Boris Vlha 3. na Albánii !
autor: Haro007, 23. 6. 2016, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Boris Vlha je na rally talent od Boha. Zrejme majú športové gény v rodine, pretože ak neviete, zjazdárska svetová hviezda Petra Vlhová je jeho sestra. Na jednej strane požehnanie mať v rodine dvoch šikovných potomkov, na strane druhej niet prostriedkov na rozvoj talentov oboch. Ale Boris je rozvinutý dostatočne, aspoň podľa výsledkov súdiac.
Albania Rally je najťažšou a najuznávanejšou navigačnou rally starého kontinentu a výsledky v nej sa v moto komunite vysoko cenia. Boris má za sebou úctyhodnú šnúru. Zúčastnil sa 5-krát. V prvom ročníku zbieral skúsenosti a výsledkom bolo 70. miesto celkovo. Ale potom nastal obrat: 2013 – 4. miesto celkovo a 3. do 450ccm, 2014 – 3. miesto celkovo, 2015 – 2. miesto celkovo a 2016 – znovu 3. miesto celkovo. Blahoželáme! Pritom prvé 3 ročníky odjazdil na totálnom šrote.
Takýto jazdec patrí jednoznačne na Dakar! Ak má niekto zbytočných 150.000€, ozvite sa Borisovi.
#02 Boris Vlha, Husqvarna 450:
Albánia je krásna rally, no má svoje zvláštnosti. Napríklad v tom, že je rok od roku horšie zorganizovaná. Edvin, riaditeľ pretekov, nedal tentoraz dostatočný dôraz na trate. V roadbooku tak zostalo množstvo chýb, trate neboli náročné a čakalo nás veľa zbytočných presunov. Základným podkladom boli rýchle šotoliny, používané ako bežné cesty vyššieho štandardu. Okrem toho vážne pokrivkávala organizácia a prakticky všetci boli nespokojní. Možno sa šéf z tohoročnej katastrofy poučí, ale ja v 2017-tom Albánsko nenavštívim. Skúsim niečo iné.
Na môj vkus itinerár obsahoval málo skutočnej navigácie, aj v tej číhali totálne nepresnosti. Často rozhodovalo to, ktorá cesta je „viac hlavná“. No hrôza.
Do 1. etapy som vyštartoval až ako 57., pretože prológ mi nevyšiel. Hneď na začiatku meranej časovky som zle pozrel do roadbooku a vlastnou chybou zblúdil. Irónia osudu ako hrom, pretože nepresnosti itíku som vyriešil, no vlastné zblbnutie ma stálo 45 drahocenných minút. Pre vysoké štartové číslo mali cesty príšerne počmáraný povrch stopami a to ma mýlilo.
Po nájdení správnej cesty som riadne ťahal za plyn. Zákruty letím šmykom, brzdím na poslednú chvíľu a tak sťahujem čas. Po presune nasleduje druhá časovka. Na jej štarte mi Maťo ukazuje na zadnú gumu. Štuple poodletované, zodratá miestami na plátno. No nič, pôjdem opatrne.
Ale reálne to pomalé veľmi nebolo, no ani najrýchlejšie. Nakoniec zastavil jazdcov padnutý strom na trati. Nešlo ho obísť, nastali zmätky a usporiadateľ druhú časovku zrušil. Pre mňa dobrý krok, pre rally ale nie.
Aj 2. etapa ma potrápila. Nedlho po štarte praskol plech pod roadbookom od vibrácií. Rýchlo som zafixoval miesto plastovými zdrhovačkami, no po ďalších 20km konzola odpadla úplne. Tak som odpojil konektory a všetko hodil do batohu. Našťastie išiel okolo rýchly Talian, ktorý nakoniec skončil v tom dni 2. Držiac sa ho som stratil iba 8 minút.
No aj tak som bol s nervami na konci. Nič nešlo a nedarilo sa, roadbook tragicky nesedel, prípadne obsahoval úplne nesprávne informácie, bivaky stáli za prd a organizácia tiež.
V 3. etape neskutočne pršalo, dažďu sme sa nevyhli ani v iných etapách. Trate zase nič moc, také rýchle šotoliny. No už sa mi išlo lepšie, rýchlosť milujem a veci začínali klapať. Síce zrušili druhú časť, ale dobrý pocit zostal.
V bivaku dobiedzali Taliani, že vraj prečo jazdím tak vzadu a podobne.
Tak som začal vo 4. etape riadne pretekať a sťahovať stratu, nech vidia! To bola maratónska etapa bez asistencie, preto základ prestavovala stratégia bez pádu a poruchy, s dobrou navigáciou a s plynulou jazdou. Všetko vyšlo, 3. miesto v etape ma upokojilo.
Už sme zišli k moru, kde bola komplikovaná jazda po pobreží a po pláži, neskôr v borovicovom lese pomedzi stromy. Stále brzda a plyn v piesku, nádhera! Dokonca na jednom úseku sme fičali viac ako 160-kou po dlhej vypaľovačke. Bolo z toho 1. miesto v etape. Ale celkovo som sedel na 4. priečke a nebola veľká nádej na postup hore.
Najdlhšia etapa bola 5 v poradí. Vyštartoval som prvý s tým, že pôjdem dôsledne podľa navigácie a na istotu. Hneď 3. políčko na roadbooku nesedelo, a aj to 4.! Tak jazdci po skupinkách pokračovali vpred a hádali, po ktorej ceste ísť. Navigačná katastrofa. Nakoniec cesta viedla na akýsi súkromný pozemok, kde nás zastavili agresívni miestni mladíci a nešlo pokračovať. Hodinu sme hľadali riešenie, nakoniec Edvin po telefóne zrušil špeciál a nejako podľa intuície sme riešili smer na presun. Hoci predtým Tono naliehal, nech skúsime nájsť správny smer. Aj sme ho našli, no pre zrušenie časovky bolo všetko zbytočné.
Presun meral nekonečných 90km a potom konečne necelých 50km meraný špeciál. V ten deň mi nameralo 530km jazdy, z toho iba 50km meraných. To nasralo mnohých skalných, proste sa zbalili a odišli. Nakoniec sa pohádal aj dovtedy vedúci jazdec a ja som razom okupoval 3. miesto celkovo. Ale ešte pred touto správou som sa rozhodol, že vytrvám za každú cenu a budem pokračovať do konca, keď už som meral cestu tak ďaleko na Balkán.
Nakoniec epilóg dopadol dobre a celkové 3. miesto mi zostalo. Našťastie, motorka šliapala výborne a vyhli sa mi vážne pády a prípadné zranenia. Ale na budúci rok Albániu určite nepôjdem, do chaosu a do blúdenia sa mi nechce ísť. Ešte v tomto roku chcem skúsiť grécku Serres a na jar 2017 určite Hellas.
Text: Haro, foto: Albania Rally
