Dobrodružstvo na Intercontinental Rally
autor: Haro007, 14. 4. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Ako som avizoval v článku o Intercontinental Rally 2014, prvej polovice púštneho dobrodružstva sa zúčastnili aj chalani na štvorkolkách zo Slovenska. Maťo Špirko, Milan Dobák a Matúš Pavlík na Canamoch Outlander. Prihlásili sa do RACE kategórie s polovičnou nádielkou kilometrov. Čakalo ich 6 dlhých a výživných etáp na území Maroka a Západnej Sahary. Potom mali v pláne zostať v Maroku a pojazdiť kultové miesta tejto krásnej krajiny.
Ešte na území Španielska ukradli kolegovi z doprovodu doklady, preto letel domov rýchlo vybaviť náhradné. Samozrejme tak pretek nestihol a pripojil sa k partii až v rámci vozenia sa po rally.
O samotnom priebehu preteku nechajme prehovoriť duchovného otca tejto pre slovenský quad priekopníckej výpravy.
Maťo Špirko:
Prebierky v španielskej Almerii a všetko ostatné prebehlo v poriadku. Nasávali sme atmosféru veľkého medzinárodného preteku a tešili sa na africké etapy zároveň. Radosť a mierne obavy nám pôsobilo zníženie počtu členov sprievodu na jeden kus. Ale nakoniec táto časť nezlyhala.
V pondelok ráno sa konal ostrý štart do kratučkej etapy a potom jazda do prístavu v Almerii. Po preplavení cez more do Afriky a vylodení v Nadore prebehol studený presun do kempu, ktorý tento rok zabudli otvoriť a noc sme strávili na poli.
Plný očakávania sme skoro ráno v mraze nastupovali do prvej poriadnej africkej etapy, celkovo 2. v poradí. Smerovala do Erg Chebbi a merala 505km. Začínala presunom, potom nasledovali dve rýchlostné prémie so spojovačkou, každá po 150km s cieľom na dunách nad Kasbah Jasmin. Išlo sa nám prekvapivo dobre. Naša taktika bola o vzájomnom istení sa navzájom, o rýchlej jazde bez ambícií na výsledok. Preto naše štvorkolky tvorili malú kolónu. Do „karavány“ pribudol osamotený kamarát z Čiech a tak sa pohybovali 4 Canamy za sebou. Etapa prebiehala úplne v pohode, rýchlostné limity sa pohybovali v otvorených úsekoch 80-100km/h. Občas nás niekto predbehol, niekedy zase my iného, až na obzore vyplávali majestátne duny Erg Chebbi. Cieľ bol dosiahnutý za svetla a ešte sme stihli krátke blbnutie v dunách. Nádhera!
(pozn. Haro: Táto etapa býva o kameňoch a obrovských otvorených pláňach. Klamné horizonty ku koncu bývajú nebezpečné. Platí pravidlo, že kto uvidí cieľ za vidna, má správnu rýchlosť a rovnomernosť.)
3. etapa je kultový prejazd z Taouzu do M´hamidu s celkovou dĺžkou 295km. Štart bol v poriadku, nik netrpel únavou či svalovicou. Opäť sme si jazdu užívali a zároveň mali dosť síl na pomáhanie ostatným. Napríklad beznádejne zahrabaným Rakúšanom v dunách, alebo vyčerpanému Nemcovi. Ten nevládal opraviť defekt. V prašnom bivaku s prekvapením konštatujeme, že zatiaľ stíhame a všetko ide podozrivo dobre. Táto kultová etapa bola krásna po stránke jazdenia aj prírodné scenéria nezaostávali.
Pred 4. etapou nič nenasvedčovalo tomu, že sa schyľuje k poriadnej dráme. Etapa s dvomi meranými úsekmi merala cca 450km a obsahovala prachové duny, prejazd jazerom Iriqui a kamenné pisty na konci s cieľom v Ichte.
(Pozn. Haro: Začiatočné kilometre etapy sú pre neznalých zradné. Vedú po polo prachových dunách s veľmi príkrymi záveternými svahmi. V blízkosti Erg Chegaga sú duny s občasnými solitérmi sukulentov a kríkov. Tie tvoria nebezpečné a nečakané diery s takmer kolmým sklonom. Prvá časť ide obísť smerom na sever, druhá už nie a treba sledovať vyjazdenú trasu. Chalanov som pred pretekom na túto pasáž upozorňoval.)
Po začiatočnej rovine sme sa dostali na prvé dunové pole s prejazdenou stopou. No na obzore sme videli autá, obchádzajúce tento úsek veľkým oblúkom. Krížom cez prachové duny to k nim strihol skúsený Dušan Randýsek na bugine. Preto smerovala naša jazda po jeho stopách. Lenže Dušan je mnohonásobný účastník Dakaru a bugina má úplne iný podvozok ako štvorkolka. Hlavne je širší a má dlhší rázvor.
Duny sa postupne zväčšovali, až dosahovali stálu výšku okolo 5 metrov a boli jazditeľné iba pod plynom. Pretože pozostávali z prachového piesku a prepadávali sa. Ako prvý išiel Matúš, za ním v tesnom závese ja, potom Čech a nakoniec Milan. 48km od štartu sme prekonávali dunu, na hrane ktorej rástol krík. Vietor uložil piesok v preveji do neočakávaného tvaru a hlavne v takmer kolmom sklone. Tak sa stalo, že Matúš ako prvý jazdec prakticky skočil 4 metre dolu na nos a štvorkolka sa prevrátila naňho. Navyše ho pritlačil zadný box. Ja som dokázal iba mierne pribrzdiť a skorigovať pád a prevrátenie. Dvaja zostávajúci jazdci za mnou uvideli brzdové svetlo mojej mašiny na hrane duny a dokázali spomaliť.
Následky boli fatálne. Ako sa neskôr zistilo, Matúš mal polámané rebrá a lopatku, poškodené dva stavce, prepichnuté pľúca, poranenú pečeň a zlomenú nohu. Moja noha prežila bez zlomeniny iba zázrakom a riadne bolela.
Ani sme nezapli záchranný Spot, rovno nasledoval cez satelitný telefón údaj o našej polohe riaditeľovi preteku Jirkovi Vašátkovi a sanitka mohla vyštartovať. No kilometer od nás nedokázala po prachových dunách napredovať a preto pribehli traja záchranári s nosidlami cez posledný úsek pešo. Celé to trvalo iba 45 minút. Zraneného zastabilizovali, bol v šoku a problematicky komunikoval. Nosidlá aj s ním sme priviazali na jeden z quadov a takto prepravili Matúša k sanitke. Tá vyrazila smerom k najbližšej nemocnici v Zagore.
Ostatní sme sa na mieste dohodli, že ako tím už pokračovať v preteku nebudeme. Moja noha veľmi bolela, no hlavné bolo zachrániť kamaráta a dopraviť ho do Európy. Boj sa mohol začať.
V Zagore nemali v nemocnici nič. Ani poriadny obväz. Preto sme dali lekárovi 100€, aby ošetrenie prebehlo v lepšej nemocnici. Miestna sanitka ho chcela vyložiť v Ourzazate. Pri pohľade na hlinenú a rozpadávajúcu stavbu sa vzopäl aj ťažko zranený kamarát a prevoz skončil v Marakéši, v jedinom veľkom meste na juhu Maroka. No nemocnica ani tu nespĺňala európske meradlá a bolo nutné odviezť zraneného domov.
A začali otravovať policajti. Pretože pri prevoze ešte s českými záchranármi zranený v šoku nekomunikoval, nevedeli títo zistiť typ poistky. Preto nahlásili v nemocnici, že spadol pri turistike. To sa nezdalo polícii a tá začala pátrať neskutočným spôsobom. Preto sme kamoša doslova ukradli z nemocnice, posadili na prvé lietadlo a dva dni po incidente bol v opatere našich lekárov. Po týchto udalostiach nastala konečne úľava, odišli sme do Erg Chebbi. Tam sa pripojil posledný člen s náhradnými dokladmi. Už v kľude sme pojazdili duny, neskôr kaňony Todru a Dades a nakoniec krásne cédrové lesy pri Azrou.
Nakoniec môžem potvrdiť, že rally sa nám páčila a že to bol až do okamihu havárie úžasný pocit. Na naše preferencie sú viac cestovateľské a nerátam s ďalšou účasťou. V roku 2015 chceme naživo vidieť Dakar a zajazdiť si v Južnej Amerika.
Matúš sa postupne uzdravuje a vypadá to na záchranu bez zdravotných následkov.
(Pozn. Haro: Na rally, ale aj na jazdenie po Afrike treba uzatvárať poistku aj s vyhľadaním a odvozom z púšte. Maroko nemá záchrannú službu, ako ju poznáme z Európy. Ale poisťovne dokážu cez operátorov objednať súkromný odvoz do Európy, v prípade núdze aj privátnu helikoptéru. Na toto je dôležité nosiť satelitný telefón. Často poisťováci nemajú potuchy, či to naozaj zafunguje. Na overenie slúži kontrolný telefonát na operátora so simulačným zranením a s udaním polohy v Afrike.
Pred posledným výjazdom do Maroka som takto zaskočil poisťovňu a truhlík na druhom konci linky niečo habkal, že mi povie kde je najbližšia nemocnica. Blbec, to som vedel od neho lepšie. Nevedel vôbec situáciu riešiť, ale v poistnej zmluve všetko sľubovali. Pretože sa podmienky priebežne menia, je potrebné riešiť aktuálnu zmluvu cca 2 mesiace pred odchodom cez nezávislého poisťováka. Ten vyhľadá aktuálne reálnu ponuku, overí ju a až potom je možné poistenie uzatvoriť. Pretože spoliehať sa na africké zdravotníctvo môže znamenať rýchly rozsudok smrti.
Zároveň treba chápať, že Maroko je policajný štát, kde armáda a bezpečnostné zložky znamenajú všetko. A chcú mať prehľad o čomkoľvek, čo sa v ich krajine deje. Pri podozrení pri havárii ide nabok slušnosť a začne tvrdé vyšetrovanie. Vtedy je lepšie sa z krajiny za každú cenu vzdialiť.)
