Tunisko 2009 – pokračovanie

autor: Haro007, 18. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)

Douz

V noci sa prihnala prachová búrka ako predzvesť normálnej, akú poznáme u nás. Oblohu križujú blesky a onedlho nesleduje prietrž mračien. Ráno nás budia spevavé vtáčiky poskakujúce po plachte stanu a jasná obloha. Je chladno, piesok úplne mokrý.
Dnes skúsime spolu výjazd do Douz vzdialeného vzdušnou čiarou 80 km. Podľa opisu z minulého roku to má byť pohoda. Samozrejme nie je. Cesta proste zmizla pod nafúkaným pieskom a mokrý piesok v dolinkách medzi dunami sa borí viac ako suchý. Nakoniec nám prajú okolnosti viac ako sme dúfali, hlavne GS-károm.
7 km za Ksar Ghilan je zrúcanina koloniálnej pevnosti, vždy k nej vedú nepríjemné krátke duny tvoriace sa v závetrí oázy. Počas jazdy k pevnosti úmyselne zahrabávam KTM a skúšam pevnosť podkladu. Pražiace slnko rýchlo vysúša piesok a vytvára na dunách stvrdnutú škrupinu. Tá vydrží iba deň, preto neváhame. Ja vychádzam na motorke až na vrchol pevnosti, potom sa spolu poberáme na severozápad. Máme pred sebou 120 km prevažne piesku, nie je čas na špekulácie. Od pevnosti sa presúvame po šotolinách, potom cez rozsiahlu a zložitú vysokú dunu po obsychajúcom piesku smerom k prvému café. Víta nás berberská trstinová záchrana s tieňom, kobercami na zemi a s Che Guevarom na stene. Ležmo po arabsky sa občerstvujeme. Vraj ešte hodinu pred naším príjazdom boli duny biele od ľadových krúp!

Na motorke vychádzam na strmý pahorok nad café, na počudovanie ma za chvíľu nasledujú všetky tri BMW. Piesok úplne obsychá a vykazuje nebývalú pevnosť. Pred nami sa rozprestiera pohľad na endurové púštne nebo – až po obzor iba duny…
Nemám v GPS trasu, preto mi René pravidelne určuje azimut a ja podľa kompasu mastím vpredu ako odtrhnutý z reťaze. Hľadám cestu, občas sa vraciam chalanom oproti. Duny s plochým profilom sa menia bez výstrahy na nekonečné more dún s prevejmi orientovanými presne v protismere jazdy a ťažko  sa hľadá optimálny rytmus. Sú nízke /cca 3-4 m/, treba točiť na malých polomeroch, často bohapusto skákať. Veľa problémov rieši namiesto mňa brutálny výkon a super naladený podvozok. Napriek zdvihom 265 mm a športovému nastavenie idem občas až po dorazy. V kritických úsekoch stojím a signalizujem GS-károm kadiaľ sa dá lepšie. Zatiaľ jazdia obdivuhodne.
Po prekonaní 55 km súvislého piesku parkujeme pred café Djebil. Tu je aj symbolická vstupná brána do rovnomenného národného parku. Láka odbočka na zaujímavý trip k dvojitej tabuľovej hore Tembain a ešte ďalej k termálnemu jazierku Ain Oudette. Cesta v zvládnuteľná iba pre KTM, ale myšlienka zaujímavá, ale pokračujeme na Douz. Moraváci, teraz už úplní tvrdí enduromani pokračujú po šotoline, ja súbežne po cestách zaviatych pieskom. Dlhé úseky pripomínajú naše zimné cesty – tvar závejov je rovnaký, namiesto snehu červený piesok. Po ňom sa dá ísť rýchlo, vidím dopredu a série niekoľkých desiatok skokov nie sú zvláštnosťou. Treba si strážiť kopajúci zadok a v správnej chvíli ťahať v záklone rajdy. Až teraz plne chápem výkony Kapra a Gažka a dodatočne im skladám hold. To čo dokázali s naloženými LC8 je neuveriteľné!
Náhle sa krajina mení na plochú a bielu, s občasným slaným blatom. Sme tesne pred Douz na dne slaného jazera Chott Regoug. Palmovými hájmi vchádzame do mesta, čapujeme benzín a nachádzame výbornú domácu reštiku. V telke púšťajú miestne hudobné klipy kde sa vlnia sporo oblečené arabské venuše. My sme prekvapení, miestni v úplnom vytržení. Vo všeobecnosti sa stravujeme v zariadeniach určených pre domácich /samozrejme nie nejaké pajzle/ a jeme stravu bežných Tunisanov. O žbrndy chystané pre turistov nemáme záujem. Nosíme so sebou v plastovej fľaške „marhuľu“ alebo „slivku“ a po každom hodovaní nasleduje dezinfekcia. Účinkuje to, pretože jeme aj šaláty, ja dokonca bežne výborné miestne ďatle z trhu a nič z povestnej Allahovej pomsty sa našich čriev nedotklo.
Naspäť ideme po asfalte, sám po dunách by som do zotmenia návrat nestihol. Cestou sa pred Ksar Ghilan za ostrým horizontom všetci vrútime do prudkého potoka tečúceho cez cestu. Včera tam nebol, Sahara vie prekvapiť! V oáze pre zmenu poprášim Germánov a Slovincov v takom drifte, že skoro padnem. Arabi tlieskajú a šnicloši zazerajú.
Kamoši majú dosť „tých dromedáró pod prdeló“ a preto nasledujúci deň jazdím sám po znovu mokrom piesku iba k pevnosti. Po nočnom daždi je toľko vody, že miestami stojí medzi dunami a piesok sa správa ako blato. Naopak hrebene dún sú trochu obschnuté. 3x vykopávam motorku. Raz sa mi predok prepadol tak že letím cez rajdy pričom sa mi na stehná otlačili všetky spínače vrátane výrobných čísel. Pred oázou prebrodím potok tečúci odnikiaľ nikam a poobede jazdím po tých istých, už sypkých dunách. To už mám aj krosové ochranné šortky na stehná, a po ďalšom prelete ponad riadítka iba mierne vylepšujem modriny z rána. Večer iba spáchame plavbu jazierkom pomedzi zapáchajúce žaburiny a miernu údržbu motoriek. Hygienu nezanedbávam hlavne potom, ako si včera splietol hovnivál moje nohy s ťavím lajnom.
Jemný piesok je všade, aj v spacákoch a lôžkach. Jednoducho to netreba riešiť a žiť s ním. Pri jedení škrípe pod zubami, pri tlačení na záchode z nás v pohode vychádza. Netreba ho vpustiť iba do našich motorov.

Tataouine

Ráno, po nočnej dažďovej prehánke skúšame prejazd po šotolinových údoliach do Tataouine. Obliekam pieskové veci, nohy od piesku strčím do čižiem ktorých obsah ani nevysýpam. Spínače motorky ledva fungujú, všade je piesok. Ale preto sme prišli!
Ale úplne ráno vyskúša každý Európan opatrné vypustenie črevných plynov, a pokiaľ pri tom nevystrelí aj ostatný obsah tráviacej sústavy je rád. Ľahko to rozoznať podľa výrazu tváre: úsmev značí O.K., kyslý ksicht posral som sa. My sa usmievame stále.
Na zvýšenie pozornosti si ráno všetci pozrieme obrovskú žlto-čiernu Dušanovu modrinu na krku. Kúsok za oázou sa neplánovane rozdeľujeme a trvá pol hodinu kým pokračujeme spolu. Prvých dvadsať kilometrov je hnusná šotolina s roletami ale pokračovanie rozkvitnutými údoliami s omamnou medovou vôňou všetko vynahradili. Opäť lietam ako šialený šotolinou dopredu a späť k pomalším bavorákom a užívam si cestu. V Tataouine prechádzame na motorkách priamo cez miestny bazár, kde sa predáva úplne všetko. Obed dávame v reštike nájdenej podľa Reného GPS. Aj táto má toalety oddelené od jedálne múrikom končiacim meter pod stropom a preto máme možnosť hodnotiť zvukové prejavy návštevníkov pri tlačení. Každý okrem rôznych šalátov zjeme po polovici veľkého grilovaného kuraťa a do kempu kupujeme ešte tri pizze v škatuliach. Tým je René vlastne pizza-boy, akurát namiesto skútra má riadneho bavora 12-ku. Miestne baby so šatkou na hlave otvorene koketujú, tvárime sa bezpohlavne vzhľadom k nepoznaniu hraníc tejto hry. Na žmurkanie a vrtenie zadkom odpovedáme dementnými pohľadmi nikam.

Návrat je úplne super. Vedie totiž cez údolie, kadiaľ sme sa trepali s dodávkou smerom na Loudid. Toto je môj najrýchlejší presun. V silnom protivetre lietam po šotoline, snažím sa v stovke o tiahle drifty /ešte je čo trénovať/, uberám pred horizontmi a inak sa rútim do 140. Viac to nejde, protivný vietor so mnou zametá aj počas vyklonenia úplne nad predné koleso. Onedlho v šmyku vyrývam brázdu pri café Loutid a náš už známy Arab na mňa čudne hľadí. Zrejme ma podozrieva z mierneho buznovstva. Až po kúpení šatiek pre dcéry a ženu vie, že je všetko správne. Automaticky dostávam na všetko zľavu a čaj grátis. Po zaviatej ceste koľaje v piesku zvládam na „plný kotel“, jednoducho je takýto spôsob najlepší. Posledný úsek je v klasickej réžii: chalani asfalt, ja púšť. Moje ego rastie.
Zase míňame rôzne pasúce sa stáda. Pri prejazde ťavím treba dávať pozor, dromedár je v podstate tonová sliepka. Tesne pred motorkou prebehne krížom. Komický ťaví beh (vždy dve nohy súčasne na rovnakej strane) umocňujú kopytá veľkosti lavóra. Vedia riadne kopať, po vypití snáď 100 litrov vody ukrutne grgajú. Naopak somáre iba stoja, ovce a kozy behajú ako my deň pred daňovým priznaním.
Po povinnom pudrovaní turistov neveriacky sledujem mladého Araba na mopede idúceho po piesku miestami, kde sa ledva udržíme na motorke. Sedí bokom ako baba na koni, jednou rukou šoféruje a druhou fajčí a na cestu ani nepozerá. Je pravdou, že tadiaľ letím cez 100. Večer príde asi 10 džípov plných mladých a škaredých Francúziek, Arabi šalejú ad radosti.

Tozeur

Po prebudení a nabalení sa pokúšam prebiť sa sám krížom cez púšť do Douz. Presúvame základný tábor nad veľké soľné  jazero a cesta vedie tadiaľto. Po dvoch kilometroch ma optimizmus opúšťa. Piesok je v hĺbke mokrý ale hore suché hrebene začalo previevať v opačnom smere. Duny nečitateľné, piesok nevyspytateľný, sparno. Necelých 5 kilometrov mi trvalo vyše hodiny. Dnes nemá zmysel stvrdnúť sám v púšti. Počas jazdy sa samovoľne na motorke prepadol zadok a znovu vykopávam. Spolu 7x.
Vraciame sa do kempu /Moraváci sa zakopali kúsok za oázou/ a Fefe sa smeje: dnes sa nedá ani na KTM, poobede to bude iné. Vysvetľuje nám rôzne finty o piesku a jazde v ňom. Nakoniec mu požičiavam moju motorku a chlapec to vážne vie. Len sa smejeme – pre nás nezvyčajný pohľad na černocha na motorke.
Poobede sa teda presúvame po vlastnej osi po asfalte, značne zrepasovaný Dušan šoféruje Fiat. Pravidelne predbieham kolónu a robím kráte výjazdy do púšte. V Douz stojíme v už odskúšanej menze, ale majiteľ (vypadá ako dvojník Muhammada Kaddáfího) je pri pohľade na telku menej vzrušený. Dôvodom je prítomnosť jeho mohutnej manželky, ktorá mu rovno aj berie všetky peniaze. Podpapučníctvo na islamský spôsob. Nasleduje prejazd po asfaltke krížom cez obrovské slané jazero Chott El Jerid, v tejto dobe plné vody.

V Tozueri po zmätkoch nachádzame kemp v strede mesta vytvorený, ako inak, z palmového hája. Večeriame podľa rady miestneho nadháňača a spíme oddelení od okolitého ruchu plotíkom z palmových listov.
Na cestách sa preháňa množstvo neosvetlených skútrov a mopedov, zásadne bez zrkadiel. Autá sú na tom o málo lepšie. Nechápeme ako, ale aj v noci sa nikto nezabije napriek tomu že nikto neuberie plyn a somáre, ťavy a kone behajú kadiaľ chcú. Aj ovce a kozy, a samozrejme náležite poprdení turisti zo západnej Európy.

Okolo hory

Severný okraj jazera Chott El Jerid lemuje výrazný horský hrebeň vyčnievajúci nad okolitú krajinu 500 – 600 metrov. Po pobreží jazera z juhu vedie súbežne s hrebeňom občas zaplavovaná cesta a na ňu sa chceme napojiť.  Začiatok nevypadá vábne. Blúdime po nevýrazných kamenistých cestičkách, ale René sa nedá oklamať. Nachádza hlavnú pieskovú cestu a nič nebráni slanému zážitku. Napriek tomu že ideme po brehu plochého jazera, treba dávať stále pozor. Piesok sa bez výstrahy strieda so slaným blatom a hlavne na poslednú chvíľu spozorovateľnými korytami a zárezmi vymytými možno včera. Často brzdím na poslednú chvíľu, občas mám chuť zažmúriť oči pri prelete nad jarkami. Tie majú často kolmé steny a vtedy rozhoduje šírka. Stojím po prejdení každého problému a signalizujem kadiaľ, a či vôbec ísť. Preto moja jazda osciluje medzi plným plynom a dlhým voľnobehom. Pri machrovaní v stupačkách po slanom povrchu hádžem amatérsky držkopád na mazľavom podklade, ktorý ma rozosmieva. Soľ mám aj v čižmách a na konci dňa ma silno pália podošvy. Ešte že som si neosolil aj rozkrok! Našťastie posledných 20 km nie je žiadny problém a letím naplno.

Pri asfaltke pretínajúcej horu krížom sa čakáme a spoločne prechádzame krásnym farebným sedlom na severnú stranu do údolia zovretého medzi dva rovnobežné horské hrebene. Tu sa odpájam od skupiny pokračujúcej po asfalte, ja sa idem hrať na Katroša. Podľa GPS a kompasu chcem prejsť sám 90 km dlhým údolím na druhú stranu. Zoberiem z bavorákov tri litre benzínu, zhlboka sa nadýchnem a kopnem jednotku.
Prvá časť je najnebezpečnejšia. Rýchla tvrdá hlina s občasným blatom a s vražednými jarkami objavujúcimi sa kdekoľvek. Voda to miestami tečie pod povrchom v kavernách a tie sa jednoducho prepadávajú aj s cestou.  Absolvujem očistec bez straty desiatky, pijem vodu a pokračujem po krásnom šotolinovo-pieskovom strednom úseku. Cestu pretínajú malé skosené hrádze, skáčem a vytešujem sa zároveň. Po nevydarených driftoch ma občas zachraňujú mantinely pri ceste, o ktoré sa opieram ako o tobogány. Pri dvojitom mrknutí do GPS nestíham v rýchlosti zareagovať a absolvujem nechcený let do púšte. Ale nepadám.
Posledná časť cesty mi vzala kus života. Tunisania občas upravujú nespevnené cesty s buldozérmi a tento nekonečný čisto pieskový  zahrnuli tesne predo mnou. Kilometre nedotknutého kyprého piesku zakrývajúceho pôvodné koľaje. Neostáva nič iné ako stála paľba so súčasným ťahaním rajdov dozadu, ale podklad sa tak prepadáva že občas aj na trojke má motor čo robiť. 7 kilometrov pred ukončením tortúry musím prejsť cez nepríjemné koryto ešte včerajšieho potoka, ale pieskovo sa tváriaci breh je v skutočnosti pieskovcový. Predné koleso vystrelí inde ako chcem a nadobro odtŕham GPS. Načal som ho počas mojich výletov ponad predok motorky. Zdvíham spadnutú, ťažko skúšanú motorku a skúšam opravu GPS v poli. Po 10 minútach sa vzdávam, navigácia putuje do skrinky pre doklady a pokračujem pomocou kompasu. Napodiv triafam presne výjazd na cestu do Tozeuru a zakrátko sa stretávam s chalanmi fotiacimi pri značke „Pozor, ťava!“. Prejazd vrátane pokusu o opravu trval dve hodiny. Tento deň bol z pohľadu jazdeckého zážitku mojim najlepším.
Deň zakončíme výdatnou večerou a dezinfekciou. Večer začnú ako na povel spievať z minaretov mezuíni a Moraváci to komentujú: „Toš už zas békajó!“

Rommel

Veľké slané jazero má veľa menších súrodencov a posledný deň sa pokúšame o prechod cez Chott El Gharsa. Opäť prechody mokrých korýt, blata aj koľají so sypkým pieskom. Na druhom brehu vchádzame do obrovských palmových hájov a hľadáme slávnu Rommelovu cestu vybudovanú cez hory počas 2. svetovej vojny. Na druhý pokus sa darí a absolvujeme nádherný výjazd po betónovej ceste v občasnom daždi. Na vrchole stúpania nás otravuje nejaký nezaraditeľný marťan s dredami. Ponúka skamenelé mušle, akých sa v údolí povaľovali tony. Posielam ho doprdele a on nás tiež. Po vzájomných zdvorilostiach prekročíme hrebeň a končíme na obrovskom smetisku. Miestni podobne ako my smeti zahrabávajú do zeme, akurát my dôkladnejšie. Čudná, 10 metrov široká cesta končí v akejsi továrni kde spracúvajú niečo čo tam vozí množstvo nákladiakov rozdrvené u hôr. Arabi sa váľajú od smiechu, vraj takých idiotov tu ešte nemali. Posielajú nás von cez dvere v betónovej ohrade. GS-ká majú po stranách rezervu snáď po 2 centimetre.
Po ceste z hôr fotím najkrajšie scenérie z cesty po Tunisku. Výhľady na slané jazerá a oázy sú uchvacujúce. Prekračujeme slané jazero v opačnom smere ako ráno s malou zmenou na konci, do ktorej som takmer vletel. Nečakané prudké koryto, čo iné.

Chceme ešte stihnúť pozrieť na biele duny s kulisami hviezdnych vojen. Dlho blúdime po púšti, piesok sa z menil z červeného na biely, kúsok ideme po rovnej pieskovej ceste kde po dosiahnutí 160-ky v piesku uberám /tá spotreba/, pokračujeme asi 20 km iba po občasných trsoch tráv a nakoniec vidíme zvláštne a ploché biele duny rovnako prístupné zo všetkých strán. Sú mokré, ale zjazdné. Dávam skúšobné koliečko a poberáme sa bohužiaľ späť. Fúka stály silný vietor z pravej strany, ale o 100 metrov ďalej fúka stály silný vietor z ľavej strany. Medzi nimi nič. Počas návratu ešte 2x zmokneme a parkujeme v kempe.
Ráno potriasame ruky našim novým kamošom a s ťažkým srdcom sa poberáme 600 km smerom na sever. Trajekt vypláva s trojhodinovým meškaním, nikoho to zjavne netrápi. Ešte predtým zvládame nákup množstva výborného tuniského vína v bezcolnej zóne, pozbierame zopár razítok a ideme domov. Posledný štempel nám buchnú na trajekte v Janove, colníci zdvihnú obrvy pri pohľade do dodávky s dvomi motorkami a 50 fľašami vína a o 11 hodín vykladáme v Mojmírovciach.

Tunisko

Krajina nás uchvátila. Sahara plná energie aj nástrah, pokorní a milí ľudia, orientálna kultúra bez náznakov akéhokoľvek extrémizmu. V krajine nie je nijaký mimoriadny neporiadok, Ukrajina, určité časti Ruska ale aj Grécky vidiek sú na tom podstatne horšie. Nekoná sa ani povestný arabský smrad, to čo som zažil doma na pošte pri vydávaní sociálnych dávok slovenským negatívom je proste v mojej osobnej hitparáde smradu neprekonateľné.

Nik sa nás nepokúšal oklamať, nedodržať dohodnuté alebo nebodaj nevydať peniaze. Treba dávať tringelty, vylepšuje to vzťahy. V stanoch nič nezmizlo, ani z auta. To platí iba vtedy, ak sa pohybujete mimo prepchatých turistických destinácií. Iba tak spoznáte pôvodné neskazené obyvateľstvo, žijúce z toho mála čo púšť dokáže dať. Môžete s nimi jesť rovnaké jedlá, vodu pite radšej kupovanú vo fľašiach, je dostať všade. Na dezinfekciu sme používali domácu pálenku v primeraných dávkach po každom miestnom jedle. Nebyť Dušanovho nešťastného pádu, nič mimoriadne sa nestalo /pritom vie jazdiť na GS-ku ozaj dobre/. Prírodné krásy pre nás úplne neobvyklé sa natrvalo zapísali do môjho srdca.
Najvyššie hodnotím získanie nových moraváckych kamarátov Reného, Miloša a Víťu. Boli ochotní stále a kedykoľvek pomôcť pri Dušanových počiatočných problémoch. Na oplátku mohli oni so mnou naľahko jazdiť po trasách o akých sa im ani nesnívalo, ktoré by som ja sám bez ich doprovodu asi tiež neabsolvoval. Proste osudové stretnutie. Vďaka Vám!!!
Technika fachčila výborne a KTM je skutočne púštny stroj. Spolu sme absolvovali 1.800 km prevažne v teréne. Pri jazdení iba v piesku je určite najlepšia 690 Rally Replica alebo 530 EXC s veľkou nádržou. Oceňujem obutie Dunlop D908 RR s miusmi, výborne držalo na všetkých povrchoch, aj v sypkom piesku. Ak chce jazdec presuny poňať športovo, je nutná jazdecká a kondičná príprava. Tiež je potrebná technika ako GPS, klasická mapa a buzola k tomu /napr. po páde o odtrhnutí GPS som išiel iba podľa kompasu/.
Ľahkovážne podcenenie nástrah púšte vedie v lepšom prípade k zraneniu. Totálne sústredenie sa počas jazdy je predpokladom k šťastnému návratu, nie zárukou. Zóna smrti je bez nadsázky meter za oázou, za prvou dunou či jarkom. Ľudia pomôžu, ale musia vás nájsť. Preto ak chcete zažiť svoj osobný Dakar, dobre sa pripravte a určite začnite v Tunisku.
Poďakovanie: Ďakujem Bohu, kresťanskému aj islamskému, že na nás dával pozor. Tiež manželke Gabike za to, že frfle menej ako je zvykom pri trafenom manželovi. A tiež vďaka STAVOREX-u z Nitry za to, že nemusím okrádať vlastnú rodinu viac ako je nevyhnutné.

Haro