Intercontinental Rally 2015 – II.
autor: Haro007, 27. 2. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)
4. etapa 29.1.2015 Tata – Smara 665km
Presun – 220km, časovka – 335km, presun – 110km.
Utrpenie dosahuje vrchol. Nočná zimnica, pichanie v hrudníku pri neustálom pokašliavaní, hodinové vstávanie zo stanu po neúspešnom pokuse trochu spať uberajú chuť do života. Maťo mi ráno preventívne nadáva, potom mi vopchá do papule akúsi tabletku a tým opäť nenápadne dosiahne, že zatnem zuby. Jožko ma vyloží na motorku a ideme, našťastie netušiac čo na trati číha.
Príjemné začiatky časoviek vždy znamenajú problémy v ich priebehu. Prvých zopár desiatok kilometrov v pohode, potom navigačné rébusy a jazda cez nedávno zaplavené jazerá. Ale pozor! Ich popraskaný povrch nápadne pripomína mláky v nitrianskom tankodróme, pokryté nepevnou škrupinou nad ílovou a mazľavou pascou. Akurát bloky kôry majú rozmery meter na meter a praskliny hĺbku aj do pol metríka. Spomalím a obchádzam úseky po okrajoch. Lebo v lete sme traja chlapi dolovali 450-ku zapadnutú iba predným kolesom v podobnom lepidle. Po pár minútach vidím na opačnej strane „jazera“ utopené motorky v blate. O niekoľko hodín sú vyslobodení štvorkolesovou technikou s navijakmi. Onedlho začne jazda po okraji dlhých hlinených pahorkov, po čerstvom riečisku v hline. Radím stále jedna –dva, trial šialených jarkov a pomedzi kríky. Na CP2 padám vo feš-fešovom výjazde, okolo prebehnú posledné rýchle motorky a zastávam sám. Vyčerpaný a v bolestiach nedokážem navigovať, myseľ už nedokáže sústrediť myšlienky jedným smerom. Pravidelne zle odbočujem. Nasledujúca kamenná pláň s desiatkami kamenných vymytých korýt svedčí možno ľahkým endurám, určite nie ťažkým rally strojom.
Ešte dokážem po sérii pádov na ľavú stranu dosiahnuť údolie, komplet zaplavené vodou. Pred očami tancujú farebné kruhy a v hlave hučí. Cesta má viesť stredom vodnej hladiny. Stopy vedú všade a nikde, GPS ukazuje body inak ako okoloidúcim motorkárom a tak volám usporiadateľom. Proste počkám na pojazdnú ambulanciu a v rámci bezpečnosti pôjdem za nimi. V prípade neschopnosti pokračovať ma zoberú a motorku necháme v púšti. Spolu doprdkáme do CP3, zistím unikanie paliva a stratu povinnej karty. Parta Rakúšanov na 450-kach nevládze pokračovať, hoci sú nezranení. Tak v nastávajúcej tme spolu prejdeme riečiskom k asfaltu, každý utŕžime zopár kameňov hodených deťmi z temnoty a pokračujeme vyše 300km do bivaku. Pocity podvodníka a slabocha silne nahlodávajú ego, no dnes rozhodnutie hodnotím kladne. V kritickom momente zdravý rozum zvíťazil nad pýchou a poslal ma do bezpečia. Na penalizáciu kašlem, hlavne môžem pokračovať v nádhernej a náročnej rally.
Bivak v Smare je vždy veterný a studený. Aj tentoraz. Aspoň fungujú praveké toalety a sprchy s ľadovou vodou. Po polievke a hlte pálenky ulíham do stanu a vibrujem do rána. Kúzlo bolo prelomené a viem, že budem pokračovať. Kua!!!
5. etapa 30.1.2015 Smara – Boujdour 415km
časovka – 185km, presun 40km, 2. časovka 140km, presun 50km
Usporiadateľ po včerajšej rozbíjačke posúva štart až na 11:00 predpoludním. Máme relatívne dosť času, pretože celú druhú časovku zatopila voda, Sahara stále prekvapuje. Aspoň trochu rozhýbem dovtedy stuhnuté telo. Začíname rovno pred bránou bivaku a všetci mieria úplne opačne, ako ukazuje trasa. Ja ako jeden z mála sledujem poctivo GPS, nevediac o skratke, vedúcej po asfalte a potom po rýchlej piste. Začiatok kopíruje nádherné a rýchle piesočné cesty, ale pred CP1 vpálim do stredu zarastenej panvy a jarkov a trvá 20 minút, pokiaľ nájdem z bludiska cestu von. podobne aj Pepa Macháček. To nasratý ťahám za plyn, trasa neskôr sleduje etapu spred dvoch rokov. Postupne predbieham asi 8 áut a 10 motoriek, nie všetci ma púšťajú radi vpred.
Podvozok sme pred rally s Farynom naladili dobre, teda podľa môjho natypovania. Na silného a zdravého jazdca, jazdiaceho pod plynom. Neočakávanou zmenou na slabého, dochrámaného a opatrného dedka zrazu pruženie kope a vytriasa zo mňa dušu. Vzhľadom k sile a chrbtici by som potreboval omáčkovo endurové naladenie, taký dôchodcovský level. Pokiaľ povolím príliš predok, motorka vo vyšších rýchlostiach vlní v pozdĺžnej osi. Ak pritvrdím, idem zdochnúť od bolesti. Terén ma mláti prostredníctvom sedačky kladivom do chrbta a často revem nadávky do prilby. Čudné, stavce ešte stále držia na mieste aspoň približne. Ruky začínajú čiastočne fungovať a mierne silnieť. Aj noha je relatívne lepšie, iba mám stehno čierne od rozkroku po koleno. Ale časovku dokončujem a presun po asfalte zvládam.
Maťo v etape jazdil v tesnom závese za Lukášom a dokázal, že z neho rastie dobrý rally závodník. A to motorku trápi iba dva roky! Lukáš je celkovo tretí a Maťo šiesty. Paráda.
Chalanom zo sprievodu sa podarilo poslať letecky Peťa so zlomenou nohou konečne domov a motorku uskladniť v Tan Tane. Tým pádom meškajú s príchodom do bivaku. Hľadám Martina a Lukáša v meste, a naozaj sa kŕmia v reštaurácii čerstvými rybami z oceánu. Pridávam sa, pri odchode opäť nevládzem motorku podržať pri nasadaní a padám na asfalt. Mám dosť. V kempe bivaku klasicky zima, vietor a studená voda. S Jožkom riešime údržbu motorky a čaká ma najhoršia noc. Z hlbín tela vychádzajú nepríjemné signály a nemôžem ležať na bruchu, na chrbte, ani na boku. Iba tak nejako polo obrátene s bundou pod rebrami. Nočná návšteva wc by zabrala opis na dve strany. Ale bojujem a nevzdávam to.
Bojujú aj Španieli. Proti nám, proti sebe ako tímy, proti sebe v tímoch navzájom a proti celému svetu. Iba nevieme, či ich jazdenie baví…
6. etapa 31.1.2015 Boujdour – Dakhla 370km
Presun – 150km, časovka – 180km, presun – 40km
Ráno fúka, prší, je zima, bolí ma aj motorka. Na presune pozdĺž Atlantiku často nakrivo stojím, pretože chrbtica nedovolí sedieť ani na mierne hrboľatom asfalte. Bočný vietor pohadzuje s motorkami a vysáva z jazdcov teplo a silu. Na konci sveta sa stretávame pri osamelej pumpe, kde podľa pokynom orgas má byť dostatok benzínu. Majú to zistené ad prevádzkovateľa. Asi preto benzín nie je a ani nebude. Čerpacie body príliš nahusto zvýhodňujú ľahké motorky a relatívne malými nádržami. Ja v pohode vystačím do cieľa časovky, no mnohí enduristi nie. Meriňáci si nalievajú z vlastného servisného voza a nechcú nikomu pomôcť. Na prosbu Jirka nakoniec benzín uvoľňujú aj pre konkurenciu, za liter bratskej pomoci pýtajú chrapúni 4 Euráče. Inakší biznis v púšti!
Meraný úsek je krásny. Najprv niekoľko desiatok kilometrov po kamenných pláňach, pravidelne striedajúcich malé údolia so skalnými stenami. Na dne s rýchlym pieskom. A potom údolia zväčšujú rozmer, hĺbku a aj dĺžku rovných úsekov. Síce súperov nepredbieham, ale ani nikto mňa. V sypkom a hrubom piesku motorka nad 120 vlní odušu aj pri zatiahnutom tlmiči riadenia. Na asi 20km ideme po asfaltke tak starostlivo sledujúcej nerovnosti terénu, že nemožno sedieť a na hranách občas skáčeme aj 10 metrov. Rýchle rovinky na konci umožňujú paľbu cez 160 pre odvážnych. Pri maximálke cítim stále nejaké udieranie do krku. Kua!!! Mám uvoľnený remeň na prilbe! Akýkoľvek pád nem dopadne dobre. Rýchlo postojím, zaťahujem pracku a doletím do cieľa. Rýchla etapa, náročná ani nie tak na navigáciu, ako na hľadanie cesty pomedzi údolia a kaňony.
Asi v polovici meranej časovky počujem v technickom úseky akési fučanie. V priebehu okamihu viem, odkiaľ vietor fúka. Vibráciami vyletela uvoľnená odvzdušňovacia skrutka na pravej strane vidle a predok mierne stratil progresivitu. Iba mierne doklikám opačnú stranu a dávam väčší pozor. Etapa s minimom prachu nenakŕmila vnútro pruženia nežiadúcim materiálom, večer stačí doplniť chýbajúci element a hotovo.
Dhakla je 40km dlhý polostrov, tiahnúci sa pozdĺž pevniny 40km. S ňou ho spája piesčitá, znížená šija. Pokles a zúženie terénu, spolu s plážami vytvorili ideálne miesto pre kitesurferov. Padáčiky, vláčiace zhulencov na doskách po vlnách sú už pevnou súčasťou koloritu vjazdu na polostrov. Samotné mesto je ako každé správne a vojenské centrum krajiny: dokonalý hlavný bulvár a nekonečne špinavé bočné uličky. Našťastie je kemp čistý a za poplatok dávam jedinú normálnu sprchu počas vyše 3 týždňov, ktorá miestami vyprodukuje trochu teplej vody. Aký pôžitok!
Pretekári, jazdiaci iba polovičnú trasu sa tešia domov, no zároveň nám závidia cestu na juh. Pretože to pravé dobrodružstvo iba začína.
7. etapa 1.2.2015 Dakhla – Bon Lanuar 420km
Presun 420km
Vstup do Mauretánie je vždy kapitolou samou o sebe. Počas cesty obdivujem veľké duny bez hrebeňa, ešte na marockej strane. Takmer biele, samostatne rozhodené po krajine tam, kde nikdy neboli. Sú majestátne a zlovestné zároveň.
Na čiare udalosti prebiehajú podozrivo dobre. Okrem toho, že nie je pokročilá hodina a teda aj teplota vyhovuje, majú všetci činovníci v rukách zoznam účastníkov rally a procedúra prebieha relatívne rýchlo. Zase úplne rýchlo nie, ale na Afriku rýchlo. Asfaltka končí za poslednou vojenskou kontrolou a vchádzame na územie nikoho. Vyše 4 kilometre pisty, kľukatiacej sa v aktívnom mínovom poli. Pozostatok konfliktu o Západnú Saharu dodnes straší a cesta sleduje hlavne úseky s čistou skalou. Do nej míny nejde uložiť a je to neistá záruka, že cestovatelia prechod hraníc prežijú. Dodávky s náhonom na dve kolesá zapadajú, partie černochov číhajúce za vypálenými vrakmi pomáhajú za malý bakšiš autá vytlačiť.
Mauretánska strana prekvapila. Predtým hlinené podlahy v hlinených stavbách colnice sú zabetónované a vydláždené. Síce tak na ich štýl, ale sú. Tu čaká splnomocnenec ministerstva turizmu Mauretánie a fakt za pár minút vstupujeme do jednej z najchudobnejších krajín sveta.
Pritom Mauretánia má obrovské zásoby zlata, fosfátov, rúd a dokonca aj ropu. Všetko masívne ťažia západné spoločnosti a prostým ľuďom nezostáva nič. Pretože krajinu prakticky vlastní jedna rozvetvená rodina a tá vyberá od ťažiarov desiatky. Jej starešinovia raz za 5 rokov volia priamo prezidenta a ten vymenúva 27 ministrov. Tuhý islam je pomocnou barlou režimu, rovnako ako armáda a polícia. V bežnom živote dodnes trvá tradícia “služby staršiemu“, preložené že byť podriadeným úspešnejšieho a skúsenejšieho muža je pre polo otroka veľká česť. Ľudia sú s tým napodiv spokojný a na vidieku vidíme veľa usmievajúcich sa tvárí. Preto v krajine jazdia iba na oslíkoch a rozmlátených Mercedesoch, cenovo porovnateľných povozoch. Druhú kategóriu tvoria nové Jaguáre, Bentley a podobne. Nič medzi tým.
Prichádzame do Bon Lanuar. Známa stavba v púšti prináša neskúseným vrásky na tvári. Odteraz začína pravá Afrika. Hygiena nebude, alebo iba niekedy a mizerná. Wc funkčné a čisté neexistuje, podobne pitná voda a slušné jedlo. V krajine sú iba 4 asfaltové cesty s kvalitou povrchu ála Mauretánia a tiež 4 mestá. 3 z nich majú veľkosť väčšej slovenskej dediny.
V „kempe“ rozmiestňuje armáda pikapy osadené s guľometmi a stráže s brokovnicami a so samopalmi. Tento obraz budeme vídať denne a aj v noci. Zrazu udrie teplo trvajúce do súmraku, kraťasy a vietnamky vytiahli všetci. Večer v priebehu hodiny teplota letí nadol, navliekame páperové vetrovky a čakáme na rozpravu. Silné tímy s viacerými sprievodnými vozidlami vysielajú po jednom aute proti noci, aby stihli príjazd do nasledujúceho bivaku. Lebo my pôjdeme cez púšť, no okolo po ako tak zjazdných cestách je to pre sprievod vyše 800km.
8. etapa 2.2.2015 Bon Lanuar – Atar 445km
Presun – 3km, 1. časovka – 240 km, 2. časovka – 50km, presun 75km
Štart , pôvodne naplánovaný za tmy, sa posúva o 40 minút. Správne rozhodnutie, rýchla etapa je za nedostatku svetla nebezpečná. Zo začiatku vedie časovka pozdĺž jedinej železničnej Mauretánie. Tá kopíruje Marockú hranicu v tesnom odstupe a je lokálne z tej strany aj zamínovaná. Presné mapy mínových asi nikto nepozná a logicky na druhú stranu trate asi nikto nebude mieriť. Dôrazné upozornenie nás odrádza ešte viac.
Vlak, sporadicky premávajúci smerom k pobrežiu, nie je pre blaho obyvateľstva. Preváža vyťaženú rudu k terminálu v Atlantiku a odtiaľ ho lode rozvážajú do sveta. Peniaze za obsah vagónov si rozdeľuje rodinná elita krajiny. Africkú strelu ťahajú zásadne tri lokomotívy vpredu a má nedozerné množstvo vagónov. Vidieť iba začiatok rudného expresu, ostatné zahaľuje žltý opar z rozvíreného piesku. Pri míňaní technického zázraku Sahary spomaľujem, takýto pohľad si predsa nenechám ujsť! Vlak má dĺžku určite poriadny vyše kilometra a je komplet hrdzavý. Ako skoro všetko v Afrike.
Spočiatku nás etapa vedie po kombinácii kamenných a polo štrkových cestách, jazditeľných pod plynom a po prvý raz na rally si jazdu konečne užívam.
Súbežne so železnicou, niekedy priamo vedľa nej, pokračujeme smerom na východ, až o prvú čerpačku. Asi 20km predtým začali malé a ploché duny s rozjazdenými koľajami. A piesok ja môžem! Začína moja chvíľa, predbieham niekoľko motoriek, duny sa zväčšujú a pravidelne striedajú vypaľovacie plató. Nádhera.
Naľavo od nás z roviny vyčnievajú čierne, zrejme čadičové monolitické homole, vysoké 300 metrov. Úžasná scenéria. Onedlho míňam bod, kde končí prvá a začína druhá časovka. Má slúžiť ako kontrola na štart do dún, aby oneskorenci neboli do nej vpustení. Je snáď 300 metrov bokom. V rozprave mu nebola venovaná pozornosť a tak naň kašlem a pálim vpred. Stačilo otočiť mierne hlavou a pozrieť vľavo.
Konečne duny. Síce nie také veľké a zákerné ako dva roky nazad, ale predsa. Atypický mauretánsky piesok dáva zabrať, no spôsobuje mi radosť. Som na Sahare po 7. krát a piesok mám dobre najazdený. Po niekoľkých kilometroch sa duny menia na menej súvislé, potom obchádzam zopár skalných pahorkov a na úpätí jedného z nich priletím do cieľa 2. časovky tesne po Maťovi. Paráda, máme výborné časy.
„Proč nemáte zaznačený projezd cíle a startu na rozhraní časovek???“ – pýta sa Jirko Vašátko, hlavný usporiadateľ.
„No kurva, nevedeli sme o jeho povinnom prejazde, ale logiku to dáva.“
„Tak jeďte nazpátek, máte to tam a zpět jenom 100 kilákú, no musíte si zajet do Šumi 50 kileček pro benál! Jinak vám běží čas až do zítřka.“
„Ach k…a k…t p..a j….m ti, my chuji!!!!!“ – hrešíme s Maťom. Problém nie je denne zajazdiť určitý počet kilometrov. Horšie chvíle nastanú, ak treba niečo riešiť výrazne nad predpokladaný denný plán. Jazdec si sily rozvrhne a adekvátne k tomu ťahá za plyn. Zároveň psychika už spracovala časový model konkrétneho dňa a programuje telo k určitým výkonom.
Tak na základe opisu vyrazíme podľa kompasu cez púšť na sever, po 20 minútach uvidíme vysielač na obzore a pokračujeme k nemu, tam prídeme do pajzlu menom Šumi, nájdeme „námestie“ veľmi ale veľmi mauretánskeho typu a vyhotovenia, v jeho rohu nájdeme špinavšiu garáž ako samotné smetisko na námestí a v nej benzín miestnej top kvality. Zjednáme cenu, nalievame do nádrží a zmiešaním paliva s pôvodným marockým okamžite znižujeme výkon motoriek o 20%. Maťo naviguje, držíme sa spolu, pokiaľ nám neprehradí cestu súvislý val dún. Takých pravých mauretánskych. Hľadaný bod leží priamo za nimi, preto ich po porade prechádzame krížom. Asi 10 kilometrov boriacich sa veľkých prevejov s prachovými vložkami čisto bielej farby. Maťo tento typ dún ešte nejazdil, používa poznatky z Maroka a tie sú tu naprd. Jazdí po hrebeňoch, namiesto pod nimi. Má plné predné nádrže a tak zo tri razy letí cez riadítka. Mne iba zapadne predné koleso. Nakoniec sa stretávame na opačnom konci poľa a po chvíli nachádzame bod pod skalami. Chalani nám vraj napoludnie mávali a kričali na nás, dokonca aj prítomní Španieli. Zapisujú čas a nastáva návrat. Začíname pociťovať ubúdajúce sily, napriek tomu upaľujeme inou cestou, obíduc duny, späť do cieľa časovky. Odtiaľ 75 kilákov po strašných cestách do bivaku. Tento presun mal horšie parametre ako časovka a ledva motorku udržím na kolesách. Na konci vchádzame do krásneho kaňonu pri západe slnka, palmová oáza pokrýva jeho dno a stredom vedie piesková cesta. Po oboch stranách sú kruhové obydlia z tŕstia, prípadne malé pravouhlé z hliny s trávovou strechou. Ploty tvoria uschnuté palmové ratolesti. Gýčový pohľad, normálne pre život zrejme tvrdá realita.
V tento deň sme s Maťom, za výrazného prispenia našej blbosti, najazdili vyše 600km. Ak nerátam ranné tri asfaltové kilometre, tak všetko v púšti. Bivak v miestnom kempe je na tak poddajnom a čerstvo nahrnutom piesku, že postupne zapadajú všetky sprievodné vozidlá. Nielen že prichádzajú pre okľuku neskoro, ešte musíme tlačiť, vykopávať a pomáhať. Predvídavý Maťo dal včera do iného, rýchlejšieho, sprievodného vozidla tašku so zásobami. Tak niečo v predstihu zjeme z ponuky žrádla americkej armády. Strýčko Sam dal do pľacu rôzne chemické menu, s radosťou a vďakou zhltneme to, čo doma ani neovoniame. Ako podmienky zmenia prístup k zdravej výžive!
Večer, po studenej sprche a znesiteľnom wc, počúvame rozpravu, plnú narážok na enduro pasáže v zajtrajšej časti. Musím zabojovať, ak prejdem, tak máme kritické miesto rally za sebou.
Text: Haro, foto: Michal Útly, Dano, Haro, Maťo, Venca
