Intercontinental Rally 2015 – I.
autor: Haro007, 25. 2. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 6)
Na začiatok trochu teórie. Po odsťahovaní sa preteku menom „Dakar“ do Južnej Ameriky zostali v Afrike iba tri diaľkové rally. Po poslednom roku už iba dve: Africa Eco Race a Intercontinental Rally. Jedna profi zorganizovaná, jazdená podľa roadbooku a s vrtuľníkmi nad hlavou. Tá druhá GPS-ková, s minimom zabezpečenia, nebezpečnejšia a zároveň určite dobrodružnejšia. Ostatné týždňové a dvojtýždňové rally sú terénmi často náročnejšie, no ich trasy a bivaky sa točia iba v jednej oblasti a reálny element opustenosti, obrovských vzdialeností a rizika tak z väčšej časti odpadá. Keďže som dobrodruh a športovec zároveň, vyhovujú mi obe možnosti.
Po mierne nepodarenom ročníku IR2013 z mojej strany pokúšam dať účasť v 2014-tom aspoň na polovičnej trati rally. Ale peniaze, tá hlúpa a všekaziaca esencia modernej doby, ma nepúšťajú. Proste nevydalo. Na jar 2014 prichádza čudná informácia. Vraj sa po Slovensku pohybuje dodávka s popradskou značkou a s veľkým logom Intercontinental Rally 2015 na dverách. Osádka vozidla na zvedavé otázky odpovedá, že ide na pretek do Afriky s Harom. Síce o tom nič neviem, ale nejako v predtuche čakám na telefonát. Ten naozaj prišiel.
Maťo Benko po zoznámení skúša moju 690-ku, aby napokon kúpil dakarskú KTM 450. Parťákovi Peťovi Rečičárovi pristáva v garáži 690-ka od Černocha (Aleša Černého), ktorý na nej vydobyl pred rokom na IR 4. miesto. Maťo s Peťom absolvujú rôzne týždňové rally v Európe a v Afrike, čo v rámci prípravy znamená asi najlepší spôsob. Na začiatku dokonca na 990-kach! Niekoľko krát trénujeme spolu a nakoniec ladíme podvozky v KTM BA u Faryna. Tím je tiež jasný: jazdci Maťo Benko, Peťo Rečičár a Peter Haršáni, mechanik Jožko Kolenič a kuchár Dano Bučko.
Tesne pred odjazdom sa zmôžem na kúpu jedných nových nohavíc a korytnačky vo Foxe, ostatné handry, bunda, prilba a čižmy musia nejako vydržať. Vypadám smiešne: namakaná motorka, žiarivo biele nohávky, deravá bunda, rozpadávajúce sa čižmy aj prilba na začiatku preteku. Na jeho konci všetko rozmlátené, špinavé.
Osobne som v živote nebol lepšie pripravený ako v polovici januára 2015. Poučený z chýb je technika naladená a nachystaná presne podľa aktuálnych potrieb, kondične a psychicky mám vrcholnú formu a aj pracovné povinnosti nejako stíham. Veľká radosť a tešivosť nemá hraníc. O týždeň bolo všetko úplne, ale úplne inak. Osud opäť ukázal svoju silu a postavil ješitné ľudské priania na hlavu.
Pár dní pred odchodom ma skolila nejaká čudná asi choroba. Neviem zodpovedne posúdiť o čo išlo, nebol som u lekára, ak nerátam zranenia, dlhých 28 rokov a teda ani neviem ako choroba vlastne vypadá. Iba všetko bolí, nechutí mi jesť a slabnem. Nakoniec pre istotu navštívim pani doktorku. Nemám založenú kartu, predpisuje tri tabletky a pokoj hahahaha. Maťo práve s chrípkou končí a Peťo naopak začína. Pekný začiatok.
20. januára nakladáme dodávku a 23. sa ráno lúčim so ženou. Po prvý raz v živote cítim pred odchodom do Afriky túžbu zostať doma. Tak mizerne sa cítim. Cesta vlakom do Popradu a lietadlom z Krakova do Španielska pripomínala výlet geriatrikov z domova dôchodcov. V dedine taký máme a nesie meno Barlička. Najstaršia dcéra ma rada straší: „Až furt nebudeš poslúchať, pójdeš do Barličky, šedivá hlava!“ A ostatné ratolesti prikyvujú. Trio Barlička stretne duo sprievodu na letisku v Alicante, prespíme v španielskom hoteli, plnom trsajúcich a oddychujúcich nemeckých dôchodcov. Okolo obeda druhého dňa parkujeme v známom kempe La Garofa pri Almerii.
V nedeľu, deň pred ostrým štartom, sme na pláži v mieste technických prebierok ako prví. Nech všetko rýchlo odsýpa. Usporiadatelia púšťajú dopredu minuloročného víťaza Španiela Riveru, aby sa za ním rovno predbehol celý tím Aventura a čiastočne aj Merino. Skvelá ukážka toho, čo nás čaká v rámci športového zápolenia počas celej rally. Španieli si rally vysoko cenia a sú ochotní v rámci preteku urobiť čokoľvek pre slušný výsledok. Ako všetky južanské národy nemajú ostych pred ničím. Administratívna časť pozostáva z kontroly víz, dokumentov, pasov, očkovaní a poplatkov. Technici kontrolujú motorky, označia rámy motoriek, nalepia štartové čísla a reklamy a hotovo. Stretávam záchrancov spred dvoch rokov Jirka Kašpara a Davida Veselého. Zlatí chlapci, nemálo riskovali vtedy v dunách Mauretánie. Silne im ďakujem!
Potom iba dopĺňanie zásob, kontrola techniky, usporadúvanie vecí v dodávke a kontrolné varenie. Okolo vidíme známe tváre: mnohonásobný víťaz Dakaru na štvorkolkách Pepa Macháček, legenda Dušan Randýsek, ambiciózny Lukáš Černý, česká quadová hviezda Olie Roučková a podobne. Dávame dohromady česko-slovenský tím Tereza, podľa čerstvo narodenej dcérky jedného z pravidelných účastníkov. Chceme konkurovať Španielom, denne sa pripočítavajú do sumáru tri najrýchlejšie časy pretekárov tímu, preto musia pretek dokončiť aspoň traja členovia či posádky tímu. Večer je prvá rozprava pred etapou dolu na pláži. Napriek zdravotnému stavu sa cítime pripravení.
1. etapa 26.1.2015 – Almeria – Taourirt 165km
Presun – 4km, časovka – 1km, presun – 160km
Symbolický prológ skoro ráno je vždy posledným oddychovým jazdením na rally. Všetko ostatné zaváňa problémami a námahou. Štart na pláži a trasa okolo skaly je proste na pobavenie a jazda do prístavu po asfalte trvá iba chvíľu. Nalodenie do trajektu Sherbatskiy s chorvátskou posádkou a následná plavba prebehnú bez problémov. Ešte na lodi vybavíme colné záležitosti a na počudovanie aj technické papiere na motorky. Maročania sú napojení cez laptopy na ich systém, doklady vyhotovujú na malých tlačiarňach a všetko ide rýchlo aj bez blbých splnomocnení pri rozdielnom majiteľovi a vodičovi. Paráda.
Po vylodení iba činovníci na pevnine v Nadore dva krát skontrolujú doklady, doplnia po razítku a pretekárom rozdávajú po fialovom karafiáte. Vypadá to bukvičácky, ale vzdávajú nám tým úctu a tak kvety prijímame. Keď si uvedomíme, že na území Maroka ročne usporadúvajú 117 rally rôznych dĺžok a odtiažností, musíme to brať ako uznanie vážnosti preteku. Väčšina rally sú rôzne krátke klubové súťaže, ale patria medzi ne aj svetovo uznávané Oilybia Rally či Merzouga Rally.
Miestne dináre vyberáme v bankomate, v Nadore berieme plné nádrže a čudujeme sa množstvu otravujúcich černochov v okolí pumpy, predtým nevídané. Miestni sa ich evidentne stránia, zrejme dôsledok „revolučných“ turbulencií v Severnej Afrike v posledných rokoch.
Nočný a chladný presun do Taourirtu, pomedzi arabských šoférov na kamiónoch s čudným citom pre používanie diaľkových svetiel, býva každoročne lotériou o život. Našťastie organizátor zmenil kemp a spíme na uzavretom pozemku v stanoch, dokonca s tureckým záchodom k dispozícii. Niečo zjeme a ideme vibrovať od zimy do spacákov. Jožko ešte opravuje moje stretávacie svetlo a dolievame nádrže doplna.
2. etapa 27.1.2015 – Taourirt – Merzouga 510km
Presun 150km, časovka 125km, presun 100km, časovka 135km
Katastrofická etapa začína povestným ranným mrazivým presunom o štvrtej ráno. Našťastie nie je veľmi dlhá a na svitaní sa všetci stretávame na tankovačke. Púšťame dopredu oneskorencov, všetko stihneme a s Peťom a Maťom sa dohadujeme o pozvoľnom začiatku. Rally je dlhá a netreba ťahať za plyn od prvých kilometrov viac, než je potrebné. Aj tak sme všetci kondične niekde inde ako obvykle.
Prvá časovka odštartovaná za mrazu má blbý navigačný začiatok a mnohí mierne hľadáme správny smer. Aj ja zájdem príliš vpravo a preto predbieham pomalších jazdcov. Na kamenistých cestách s množstvom prachu vcelku nepríjemná záležitosť. Celá rally má asi 6.000km a časovky s limitovanými presunmi mimo asfaltu okolo 3.500km. A ja, po 15km z tých 3.500 padám. Počas obiehania jednoducho preskakujem kopu kameňov mimo cesty, aj v prachu vidím ich tvar. Potiahnem za plyn, predné koleso vyhodí doskovitú skalu naprieč pred zadné koleso a motorka letí v 60-ke nekontrolovane do salta. Pretože ma zadnou nádržou silne nakopla do pravého stehna, nedokážem pád korigovať a dopadnem na kamene ľavou stranou hrudníku. Ešte si pamätám zaprašťanie praskajúcich rebier a potom nič.
„Haro, kurva, žiješ???“ Otváram oči a vidím zem a dve predné kolesá otočené do pravého uhla. Aha, tak asi ležím. Pokúsim sa posadiť, potom ako v mrákotách zdvíham motorku a viem, že pretek zrejme skončil. Nemôžem sa nadýchnuť a pravá noha nejde zaťažiť. Ako prví ma našli naši, vraj prach opadol a videli ma náhodou. Mnou predbiehaný motorkár musel pád vidieť, no napriek tomu nezastavil a nechal ma v bezvedomí na zemi. Kokot jeden. Dohodujeme spoločné jazdenie s Peťom, rýchlejší Maťo pôjde dopredu. Nejako postupne chytám dych a nechcem poudierané miesta nechať stuhnúť. Ale pred koncom časovky blbo v navigačnom chytáku blúdime asi hodinu po trialových terénoch, kolega dva razy odloží motorku do balvanov pri návrate na správnu trasu. Po asfalte doletíme do cieľa časovky z opačnej strany, predtým sme videli Maťa a naháňame ho.
Presun do druhej časovky kopíruje časť trate z minulých ročníkov. Najprv kúsok po asfalte k pumpe. V africkom zmätku sa im palivo míňa, tak čapujeme na nasledujúcej, tam našťastie benzín majú. Prachové kilometre s hnusnými jarkami dávajú predstavu, čo možno od poudieraného tela očakávať. Nepríjemný a vyčerpávajúci úsek.
Na štarte druhej časovky robíme poradu. Chalani vidiac moje problémy pri zosadaní z motorky navrhujú spoločný postup. Jeden nikdy nevie. Presne 12km po štarte, na malom a banálnom výjazde dostáva skúsený Peťo na dvojke, pri malom plyne, hodiny a motorka mu na okamih pricvakne nohu zadnou nádržou. Maťo vpredu pokračuje, ja postávam. Peťo sa pokúša vstať, zakaždým padá ako podťatý. Adrenalín zatiaľ otupuje bolesť, no zlomený členok neoklameš. Stláčam záchranné tlačidlo na Spote a volám usporiadateľovi zo sateliťáku. Terénna sanitka prifrčí v priebehu štvrť hodiny, to stihol priletieť aj Maťo. Diagnóza nedovoľuje Peťovi pokračovať. Motorku neskôr vyzdvihne technická pomoc, my pokračujeme.
V predošlých ročníkoch viedla trasa k Erg Chebbi po vypaľovacej planine, teraz sa vinie súbežne po nekonečných malých kaňonoch. Pozostávajú z nestabilnej prachovej hliny a oblých kameňov. Ich počet nemá konca. Maťo pravidelne po stáva a nebyť jeho, neviem či etapu dokončím. Nakoniec sme pri známom zjazde z náhornej planiny po kamenných serpentínach. Slnko padá k obzoru, prach stojí na mieste a musím kamoša pustiť niekoľko kilometrov dopredu, aby bolo vôbec vidieť. Samozrejme ideme proti zapadajúcemu slnku, preto často vo výjazdoch mi svieti priamo do tváre, ale terén je už v tieni a nič nevidno. Iba silou vôle zdvíham motorku, padajúcu zásadne na ľavú stranu. Lebo nedokážem vyvažovať a efektívne stiahnuť svaly na ľavej strane hrudníka. Nakoniec za šera vidím duny a navigácia vedie do nich.
Napriek mnohým návštevám Sahary za úplnej tmy prechádzam dunami po prvý raz. Našťastie ich pevná konzistencia pomáha jazde. Pri kasbe Jasmin, tam kde bolo kedysi dávno pred rokmi jazero, tak tam jazero znovu je. A všade naokolo medzi dunami mraky vody! Odchádzam vodné plochy, v kasbe požiadam mladíka na mopede o vyvedenie zo spleti do cieľa, pretože bežné cesty zmizli pod vodou. Nakoniec v bivaku po 15 hodinách vypínam motor a padám aj s KTM do piesku. Vyplácam chlapca, rýchlo sa pokúšam najesť, umyť a zohriať. A viem, čo bude nasledovať: nočná zimnica od bolesti, neschopnosť sa poriadne najesť a problémy pri spaní. Aj tak bolo, a ešte horšie.
3. etapa 28.1.2015 Merzouga – Tata 645km
Presun – 15km, 1. časovka – 180km, presun -135km, 2. časovka – 205km, presun 110km.
Bežne sa všetky etapy akýchkoľvek rally z Merzougy smerom na západ jazdili pozdĺž alžírskych hraníc a aspoň čiastočne kopírovali bývalé trasy afrického Dakaru. No Jirko Vašátko urobil úplne nové trasy a bol som z nich prekvapený.
Bolestivé vstávanie nebudem ani opisovať. Štart umiestnili iba niekoľko kilometrov od bivaku, schovaný za benzínovou pumpou. S Maťom ho míňame a musíme sa potupne vracať späť. Všetci majú z toho srandu. Ranný tuhý mráz vystriedala v horských údoliach príjemná teplota, znásobená dobrou navigáciou. Do okamihu zblbnutia GPS. Pri prekonávaní zložitého riečiska Rheris, s tisíckami slepých odbočiek a kaňonov si mapy zmysleli ukončenie spolupráce s nahratou trasou. Akurát tu!!! Hľadám intuitívne cestu v hlinenom labyrinte. Dánske auto, letiace v prachu po obzore predstavuje záchytný bod. Zúfalo ho prenasledujem po skratkách vyše hodiny, do okamihu napojenia sa na správnu trasu. Navigácia, teda jedno zo zariadení, začne niečo ukazovať a tak ďalej sledujem pre istotu prach súperov. Piesok plání vystriedala hlina a nemám o orientačné chvosty nepriehľadných prachových závojov núdzu. Nakoniec terén vystúpa do niekoľkých kamenných sediel, doháňa ma Maťo a sme v cieli prvej časovky. Ešte 200 metrov pred cieľom padá nepríjemne do kameňov jeden zo Španielov.
Španieli majú výborne zorganizované tímy s jasnou štruktúrou a hierarchiou. Ich mapové podklady sú dokonalé a majú maníka špeciálne na denné úpravy trás v GPS. Dokonca Merino do tímu angažoval domorodca, komunikujúceho s miestnymi a priechodnosti jednotlivých úsekov trate. Ráno štartujú ako zo škatuľky, v čistých handrách a po nevyhnutnej porade. Metrosexuálne a neheteráčsky pôsobiaci favorit a dvojnásobný víťaz Viktor Rivera preto dostáva od Lukáša prezývku Pan Voňafka.
Naopak Luky Černý jazdí na ťažkej KTM 690 Rally a podkuruje južanom. Hoci si sám robí servis a aj stravu, dokáže efektívne atakovať najvyššie priečky. No musí jazdiť na hrane, bez navigačných a iných výhod. Pretože ako tím vieme dosť úspešne zberať dobré časy v jednotlivých etapách, Španieli nás od začiatku úprimne nenávidia. Zase napríklad Rakúšania a Dáni hýria humorom a srdečnosťou.
Šotolinový presun do Zagory ukazuje nečakanú malebnosť Sahary. Po výdatných dažďoch púšť zozelenala a rozkvitla, pripomína skôr step na jar. Čadičové homole, porastené krikľavo fialovými kvetmi vytvárajú miestami až gýčovú kulisu. Chvíľami zabúdam na pichľavé bolesť rebier a trhavú v stehne. Vlastne nemôžem pre hrudník sedieť a pre nohu zase stáť. Doteraz neviem, ako som dlhé etapy odjazdil.
Druhá, rýchla a dlhá časovka, je najprv o kameňoch a potom o všetkom. Väčšinu odstojím na motorke úseky jazditeľné v sede, jazdíme s Maťom na dohľad. Na trase pomôžem Španielovi z Merina s palivom a mierim nekonečnou etapou na západ, opäť proti zapadajúcemu oranžovému kotúču. Cieľ sa znenazdajky objaví za šera na brehu slanej rieky, jej prebrodenie a nájdenie správneho smeru presunu potrápi všetkých.
Kemp v Tate je síce s pivom, ale bez funkčných toaliet a umyvárok, zase mrzne. Zatuhnuté telo ma núti chodiť krívajúc, skrčeného na ľavú stranu. Cítim sa fakt mizerne. Z motorky ma skladajú, ráno zase vykladajú a obavy z nechceného odstúpenia naberajú reálne kontúry. Nasledujúce dva dni boli doslova peklom.
Text: Haro, Foto: Michal Útly, Haro, Dano, Venco
