Tóna a Karčiho o odbočení. Z driemot ma vyruší úder palubnej dosky do čela a samozrejme aj do ruky. Bolesť ma vystrelí do sedu, no v tej chvíli dodávka vedená Čaginom z Krompách vyletela do luftu a udieram si aj vrch hlavy o strop kabíny. Pat a Mat pokračujú nerušene v rozhovore:
„Myslíš že ideme správne?“
„Jasné, tu sa to napojí na diaľnicu.“
„Aha vidím, ako dlho ešte?“
„ Pár kilákov…“
Medzitým sa mi podarí rozlepiť oči a vo svetelných kužeľoch vidím kulisu z dokumentárneho filmu o druhohorách. Žiadna diaľnica, letíme na trojke po prachovo – pieskovej ceste míňajúc čudné stromy a kaktusy. Z nich visí niečo ako vlasy dlhé snáď metre, podobné som videl 30 metrov pod hladinou Atlantiku na Tenerife. Čakám prvého dinosaura a stretáme obrovský sukulent. Vytlačím ho očami z jazdnej dráhy a triafame doň iba zrkadlom.
„Kam ideme KOKOTI???“
Namiesto odpovede sa z korby ozve lomoz motoriek, vercajchu a výstroje miešaných divokými pohybmi auta. Absolvovali sme ďalší skok.
„Karči spomaľ a otoč tú štvorkolesovú kurvu!“ – nariaďujem.
To už ideme po tankodrómoidných vandloch na dvojke. Pán Karol nespomalí, strhne volantom doľava a driftom otočí späť na súbežnú prachovú cestu. Možno aj pridal, nechcem krivdiť. Do WRC chýbala iba ručná brzda. Po troch skokoch sa auto upokojí a po niekoľkých kilometroch sa vrátime na diaľnicu z ktorej sme odbočili škárou medzi zvodidlami do púšte. Nepýtajte sa prečo, ani ja som sa nepýtal.
Posledný krát sme mylne odbočili pri výjazde z trajektu v Janovu. Namiesto pruhu EU sme v Nem EU a zastavujeme podľa výzoru pri skupine feťákov a povaľačov, z ktorých sa vykľula protidrogová jednotka. Antihašišový pes nejaví záujem tak zo zvyku otvorili dodávku. Pri pohľade na 120 litrov pašovanej nafty Karol vysvetlí, že som sa zlámal a vystal nám benzín smrdiaci ako nafta. Tak mávnu rukou, podobne ako karabinieri v noci na odpočívadle pri nalievaní „benzínu“ do dízlu.
Týmto ďakujem kamarátom, hrdinom opísaných príbehov. Srandy sme si užili kopec a dúfam, že si jej ešte podobne užijeme!!!
Text: Haro, foto: Karči, Tóno, Haro
