Intercontinental Rally 2015 III.
autor: Haro007, 2. 3. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)
9. etapa 3.2.2015 Atar – Chinguetti 160km
Presun – 21km, 1.časovka – 57km, 2. časovka – 75km, presun – 5km
Desivá etapa začína v pohode. No od začiatku idem na istotu a poriadne navigujem. Bývalá cesta do Chingueti vedie rovinou, potom čiernym kaňonom a v jednej jeho časti je treba vytrepať sa z dna na náhornú planinu do výšky. Na rozprave orgas hovorili o niekoľkých kritických úsekoch, najhorší má mať okolo 500 metrov na dĺžku a množstvo veľkých kameňov.
Krajina prekážky servíruje postupne. Najprv malé suché korytá s okrúhlymi kameňmi v hrubozrnnom piesku, na prejazd ktorých neexistuje recept. Potom výživný kamenný výjazd s dĺžkou pol kilometra. Tak mám kritický úsek za sebou, si naivne myslím. Zopár hnusných kamenno pieskových korýt, no nejako pokračujem. Posledný prejazd po fakt veľkých balvanoch, voľne ležiacich v piesku, asi 20 metrov z pol kilometra musím motorku tlačiť. Tak teda toto bol ten úsek! Po štvrť hodine cesta mizne, strhnutá vodou má iba jednu polovicu a aj tá mizne nakoniec dva metre pod nami. Tu vraj Maťo padol a domlátil si motorku a rameno. Opatrne pokračujem do zužujúceho sa kaňonu a viem, že kritické miesto nás čaká až tu. Odrazu cesta príkro stúpa po obrovských šutroch nahor a mne sa spotili ruky.
Pol kilometrový, pre veľkú motorku ťažký trial, bez možnosti postátia. Iba v stúpačkách, iba na jednotke a iba so šťastím. Teda pre mňa v aktuálnom stave, to viem vopred. Presne v poslednej štvrtine musím prudko intuitívne vyvážiť motorku sprava doľava, ale svalstvo na ľavej strane hrude odmieta poslušnosť a kladiem motorku na ťažko skúšaný ľavý bok. Ledva ju zdvihnem, zadná pneumatika nedokáže na kameňoch zabrať a motorku so zaradenou jednotkou kúsok po kamennú lavicu tlačím. Predtým chvíľu oddychujem a púšťam vpred tri autá a dve motorky.
V skalnej stene vysekali stavitelia cestu cik cak nahor. Je kamenná, zafúkaná pieskom so sklonom do priepasti a zákruty sú vlastne zlomy o 180°, kde musím nadbehnúť a pokračovať v dobrovoľnej samovražde. No výhľady stoja za to. Tesne pred dosiahnutím vrcholového plató dobieham dánsku motorkárku, obehla ma sediac na mäkko nastavenom endurku v kamennej pasáži. Čaká nás posledných niečo vyše 100 metrov kamenných schodov. Pred najväčším z nich ma pre tú veselú severanku s veľkou prdelou hodí do strany a postávam. Počas rozbiehania, ako inak, nedokážem ťažkú kravu vyvážiť a pokladám ju na ľavý bok. Potom síce vybehnem ľahko hore, no vidím olej na ruke a na okuliaroch. No nič, zrejme prdlo tesnenie na vidle. Po odstrojení vidím tečúci olejový chladič. Na posledných kritických 100 metroch celej rally ho zničím pri nevinnom položení stroja! Do prdele!!! Niekto mi musí silne nepriať, toto nie je s kostolným riadom. Požičiavam od okolo prechádzajúceho Pavla Režného na džípe liter oleja do zásoby a prdkám zostávajúce kilometre po rýchlej ceste so skákavými horizontmi do cieľa. Počas čakania na štart do druhej časti kontrolujeme stav a s Jožkom nevieme posúdiť mieru poškodenia chladiča. Nechcem zadrieť motor a preto po odštartovaní idem k dodávke, ktorá stála na servisnom bode, nakladáme stroj a ideme 50 kilometrov do bivaku na korbe. Samozrejme hlásim udalosť orgas a prijímam penalizáciu. V bivaku motorku vykladáme, idem kúsok späť do cieľa čeknúť a tým zmierňujem časový postih. Keď potom vidíme množstvo oleja, uniknutého z mazacej sústavy, serie ma moje rozhodnutie. Dalo sa preletieť po šotoline priamo do cieľa a dostať penalizáciu iba za minuté kontrolné body. Škoda.
V noci Jozef lepí epoxidom poškodené miesta. Vlastne iba dve prasklinky, vzniknuvšie opretím sa kapoty o dané miesto. Lepidlo vydrží veľa, skôr pnutie rozličných materiálov môže narobiť galibu.
Kemp chráni opäť armáda, za hlineným múrom vidieť rozsiahly moslimský cintorín a pred bránou sedia usmievajúce sa predavačky suvenírov. V tureckom sede spievajú, mlátia paličkami na malé bubníky a špásujú s vojakmi a s pretekármi. Takto odlišný obraz od toho spred dvoch rokov som nečakal. Na počudovanie v odľahlých oblastiach sa ľud, v inak prudérnej krajine, správa uvoľnene a prakticky. K životu patrí aj spev a smiech, odhalené tváre pri love potenciálnych manželov a normálny výklad islamu.
Stany rozkladáme na streche budovy a výhľad na duny pri západe slnka je odmenou po celodennom trápení.
Španieli opäť zabávajú vedenie preteku humornými sťažnosťami a protestmi. Za podanie protestu sa platí 50€, ak je uznaný, poplatok dostane sťažovateľ späť. Čiernovlasým chlapcom vadí všetko vrátane blbostí a večnými kravinami vlastne pomáhajú udržať finančne pretek nad vodou. Vďaka vám, hlupáci! Dnes dokonca podali vedúci Pan Voňafka a druhý v poradí protest na seba navzájom. Jazdci sú z jedného tímu, delí ich vyše hodina a pol vo výsledovke.
10. etapa Chinguetti – Akjout 300km
Presun – 5km, 1. časovka – 75km, 2. časovka – 220km
Skoro ráno ma verný mechanik Jožko posiela na skúšobnú jazdu. Štvrť hodiny lietam po rýchlej šotoline s motorom vytočeným k obmedzovaču. Lebo vtedy dáva olejové čerpadlo najväčší tlak. Napriek tomu jazdím začiatok prvej časovky pomaly na malé otáčky, nech epoxid na chladiči poriadne „upečiem“. Jazdím pomedzi malé duny na pol plynu a ide ma poraziť. Pomalá jazda medzi pomalými jazdcami je na hranici pádu, piesok vyžaduje veľa plynu a pevnú ruku. Vo veľmi pieskovom úseku už pridať proste musím a napredujem mne bežným tempom. Prvá kvapka oleja pristáva na skle okuliarov za 5 minút. Krvný obeh zastavuje a mravenčenie v rukách, ten neklamný dôkaz nervozity, je späť. Spomaľujem na tretinu plynu, nejako zázračne prechádzam technicky zložité medzi dunové pasáže, zjazd zo sedla na pláň, blúdenie v balvanovom poli a výjazd v prachovo skalnom stupáku. Všetkých, úplne všetkých, nechám predbehnúť ma. Aj najpomalších, tak sa vlečiem. Musím za každú cenu prísť k servisnému autu bez výrazného úniku oleja.
Dánske rýchle auto vypúšťa za jazdy všetok olej na trať a postáva. Prerazený blok motora. V posledných troch etapách často míňame porúchané „malé“ motorky. Toť cena za ľahkú ovládateľnosť, 450-ky občas nevydržia peklo púšte. V cieli zisťujeme novú prasklinku chladiča, vznikla nerovnomerným pnutím pri opravovanom mieste. Jozef odpája chladič a prepája olejový okruh na priamo späť do motora. Unikajúci olej ma zasral komplet a radostne prilepil na seba prach dnešnej etapy. Špinavý ako prasa pokračujem až do konca rally, metrosexuálnemu vzhľadu odzvonilo.
Mierne oneskorene odštartujem do druhej dlhej časovky. Ale nejdem po trase, začiatok obchádzam po rýchlej šotoline a potom po asfalte na odskúšanie chladenia motora. V prípade problémov prídem do cieľa po ceste. Motor pracuje dobre a preto pri prvej príležitosti z asfaltu odbočím k čekpointu číslo 3. No nejako podozrivo veľa stôp vedie púšťou od asfaltu k povinnému bodu. Onedlho stretávam vysvetlenie v podobe skupiniek Španielov z oboch tímov. Čo ma postihlo ako nevyhnutnosť, to oni nejako na GPS prekukli a časť traťte cielene po dobrých cestách obišli. Hajzlíci prešpekulovaní.
Na krátky úsek sa vraciam na asfalt, potrebujem obísť rozsiahlu dedinu s predpísanou 30-kou, nech neuvarím olej. A potom ihneď návrat do milovanej púšte cez ešte milovanejšie duny. Sú ploché, idú pekne jazdiť pomedzi sukulenty a trať je vskutku krásna a rýchla, bez nebezpečných jarkov a dier. Potom nenormálne rovné pláne, malé vŕšky s dunami a s kontrolným bodom na pieskovom výjazde. Nakoniec rovina, riedko šošovkovité duny a cieľ.
Bivak máme rovno v púšti, každý tím obsadil vlastnú dunu. Na nej oddychujeme a v noci do nej kadíme. Sme rozťahaní po planine, zvonku plochu obkolesí armáda a stráži až do rána. Doteraz v Mauretánii mali vojaci stanoviská aj na trati etáp a strážili celý priebeh. Byť tuná vojakom a policajtom je terno, domáce ženy urobia čokoľvek v rámci pravidiel, aby ulovili chlapa so stálym platom a vládnuceho iným bez obmedzenia.
Jeden zo Španielov, patriaci do tímu Aventura, omylom vymazal z GPS prejdenú trasu a pre chýbajúci zápis v kartičke nie je pri spätnej kontrole schopný dokázať absolvovanie ktoréhosi z povinných CP. Organizátorom musí dokázať opak, stačí svedectvo dvoch iných jazdcov. Cez čekpoint prechádzal spolu z jazdcom z konkurenčného Merina s Panom Voňafkom z Aventury. Meriňák svedectvo potvrdil, naopak tímový kolega všetko poprel a „kamoša“ museli penalizovať.
Dennú horúčavu vystrieda nočný chlad a ležiac v stane pozerám na západ slnka. Zážitok ako vždy. Zážitok je aj fakt, že začínam mierne stíhať. Normálne jazdec odštartuje na dlhú súťaž a jeho výkonnosť s postupom času únavou klesá. Trénovaným a nezraneným pomaly, lenivcom v príprave rýchlo. Mne kua ku koncu rally kondícia stúpa, ach jaj jaaaaj! Tak sa rozmrdať na začiatku!
11. etapa Akjout – Nouakchott 450km
Špeciál – 370km, presun – 80km
Trasa etapy je natiahnutá čudne do veľkej slučky okolo planín a potom súbežne s pásom veľkých dún, až po niekoľkých WP je prvý CP. Evidentne ide k nemu skratka priamo cez púšť. Keďže už poradím nezamiešam a konečne ma baví jazdiť, naschvál pôjdem cez všetky odporúčané body. Napriek tomu, že na konto pribudne určite zbytočná polhodinka. A ozaj, po štarte priamo z dún bivaku všetci otáčajú do protismeru, prípadne vpravo. Opäť ako jediný idem priamo a nebanujem. Prejazd planinami a poľami malých, panenských dún ma dovedie k paralelnej ceste s hradbou žltých dún. Tie, kúpajúce sa v rannom slnku, tvoria nádhernú kulisu rýchlej a zaujímavej pisty. Po niekoľkých desiatkach kilometrov vidím stopy a prach skracovačov trate a predbieham (už po koľký raz) veľa áut a zopár motoriek. Časovka postupne zrýchľuje, križujeme asfaltku a odteraz fakt všetci pálime po rovine. Ľahká navigácia a veľká rýchlosť vedú ku klamnému pocitu bezpečia. Pravidelne ma preberie nečakané zatočenie medzi poľami ťavej trávy, to fakt rýchlo vytriezviem. Ale málokedy ideme pod 120. Na CP2 dočapujeme a dakarujeme ďalej vpred. Pri malom zhluku domčekov pista mizne, na azimut riešim púšť. 100-200 metrov rovina, kilometer hrbov ťavej trávosračky a znovu kúsok rovina. Motorky a autá kľučkujú púšťou, kto mieril viac doprava, má šťastie. Aj ja.
Súbežná piesková cesta už líže duny, prudko mení nečakane smer a nezriedka smeruje do porastov vzrastlých sukulentov. Ich drevnatý kmeň neradno trafiť, je pevný a pružný. Pravidelne vyletujem zo zákrut, aby som sa podľa stôp iných vyletencov znovu vrátil na koľaje v sypkom piesku. O pár chvíľ aj tak prepísknem iné zatočenie, odstredivá sila a gravitácia v nekonečnej zábave pošlú modrú motorku so špinavým jazdcom mimo trať a tak dookola. Nebezpečné, pekné a zábavné. Občas je medzera medzi drevinami úzka, zo dva krát mierne líznem prilbou o kôru africkej rastliny. Medzi toľkými odreninami nové nevadia a ochranu hlavy aj tak dávno skrášľujú ryhy, rany a americká pásky na spevnenie.
Znenazdajky cítim typické ovzdušie, voňajúce soľou a oceánom. Podklad vystriedali biele rolety s rovnako bielymi dierami v nich a cesta kľukatiaca sa pomedzi trsy rozkvitnutej zelene. Po necelej pol hodine vidím cieľ. Pekná časovka, odteraz iba presun po rovnej ceste s hrboľatým asfaltom do kempu s bivakom.
Nikolaj je krpatý Francúz, vlastní kemp na pláži Atlantiku a má všetko v paži. Stretáva sa u neho európska populácia Nouakchottu napriek tomu, že kemp je silne africký. Ale dobroty ulovené priamo v hučiacom príboji a pripravené milo nemehlovou senegalskou obsluhou chutia znamenite. Senegalské černošky obsluhujú uvoľnene, koketujú s každým chlapom a vrtia riťami. To by mauretánky nemohli a ani nedokázali. Pcháme do brucha ryby, homáre, ryžu, šalát a potom úplne všetko čo na tanieroch zostalo.
Neskoro popoludní dám kúpeľ vo vlnách, zaľahnem na lôžko na pláži a spím. Po zobudení obzriem dve Francúzky v plavkách sediacich vedľa. Po dlhom vyzliekacom chlapskom pohľade sa znechutene obliekajú, som zrejme ďalší z nekonečného radu zaprášených úchylov, dofičiacich z hlbín púšte a pozerajúcim do očí aj kozičkám na paši.
12. etapa Nouakchott – St. Louis 314km
Presun 314 km
Na svitaní všetci sedíme na motorkách a uháňame smerom na juh. Onedlho vchádzame do Nouakchottu, hlavného mesta Mauretánie. Je rozlohou a počtom obyvateľov jediným skutočným mestom v krajine. Ale totálne bizarným. V meste sa stavia, dokonca aj zopár poriadnych budov vidieť, zasadených vo všadeprítomnom kontinuálnom smetisku. Pravú Afriku poznať podľa miest. V nenormálnom chaose a neporiadku možno odčítať, že naozaj treba odložiť logiku a mozog vôbec. Tu platia zákony, vymykajúce sa čomukoľvek predstaviteľnému. Surrealistické pravidlá sa týkajú dopravy, stavieb, ľudí, štátnej správy…
Ako postupne po skupinkách vchádzame do „mesta“, tak lezú oči von všetkým, po prvý raz vidiacim toto divadlo. Pravidlá dopravy neexistujú. Dokonca ani právo silnejšieho. Ulice plnia mraky moderných áut, vrakov, oslích záprahov, mopedov a čmudiacich nákladiakov. Čím bližšie centru, tým horšia doprava. Nové semafory síce svietia, ale nik ich nerešpektuje a všetci sa stále tlačia z každého smeru. Zvyknutý na podobné srandy sa tiež v pohode tlačím, hulákam motorom (klaksón nemám), využívam každú medzierku, komunikujem rukou a kývaním hlavy a spolu vychádzame z neskutočnej ľudskej vravy a tlačenice späť do púšte. Tam patríme.
Západná civilizácia do Afriky proste nepatrí, kolonializmus cielene rozložil v mestách tradičné zvyky a výsledok sme videli naživo. Bordel, chudoba, kriminalita a tváre s čudným výrazom.
Asfaltka pokračuje na juh, v jednom mieste odbočuje na novú cestu. Je rovnako hrboľatá ako stará, iba počet dier zatiaľ neničí autám fatálne podvozky. V najšpinavšej dedine planéty je odbočka pomedzi nenápadné chatrče a po hrádzi jacháme po národnom parku na pomedzí Mauretánie a Senegalu. Škoda, voda mokrade nezaplavila, nevidieť pelikány ani svine bradavičnaté. Obdobie dažďov začína až na jar, vtedy zaplaví mútna voda územie úplne okrem hrádze s cestou. Po 40 kilometroch po roletách a prachu platíme mýto za prejazd parku. A všade odovzdávame fiše, papiere s predtlačenými údajmi pre vojenské a policajné kontroly. Uniformovaný černoško vypíše doklad prvým dvom a peniaze pchá do pravého vrecka blúzy. Potom už nikomu a peniaze putujú do vrecka ľavého. Hádate správne, ľavé vrecko napchaté bankovkami vytŕčalo, pravé bolo spľasnuté.
Po niekoľkých nasledujúcich kilometroch prídeme k mauretánskej colnici. Našťastie s čiernym a šikovným vybavovačom. Preto neuveriteľne špinavý a chaotický bod prekročíme za štvrť hodiny. Prejdeme po moste hraničnú rieku Senegal a čaká nás vstup do rovnomennej krajiny. Nevieme rozoznať, kto je civil a kto úradník. Čierno čierni ľudkovia sa miešajú a piati zdvíhajú rampu, dedko v šušťákoch kasíruje za prejazd mosta, traja dávajú razítko a celý dav niečo ponúka. Zanedlho prekonávame aj tento mega chaos a tešiac sa po dvoch či troch hodinách parkujeme v známom Zebra Bare. Onedlho prichádza Maťovi telefonát zo sprievodného auta. Je v Roso, zavreté na hraničnom priechode s najhoršou povesťou z celého severozápadného pobrežia Afriky. V šoku vysvetľujem, že to nie je sranda. Nakoniec zaúradoval Jirko Vašátko, všetko vyriešil a v noci chalani prišli.
Čo sa vlastne stalo? Dano používal neroutovateľné africké mapy tak, že zadal cieľový bod a blúdil do cieľa dňa. Pritom bolo potrebné nechať zapnutú na GPS trasu bez routovania a sledovať body. Inak navigácia zblbne, prípadne ukazuje priamo na cieľ, nerešpektujúc reálnu prejazdnosť. Nášmu sprievodu sa stali obe veci naraz a skončili pri bráne, ktorá po zatvorení ukázala pravú tvár čiernej Afriky. Chlapom na otázku „Rally?“ prikývli hlavou, zamkli za nimi bránu, vzali im pasy, vypýtali 230 Eur a Jožka bez telefónu previezli trajektíkom na senegalskú stranu. A mafia ich mala v hrsti: Afričania sú síce chudobní, ale prešibaní a majú more času. Našťastie mal Dano signál na mobilnú sieť a mega prúser zariadil Jirko. Jožka loďkou previezli späť, posádke vrátili peniaze a pasy, tí museli merať cestu späť na odbočku, prejsť celý národný park a prísť k priechodu Dami. Národy s tmavou pleťou neveľmi radi pracujú, preto colnicu zatvárajú o šiestej večer. Pre našich dvoch chalanov špeciálne otvorili hodinu po záverečnej obe hranice a vpustili ich do Senegalu!!! Ako toto usporiadateľ dokázal vybaviť neviem, ale príhodu považujem za najväčší zázrak celej rally.
Maťo pre istotu objednal jedinú voľnú chatku pre prípad, že dodávka príde až na druhý deň. Pre podobné udalosti nosím v bunde náhradné spodné prádlo. Aby mi neodhnila časť tela z dôvodu zasvinených ponožiek a slipov. V Zebra Bare je nejako smutno, nová rakúska majiteľka nemá zmysel pre srandu a reggae už v reprákoch nehrá ani náhodou. Príboj hučí za lagúnou intenzitou štartujúceho Airbusu celú noc. Spím pod vlhkou perinou a po tele mi putuje kadejaká chrobač, vylieznuvšia z hlbín prikrývok. Kašlem na celé procesie hmyzu a vraj hrozne chrápem celú noc. Ako každú inú.
Text: Haro, foto: Michal Útly, Dano, Haro, Venca, Maťo
