Do Dakaru a späť – článok
autor: Haro007, 25. 5. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)
Slovensko obývajú mnohí moto cestovatelia píšuci o zážitkoch v jednej stope. Väčšinou dačo pocestovali, niečo videli a hotovo. Potom existuje niekoľko jedincov zásadne nepíšucich, vie o nich iba blízke okolie ale v cestovaní sú extra klasa. Ako napríklad Melón z Nitry.
Pred vyše rokom sme sa bavili motorkárskych snoch a cieľoch, pričom Melónik spomenul čiernu Afriku – teda územia natoľko na juhu, že sú súvisle obývané černochmi. Vedel som, že neostane iba pri rečiach, to by nebol Melón Melónom. A tak koncom novembra 2011 sadol za riadítka BMW 1150GS, za seba posadil frajerku Galinu z Ruska a sprevádzali ho Petko na GS-ku 1200 a Mišo so starou ale jarou a spoľahlivou Suzuki DR 350. Presun do Španielska prebehol na dodávke, samozrejme za Barcelonou sa im pohnojil alternátor ale nakoniec na baterku nejako dorazili na miesto „vykládky“.
Maroko
Už na motorkách sa prepravili trajektom na marockú stranu a začali užívať miestnu jesennú klímu. Vzduch z Atlantiku, Atlasu a z púšte sa tu stretáva v divokých turbulenciách, čo sa prejavuje hlavne intenzívnymi dažďovými prehánkami v noci striedajúcimi sa so slnkom, vetrom a hnusnou zimou počas dňa. Atlas je obrovské pohorie rozlohou aj výškou, Atlantik a Sahara nijak nezaostávajú a tak iné počasie byť ani nemohlo. Štvorica cestovateľov sa pohodovo presúvala stredom Maroka, neskôr otočila k pobrežiu ku Kasablanke pre víza do Mauretánie. Na udanej adrese našli predajňu mobilných telefónov, pozreli si mesto a s dlhým nosom upaľovali do Rabatu na druhú možnú inštanciu. Tú nakoniec našli no deň oneskorenia oproti predpokladu pomiešal celý plán. Arabi vo svojej nekonečnej úradníckej lenivosti (neuveríte, ale väčšej od našej) využívajú všetky možné moslimské sviatky čoby zásterku ulievárne, možno prirátajú aj nejaké kresťanské len nech ide plat a nie robota. Tak zostali Melónovci bez pasov odovzdaných v príslušnej kancelárii a čakali dlhé 4 dni na uplynutie ničnerobenia v kancloch. Cestovali po Atlase a pravidelne riešili problém absencie pasov pri policajných kontrolách a večerných ubytovaniach. Nakoniec víza dostali a pobrežím pokračovali do odštiepeneckej Západnej Sahary, opustiac najkrajšiu krajinu Severnej Afriky.
Západná Sahara
Západosaharská púšť je na pohľad z fotky deprimujúca rovina s dunami, všetko šedivé, veterné a bez života. Nič na pozeranie a nikto na stretnutie. Je síce rovinatá no zároveň malebná. Každý deň vidno duny inej farby (biele, žlté, oranžové, hnedé), prípadne jazdíte po vyzdvihnutom morskom dne zloženom výlučne z mušlí (to vidno aj na celom marockom pobreží). Inak iba ideš a ideš, z času na čas si kúpiš benzín, niekde prespíš a prídeš k najnepríjemnejšiemu štátu severozápadu Afriky – k Mauretánii. Jediná udalosť ich prebrala keď v nejakej diere nezastali na zbytočnú stopku a policajt striehnuci v tieni začal vymáhať svoj skutočný plat. Našťastie sa vtedy so skupinou pohyboval na motorke aj Francúz, bývalý legionár a dal veci do poriadku. Znovu sa stretli v Mauretánii.
Mauretánia
Mauretánie je ortodoxná islamská krajina, kde sa zle aplikované a vysvetľované náboženstvo stalo brzdou prirodzených ľudských vzťahov a fungovania spoločnosti ako takej. (Totálny rozdiel oproti Maroku.) Krajina má povesť skorumpovaných úradníkov až za hranicu pochopu, nepríjemných a otravných ľudí a všeobecne úplne zlej atmosféry v krajine. Melón tvrdí že právom. Už na hranici všetci načahujú ruky po bakšiši a ani sa nenamáhajú vstať. Neochota opäť horšia ako na stavebnom úrade, a to už je čo povedať! Počas cesty na juh „zablúdili“ do hlavného mesta Nuakšott a museli zmeniť osobný rebríček bordelu. Mesto bolo ako jediná alternatíva na získanie benzínu pred pokračovaním v cestovaní.
Ja napríklad tvrdím že grécky bordel je hrozný, ale ruský a ukrajinský horší, cigánsky ešte horší a arabský úplne najhorší. Bol som vyvedený z omylu: Mauretánsky a všeobecne černošský je momentálne na čele hitparády špiny, smradu a hnusu. Nie je vraj problémom vidieť klebetiacu skupinku žien v meste stojacu meter od rozkladajúcej sa a nafúknutej kravy, prípadne deti hrajúce sa v hnijúcich odpadkoch v mračnách múch. Aké milé. No aj napriek tomu je Afrika krásna, ľudia prostí a púšť plná pozitívnej energie.
Tesne pred Mauretánskou hranicou stretli osamoteného anglického motorkára (inak Angličania sú najnadutejší ľudia na svete, pokiaľ nepotrebujú pomoc). Bol bez kamošov, ktorým sa pokazili motorky, nepripravený a posraný z púšte. Sprevádzal ich až do Senegalu, kde sa dostatočnom vycicaní Slovákov bez poďakovania potichu vzdialil.
Dolu na juhu krajiny sa pozvoľna mení púšť na savanu, na polopúšť porastenú krovinami, riedkymi stromami a občas pastvinami v našom ponímaní. Na pomedzí Senegalu a Mauretánie je rozsiahly národný park s hojným výskytom svine bradavičnatej, zriedkavých vtákov a kveteny. Základom sú mokrade, krajina zozelenieva a vonia. Park bol samozrejmou zastávkou štvorice.
Senegal
Na senegalskej hranici chcú tiež hrozný bakšiš, no aj mierne oprávnene. Cestovatelia totiž zabudli na vybavenie karnetu pre motorky a nemajú ani nejakú ich čudnú poistku. Nakoniec to uhrali na vstup, no podmienkou je vybavenie papierov v Dakare do 48 hodín. Deň k dobru zabezpečil miestny nový rok slávený 4.12., spolu 72 hodín.
Oslavy Nového Roku v čudnom dátume sú bujaré. Muži sa prezliekajú za ženy a takto transsexuálne koledujú o darčeky, na rieke Senegal sú veselé preteky rybárskych člnov a všetci sa škeria od ucha k uchu. Iba Melónovci sa neškeria. Informácie získaná už priamo v Dakare že motorky môžu skončiť zamknuté v colnom sklade ich nepotešila, no vyburcovala v činnosti. Nakoniec sa prepracovali k nejakému vysokému úradníkovi a od toho k snáď najvyšiemu. Upotení a v smradľavých motorkárskych handrách stáli v navoňanom a klimatizovanom kancli, plnom fotiek úradníka s prezidentom, s prezidentom a s prezidentom. S malou dušičkou prepočuli ponuku na sadnutie si, až po zrúknutí černocha si traja Slováčikovia sadli ako na povel na svoje biele rite. A dozvedeli sa, že za 1.000 Evry na osobu budú problému zbavení. Vtom vošiel do kanclu predošlý úradník s výplatou pre šéfa – s igelitkou plnou peňazí. Našinci pochopili že zľavu nevyjednajú a preto iba zobrali z ulice vystrašenú Galinu strážiacu motorky, ktorú stihli otravovať všetci nadržaní darmožráči z okolia. Predtým ale dostali blahosklonné predĺženie pobytu na 3 dni a všetko sa na dobré obrátilo.
Cestovatelia obzreli Ružové jazero ktoré je naozaj ružové, Petko si splnil sen a obišiel ho po trase záverečných etáp preteku Paríž – Dakar. Prespali v kempe a po očiste vyrazili smer Gambia. Dozvedeli sa totiž, že pri návrate z tejto krajiny do Senegalu platí pobyt na 10 dní bez karnetu. Čudné, ale dobré. Krajina je plná baobabov a Európan zrejme iba postupne nasáva atmosféru úplne odlišného sveta.
Gambia
Na hraniciach malej krajiny menom Gambia prebehlo všetko hladko, až príliš. Gambia je považovaná za najpríjemnejšiu destináciu regiónu, černoškovia vlastnia okrem veľkých ftákov aj široké úsmevy a atmosféra je všade priateľská a ústretová. Preto ani na hranici nič neriešili, iba opečiatkovali pasy 4 turistom z EÚ a zapriali šťastnú cestu. Malinkatú krajinu zobrali na motorkách jednoducho krížom po jedinej jestvujúcej asfaltke (asfalt chápte na africký spôsob). V týchto zemepisných šírkach sa už striedali obrazy pre Európana neznáme a nečakané: pôvodná neskazená kultúra, stáročia fungujúce vzťahy a spôsoby hospodárenia, kruhové chatrče z trávy a hliny a úprimní ľudkovia s dušou dieťaťa. V celej krajine stretli plných 6 (slovom šesť) áut.
Pri spätnom vstupe do Senegalu ešte na Gambijskej strane policajti objavili, že vlastne Galina sa do štátu dostala neoprávnene, lebo je občiankou Ruska a má vízovú povinnosť. Nakoniec aj toto vyriešili s úsmevom a cesta pokračovala.
Mali
Po prefičaní juhom Senegalu v Mali spravili 400 km okruh po osadách kde belocha možno a motorku určite nevideli. Všetci sa chcú fotiť, potom obzerať zábery na dispeji a potom kecať. Melónik v slabej chvíli vzal pre srandu uhľovo čierne dojča na ruky a po chvíli ho nebolo komu vrátiť. Proste ho nik nechcel, žiadna matka sa k nemu nehlásila a naplašený behal medzi ustupujúcim davom a núkal dieťa. Nakoniec sa zbavil nechceného adoptovanca u nedostatočne rýchle utekajúcej černošky, v okamihu skočili všetci na motorky a odišli. Miestne obyvateľstvo kočuje hromadne za pastvinami, krajina nemá ráz stáleho osídlenia a detí majú asi nazvyš.
Táto časť Afriky má už nádych silného absurdna pre belocha. Všade sa váľajú odpadky a mrciny, muchy lietajú v úplných mračnách a nikto sa netrápi ani náznakom hygieny. (Vracajúc sa to v Mauretánii vygradovalo a Galina sediaca za Melónom počas jazdy jednu hodinu rátala zdochliny veľkých zvierat. Pre istotu iba na jednej strane cesty. Dopracovala sa k číslu 130, počtu zahrnula iba ťavy, kravy a somáre. Ovce, kozy a psy nerátala, nestíhala by.) Ale bonusom boli nahaté černošky perúce šaty v rieke.
Návrat
V Mali sa konala otočka a postupný návrat cez Mauretániu, Západnú Saharu a Maroko do Španielska. Samozrejme v nepríjemnej Mauretánii museli vždy pred 18:00 odstaviť motorky a prespať v stane pri policajtoch. Bezpečnosť je bezpečnosť. Raz to skúšali v „kempe“, ale miliardy švábov, hlodavcov a mrak smradu ich vyhnal. Na nekonečnej a rovnej ceste v bezbenzínovej Západnej Sahare postupne došlo motorkám palivo. Tak Melónik prelial všetko zvyšné do svojho Bavora a vyrazil po ceste do najbližšieho očakávaného mesta. Aj jemu sa minulo po vyše 100km kus od pumpy. Miestni policajti ho zobrali s bandaskami na pumpu, potom sa tam vrátil aj s motorkou a plno načapovaný vyrazil späť. No po chvíli vypovedalo službu zaprasené palivové čerpadlo, poistka odišla do večných lovíšť. Melón mal šťastie na ďalších policajtov, jednoducho im dal kanistry s benzínom a vysvetlil že kde čakajú kamoši. Tí prekvapene pozerali, keď sa namiesto GS-ka pri nich zastavil rozmlátený Mercedes a vystúpivší černoch im podal očakávaný produkt ropného priemyslu. Koľkými rukami prešiel nevedno, no benzín dorazil na miesto určenia. Medzitým Melón kdesi vo vrecku vykúzlil zabudnutú poistku a tak sa na polceste stretli a pokračovali bez zádrheľov postupne na sever. Tam sa odpojil Mišo majúci týždeň k dobru a niečo navyše pozrúci. Trojica sa už bezproblémovo presúvala smerom k civilizácii. Síce v Maroku v daždi a pľušti ale v pohode.
Po 5 týždňoch od začiatku tripu naložili motorky v Španielsku do pokazenej dodávky a začali zháňať alternátor. Na vrakovisku jeden objavili 2 minúty po začiatku siesty a usilovný predavač odmietol prejsť 5 krokov k regálu a vydať ho. Po pol hodine hádky im zvolil, že nech si nájdu iného predavača ochotného 5 krokov urobiť. Našli, kroky urobil a tovar vydal. Nikomu potom už nebolo čudné, že všetky južanské národy EÚ beznádejne zbankrotovali a určite nafurt. Cestovatelia sa snehom Álp cez Švajčiarsko a Nemecko po vybavení obchodných záležitostí vrátili na Slovensko. Ku koncu mali naponáhlo, lebo Melón sa ponáhľal na svadbu kamošovi. Iba toť za roh, do Kolumbie.
V Afrike natočili 12.300km bez vážnejšej umy na motorkách a na zdraví a plánujú ďalšie dobrodružstvá. Také, že sa o nich z poverčivosti bojím vopred napísať. Ale po nich určite napíšem.
Fotky: Galina
