Marocké príbehy I.
autor: Haro007, 5. 10. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)
Colnica – Taliansko
Karči DOPRAVA!!! – revem. Nie, podľa mňa ROVNO!!! – kontruje Tóno. Skôr ako šofér a mysliteľ v jednej osobe vypustí vlastnú múdrosť, zastavuje nás v prejazdnej podzemnej garáži semafor. Áno, čítate dobre, v Janove sú podzemné garáže súčasťou chaotickej dopravy podobne ako viadukty, chodníky, parkoviská a pre Karola bez problému aj miestna pešia zóna. Metrix naživo vypadá tak, že vojdete v súmračnom cigofildnom gete do podzemia a po prekročení Styxu sa vynoríte pri slnkom zaliatej antickej budove a naopak. Po komplet vymetení zákutí mesta v prístave takmer zletíme z móla, skoro zvalíme búdku colníkom a nakoniec stojíme na konci dlhého hada, ktorého onedlho pohltí loď. Mám radosť – byť na konci radu pri nástupe znamená vyprdkať prvý z lode v cieli. Ale zrada! Uniformovaní a civilní ľudkovia zrazu selektujú rad na dve skupiny: prvá nastúpi tá do Maroka a logicky bližšie k rampe bude druhá vystupujúca už v Barcelone.
Pri kontrole zisťujeme absenciu výstupného razítka. Jednoducho dodávku na pokyn miestnych zamkneme v strede výjazdového pruhu a ideme do búdky. Ospalá mladá colníčka kuká na nečitateľne vypísané papieriky a potom sa pýta, či ideme ako väčšina Európanov huliť hašiš. My že nie, ideme motorkovanie zapíjať vlastným vínom. Baba sa zasmeje a colníka vedľa rozhovor zaujme natoľko, že aspoň na chvíľu jej nezíza do bujného výstrihu.
Vonku medzi tým začali všetci trúbiť. Príčinou nebola nami zablokovaná cesta, ale blesková operácia prístavných robotníkov.
Maročania prevádzkujú organizované výjazdy do Európy za účelom dovozu všemožného smetiskového tovaru. K tomu slúži zásadne staré biele Iveco s dvojmontážou vzadu a s meter vysokým nosičom na streche. Teda celé mraky bielych dodávok. Šoféri majú vyrátané, že po totálnom naprataní auta a nosiča klesne vyčaptané perovanie tak, že auto s rezervou niekoľko centíkov vojde do vstupného portálu lode. Na kontrolu bežne slúži maketa obrysov vstupu z rúrok. Ale pred nami je postavený nový prístrešok nahrádzajúci maketu. Dizajnovo vážne bomba, stojaci na štyroch pylónoch so štýlovým celtovým prestrešením, poskytujúci ochranu pred vetrom a dažďom kontrolujúcim činovníkom. No iba do okamihu prvej preťaženej dodávky. Alebo asi nepreťaženej, lebo neklesla na zvyčajnú úroveň. Jednoducho sa zašprajcovala pod výkvet apeninského dizajnu a zostala tak. Prístavný kápo štekne rozkaz, prístavný dilino uteká s odkazom a za okamih dofrčí prístavný kontajnerovač na jašterke obrích rozmerov. Jednoducho z opačnej strany zasunie vidlu pod strechu a celú konštrukciu aj so základmi vytrhne z móla. Všetci zúčastnení spokojne pokyvujú hlavou nad výborným a rýchlym riešením. Ale neváha ani pán Karol, dodávkou obchádzame opito stojaci portál a predbiehame nielen barcelonský rad, ale poriadne rozbehnutí aj marocký. Síce potom pijeme spokojne na hornej palube ružové vínko z pohárikov na stopkách sledujúc hádky 20 metrov pod nami pri nakladaní, ale zase parkujeme v úplnej riti na konci paluby.
Loď naložili totálne, autá parkujú aj na výjazdovej rampe a v podpalubí tesne pri sebe.
Colnica – Maroko
V podpalubí obrej lode po pristátí v Maroku nasadáme do dodávky. Moc sa neponáhľame, lebo pred nami je aspoň 200 osobákov a preťažených arabáčskych dodávok. No zakrátko naskakujeme do kabíny a zatvárame všetky okná. Netrpezlivé miestne nátury hromadne naštartovali dymiace dízle a vylepšujú podpalubnú klímu túrovaním motorov, všetci sa neorganizovane tlačia k rampe a samozrejme trúbia. Po pár minútach je situácia kritická, štípu oči a máme problémy s dýchaním. Posledné molekuly kyslíka spálil motor, keď vychádzame ako poslední na mólo. Odtiaľ po pobreží k colnici. Tam panuje selekcia ako v Osvienčime.
Najprv Francúzi, domáci idú bokom na dôkladné prehádzanie dodávok. Potom Španieli, Taliani a drzí Poliaci. Germáni a my nakoniec. Lebo odkedy sa zastrelil v bunkri ujo Hitler tak Šmekt-gúti zostali bez jednotného velenia a nevedia nájsť svoje miesto vo svete a už vôbec nie sa správať. Blbci namiesto toho, aby držali huby a predbiehali v rade ako každý normálny človek tak sa chodia furt zozadu rýpavo pýtať, kedy že to prídu na rad. Evidentní nováčikovia v Afrike pokazili aj naše predbiehanie, pretože sa Karči predtým s nimi bavil a tým pádom ideme poslední aj my.
Tóno má pasy dva a v každom skvostný záznam pre vstup do islamskej krajiny. S jedným bol v USA a s druhým v Izraeli. Tak tomu sa hovorí mať dvoch Čiernych Petrov. A tak zavrie oči a podáva už neviem, ktorý colníkovi. Dodnes netušíme či si provokačné razítko všimol, ale obdaril jeho majiteľa čudným pohľadom oscilujúcim medzi buznovským pozvaním a totálnym opovrhnutím. Aj štempel buchol nejako silnejšie a bolo prekvapujúco hotovo. Tóno neskončil ani v otroctve ako pastier kôz, ani pokrájaný v perkelte. Škoda, že mu poliš aspoň jednu netresol obuškom pre pobavenie publika.
A tak sa vydávame na nekonečnú cestu na juh, aby som po desiatich hodinách vystriedal Karola a šoféroval posledných 120km šesťdesiatkou, pretože parťáci zaspali úplne a ja tak na 2/3.
Stolová hora
Pri výprave do púšte smerom na juhozápad so šťastím prichádzame do údolia so stolovou horou v strede, márne hľadanou pred dvomi rokmi. Údolie ľadvinovitého tvaru je zovreté v náruči čiernych čadičových hrebeňov. Dno má takmer rovné, šotolinové s oranžovým pieskom. Z neho vystupuje o rovných 100 výškových metrov stolová hora, krásna na pohľad zo všetkých strán. Ako sa tak vynoríme spoza horizontu letíme okolo skupiny pichľavých kríkov a cez mäkkú pasáž s hlbokými koľajami. Potom spozorujeme bokom stojace dva odstavené džípy so sediacimi posádkami pri nich. Ako kážu dobré púštne mravy ideme pozrieť či je všetko v poriadku. Počas približovacieho manévru viem, že sa jedná buď o Nemcov alebo o Angličanov. Lebo každý iný národ by aspoň vzhliadol k prichádzajúcim, iba títo nafúkanci nie. Po ďalších 100 metroch vieme podľa Mercedesov že zasa stretávame Germánov, a ja tuším akých.
Štyri roky dozadu som počas gréckej dovolenky vystúpal za jediný deň po svojich od hladiny mora na trojtisícový Olymp a späť za smiešnych 16 hodín. S litrom vody a dvomi tyčinkami. Na polceste hore som stretol partiu Nemcov privezených na toto miesto po serpentínach taxíkom. Stáli pri balvane oblečení ako na Everest a rozcvičovali sa podľa nalistovanej príručky! Na hlasný rehot odpovedali vztýčeným prostredníkom a veľavravnými pohľadmi na vrchol schovaný v mrakoch. Po niekoľkých hodinách ich stretávam počas zostupu – sú v polovici ich výstupu. Výstroj stále žiari, ale Gemáni nie a hnusne zazerajú. Tak sa znovu zarehocem a veselo pokračujem dolu.
Tu v strede púšte sa pohľad opakuje. Dve mladé dvojice sedia v značkových handrách v tieni Mercíkov na značkových kempových stoličkách, v rukách značkové nerezové hrnčeky a na krkoch šatky ála Indiana Jones. Autá (vypadali vyleštené) napchali všetkými katalógovými vymoženosťami (určite by sa našiel aj chemický hajzel, v púšti dôležitá vec), iba zabudli na spolupatričnosť a priateľstvo. Po odstavení motoriek sa ich Karči plynulo nemecky pýta, či je všetko v porádku. V germánskych závitoch zavŕzgalo a zrazu prehadzujú výhybku. Ksichty okamžite preladili z módu „informátor Štazi“ na typ „orazený cestovateľ pri amatéroch“. Mihne sa náznak blahosklonného úsmevu a po zistení našej totožnosti sa úplne ceria. Vraj dumali, že idú Taliania (= odpad). Tak sme v rebríčku stúpli! Akonáhle sa dozvedia, že Karči drie na ich pehavé rite priamo v Šnicel Rajchu sme povýšení na kamarátov. Neslýchané. No aj tak radšej rýchlo vypadneme, lebo evidentne šťastie hľadáme inde. Oni v klimatizovanej plechovici, my v prachu púšte. Len neviem kde pramení nekonečná nadutosť v Sahare, keď im Turci doma rozoberajú republiku.
Pokračovanie…
Text: Haro, foto: Karči, internet
