Rumunská rozbíjačka

autor: Haro007, 19. 10. 2013, Diskusia k článku (počet reakcií: 0) Rumunská rozbíjačka

Po neúspešnom pokuse o usporiadanie Baja v Rumunsku nastúpil jesenný absťák. Jazdenie v tankodróme načim občas preložiť s poriadnym offíkom. Tip padol na oblasť za mestom Caransebes s vrchmi pripomínajúcimi Nízke Tatry. Hôľny Muntele Mic meria 1 800 m n. m., no Tarcu atakuje 2 190 m n. m.

S Karčim v sobotu dopoludnia prášime smerom do Krompách a odtiaľ nudným Maďarskom klasicky na juh. Pred polnocou večeriame výbornú domácu polievku a rezne v dedinke Borlova v penzióne Mihai. Typické pôvodné gazdovstvo prestavané na ubytovacie zariadenie je dostatočne autentické a chytá za srdce. A výborne nemecky hovoriaci mladý majiteľ sedlá dve KTM-ky, tým považujeme lokalitu a ubytko za osudové. Pred spaním sa dozviem, že ráno „trošku“ poopravujeme Karčiho motorku.

Po raňajkách trošku prezúvame prednú pneumatiku, trošku sa babreme s reťazou a trošku riešime zopár pre parťáka nepodstatných, detailov. Pred obedom konečna štartujeme a vydávame sa na Muntele Mic po starej horskej ceste, začínajúcej na konci dediny.

Kdekoľvek sa s Karolom spolu vyberieme, ťaháme zo sebou aj vlastný osud s menom PROBLÉM. Úplne spoľahlivo a pravidelne postavíme udalosti na hlavu, aby sme si pekne skomplikovali život. Cesta vraj kedysi slúžila vojakom a najprv zopár kilometrov mierne stúpa lesom nahor. Je to zlé znamenie, pretože kdesi sa tých 1500 výškových metrov prejaviť musí. Po prvom odbočení stojíme v slepej a strmej blatovej pasci a problematicky dolujeme a otáčame môj pojazdný takmer 200kg vážiaci tanker. Druhé odbočenie končí v trialových balvanoch v slepej doline. Až tretí smer, idúci prudko hore je správny.

Posielam Karčiho na prieskum, o chvíľu je späť a nárečím trepe že to prejdem. To poznám, čím viac zaťahuje východniarsky, tým viac klame.

Nasledujúce kilometre pozostávajú z úzkej, kľukatej „cesty“ s voľnými kameňmi pomiešanými s hrubou vrstvou jesenného lístia. Sklon sa mení v stupnici strmý až strmší, našťastie je sucho. Občas motorku katapultuje kameň mimo prejazdnú dráhu bez možnosti vyhnutia, niekedy neviem trafiť správnu možnosť prejazdu. Vtedy musím postáť a rozbeh váha nedovoľuje. To musí pomôcť Karol. S niekoľkými postátiami, s dvomi položeniami motorky a jednou stojkou sa dostávame zo strmého listnatého lesa. Padá aj parťák, zásadne nie za jazdy ale keď nasadá alebo zosadfá. Aj tak sa dá… Oproti našim horám je pásmo lesa posunuté o cca 100 výškových metrov hore. Tu už nasleduje prejazd ihličnatou pasážou po mokrých koreňoch a balvanoch na trávnatú časť hrebeňa. Posledných 300 metrov prevýšenia je brnkačka bez pádu a po dvoch hodinách zápasu sme hore. Zachádzky nás obrali o pol hodinu, samotný výjazd trval hodinu a pol, žiaľ sme nič nenafotili.

Postávame na rozľahlom plochom hôľnom vrchole Muntele Mic, turisti s nami kecajú a fotíme panorámu.

Zbehneme dolu kúsok po serpentínach, nájdeme odbočku k plesu a znovu pálime turistickou trasou hore. Končíme pri nádhernom jazierku, častom cieli a bivaku motorkárov a quadistov v Rumunsku. Pri meteostanici sa dozvedáme že na Tarcu sa nesmie ísť, potom že by sa nemalo, teda možno aj dalo a nech teda ideme ale po kamenistej ceste a nie po trávach. Rešpektujeme zraniteľnosť vegetácie nad hranicou lesa a možnú eróziu. Výjazd do sedla pod Tarcu týra moju spojku a kurva sa trápim. Pretože moja motorka má dve „chyby“: zo sedla nedočiahnem na zem a nemôžem ich na voľných kameňoch niekedy použiť a má veľmi dlhú jednotku (aj dvojku a trojku). Oblaky klesajú na našu úroveň mám za sebou dva výjazdy s prevýšením spolu 2 200 metrov a tak na vrchol 2.190mnm v čistom mlieku pokračuje iba Karči. Ja čakám v sedle 1 900 m n. m. (Inak dva týždne pred nami Jano Chmara s partiou vyšiel na vrchol na civilnejších endurách v dobrom počasí, pre skúsených je to možné.) Následný zostup k plesu a vyše 30 km klesavý presun k civilizácii po ľudoprázdnych horských cestách je úchvatný. Ku koncu po serpentínach vymytých v podklade podobnom brizolitu. Potom debilný asfalt, až doma zisťujem na Googli skratku cez jediný pahorok do Borlovej. Večer druženie s bývalými Dederónmi, umývanie motoriek a dezinfekcia.

Druhý deň jazdenia chceme, vzhľadom k predošlej rozbíjačke, jazdiť rally šotolinové vypaľováky. Po dlhom serpentínovom preteku odbočíme k priehrade, užívame si drifty a potom zahýname do nekonečného bočného údolia bez civilizácie, končiaceho pod hrebeňom neprejazdným terénom. Pri návrate je cesta pri priehrade zavretá závorou, ktorú natiera mladý lesák a starší ho asi stráži. Stíhame zabrzdiť, mlaďas na pokyn šéfa odstráni haluzie v jarku a s pozdravom umožňuje prejazd. Žiadne vyhrážky, pokuty, Markíza a basa. Tu sa do hôr zmestia všetci: poľovníci, turisti, lesníci, motorkári aj hubári. Vyletíme pod východný svah Muntele Mic a posielam Karčiho na prieskum. Na obrovskom svahu vypadá ako červená bodka a vietor občas priveje útržky zvuku 525-ky. Po návrate označuje iba jeden kritický bod v blate, na ostatné blahosklonne zabudol. Začiatok a koniec sú priemerne náročné, dosť strmé a trávnato hlinito hrbaté. Ale ten stred! Najprv preletenie ponad sústavy vymytých jarkov s metrovou hĺbkou, potom skaly v divokom sklone a nakoniec také nerovnosti, že motorka ide prakticky stále po zadnom.

Ubrať nejde, gazujem do okamihu dlhého wheelie, na konci ktorého stojí spokojný Karči. Po prvý raz v živote púšťam rozbesnený stroj vo výjazde, letí ešte niekoľko metrov a dva metráky kovu a paliva pristávajú tesne vedľa kamoša. Kľudne sa usmieva, rovnako aj ja. Namáhavo stroj postavíme, otočíme v čučoriedkovnisku, obídem úsek po balvanoch a preletím potôčikom po vopred vyhliadnutom úseku. A už iba nahor po trávnej strmine. Onedlho na vrcholovom plató študujem prednú nádrž so zmenšeným objemom. Prevalila sa na Karčiho skratke. Preto po návrate do dediny, návšteve miestneho Bronxu a vypití dostatočného množstva halucinogénov sa Pat a Mat púšťajú do opravy. Reparácia prebieha nasledovne: Pat fúka zohriaty luft horúcovzduškou na plast a Mat silno dúcha kompresorom tlak do nádrže za 1200€. A ešte to rovná monterajzňou. Obaja pracujeme tak intenzívne, že nádrž podstatne vylepšujeme a teraz má určite objem väčší ako z výroby. Zložím stroj a počas večere dohovárame ľahký výjazd ráno pred návratom. Mal som tušiť somárskosť podobných úvah.

Ráno na odbočke k plesu zahneme ešte viac doprava a ideme neznámou cestou stále hore dolu. Prvé mláky obchádzam, ďalšie nestíham a potom bojujem o život. Zopár zjazdov a dva výjazdy dávajú tušiť o jednosmernosti cesty. V nasledujúcich strminách miestami idem krokom so zhasnutým motorom, pretože motorka je v sklone kedy sa nedá nohou dosiahnuť na zadnú brzdu. Voľnopádové blativé úseky končia výškovo o pol kilometra nižšie pri jedinej asfaltke v údolí. Je mi hanba, ale potešil ma.

Opisovať umývanie zasratých strojov netreba, ani diaľničný presun Maďarskom domov. Snáď iba uvediem zopár údajov o penzióne. Nachádza sa hneď pri vjazde do dediny Borlova v smere od mesta Caransebes, v strede esíčka na pravej strane. Za noc síce pýtajú 30€, ale okrem krásneho prostredia, wapky, prestrešeného priestoru na údržbu a parkovanie je na úrovni aj ubytovanie a strava. Hlavne tá, pretože okrem bohatých raňajok čaká vždy po návrate na unavených motorkárov poriadna sedliacka domáca večera s hustou polievkou a chutným, sýtym a veľkým druhým chodom. Žiadne supermarketové sračky, všetko z poriadnych domácich surovín! A s pálenkou kua.