ERZBERG 2010
autor: Haro007, 20. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Najväčšia povrchová baňa na železnú rudu, najťažší enduro pretek, najviac pretekárov, najsilnejšia konkurencia….. to všetko v meradle Európy, snáď aj celého sveta.
16. ročník preteku na „Železnom obrovi“ ukázal lesk aj biedu motoristického športu. Úžasné výkony najlepších pretekárov kontra zákulisné ťahy silných tímov, fantastickú trať a prostredie aj chaos v organizácii.
O čo vlastne ide?
Enduro preteky v Erzbergu, v srdci Rakúska sa stali synonymom náročnosti a prestíže. Šikovným marketingovým propagovaním KTM a Red Bull urobili z nenápadného ale odvážneho projektu rokmi jeden z najžiadanejších pretekov planéty. Samotný pretek sa rozdelil na niekoľko sprievodných akcií, ale základ zostal nezmenený.
Na začiatku sa jazdí Rocket Ride, pretek do vrchu na čas. V kvalifikácii štartujú jednotliví jazdci do troch šotolinových výjazdov prerušených krátkymi rampami. V samotnom finále súperia v skupinách vylučovacím spôsobom až sa určí víťaz. Toto je samostatný pretek a slúži na oživenie programu rodea.
Najmasovejším je Iron Road Prolog. Na pohľad jednoduchá trať stúpajúca baňou po „cestách“ na zvážanie rudy. Spestrenie poskytuje niekoľko úzkych koridorov s bezodnými mlákami a kamenistým dnom a jeden priemerný výjazd. Dĺžka necelých 14 km nesvedčí o nejakej zvláštnej náročnosti. Ale pozor! Chyták je v tom, že tento pretek slúži ako kvalifikácia na hlavný závod. Preto stoja jazdci pred dilemou, akú motorku zvoliť. Na kvalifikovanie sa je treba výkonný a rýchly stroj, na Hare Scramble ľahký a obratný (motorka musí byť na oba závody rovnaká). Preto štartuje všetko možné od 125 do 1000 kubíkov. 1800 štartujúcich trať rozryje a na druhý deň sa síce jazdí na známej, ale rozbitej trati.
Hlavný pretek Hare Scramble ja ten svetoznámy masaker, na ktorý sa čaká celý rok. Kombinácia nemožných výjazdov a zjazdov, šotolina striedajúca sa s balvanmi veľkosti auta, bahnité cestičky lesom a často vražedná kombinácia všetkého. Samozrejmosťou je náročnosť terénu, kde sa prakticky nedá dostať pešo! Na 70km trať majú jazdci limit 4 hodiny od okamihu štartu. 500 kvalifikovaných štartuje z 10 radov v nedeľu napoludnie. Do cieľa prichádza priemerne okolo 20 vyvolených.
Sprievodné podujatia ako Supercross a Freestyle party dopĺňajú zástupy ožranov vytáčajúcich motory k obmedzovaču a gumujúcich odušu. Nuž každý sa zabáva ako vie.
Štvrtok
Po večernom stredajšom príchode do upršaného kempu (kemp je kamenistá strmá cesta zo železnej rudy) sa ráno ideme zaregistrovať. Najprv odstojíme nekonečný rad k pultu administratívy, potom nás fotia, nakoniec preberajú motorky s už nalepenými číslami. Následne so synom Adamom (EnduroAktuál) a chalanmi (Motoride) potvrdzujeme novinársku akreditáciu. To umožňuje pohyb po obrovskej bani so sprievodcami na motorkách, prístup do všetkých kútov paddocku a pitie Red Bull-u zadarmo. Chľast nám zadarmo neposkytli.
Poobede ideme pozrieť na kvalifikáciu Rocket Ride. Výjazdy sú strmé, sypké ale nie nezvládnuteľné. Najčastejšou príčinou pádu je salto vzad s rôznym dopadom. Odchádzame trénovať výjazdy hneď vedľa, je ich tam k dispozícii asi 50 rôznej dĺžky a obtiažnosti. Napriek tomu, že je premávka motoriek hustá a dezorganizovaná ako vHanoji, nedochádza prekvapivo ku kolíziám. Po celý čas nás sprevádza upršané počasie, vody je všade a každý ju preklína. Večer grilovačka, tekuté halucinogény a zástupy hlučných adolescentných opilcov. Zlatým klincom je Unimog v Red Bull farbách jazdiaci donekonečna po kempe. Jeho jedinou činnosťou produkovanie ohlušujúcej „hudby“, ktorú bežný jedinec ocení od 2 promile vyššie. Na korbe má elektrocentrálu, na nadstavbách množstvo veľkých reproduktorov a zásobe množstvo skvostov lunaparkovitého soundu. Nevedel som, že treba vynaložiť tak veľa prostriedkov na otravovanie života motorkárov.
Piatok
Ranný dážď a chlad umocňujú našu triašku. Môžeme chvenie sa od nervozity pred štartom zvaliť na počasie. S číslom 1002 mám štartovať až o 15:00, preto na blízkej trati fotíme pretekárov na výjazde a v dlhých tiahlych zákrutách. Zisťujeme, že štartové čísla sú riadne premiešané a preto okolo poludnia štartujem aj ja. Najprv treba odstáť šóru pred rampou. Logicky pod veľkým prístreškom stoja vykopnutí jazdci s vysokými štartovými číslami, preto na nás prší. Nasleduje kontrola čísla UV lampou a už stojím na rampe. Klasický semafor blikne zelenú, ja kopnem kvalt a gazujem po rovine s drobnými kameňmi. Bez výstrahy ostrý vracák hore doľava, potom doprava a do úzkeho kamenitého koridoru s mlákami. A podobne stále vyššie, veľké kamene, horizonty, na otočkách drážky, všade blato, voda.. Vypaľováky nejdem naplno, mám zle nastavený spodný útlm vpredu a idem bez miusov. Pred koncom niekoľko skokov a cieľ. Hrozný výsledný čas, som niekde v strede štartového poľa ťažkých endúr.
Usporiadatelia púšťajú skupiny po 30 pretekárov z cieľa dolu po opačnej strane hory na čele so sprievodcom. Ide sa v záujme ekológie s vypnutým motorom. Nádherný zjazd. Dolu v press centre sa dohovárame so sprievodcom na výjazd na niektoré z kultových miest Erzbergu. V skupine sa po rôznych kútoch dotrepeme k Badewanne – najväčšiemu odkalisku, ktoré je v preteku poslednou štáciou pre mnoho pretekárov. Príčinou sú nekonečné príkre svahy obrej vane. Guid sa na nás s ironickým úškrnom pozrie a vraví: „Môžete jazdiť!“ A tak sa traja odvážlivci spúšťame na dno strmým svahom, pričom na najväčších kameňoch trepnem s motorkou. Ale vo výjazde idem s prehľadom a hore ma čakajú prekvapení pretekári a sprievodcovia. Tlieskajú nám (vyšiel aj Hajnej na Afrike Twin), pretože dobrá polovica trénujúcich na ľahkých motorkách výjazd nedala. Uvoľnená atmosféra rozväzuje jazyky a tak sa konečne dozvedáme, či možno trať 3 zákruty pred cieľom skracovať (dá sa tam získať 10 sekúnd…). Zaráža nás odpoveď, že kto ako. Továrenskí jazdci samozrejme áno, ostatní možno. Už chápeme, prečo niektorí trénujú výjazdy priamo na trati a iní nemôžu.
Večer dážď hustne, vietor silnie ale tlak nenápadne stúpa. Nezúčastňujeme sa Sturm auf Eisenerz, húfneho výjazdu motorkárov do mestečka pod baňou. Dostatok výmetov sa pohybuje v kempe a paddocku, netreba ísť inde.
Sobota
V noci tlak vystúpal až k modrej oblohe, prekvapiacej ráno všetkých. Ako býva dobrým zvykom, aj najhoršiu udalosť minulosti opisujeme ako staré zlaté časy a okolo poludnia banujeme za dažďom a chladom. Príčinou sú mračná prachu a rozhorúčená železná baňa. Ideme z tepla zdochnúť.
Tesne popoludní si idem odbiť druhú jazdu Prológu. Som s Janom Maukšom v skupine Talianov. Je to napriek ich nekonečnej drzosti výhoda, lebo všetci sú krpatí a tak máme rozhľad. Po štarte v mlákach takmer utopím motorku. Dno sa neustálym hrabaním prehĺbilo a z vody trčia iba riadítka LC8. Motorka však vybehne von a dolnú časť trate dávam na prestavenom podvozku asi o pol minúty rýchlejšie ako včera. V hornej vypaľovačke dobiehajú jazdci predo mnou nejakého slimáka, s Janom sa zaradíme do oblakov prachu za nich a poslepiačky sa sunieme nahor. Trošku sa navzájom ponaháňame ale strácame väčšinu náskoku. Nevadí.
Dolu sa dozvedáme, že továrenskí pretekári po takto nevydarenej jazde často nastupujú s tichým súhlasom organizátorov do ďalšej, nenápadne v inom drese a prilbe aby si vylepšili pozíciu na štarte do Hare Scramble. Teraz nám zapaľuje, prečo pred nami štartovalo číslo okolo 100 a my máme nad 1000. Zrejme v tomto oranžovom KTM-komunizme na Rakúsky spôsob sú si všetci driveri rovní, ale niektorí ešte rovnejší!!!
Pred večerom stíhame výjazd baňou okolo najťažších miest preteku a hore v cieli čakáme na Red Bull Motorclash – symbolické preteky Kimiho Raikkonena na WRC Citroene a Taddyho Blazušiaka na KTM520. Najprv tréningová jazda, potom naostro. Obaja idú ako šialení, v tréningu Taddy prevalí ráf a zničí zadnú brzdu. V preteku nakoniec vyhráva Kimi.
Ponáhľame sa dolu na Freestyle MX Party, aby sme stihli len prvé štyri prezentačné skoky. Ten piaty je mierne krátky, freestyler dopadá na hranu doskoku a odtiaľ priamo do medzery medzi nafukovacie matrace. Smola. Zlámaného chlapíka odvezú a show sa končí skôr ako vlastne začala. Účinkujúci si môžu vydýchnuť, majú istotu že sa dožijú nasledujúceho rána.
V noci vypukne v bani šialenstvo, všetky národy sveta svorne slopú, hádžu delobuchy a všemožne inak nedajú spať pretekárom štartujúcim zajtra na šialenú trať. Mnohým vypadávajú z tváre nedávno zjedené klobásky a kempom sa preháňajú nahatí motorkári, rôzne dvojkolesové kreácie a osoby v nápaditých kostýmoch. Také panoptikum jednostopej komunity. Aj my zapíjame „žiaľ“ z nie najlepšieho výsledku a tešíme sa z okolitého zábavného ruchu.
Nedeľa
Najdôležitejšie je ráno zabezpečiť dobrého sprievodcu v tlačovom stredisku. Ta sa darí a od 11:00 sledujeme jazdcov zoradených podľa časov z kvalifikácie na dne bane. Hodinu stoja v horúčave a hromadný štart je pre nich vykúpením. Pre nás fantastickým divadlom. 50 jazdcov prvého radu sa pohýna za ohlušujúceho rachotu na pravé poludnie a masaker začína. V strese si každý snaží vydobiť čo najlepšiu pozíciu. Niet sa čo čudovať: výjazdy majú určitú priepustnosť a zakrátko po štarte vznikajú v kritických miestach zápchy sprevádzané nadávkami, kolíziami a predbiehaním v radoch.
So sprievodcom sa postupne posúvame k jednotlivým výživným miestam preteku (je dobre byť novinárom), sledujeme zápolenie v priamom prenose. Notoricky známe miesta ako Badewanne, Devil´s Kitchen, Carl´s Dinner či Roof naživo spôsobujú pád sánok divákov. Najlepší idú úžasne a prekonávajú trialové nástrahy v kanráčovom tempe.
Zakrátko z eufórie vytriezvieme. Sledujeme na esovitom strmom výjazde s balvanmi a suťou Dougie Lampkina ako sa namáhavo sám prebíja traťou. Je to v zóne No Help, čiže bez cudzej pomoci. Onedlho z lesa po kameňoch doskacká Taddy. Dvaja panáčikovia v oranžovom ihneď ožijú. Jeden ukazuje prstom a naviguje hlasom kadiaľ presne má „pretrialovať“, druhý je prvého pomocník plus nosí vodu a energetické kraviny.
Je bežné, že na počiatočných nekonečných dlhých výjazdoch číhajú zástupy divákov s lanami a jednoducho pretekárov padnuvších tesne pred vrcholom vyťahujú. Berú to ako nezištnú účasť na svetom podujatí. Hlboko v útrobách bane bez prístupu davov je obraz pokrivenejší. Často vidieť trápiaceho sa vyčerpaného jazdca ako sám zdolá kamenistý žľab, zatiaľ čo vedľa neho kráča v sprievode iný jazdec bez prilby s minerálkou v ruke. Na motorke sedí niekto z pomocného tímu a je ťahaný zostakom partie na lane. Po „zdolaní“ prekážky nasadne a odíde a pomocníci ho skratkou nasledujú k inému problému. Chlapíkovi na ček-pointe je to jedno, odpípne čítačkou čip a ide sa. Ako sa pomocníci vedia orientovať na trati s neznámym priebehom sa nepýtajte. Napriek tomu sledujeme krásny jazdecký koncert účastníkov, česť a sláva tým poctivým.
Ku koncu štvorhodinového limitu pribúda kolabujúcich vodičov aj divákov. Nakoniec sa do cieľa dostáva iba 15 jazdcov a môžu si pripísať k menu „nesmrteľný“. Iba tak sa dá hodnotiť ich výkon. Taddy prvenstvo obhájil, za ním dofrčal Lettenbicher na predotovanom BMW a Lampkin na stroji Beta. Dva štvortakty v prevahe dvojtaktov.
Staviteľ trate sa netají úmyslom postaviť takú, aby do cieľa prišiel iba jeden účastník. Mám blbý dojem, že to už dávno splnil. Stačilo by zakázať vopred dohodnutú pomoc. Verím že na čele výsledkovej listiny sa umiestnili najlepší, ale za nižšie umiestnených by som vzhľadom k videnému ruku do ohňa nedal. Najnáročnejší pretek nesklamal traťou, jazdeckým umením a kondíciou. Práve naopak. Ale bohužiaľ nás utvrdil v tom, že vrcholový šport je hlavne o prachoch a tie, ako vieme, nie sú o morálke.
text: Haro
pekné foto: Majo Bálint (na quade ho vozil Rolo)
nepekné foto: Adam, Haro
