Kalič na Africa Race 2025
autor: Haro007, 16. 1. 2025, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)Jirko Kalič Kalát je v amatérskej rally moto komunite v Čechách a na Slovensku známou postavou. Okrem extrémne družnej povahy je zapísaný do povedomia tohto krásneho športu pravidelnými účasťami na všemožných ťažkých rally, napríklad Hellas, Albania, či Intercontinental. Najvyššie siahol vo výsledkoch práve na Intercontinental Rally 2019, kedy dokázal dvojtýždňovú súťaž zo španielskej Almerie do Dakaru vyhrať. Okrem toho veľakrát tréningovo jazdil na Sahare, čiže ako navigáciu, tak aj podmienky púšte má odskúšané.
Jirko Kalát: „O účasti na Africa Eco Race sme sa s Maťom Benkom bavili mnohokrát na rally, kde sme spolu pretekali a tento zámer zrel niekoľko rokov. V podstate sa jednalo o poskytnutie podpory zázemia na pretekoch, ktorá je v púštnych rally extrémne dôležitá. Maťo má vlastný úspešný tím NORWIT Racing, kde je všetko správne zabehnuté, k tomu dopravu a dokonca aj viac motoriek.
Plusom bolo, že sa na Africa Race 2025 vybrali aj ďalší dvaja Česi, takže o partiu bolo postarané. A ja si dobrú partiu vážim rovnako, ako dobré preteky a účasť na nich. Maťo okrem podpory poskytol, čiže požičal, fantasticky pripravenú KTM 450 Rally Replica, čo znamenalo v mojom prípade veľký bonus. Jediné čo som na nej pred rally riešil, bolo správne doklikanie podvozku na moju váhu a štýl jazdy.
Rally začala po dlhých a dôkladných prebierkach, slávnostným štartom v Monaku. Odtiaľ sme po vlastnej osi zamierili do prístavu v Marseille, kde čakal trajekt. Nakoniec nás usporiadateľ vyzval, aby všetci prespali na trajekte, ktorý ráno po nalodení vyrazil smerom k marockému Tangeru. Po necelých 2 dňoch plavby dorazila večer loď do Maroka a ráno na Silvestra sme priamo z móla vyrazili do presunu, pretože colné záležitosti sa odbavili na lodi a na brehu každý dostal iba vstupnú pečiatku do pasu.
Od začiatku nás sužovala príšerná zima a vietor, po 170km sme dorazili premrznutí na pobrežie na krátku časovku a stuhnuté šľachy dostali zabrať. Na nasledujúcom prejazde cez Atlas, kde boli mraky snehu a teplota pod bodom mrazu, to dostali aj priedušky. Fakt kruté! Okrem toho takmer 3 dni na lodi stačili na rozšírenie nejakých vírusov a o zábavu bolo postarané.
V Maroku som sa v podstate musel zžiť s iným typom roadbooku, na aký som bol zvyknutý, a zvyknúť si poriadne na neustálu koncentráciu. Roadbbok bol rôzny: niekde komplikovaný s odbočkou každých 100m, napríklad pri prejazde riečísk, inde aj 15kmk bez odbočky. Ale bol, našťastie, presný s minimom chýb. Speed limit stanovený na 150km/h sme dodržiavali, pretože výstražné zariadenie Stella pri 140-ke zablikalo nažlto, pri 145-ke načerveno, pri 150-ke aj zabzučalo a jazdec mal dosť času ubrať plyn.
Inak jazdilo sa fakt rýchlo a bolo potrebné si na rýchlosť zvyknúť, lebo pri 120-ke ma všetci predbiehali a prášili mi do huby, takže na pláňach bolo optimum 130-150km/h. Časom človek na rýchlosť otupí, čo je dobre aj zle. Jednak sa menej bojí a stresuje, no zároveň je menej pozorný a hrozí pád a zranenie. Bolo vidno, ako pri týchto rýchlostiach dostávajú motory ľahkých 450-tok na frak, ťažké dvojvalce vôbec nemali problém so zrýchlením a ich agregáty išli s rezervou výkonu.
Maroko bolo na severe o kameňoch, prachu a aj o dunách, nižšie, keď aj teplota bola príjemnejšia, nasledovali pieskové pláne. Na oddychový deň do Dakhly sme sa po nekonečnom kamennom natriasaní tešili. Maťo sadol na „moju“ motorku a išiel do mesta niečo nakúpiť a vrátil sa bez matky v osle zadnej kyvky. Šťastie že sa tak stalo, po rozobratí sme zistili jej vôľu a problém bol riešený. Stať sa to v časovke v púšti, skončil som. Počas oddychu sa robil veľký servis, totálne kontrola, menila sa reťaz s rozetou a podobne. Patrick bol prednostne ako mechanik predelený pre Ulleho a Maťa, mne pomáhal hlavne Peťo Rečičár a ak bolo niečo vážne, pomohol Patrick.
Prechod do Mauretánie bol bez zastavenia, iba sme prešli hranicou a odbavenie urobili po skončení časovky v bivaku. Paráda! Tu začalo pretekanie v piesku, v dunách, aj povedľa povestne železnice, v nádherných wádí s pieskom na dne. Etapy boli rýchle a všetci sa vytešovali pred 9. etapou, ktorá mala byť najkrajšou počas celej rally. Nakoniec nebola, ráno nás zobudil nenormálne silný vietor. Usporiadateľ nás vyviedol do púšte niekoľko desiatok kilometrov, ale búrka sa menila na orkán a nie že by nešlo jazdiť, ale hrozilo pri akomkoľvek nadskočení nekontrolované sfúknutie a zvalenie motorky aj s jazdcom. Preto časovka nebola.
Okrem toho pretekanie je aj o psychike a touto vynútenou prestávkou som vypadol z tempa a na druhý deň som riešil problémy s koncentráciou počas dlhej 400km časovky. Išlo sa mi naozaj zle. Na ďalší deň sme prechádzali hlavným mestom Nouakchottom skoro ráno, pred chaotickou špičkou bez pravidiel. Hranica Mauretánie a Senegalu je rovnaká, totálne rozbitá, plná svíň, pelikánov a všakovakej hávede.
Posledná meraná etapa bola už v savane, ktorej piesky sú zákernejšie od tých na Záhorí. A rastie tam mnoho akácií s oceľovými tŕňmi, takže každý dával väčší pozor na ne, ako na navigáciu a pretekanie. Táto časovka bola navigačne veľmi zložitá a na konci si každý vydýchol. Posledný deň po pláži a okolo Ružového jazera bol iba krásnym vyvrcholením dvoch týždňom na rally.
Rally nesklamala, bola ťažká, s mnohými osobnými krízovkami, s výbornou partou a s perfektnou organizáciou. Pripravoval som sa poctivo, čo sa prejavilo v minime pádov, vážny nebol ani jeden a airbagová vesta mi nestrelila ani raz. Motorka bola neuveriteľne kvalitne pripravená, za čo Maťovi a NORWIT tímu ĎAKUJEM!!!“
