TransOrientale 2008 naživo – pokračovanie
autor: Haro007, 18. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Trans Orientale naživo – 04 (Petrovskij – Elaboga)
Štart sa ráno posúva, preto si celý bivak nenechá ujsť divadlo vyťahovania zapadnutých kamiónov. Najviac púta pozornosť štvornápravové monštrum bez uzávierok diferenciálu. Včera ho vytiahli, ale šofér je podľa slov spolujazdcov „bez mozgu“, po našom idiot. Bez toho, aby sa presvedčil o zjazdnosti močariny zatáča do najhlbšej vody a zapadá nadobro.
Toto môže riešiť iba ruská technika, zakrátko sa objavuje na scéne traktor Kirovec. Naťahujú oceľové lano z navijaku MAN-u a upevňujú ho o megagurtňu na Rusovi. Francúzi a Číňania sa prizerajú z metrovej vzdialenosti, Slováci a Češi sa rýchlo dekujú. Presúvame aj motorky. Veď kto sa chce nechať zabiť prasknutým lanom s dvojkilovou napínacou kladkou? Naša príšerná predpoveď sa napĺňa o dva dni, obeťou bol Číňan z doprovodu.
Ozve sa rana, mohutný nárazník z Rusa sa váľa odtrhnutý v blate. Po všetkých možných aj nemožných pokusoch nadvihuje lyžicou podvozok zapadnuvšieho a bivak tlieska. Vedľajšie auto musia doslova vykopať.
Smer východ
Prichádza na Sergejove slová. Smerom na východ sa krajina stáva kultúrnejšou, cesty lepšie, ľudia usmiatejší a konečne neprší. Akurát policajti sú rovnakí chuji.
Odchytávajú Dušana v neprehľadnej zákrute cez dvojitú čiaru. Nezastavuje, nasleduje zúrivá naháňačka s majákmi a Dušanove rýchle prepustenie. Ideme cez Baškirsko do Tatarstanu. Napchávame sa tvarohovými pirohami „čuburki“ na pumpe, kde zdutú bárišňa vrieska cez amplión na obsluhujúce dievča vonku. Idem dovnútra a na kofu vrieskam ja. Celkom jej vzalo dych, že sa neráčim báť a chvíľu drží hubu. Jarda Šíma to kvetnato komentuje.
Od Kazane je krajina úplne iná ako pri Moskve – myslím ľudí a cesty. Prírodu už tisíce kilometrov reprezentujú brezy a borovice a mierne zvlnená krajina. Údolia sú široké 5 až 50 kilometrov a obrazy sa do zblbnutia opakujú.
Awia zase spí, dávame prestávku. Komáre opäť vyhrávajú, za 5 minút mi tak doštípali nohy, že ma bolia aj teraz doma. Pokračujeme so zastávkami, niekedy blúdime a tak sa stáva, že tú istú kolónu gruzovikov predbiehame 4 krát.
Nastávajú medzi nami drobné konflikty, ktoré idú na vrub totálnej únavy. Vyčerpanie mení spôsob správania sa každého z nás, preto na nedorozumenie rýchlo zabúdame. Ale reč aj myšlienkové pochody sa spomaľujú, aj naše reakcie.
Na rozbitej ceste Awia takmer stráca batožinu, odlomil nosič aj so zadným blatníkom. Pomáhajú gurtne – improvizácia v poli ako vždy. Dobiehajú nás Šímovci na BMW GS 800 a zakrátko pri nás postojí český kamión. Svet je zrazu malý.
Elaboga
Navečer konečne parkujeme v nádhernom bivaku na vysokom útese nad riekou s ruskými rozmermi. Bohužiaľ nemáme čas na kultúrny program s krásnymi exotickými ruso-tatárkami. Tu sa kríženie rás mimoriadne vydarilo!
Spať budeme pri soche miestneho tatárskeho hrdinu na koni, zrejme sa vyznamenavšieho vraždením Slovanov počas nájazdov smerom na západ v stredoveku. No čo už. Donekonečna sa musíme fotiť s celými rodinami pri motorkách, lepšie je to s babami. Dávame sprchu, Dušan s jedinou pretekárkou v poli. Nebol spokojný – ja som od nej krajší. Usporiadatelia vymysleli znovu časový posun o dve hodiny – ideme na východ a preto máme denne o hodinu menej. Takže ráno je budíček o 23:30 nášho času.
Život pretekára
V krátkosti objasním priemerný denný režim súťažiaceho na motorke.
Ráno vstane po priemerne dvoch hodinách spánku, umyje sa, niečo zje a oblečie na seba pretekárske handry. Dá krátky rozhovor s doprovodom, premyslí nanovo taktiku a skontroluje motorku. Zahlási sa u traťových komisárov a vyčkáva na odštartovanie do presunu.
Podľa road-booku sa presúva (10 – 400 km) na štart špeciálky. Musí pritom plniť určité limity, presun sa deje v normálnej premávke a je podľa mňa nebezpečnejší ako samotný pretek v rýchlostných skúškach. Ten sa ide na uzavretých cestách.
Po skončení RZ-ty (priemerne 100 – 400 km v pekelnom tempe, totálne vyčerpanie) pokračuje jazdec do cieľa etapy, znovu v bežnej premávke.
V bivaku ho po cca 8 -14 hodinách jazdy čakajú mechanici z doprovodu. To neplatí o jazdcoch idúcich bez podpory (tak odjazdil Jaro Katriňák Dakar 2 krát). Mierne sa očistí, všetci sa vrhnú na motorku, jazdec väčšinou asistuje. Niekedy si málo oddýchne. Nasleduje brífing, kde sa fasuje road-book na ďalší deň. (To je nekonečná papierová rolka, nesúca vyznačenie kilometrov, orientačných bodov a prejazdov, kontrol a križovatiek. GPS sa nesmie používať, zapne sa automaticky v okruhu 5 kilometrov od cieľa. Počas jazdy pretekár sleduje na dvoch displejoch základnú kilometráž, na treťom si nuluje odstup jednotlivých bodov road-booku. Medzi tým samozrejme posúva itinerár a sleduje signalizáciu predbiehania a podobne. Popri tomto všetkom sa pokúša aj pretekať. Ako to dokáže, neviem povedať.) Poškrtaný papier si postrihá, nanovo zlepí, preštuduje, farebne označí a umiestni do motorky.
Už je noc, jazdec sa sprchuje, večeria a ide spať do stanu stojaceho buď v blate, alebo v prachu.
Ráno doštípaný, dolámaný pokračuje. Jazdci bez asistencie si robia všetko sami, tí často spia iba hodinu! Halucinácie z vyčerpania, celkový kolaps a občas nejaký infarkt patria k druhej polovici závodu ako „samozrejmosť“.
Jaro Katriňák
Nenápadný a tichý chlap, samá šľacha. Netrepe zbytočne, je sústredený na pretek a iba občas vykukne zo svojej ulity. Pred štartom je vždy úplne obrátený dovnútra, komunikuje v nevyhnutnej miere, ale myslí veľmi logicky a uvážene. Po príjazde do cieľa nastáva vždy uvoľnenie, ale trvá iba do príjazdu do bivaku.
Nedáva nám najavo, že sme banda dobrodruhov. My ho za oplátku rešpektujeme a oslovujeme vtedy, keď je jasné že je práve vhodný čas. Robíme mu fan-doprovod a novinársku kulisu, keď na neho oficiálne slovenské médiá zvysoka kašlú! Momentálne píšu o každom neúspešnom „športovcovi“ z kolektívnych športov celé tirády, o Jarovi nič. Sám robí v prospech Slovenska viac, ako zástupy darmožráčskych diplomatov a športových výborov s množstvami sekretárok a služobných áut!!! Rukami sa potriasa až v prípade výsledku. Veď prečo sa nepriživiť na sláve niekoho, komu šliapeme po chrbáte!
Ale pre nás je Jaro Katriňák HRDINA, totálna megastar.
Nasadenie fyzické a psychické je porovnateľné snáď iba s výškovým horolezectvom. Dlhodobá záťaž až za hranicu únosnosti, stály nedostatok spánku, hlad a dehydratácia, nepohodlie a neustály stres preveria pretekára po každej stránke. Každý to znáša inak, Jaro s kľudom a rozvahou. A aj preto ho obdivujeme.
Trans Orientale naživo 05: Elaboga – Mrakovo
Zmenilo sa podnebie aj pretek. Dažde vystriedali bez výstrahy horúčavy. A v preteku začalo ísť do tuhého.
Štart špeciálky
Ranné rituály robíme mechanicky, ledva stíhame Katrošov štart (ide ako prvý pretože priebežne vedie). V meste robí navigačnú chybu dobehnuvší Jeseter a nevidí Jarov signál o chybe. Nejde otočiť, našťastie nás dobiehajú policajti s majákom a ukazujú cestu von z prekliate veľkého a komplikovaného mesta. Slnko sa chystá vyhupnúť za obzor, no už je horúčava ako na púšti.
Na lúke čakáme na štart, keď k Awiovi nenápadne pristupuje Jeseter so slovami „Kúpim liter benzínu, platím hneď a veľa!“ V úžase na neho pozeráme. Vie, že patríme k Jarovi, Jaro má plné nádrže a kľudne by mu dal aj 5 litrov. Nejde mu do hlavy, že pomôžeme ochotne a zadarmo. Našu činnosť uvidel technický komisár, a tak dostáva skutočne iba liter. Potom hádže malú fľašku na zem systémom ja nič, ja muzikant. To sa smeje už aj Katroš, veď sú kamoši!
Kúsok za štartom je bažina s potokom, ideálne miesto na fotenie a pozeranie sa. Komplikovaný úsek odhaľuje prípadné slabiny jednotlivých jazdcov, Jaro ide excelentne.
Jazda na trati
Po prvej 15-ke sa poberáme na lúku. Po krátkom presune prichádzame na nekonečný pahorok s novou asfaltkou na hrebeni. Pálime 150, neskôr, tesne pred kontrolným bodom je šotolina a neskôr prach. Na stanovisku nás zastavuje traťový komisár a púšťa prechádzajúceho motorkára. Potom príde neuveriteľné gesto – ukazuje smerom na trať! Hádžem jednotku skôr, ako stíha pochopiť svoj omyl a chalani idú za mnou. Kedy sa má Slovák možnosť povoziť priamo po trati rýchlostnej skúšky takejto rely? Keď neváha.
Cesta vedie poľnou cestou, pravidelne prerušovanou nepríjemnými bažinatými potokmi. Na rovnejších úsekoch ideme v stupačkách do 140. Narážame na križovatku v tvare T a pokračujeme priamo k rozsiahlej močarine, ktorej prejazd je zážitkom. Neskôr prídeme k ďalšej, cesta je rozbahnená v dlhom úseku a neprejazdná. Dušan nachádza obchádzku, pri návrate zapadá a tak pomáhame. Pri hľadaní cesty pešo vidíme raritu: blatom prešla pretekárska bugina, ale je tak zasratá, že ju osádka čistí. Inak by nevidela cez okná. Sranda je, že šofér je čierny ako briketa a navigátor blonďák. Stoja k sebe otočení chrbtom a každý nadáva v inom jazyku. Sledujeme počiatky rasovej vojny a ideme k motorkám. Už druhý krát mýlime vrtuľník usporiadateľov, nalietavajúci na problematické body. Za bažinou sa objavuje skupinka 5 motorkárov, z diaľky nevidia čo sme zač a prečo stojíme. Prechádzajú po Dušanových koľajach, pýtajú sa na cestu a miznú správnym smerom. Veľa posádok blúdi, autá a motorky prichádzajú zo všetkých troch smerov, a všetkými tromi aj odchádzajú. My sa vraciame po poli naspäť, nie však po vlastných stopách. Oproti spoza skupinky stromov vyletí Čaginov Kamaz tak 160, v korytách potokov iba mierne uberá plyn a pokračuje ako zmyslov zbavený. V protismere to vypadá ešte rýchlejšie. Duško má z toho vážny zážitok, Čagin ho skoro prešiel. Zatáčame na pôvodnú trasu, po navozenom podklade sa dá jazdiť buď 40 alebo 140. Volíme druhú alternatívu a motorky lietajú ako v hlbokom snehu. Za horizontom ešte naprávam na cestu nešťastného šoféra francúzskej buginy a ideme krížom cez step do cieľa etapy. Po hlinitých cestách prechádzame vnútrozemím, kde poriadnu motorku ešte nikto nevidel. Po asi 30 kilometroch sa napájame na skupinu 7 pretekárov. Tentoraz vediem ja, ako najlepší znalec ruštiny. Na každej križovatke sa pýtam domácich a tí nás usmerňujú. Treba dávať pozor na ich odhad vzdialeností: odboč tu hneď neznamená po prejdení 500m, ale po 10 km. Na poslednej odbočke pretekári dávajú na vlastný rozum a zatáčajú vľavo, my vpravo.
My po niekoľkých kilometroch prídeme na cestu vedúcu do cieľa špeciálky, pretekári nevieme kam. Poberieme sa smerom k celkovému cieľu dňa, blúdime po cestách, ktoré v okamihu menia povrch z perfektného asfaltu na stvrdnuté blato a naopak.
Siesta
Na jednej z križovatiek nám venuje mapu domáci šofér, ľudia sú tu neskutočne priateľskí a ochotní. O niekoľko dedín postávame, vidím „magazin“, obchod so všetkým, hlavne s pirohami a s chladenými nápojmi. Hostíme sa na schodoch, predavačka pravidelne vychádza von s otázkou, či niečo nepotrebujeme. Potom nás skosí únava. Hodinu driememe, ale stále nás chodí fotiť celá dedina. So želaním Ščastlivoj puti sa poberáme z dedinky Bakaly.
Porucha
Nasleduje presun hodný rely, mávajúci a fotiaci ľudkovia, policajti ukazujúci cestu (ale iba preto, že musia), vlniace sa predhorie Uralu. Hory nie sú ako u nás, nevyrastú pred nosom za pár minút jazdy ako Tatry. 100 kilometrov sa začínajú, 100 km idete cez ne a 100 km končia (keď idete krížom, pozdĺžne je to 10 krát viac). Únavné údolia lezú na nervy, nudu pretŕha divný zvuk z motora. Strata výkonu a krátke zavytie, ihneď vypínam motor a po chvíli naspäť púšťam spojku, aby sa naštartoval. V prvej chvíli myslím na zadretie motora. V momente poruchy sme išli asi 140 hore kopcom. Dva dni som nekontroloval olej, 30 km chýbalo do cieľa kde som mal dnes mazivo meniť. Awia mi hovorí „Chuju, ty si kúsol motor!“. Aj sa tak cítim. Chalani mi dolievajú svoje zásoby, ale nefunguje štartér. To je čudné. Motorku roztláčame, motor ide bezchybne. Opatrne pokračujeme do bivaku, kde nevypínam motor a po dohode so Žabom idem k Ivecu za kempom. Dozvedám sa akurát, že Katroš s prehľadom vyhral. Odstrojujem motorku a naivne hľadám chybu štartéra v elektrike. Prichádza Žaba s Maťom, potom Dušan s Awiom. Za svetla čeloviek nakoniec zhadzujeme štartér a záhada je vyriešená. Za jazdy nevedno prečo zabrala voľnobežka a roztočila štartér, ten samozrejme nevydržal a zničil sa. Montujeme ho naspäť a Awia sa rehoce: “Už chýba iba strhnutý závit na vypúšťacom šróbe“. Má pravdu. Prichádza na rad tekutý kov, počas tuhnutia prichádzajú mechanici na závadu na Dušanovej spojke (dobre že nezhorela) a na zatavenú žiarovku u Awiu. Dolievame olej, roztláčame motorku na skúšku tesnosti. Všetci sa striedame v tlačení Yamahy, potom niekoho napadne pustiť benzín.
Únava je krutá, brieždi sa. Oblečení a špinaví ulíhame na necelú hodinu do jarku, chceme stihnúť posledný štart na pôde Európy a pred naším návratom. Trasieme sa viac od vyčerpania ako od zimy a komáre nikto neodháňa. Niet chuti ani síl. Všetci pomáhali, pritom Awia mal písať článok, ostatní oddychovať pred návratom, užiť si posledný deň bivaku. Obetu pochopí iba motorkár – aj Žaba je vážny endurista a Maťo štvorkolkár. Vďaka!
Trans Orientale naživo 06: Mrakovo a návrat domov
Posledné kontakty s rely a komplikovaný návrat domov. Koniec dobrý – všetko dobré.
Ráno sa budíme na zvuk pretekárov na motorkách. Toto bolo naše najrýchlejšie, ale aj najbolestnejšie vstávanie. Zdvihneme sa z jarku, oprášime, sadáme na motorky (mňa roztláčajú) a nasledujeme jazdcov 10 kilometrov na štart meranej špeciálky. Na konci dediny je vyše kilometra dlhé prudké stúpanie na hlinitej, suchej ceste. Awia zostáva dolu, s Dušanom pokračujeme. Tu zabúdam na únavu a vychutnávam na trojke nádherný, exponovaný dlhý výjazd na náhornú plošinu do priestoru štartu. Jaro už stojí na štartovej čiare, nesiem mu nepremok zo včera. Vzhľadom k horúčave a čistému nebu ho nepotrebuje (pošleme ho za ním po doprovode). Rýchlo fotíme štart, stíham odohnať miestneho ožrana otravujúceho pretekárov a ideme nazad. Ešte potriasame ruky českým pretekárom a Dušan ma roztláča. Tento počin vyvoláva u unavených pretekárov čakajúcich na štart búrku rehotu. Aspoň sme ich pobavili. S oproti idúcimi pretekármi si vymieňame oblaky prachu a presúvame sa naspäť k Ivecu. Awia mi ukazuje môj druhý stratený spacák.
Návrat
Pomáham Awiovi dopísať posledný príspevok a odoslať fotky. Dušan chrápe na slnku. Moja pomoc spočíva v tom, že kamošovi sediacemu v dodávke nedovolím zaspať, po hodine a pol dokončuje robotu trvajúcu oddýchnutému človeku 15 minút. Stojím pri tom opretý o dvere a občas sa mi podlamujú v mikrospánku kolená. Hádžeme sa k Dušanovi a hodinu spíme, je to skôr čudný stav polovedomia. Po zobudení Žabu a Maťa sa dohovárame na forme spoločného návratu, balíme sa a vyrážame. Je nádherné počasie a hrozne teplo. Po asi 50 kilometroch pociťujem stratu výkonu a vynechávanie motora. Vypínam Yamahu, odstrojujem batožinu a čakám na dodávku. Pre mňa cesta skončila, nemá zmysel ďalej pokúšať osud. Určité rozhodnutia treba prijímať rýchlo a bez zbytočných emócií. Cestovať vyše 3.000 kilometrov domov s vedomím hroziacej poruchy nestojí zato (príčinou bol totálne zanesený olejový filter, nevymenený pre zdeformované veko). Nakladáme mašinu do dodávky a ja v „civile“ nasadám. Fotím za jazdy Awiu a Dušana. Pred Orenburgom sa v premávke rozdeľujeme, Žaba triafa obchvat. Awia nevie, že Camapa sa číta v azbuke Samara a preto ide zle. Výsledkom je definitívne rozdelenie nášho minikonvoja.
Kópia
Tu by sa mal môj cestopis logicky končiť. No trampotám nebolo konca, preto pokračujem v písaní.
Po rozbitých cestách, pomedzi zvlčilé hliadky milície pokračujeme smerom na západ. Noc trávime na perfektne vybavenej auto stojanke, strážená je nervóznymi zasranmi s pištoľami. Ráno vyše dve hodiny čakáme na chalanov, ale dostávajú kdesi ďaleko od nás defekt a nemá to zmysel. Pri kontrole nákladového priestoru dostáva Žaba záchvat nas..tia. Ťažká Yamaha na ruských cestách poskakujúc vytrhla gurtne a rozmlátila si celý zadok o nerezové dvere. Prichádzam o blinker, zadné svetlo a blatník. Na rozdiel o Slávka ma to nerozhadzuje. Po všetkom prežitom a zázraku zvanom „nič sa nám nestalo“ to považujem za banalitu. Žaba všetko pregurtňuje a na každej zastávke kontroluje stav. Motorkár sa nezaprie! Je mu proti srsti otĺkať akúkoľvek motorku mimo jazdy v teréne. Aj keď ruské cesty sú často prečasto vážny terén.
Už dlhšiu dobu počúvam nejaké čudné zmienky o technickom preukaze. Dostáva sa mi vysvetlenia. Nedopatrením chalanom dali do dodávky iba farebnú kópiu technického preukazu!!! S ním prešli celú Európu až do Petrohradu, kde výmenu zbadali. Neskoro. (Nebola to ich vina, chystali Nissan a do Iveca iba nasadli.) Preto s malou dušičkou absolvujeme policajné kontroly, takéto sústo je pre ruských orgánov vítané. Napodiv sa nič nestáva až po Rusko – Ukrajinské hranice. Ruskú stranu prechádzame bez nejakých väčších problémov, akurát chýba „Strachovka“, povinné poistenie na prejazd Ruskom. Nikto ho na hraniciach pri vstupe nepýtal, na motorku som ho napríklad musel zaplatiť.
Náš začínajúci úsmev mizne pri prvom ukrajinskom pohraničníkovi (prvú zbežnú kontrolu sme podplatili), patriacemu medzi iniciatívnych blbov, túžiacich po hviezdičke na výložkách za každú cenu. Dôležito máva „falzifikátom“, volá nadriadenému a jeho kolegovia prevracajú oči. Nejde podplatiť, nemôžu nás ani vyhostiť do Ruska, pretože pri výstupe nám Rusi víza zrušili. Situácia sa vyostruje, nastupuje známy a vychýrený diplomat Žaba. Po troch hodinách dávame 300 eur, supy sa delia a zrazu nie je ani kópia problémom. Sranda je, že náš iniciatívny osol nedostal nič, všetko zostalo pružnejším kolegom.
Za hranicou je malý chyták, upozorňuje nás jeden z podplatených, náhle milý pasovák. Na ceste opravujú most, obchádzka je dlhá a preto každý volí skratku. Ale milícia obsadila cesty, opatrila ich zákazmi vjazdu a veselo zlepšuje rodinný rozpočet o 1.000 hrivien (5.000 Sk) za auto. To platí aj za jazdu cez pole. Slalom zvládame, pokračujeme po hrozne rozbitých a zaostalých dedinách. Tu zastal čas pred 100 rokmi, nepreháňam. Je nám ľúto obyvateľov. Pokračujeme nočným nádherným Kyjevom na Slovensko.
Pravý techničák si dávame poslať cez hranice na ukrajinskú stranu. Niekto zase kašlal na dohovorené a papier zostáva na slovenskej strane u neznámeho colníka. Ako ho dostať späť? Skúšame prejsť aspoň na ukrajinskú čiaru cez prvú námatkovú kontrolu. Triafame na ďalšieho iniciatívneho blba, chce nás poslať na nákladnú colnicu s 5 kilometrovým radom kamionov a zároveň sa odbavuje na našom „techničáku“. Opäť sa musíme spoľahnúť na Žabu. Ten neuveriteľným a totálne bizardným spôsobom organizuje donesenie originálu, prechod cez osobnú vrátnicu a spacifikovanie iniciatívneho trtka. Ten sa tvári ako dieťa, ktorému zobrali lízatko. Podľa ksichtu dedukujeme, že je blízko infarktu. Nastáva kolotoč telefonátov mužov pohybujúcich sa na oboch stranách zákona, zauzlené vzťahy sa odrývajú v najčudesnejších netušených spojitostiach. Nebudem konkretizovať, nemôžem. Pomedzi to nás Žaba zabáva neuveriteľnými historkami z čias, keď sám ako kamionista chodil až do Omska na Sibíri. Po niekoľkých hodinách vchádzame na rodnú hrudu a chalani na prvej zastávke pália kópiu a s rehotom po nej skáču. Zrejme tak poskáču aj po chytrákovi, zodpovednému za naše peripetie. Vo Vranove čaká brat Palo s dodávkou, o 3 ráno sme doma.
Na koniec
Rely Trans Orientale sme mali možnosť ochutnať v priamom prenose, užiť atmosféru aj námahu. Environ Team Slovakia nás prijal za svojich, majú našu nekonečnú vďaku.
Za 7 dní som prešiel bez pár drobných 5.000 kilometrov z Mojmíroviec do Petrohradu a odtiaľ na južný Ural. Awia a Dušan ešte o 3.000 viac, vrátili sa po svojej osi. Všetci sme dorazili v poriadku, Katroš stále vedie, čo si možno viac priať.
Opakujem Awiove slová „Neľutujem ani jediný kilometer našej cesty do Ruska“. Videli sme nevídané, zažili unikátny pretek a množstvo problémov, ktoré urobili tú pravú atmosféru. Veď inak by cesta nemala tú správnu príchuť. Uvidíme, čo ďalej…
Haro
