INTERCONTINENTAL RALLY 2013 – záchrana

autor: Haro007, 4. 3. 2013, Diskusia k článku (počet reakcií: 5)

8. etapa: Dakhla – Bon Lanuar (presun 450km)

Namiesto oddychového dňa je na Intercontinental Rally presunová etapa cez hranice z južného Maroka do Mauretánie. Nekonečná, rovná cesta po pobreží, pri stálom bočnom vetre ubieha v pohode. Na jedinom možnom mieste čapujeme palivo a po skupinkách sa trúsime na hranice.

Marocká a mauretánska hranica je zvláštna. Je pozostatkom pokusu o osamostatnenie južného Maroka ako štátu Západná Sahara. Z tej doby zostal zamínovaný 4 kilometrový pohraničný pás a už ho nikto nikdy neodmínuje. Preto asfalt končí na marockej colnici, kde vystojíme v horúčave rad, tlačíme sa s černochmi, Arabmi a s Berbermi v rade, pcháme pasy cez okno odchýlené na dva prsty a za hodinu a pol napredujeme. Po úzkom odmínovanom páse nikoho sa 4 km po totálne rozbitej púštnej ceste presúvame k colnici v Mauretánii, pričom dodávky zo sprievodu zapadajú a musia ich vyťahovať nákladiaky.

Mauretánska hranica je bežne prekročiteľná za dva dni, všetci majú čas a potrebujú bakšiš. Našťastie na hraniciach čaká Bubú v arabskom habite s logom preteku a ten má všetko vopred vybavené. Za pol hodinu sme z mínového poľa vonku, pri čakaní stretávame usporiadateľské vozidlo turistickej rally Budapešť – Bamako s ktorou sa v tomto bode križujeme. Bohužiaľ Slováci Ulrychovci sú niekde pozadu a nechce sa nám čakať.

Kemp je vlastne pajzloidná budova s použiteľnými toaletami, v kabínke je vždy sprchovacia ružica a turecký záchod. Po stenách behajú jašterice a hmyz. Dám dokonca aj čudné jedlo v budove. Bivak je voľné miesto v púšti obkolesené štyrmi dodávkami s lafetovanými ľahkými guľometmi a stráži nás ďalších 10 vojakov s kalašnikovmi. V predvečer idem Dufinovi vysvetliť k blízkej dune teóriu jazdenia po piesku, armáda je nervózna a môžeme iba 50 metrov za stráženú líniu. Vitajte v Mauretánii.

Najhorší na oddychových dňoch je práve oddych. Zmučené telo si spomenie na pokojné časy a dožaduje sa ubolene odpočinku. Po presune celý ja bolím, cítim každý sval a únavu a kamoši tiež. Všetko ale končí sadnutím na motorku a odštartovaním. Tak večer prezúvam motorku a teším sa na najťažšiu etapu. Radosť znásobuje nový palivový filter získaný z tímu Alimex CZ. Neteším sa vypáleniu žiarovky na signalizáciu neutrálu (v dunách potrebná vec), náhradnú neviem zohnať a odstaviť teplotný alebo olejový senzor je hlúposť.

9. etapa: Bon Lanuar – Akjoujt

Aj na pôvodnom Dakare mauretánske duny vždy rozhodovali. Sú mäkké, zle čitateľné a zákerné. Pravidelne znamenali stop pre množstvo zúčastnených.

Predvčerom som predpovedal púštnu búrku, na oblohe spočívali círy a tie vždy znamenajú posun počasia k horšiemu. A stalo sa. Zrána ešte celkom v pohode absolvujeme niekoľko desiatok kilometrov k štartu a odvtedy ide všetko voľným pádom.

Spočiatku za zníženej viditeľnosti jazdíme po úplne hladkých planinách s občasnými plochami malinkých duniek, naháňame sa s Jindrom Moravcom a sme rýchli. Zrazu sa viditeľnosť prudko znižuje na 100 m a čaká nás asi 30km malých čerstvých dún nafúkaných pomedzi kríky, malé údolia a trsy ťavej trávy. Radím stále jedna – dva, rýchlejšie sa nedá. Nakrátko sa stretnem s dvomi motorkármi, ale búrka nás rozdeľuje. Pretože nevidno do diaľky musíme dôverovať GPS a trasu sledovať bez možnosti vyberať si. Etapa prebieha v pohode, míňam CP2. Orgas podpíše kartičku, zaznamená čas a vchádzam do povestného dunového poľa.

Mauretánske duny sú zvláštne tvarom, pieskom aj konzistenciou. Podobajú sa na obrovské bochníky chleba bez hrebeňa na vrchole, ale s esovite odkrojenou časťou. Ukladajú sa do systému, kde esíčka nadväzujú no sú v styku etážovo usporiadané. Piesok je rovnakej farby a jeho mäkkosť závisí iba od času uloženia. Preto je náveterná časť relatívne pevná, no posledné cca 3 metre pred prevejom úplne bez výstrahy mäkká. Aby toho nebolo dosť, lokálne sa vyskytujú prepadliská v strede náveterného svahu. Preto je dobré jazdiť popod prevej v styku dún, šikmo pod plynom prekonať nestabilný úsek a skočiť dolu 2-3 metre so zadným kolesom zaboreným v piesku a s predným vo vzduchu. Priemerne po 7 dunách sa systém napája na priečnu dunu, tu sa treba vynájsť a znovu pokračovať. Motor reve na dvojke naplno a spojka dostáva zabrať.

Bez opísaných vedomostí a hlavne bez dostatočného prehľadu dopredu vojdem do poľa. Vidím iba na jednu dunu a ostatné skrýva žlté povetrie, systém nejde prečítať. Hneď na druhej dune motorka stojí s výfukmi otočenými do nebies a celé predné koleso zmizlo v mäkkom piesku. Dvaja okoloidúci pretekári mi pomáhajú stroj vyhrabať a dohovárame sa na spoločnom postupe. Ale vtedy zaúraduje GPS a ja signalizujem, že túto dunu obídem sprava. Systém dún však v tomto smere nepúšťa, preto idem 3 km rovno a až po pochopení spôsobu uloženia dún zalomím doľava krížom k trase a už to ide. Motorka sa síce 2x zahrabe, ale v takomto podklade som iné nečakal a napredujem dobre. Tesne pred pevnejším podkladom stojím znova, motor hučí so zaradeným kvaltom no zadné koleso stojí. Tak som došiel. Buď porucha spojky alebo radiacej kulisy. Povetrím letia tony piesku a motor nejde rozobrať. Cez satelit sa spájam s KTM v Blave a skúšame prísť na chybu. Chalani typujú na spojku. Volám nášmu záchrannému vozidlu, už sú na ceste za Jirkom s prázdnou nádržou, stojí 4km odo mňa.

Preto nestláčam záchranný Spot a čakám, organizátor má zrejme vlastných starostí dosť. Za nastupujúcej tmy vietor poľavuje, môžem rozobrať spojku bez rizika množstva piesku v motore. Lamely v strede sú spálené. To nechápem, dávali sme pred pretekom nové a pred rokom som jazdil v piesku viac pri vyššej teplote a nič. Asi súdruhovia kapitalisti začali v rámci krízy šetriť aj na lamelách. Čistím za svetla čelovky 3 hodiny spálené miesta malým skrutkovačom, všetko skladám. Po naštartovaní, ale spojka nevládze v piesku, už je priveľmi zodratá a má malý prítlak. Chystám sa na prvú noc v dunách, počas opravovania zmoknem, uschnem, znovu zmoknem a uschnem a ešte raz. Dvíha sa vietor. Na obzore tancujú odrazy reflektorov áut, moja záchrana sa nepribližuje. Chlapi sa dostali na dostrel k Jirovi.

Narýchlo robím revíziu zásob. Dva litre som vypil počas etapy, v kamelbaku zostalo pol litra. 1,5 litra v pevnej PET fľaši sa porúčalo vo vysokej rýchlosti z motorky a zostali našťastie 2 litre v zadných nádržkách. Takže mám 2,5 litra čo normálne stačí na vyrovnanie deficitu po jednej ťažkej etape. Od postátia šetrím a pretože som od svitania na motorke od začiatku trpím smädom.

Sám v dunách

V noci sa opäť dvíha studený vietor, driemem zabalený v striebornej záchrannej fólii a pravidelne mením miesto. Piesok ma zafukuje a ak závej dosahuje k nosu idem ďalej. Inak hlučný krkavec potichu krúži nízko nad dunou a pozoruje nádejnú korisť. Na svitaní odletel a doleteli muchy.

Volám tímovému Hiluxu a dozvedám sa že sa ku mne nedostanú. Preto dávam otázku riaditeľovi pretekov, či mám radšej dať záchranný signál na organizátorov. Prichádza rada, že pokiaľ sa do poludnia neprebijú pieskom nech aktivujem Spot. Tak sa stalo a pohroma pokračuje. Našich chlapov posielam preč, sú takmer bez vody a paliva. Organizátori sľubujú pomerne rýchle vytiahnutie a odvoz. Síce verím, ale vodu aj tak šetrím. Jeden nikdy nevie. Satelitný telefón zapínam občas, pretože počas poslednej etapy od otrasov odišla nabíjačka a musím šetriť batériu.

Sedím v kotlinke medzi 20 metrovými dunami, motorka opretá o prevej. Jej presun k miestu opravy včera trval 2 hodiny makačky a meral 15 metrov. Spoločnosť poskytujú dva veľké hrby ťavej trávy, jeden malý, sukulent so siedmimi výhonkami a listami v tvare tanierikov, mračno múch, cínovo sfarbené mravce a jašterička. Tá mrcha vo farbe Afrika Korps mi pobehala po bosých nohách a naplašila moju maličkosť. Sedím v tieni sukulentu a mením polohu tela a končatín podľa pohybu slnka. Tieňa je zúfalo málo a vykrúcam hnáty do jogínskych polôh, aby nevyšiel nazmar. Popoludní počujem za dunami zvuk motora, ale vzďaľuje sa. Najčipernejší z mravcov má iba 4 nohy a rád ma pravidelne štípe.

Veľké tmavé maxi (asi) čmeliaky sú vo vytržení z modrej bundy, no z bledomodrého trička dostávajú ruju. Tak radšej sedím v bunde a čelím pravidelným atakom čiernych rozbláznených príšer. Občas nakrátko odletia posúložiť blankytnú kapotáž motorky a v divokej vzdušnej akrobacii sa vrátia späť.

Mám dosť času na analýzu poruchy, vzniknutej situácie a oprávnene si nadávam. No neklesám na duchu a pobyt osamote beriem ako duchovné cvičenie. Čo ma nezabije, to ma posilní!

Blíži sa večer, odleteli muchy a prileteli krkavce. Už sú tri a obsadzujú okolité duny. Vyšli hviezdy, začína byť kosa a o ôsmej večer dopíjam posledný glg vody. Premiestnim sa na vrchol duny, odtiaľ v prípade potreby vidieť blikajúcu čelovku do ďaleka. Šatka je dávno natiahnutá cez nos a ústa, na očiach motorkové okuliare, lebo krkavce radi klovú možným obetiam do očí. Chladná noc končí, krkavcov je už 5 a občas zosadnú kúsok bokom. Majú to pekne zorganizované, ale skapať sa nechystám. S vychádzajúcim slnkom odlietajú krkavce a prilietajú muchy, viac ako včera. Zrejme sa v predstihu rozkladám a lákam drzý hmyz.

V tejto fáze pohyb minimalizujem a po nočnom pohľade do navigácie viem, že bez cudzej pomoci neprežijem. Najbližšie obydlia a cesty sú priďaleko. Už som dlho bez vody, preto ani nejem a neprijímam minerály.

Záchrana

Ráno a dopoludnie sú teplotne znesiteľné, no hustnúcu krv cítiť a vyliezť na dunu je mierny problém. Ulíham na severný chladný prevej.

Zrazu teleport… …sedím doma pri stole, jem chutnú slepačiu polievku a manželka sa usmieva. Do kuchyne presvitá jarné slnko a vonku sa vyhrievajú psy. Vychutnávam kľud a silu krásnej chvíle… …“tak už jsme tady!“ Pália ma oči aj ústa, ale chalani z ambulancie sú reálni. Tak predsa, po 48 hodinách sa teším. Ja blbec naivný.

Dostávam napiť, do vaku nalievajú niečo málo vody a spolu trochu jeme. Pýtam sa či prišli autom, nič nebolo počuť. Vraj je za dunami. Údaj 14 kilometrov vzdušnou čiarou a 20 reálne pri chôdzi šokuje. Šliapali za mnou 6 hodín! Prečo ma orgas neposlali za mojím tímom 4 kilometre keď som vládal??? Nevedia, majú toho dosť. Ani nerozmýšľam čo bude nasledovať, bez slova všetko pobalím. Ešte sa dozvedám že máme 1,5 litra teplej vody na hlavu. Po prvej hodine dávam dolu z nôh čižmy a pokračujem v horúcom piesku bosý. Slnko už nemilosrdne pečie a putujeme od akácie k akácii, dáme 5 minút oddych, hlt vody a tak ďalej. David obetavo robí stopu a Jirko Kašpar mi pomáha v prevejoch nahor.

Prvý osteň bodá hlboko do nohy v okamihu po vyzutí. Našťastie je oceľovo pevný a nezalomil sa. A potom ďalší, a ďalší. Dva razy musím sadnúť a z celej sily ťahať z nohy zabodnuté rastlinné čudo veľkosti mince s množstvom pichliačov. Krv rýchlo zastaví piesok a prach, tak nohy neriešim. Pľuzgiere všetky popraskali dávno. Ku koncu dvakrát vypínam zvuk a čiastočne obraz, no neodpadávam a nesťažujem sa. Chalani si užívajú svoje a nebudem obťažovať. Aj výstroj nesiem sám. Po šiestich hodinách uvidíme odstavené auto na obzore, ale trvá pol hodinu pokiaľ lejem do hrdla polouvarenú kolu a baštím antikŕčovú medicínu. Fuj a mňam. Volám domov že žijem, v noci prichádzame k asfaltke a pred polnocou sa zvítam s Dufinom v kempe na brehu Atlantiku pri Nauskote. Objímem sa s tým nezlomným chlapom a zisťujem, že zostal bez benzínu kus ďalej, no v relatívne prístupnom teréne. Niečo zjeme a v požičanom spacáku smutne ulíham na brehu oceánu. KTM mi chýba.

Ráno Dufino organizuje akciu na záchranu motoriek. Majiteľ kempu krpatý Francúz pozná domácich a tak nechávam zálohu 500€ a 200 dám po vytiahnutí. Ale už včera Dudinovi mašinu nevytiahli a jeden z organizátorov rally nás uisťuje, že veriť tu nemožno nikomu a že motorky zrejme nikdy neuvidíme. Ďakujem za morálnu podporu v ťažkej chvíli. Kamoš zostáva, ja pokračujem s obetavými zdravoťákmi, proste nemám na nič síl.

Zebra bar

Zrána prechádzame cez nekonečné geto s nariedko postavenými chatrčami a s horami odpadkov medzi nimi. Šedivý slum, šedivý prach, šedivý chapi, ženy nevidieť. Dym na obzore z obrej dieselovej elektrárne, vychudnuté zvieratá a pojazdné vraky na ceste. Po hodine a pol sa vymotáme z hrozného miesta a vieme, že to bolo hlavné mesto Mauretánie!!! Centrum sa líši od periférií iba väčším množstvom smetí. Tak deprimujúcu krajinu a mesto zrejme v živote neuvidím. Jedinými ako tak upravenými sú vojaci a policajti. Často majú otravné kontrolné body 100 metrov od seba, konkurenčné zložky predsa nebudú stáť spolu.

Našťastie na juhu začína prírodná rezervácia s pelikánmi, plameniakmi a so sviňami bradavičnatými. Pelikán je podľa vzhľadu také hlúpe lietajúce prasa: špinavý, pažravý a drzý.

Hranicu prechádzame za pár minút, ďalší vládny zmocnenec Kukú robí zázraky. Senegal je zrazu farebný, plný smiechu a úsmevov, s dobrými hlavnými ťahmi. Vysoké štíhle černošky vlnia bokmi a nosia na hlave koše s nákladom, pomaľované autobusy obťažkávajú strapce ľudí, každý s každým komunikuje. A dediny nezapáchajú, čistý zázrak. V Mauretánii je islam brzdiacou a zväzujúcou silou spoločnosti, tu v Senegale sa preferuje jeho veselá forma. Baby perú s holými kozami pri rieke a chodia skôr vyzývavo oblečené ako zahalené, chlapi nasávajú a nikto nič neprikazuje. Spoločnosť má svoje zabehané pravidlá, rodiny žijú pohromade, kto môže pracuje a delí sa s ostatnými členmi.

Auto ma vyklopí v Zebra bare na brehu jazera, kemp je spojený so svetom drevenými lávkami ponad vodu a nasypanou cestou. Tím je v kempe, Jirko st. slzí šťastím a opakuje dokola, že sa hanbí za ponechanie KTM-ky a mňa v dunách. Nekonečný dobrák len ťažko prijíma vysvetlenie, že viac urobiť nešlo a riskovať život pre motorku je kravina. Rovno si švacneme po dva štamperlíky a pivo. Keď teda akože žijem.

A tak 20 hodín po neskutočných udalostiach sedím osprchovaný a oholený pod palmami, nad hlavami poletujúce papagáje, v ruke chladené pivo Gaselle a v reprákoch miestne reggae. Zízam otvorenými dverami na mladé černošky v pestrých háboch ako tancujúc varia. Občas niektorá s pohybmi modelky vybehne a nalieva mi tekutiny. Raj na zemi, nirvána naživo, predošlé dni mi prídu ako zlý sen.

Onedlho dohrmí Jindro, je celkovo piaty! Mauretánsku etapu zajazdil výborne a poskočil v poradí. To všetko po špatnej havárii pred pár mesiacmi, s dochrámaným ramenom a bez prípravy! Tak aspoň takáto správa. Síce tiež spálil spojku (rovnaké lamely ako moje), no už bol za dunami a pobiede dokázal KTM-ku doviesť do bivaku. Jirko na BMW pokračuje mimo poradia, tiež mu vyšiel v dunách benzín.

Večer radosť zo života pokračuje, pečené ťavie flákoty, sladké zemiaky, všakovaké šaláty a pijatiky dávajú život opäť do správnych koľají. Ako málo stačí.

Čo sa vlastne stalo?

Na večernej rozprave vždy padali slová o dĺžke trasy, o miestach tankovania a inak nič. Žiadne údaje typu: medzi WP10 a WP12 dávajte pozor na hlboké priečne jarky, pred CP3 je nebezpečný zráz na dohľad od slaného jazera a podobne. Usporiadateľ úspešne tajil informácie, ale ani po rozhovore s riaditeľom pretekov som nedostal uspokojivú odpoveď prečo. Vznikali nebezpečné situácie, takmer všetky zbytočne.

Pred tak nebezpečnou etapou v dunách nestačil údaj o potrebe 5 litrov tekutín a o tom že niektorí zostanú v púšti dva dni. Mala padnúť zásadná informácia že USPORIADATEĽ SA K NÁM AUTAMI V DUNÁCH NEDOSTANE a teda máme využiť možnosť okolo idúcej záchrany. Jednak som tam nemusel dlho tvrdnúť a jednak nemusel mať usporiadateľ so mnou starosti.

K miestu „pobytu“ v dunovej destinácii sa dostala záchrana blízko tri razy. Najprv náš záchranný Hilux, smiešne 4 kilometre vzdušnou čiarou by trvali pešo maximálne hodinu a pol. Potom prechádzali necelé 3 kilometríky vedľa cez jednoduchý terén Mišúnovci (slovenská skúsená rodinná posádka na aute), nebol problém sa zviesť. A nakoniec kamoš Dufino sa pohyboval síce kus ďalej s autom, ale mal som ešte silu. Zdravotníkov hnali pešo zachraňovať a dopravovať jednotlivých jazdcov osve a nie koordinovane.

Ešte ma čakala polovica nechceného pobytu v dunách, keď bolo vydané oficiálne vyhlásenie že všetci sú zachránení a v poriadku, až neskôr opravené. Boj o prežitie pritom iba začínal. To sa predsa nerobí.

Nedostatok informácií viedol k zúfalej aktivite Dufina na záchranu strojov hlboko v púšti, riskoval veľa. Nakoniec bol úspešný a vytiahol aj Dánovu motorku. Moja prišla pre komplikácie na poradie neskôr.

V kempe sa dozvedáme, že nás pritom orgas pozorne sledoval podľa Spotov a presne vedel kde sa pohybujeme. Dokonca nezávisle zabezpečoval záchranu motoriek cez ten istý kanál. Prečo sme o tom kua nevedeli? Predsa v dnes nevinne vypadajúcej situácii išlo skutočne o veľa záchranárom šliapajúcim 40 km po dunách tam a späť, mne aj nášmu sprievodu. Čo by stalo v prípade neodolného jedinca ani nechcem vedieť.

Samozrejme kopu chýb ide na moju hlavu. Mal som mať náhradnú spojku aspoň na servisnom voze, bezpečnejšie uložená fľaša s vodou nemusela vyletieť z motorky, mal som satelitný telefón dobíjať denne a nie obdeň. Mal som hneď prvý večer volať orgas a konzultovať problém, mal som možno viac čítať medzi riadkami. A treba priznať, že pri prvom osobnom stretnutí mi direktor IR preplatil zálohu nechanú za motorku v Mauretánii.

Všetko zlé je na niečo dobré. Určite sa nevydám do dún bez spojkových lamiel, palivového filtra a plných nádrží na vodu. Určite vylepším GPS a mapové podklady. Určite porozmýšľam ako zlepšiť komunikáciu cez satelity Inmarsat, Thuraya a Iridium. A budem vedieť že v Mauretánii sľuby neplatia, lebo sa proste objektívne nedajú občas plniť. Či si zoberie poučenie usporiadateľ nevedno. Stačí zlepšiť komunikáciu a informovanosť, nič viac. A tiež dodať k zdravotníkom lekára pretože ich vybavenie a možnosti boli úbohé.

Pre krajné prípady je na Tenerife nachystaný vrtuľník s právom letu do Mauretánie, poisťovňa to preplatí. Stačí stlačiť tlačidlo zdravotnej záchrany. Počas púštnej búrky aká bola počas 9. etapy zrejme vrtuľníky nelietajú. Čo potom?

Ako pripraviť motorku

Pre amatérskeho jazdca je optimálna motorka nad 600ccm, pretože malý objem je ťažké udržať pri živote. Motorka má predpísané akurát to že musí spĺňať dopravné predpisy, mať GPS a miesto na umiestnenie Spotu.

Ostatné je na jazdcovi. Potrebuje kapacitu nádrží na 300km a prípadne viac, náradie, lekárničku aj s fóliou, zopár nevyhnutných súčiastok. Vodu nosia jazdci individuálne.

Jazdí sa iba na troch druhoch pneumatík: Dunlop D908RR, Michelin Desert a Michelin S12. Jindro použil jednu sadu Maxxis, vraj dobrá voľba. Všetci bez rozdielu obúvajú miusy vpredu aj vzadu. Napríklad ja som objavil predný plášť prepichnutý krížom cez mius až na druhú stranu dlhým tŕňom z akácie. Vytiahnuť sa dal problematicky kombinačkami. Rozsekaných ráfov a pneumatík o kamene bolo neúrekom.

Na motorke som nosil náradie v skrinke vedľa motora, všetky náhradné páčky a skrutky na kolesá, nabíjačku na telefóny a satelitný a mobilný telefón. Tiež lekárničku a dôležitú záchranársku fóliu, v kritických etapách vodu v zadných nádržkách. Odteraz pribudnú spojkové lamely, palivové filtre a malé filtre na odvzdušňováky.

V bunde mávam za hrsť plastových kravatiek rôznych veľkostí a lepiaciu hmotu na kov.

V aute je komplet vercajch, pneumatiky a miusy, náhradné súčiastky, olej a filtre a podobne. Rýchla asistencia nosí na streche prezuté ráfy, na korbe základné náradie, brzdové platničky a náhradnú reťaz.

Ružové jazero

Nasledujúci deň sa veziem na dodávke Alimaxu Senegalom pomedzi nedisciplinované obyvateľstvo, Hilux čaká na hraniciach na Dufina. Ten je nakoniec úspešný a prichádza po vlastnej osi. Bohužiaľ vo veľkej rýchlosti havaroval Jirko a jeho kľúčna kosť vyletela z puzdra. Počas presunu stojíme pri odbočovaní vľavo, dávame prednosť protiidúcim autám. Zrazu počujeme piskot pneumatík a tupý náraz. Na asfalte leží Lukáš Černý a jeho KTM 690 RR. Odzadu ho nabral nepozorný čierny vodič, zohol mu zadný ráf a pravý výfuk. Ešte bol aj múdry. Motorka je pojazdná, Lukáš v šoku, no tiež schopný jazdy a preto radšej odchádzame. Po blúdení uvidíme konečne Ružové jazero, ktoré ružové naozaj je a na brehoch sú obrovské kopy štrku z ktorých sa vykľuje nakoniec vyťažená soľ. Strážený, ohradený a vcelku vybavený kemp nás prichýli na dva zostávajúce dni.

V dodávke som sedel vedľa posádky zničeného pretekárskeho auta z Alimaxu a ich navigátor ma privádza do úžasu. Na 12 palcovom monitore má stiahnuté mapy zo satelitu a vlastne pozerá na krajinu v reále zhora. Preto šofér dostáva údaje „o 284m zahni doľava o 74°, potom pridaj na rovinke“ a podobne. Teraz sa nečudujem že zopár áut nás dokáže preháňať. Neblúdia a nemusia predvídať čo je pred nimi, oni to proste vedia!

Vo farebnom kempe sa hostíme, pijeme, jeme a pomáhame Jindrovi. Udrží 5. miesto a útočí na 4. No chýba mu čas ktorý strávil nezištnou pomocou Alešovi v 3. etape. Nevadí, výsledok je fantastický. Cesty preteku teraz vedú cez savanu s dedinami z trávnych chatrčí, niekedy sa musia jazdci točiť v slepej uličke na dvore usadlosti pozostávajúcej z kruhových chatrčí medzi kravami. A niekedy uhýbajú pred byvolími lajnami letiacimi z rúk starších detí, mladšie hádžu iba ignorovateľné hovienka. Trávou zarastené cesty sú rýchle, s jamami ukrytými v poraste a s hlbokými koľajami.

V posledný deň je iba okruh okolo Ružového jazera a cieľ spočíva na pláži oceánu. Presúvame sa na korbe pikapu, blúdime cez rybí trh a za ním pečú ženy plody výlovu. Jednoducho rozhádžu ryby do kruhu na piesok, zakryjú vrstvou suchých rastlín a podpália. Tlejúca pahreba sa nechá vychladnúť a pieskovo – popolové ryby sú nachystané na predaj. Alebo ich sušia na rohožiach na slnku. Roman pri blúdení v gýčovej dedinke postavenej na bielom piesku nadržane fotí krásne černošky, ja jeho aj s černoškami.

Pláž vidíme ako poslední. Tu ma prepadá smútok. Nie sklamanie, hnev, ale naozajstný smútok. Sem som túžil prísť na motorke, jedno či v poradí alebo mimo kategórie. Iba si vychutnať radosť z magického konca preteku na kultovom mieste v sedle KTM. Žiaľ nepodarilo sa a neviem či bude Osud nabudúce tak milosrdný a vpustí ma na rally znovu. Ale žijem a zdravie zostalo zachované. Tak čo, sláva víťazom, česť porazeným.

Dlho vážny neostávam a vymýšľam kompozície pre fotky. Na prvej s názvom FEDERÁCIA ležím na piesku a po mne dupú českí pretekári. Na druhej som použil Jumbove dredy. Otočený chrbtom si dávam jeho blonďavé klobásky na hlavu, pridáva sa Bubú a uvoľnenie z napätia prináša salvy veselého rehotu.

Popoludní absolvujeme hodinový kúpeľ vo vlnách Atlantiku, predtým bolo nutné prebojovať cestu z kempu cez predavačov. Arabskí obchodníci sú otravní, černošskí doslova trhajú človeka. Miestny rituál našťastie neplatí v bežnom styku a obyvateľstvo otravné nie je.

Večer je slávnostné vyhlásenie víťazov, večera so šampanským a veselá oslava. My letíme domov. Ukľudňuje sa aj večne nespokojný dobrák Jindro. Keď je 5. chce byť 2., keby vyhral chcel by byť ešte prvejší s polovičným časom, prípadne byť v Dakare za dva dni po štarte v Španielsku.

Motorky vyhral Španiel Viktor Rivera na KTM 530 pred Dánom Klausom Guldagerom na rovnakom stroji pred Julianom Merinom zo Španielska na Yamahe 450. Jindro Moravec zakotvil na 5. mieste a Aleš Černý na 7. pozícii. Blahoželám!

Návrat

Balíme veci a dojednávam ako sa pokúsiť motorku zachrániť. Pre istotu má Hilux aj nové lamely. Stačí vymeniť, naštartovať a odísť z dún.

O desiatej v noci dodymia objednané dva taxíky, no zrazu dohodnutá cena neplatí a odchod sa odďaľuje. Nakoniec prežijeme vozbu 2 hodiny v doprave, ktorej sa nevyrovná nič na svete. Megachaos vládnuci na ceste núti k zamysleniu ako to že sa ľudstvo nevykynožilo pri miestnej doprave. Po príchode na letisko chápeme, že najťažšia etapa preteku nastala teraz. Letisková hala je plná ľudí chtivých odletieť rôznymi linkami, nikde žiadne pulty na čeking a všetci nervózni. Máme letieť o dve hodiny, po dva a pol hodine nie sme ani v lietadle. Počítače nefungujú, letenky vypisujú ručne, policajti zmätkujú a pri bezpečnostnej kontrole sa musíme aj vyzuť, no Jirku s dvomi pivami v plechovke púšťajú. Dokonca elektronicky odoberajú odtlačky prstov, to pre prípad že prídeme do Senegalu teroristicky vyhodiť do povetria miestny povoz s oslíkmi. V lietadle nás letuška niekoľkokrát prepočítava prstíkom nevediac, či správni pasažieri sedia v správnom lietakle. Prípadne koľko utečencov je medzi nimi. Nastupuje mrákotné cestovanie cez Lisabon až do Budapešti a pokles teploty o takmer 40°C oproti Dakaru mierne šokuje. Na druhý deň večer o desiatej volá Jirko st. z Mauretánie že majú moju motorku, čakala v kempe pri Atlantiku. Sláva, tým pádom je všetko v poriadku a už zostáva k šťastiu bezpečný návrat sprievodných vozidiel a posádok.

Čo napísať nakoniec? Asi to že rally bola krásna, namáhavá a dobrodružná. Že vieme obstáť so cťou aj proti mnohonásobným účastníkom Dakaru, šesťdňovej a rôznych majstrovstiev. Že vložené prostriedky neľutujem. A že usporiadatelia sa snažili, ale mali by sa mali zamyslieť na vylepšení informovanosti, pretože niektoré udalosti nejdú vrátiť v prípade prúseru späť. Zaujímavé boli postrehy Jumba, skúseného quadistu, tvrdiaceho že jedna ľahká pracovná štvorkolka s malým vlekom mohla Mauretániu obslúžiť bez problému.

Zároveň spokojne konštatujem užívanie si celého podniku. Ani pri dlhých etapách nehundrem „nech to dnes skončí, mám jazdenia plné zuby“ a podobne. Pocit púštneho dobrodružstva a atmosféra medzinárodného preteku 20 vlajkami na štíte prináša prepnutie organizmu na vyšší level a v ňom udalosti plynú akosi samovoľne.  Jazdci a tímy si po počiatočných rozpakoch v druhej polovici skutočne pomáhajú. Pretekanie prebieha nielen vzájomne. Dôležité je zvíťaziť nad sebou, udržať stroj na trati a pri živote, vrátiť sa živý a zdravý z púšte. A na to som na rally prišiel – nie zúčastniť sa. Prišiel som pretekať a zbierať skúsenosti a to som stále s radosťou robil. A vyše dvojdňové opekanie sa na dune iba považujem za bonus v tomto surrealistickom príbehu.

Ak mi niekto položí otázku  „Odporúčaš nám zúčastniť sa?“ odpoviem napriek popísaným výhradám bez váhania „Áno!“ Iba dodám, že predošlé riadky veľa objasnia a je potrebné ich čítať. Veď náklady sú oproti podobným rally nízke a rátam že organizátor musí byť v strate. Nádielka zážitkov a jazdenia je pre amatéra tak silná, že takémuto lákadlu určite neodolá. Ja som rád, že som neodolal.

Dobre jazdiaci odhodlaný amatér má veľké predpoklady na dokončenie súťaže, v prípade priaznivých okolností s pekným umiestnením. Musí iba veľa vydržať, mať dobrú motorku, tolerantnú rodinu a potrebný balík peňazí.

Poďakovanie: IBEX, Mediderma, Rokur, Stavorex, KTM Bratislava a samozrejme trpezlivej rodine.

Haro