Spomienky majstra – 3.diel
autor: Haro007, 19. 1. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 7)
Haro:
Málokto vie, že si vyhral etapu v roku 1998 a že Peterhansel mal problémy, pokiaľ si nevypadol. Je pravdou, že si bol priebežne na 2. mieste???
Jaro Katriňák:
Prvá etapa na africkom kontinente, inak 3. v poradí viedla z Nadoru do El Rachidie. Prekvapila ma zima. Už znova. Hoci sa iba mierne prechádza Atlasom a potom pokračuje náhornými planinami na juh, všetko prebiehalo v relatívne veľkých nadmorských výškach. Našťastie bolo sucho, a tak zima natoľko nevadila. Konečne sme pretekali, hoci prvý presun meral veľa kilometrov a riadne sme vymrzli. Ale v časovke už pohyb znamenal relatívne teplo. Etapa nebola navigačne náročná napredovanie išlo v pohode. Najväčšiu radosť a úľavu spôsobila motorka. KTM napriek váhe a rozmerom na Saharu sedela. Robustná, spoľahlivá a dobrými jazdnými vlastnosťami. Samozrejme nešla porovnať s dvojvalcovými špeciálmi, ale pretekať sa dalo obstojne.
Zima ma teraz otravovala hlavne v noci. Nielen oblečenie, aj spacáky nevyhovovali. Po večernej očiste, skontrolovaní a oprave motorky som na seba musel natiahnuť komplet motorkárske handry a tak som spal. Vlastne pokiaľ sme neopustili Maroko, prenasledovali nás chladné noci s rannými mrazmi a spával som oblečený. Na severe dokonca mrzlo celú noc. Brrrrrr! Ranné vstávanie do zimy, stuhnuté telo, obavy pred etapou… to bol nápor na psychiku. Oproti dnešku sme nemali žiadnu istotu v ničom, svet sa scvrkol iba na púšť, trať a snahu nejako to peklo prežiť. Jedinou výhodou bolo, že po obutí čižiem a nasadení prilby som mohol rovno vyštartovať.
4. etapa viedla do Ouarzazete a bola krásna. Nedlho po štarte sme prechádzali dnes známou oblasťou Erg Chebbi s obrovskými a krásnymi oranžovými dunami. Pokračovanie viedlo cez M´hamid po slaných jazerách, cez údolia a kaňony, potom po prachovej oblasti Erg Chegaga a nakoniec trať zalomila na sever cez hory. Aj časovka bola dlhá a dávala tušiť, čo nás čaká. Terén a krajina sa striedali v nečakaných obrazoch. Dovtedy som netušil, že púšť vie byť tak rôznorodá a krásna. S motorkou sme našli spoločnú reč a išlo sa mi parádne. Postupne som sa prepracovával poradím nahor a zoznamoval sa s nástrahami púšte. Väčšinu povrchov som videl prvý raz v živote, opatrné skúšanie pri prvom kontakte už nahradzovalo odvážnejšie zvládanie dún, prachu a piesku.
Po príjazde som nesledoval výsledky, aj tak neboli vždy hneď k dispozícii a nedalo sa im priebežne úplne veriť. Ale nakoniec dobrý pocit potvrdilo 5. miesto v etape a priebežne celkové 6. miesto. Neuveriteľné, ale bolo to tak.
Pri jednom z bivakov Rasťo večer postavil stan na okraji vyhradeného priestoru. Na okraji bývalého vojenského letiska parkovali závodné kamióny a kúsok ďalej nejaké lietadlá. Ja som spal kúsok vedľa. V noci rolovalo po dráhe nákladné lietadlo s prúdovými motormi, otáčalo sa a kamsi štartovalo. Po pridaní forsáže prúd vzduchu sfúkol Rasťa aj so stanom do púšte. Prežil incident bez ujmy, odvtedy sme miesto na stany vyberali obozretnejšie.
5. etapa z Ouarzazete do Smary už nebola s horami. Stále sme síce išli po kameňoch, cez kaňony, údolia a hrebene, no vysoké hory zmizli. Krajina bola rovnejšia, s množstvom prachu a s nekončiacimi kameňmi. Oteplievalo sa čoraz výraznejšie. V noci konečne nemrzlo, bolo skôr príjemne chladno. Cez deň zase začínali horúčavy, zatiaľ znesiteľné. V tejto dobe sme všetci pretekári už mali totálne špinavý výstroj. Jemný prach sa dostal všade a nebolo ochrany proti nemu. Oblečenie, stany, spacáky aj osobné veci zmenili farbu na šedivú a boli plné prachu. V Smare dosiahol prach vrchol v otravovaní života. Potom začal prevažovať piesok a viac sme si zvykli. Terény mi sedeli, pretože bolo veľa šotolín a kameňov a málo prachových dún. Ale čakala nás Mauretánia so zlou povesťou.
Etapa sa opäť vydarila, mal som energie a síl na rozdávanie. Jazda na KTM už nemala chybu. Dodnes nie je jasné, kto etapu vyhral. V historických tabuľkách je uvádzaný Peterhansel, v niektorých podrobnejších prehľadoch zase ja 16 sekúnd pred ním. Naozaj neviem. Usporiadatelia si nedali nazerať cez plece a pravdu sa s odstupom času nedozvieme. Po príjazde do cieľa mi všetci blahoželali a nabehol aj televízny štáb. No rýchlo som im vysvetlil, že zrejme ide o omyl a že mám zrátané podľa odstupov iné poradie. Mne vychádzal ako prvý tesne Peterhansel a ja ako druhý. No štáb aj tak natočil rozhovor so mnou ako s víťazom etapy. Potom ktosi z Čechov prekladal moju verziu usporiadateľom a tí dodatočne vyhlásili Stefana za víťaza. S odstupom času sa uvažuje o presnosti časomiery a o mierne posunutom štarte Peterhansela. Preto štatistiky uvádzajú jeho ako víťaza, no tabuľky s časomierou zase mňa s náskokom 16 sekúnd na prvej pozícii.
To už som figuroval na celkovom 3. mieste a konkurencia začala byť nesvoja. Potvrdzovalo sa pravidlo, že špičkový endurista dokáže ponaháňať skúsených dakaristov. Ale odstupy sa stále rátali na minúty a súťaž sa niesla v duchu nečakanej vyrovnanosti čela štartového poľa.
(Väčšina originálnych prameňov dnes uvádza Jara Katriňáka ako víťaza tejto etapy!!! – pozn. autora.)
Napredovanie medzi profesionálmi malo aj úsmevné dohry. Večer pricupital k nám šéf tímu KTM, aby sme motorku presunuli pod továrenský prístrešok. Vraj mašina dostane fabrického mechanika a plnú podporu. Bolo nám to smiešne, lebo doteraz sme s Rasťom zabivakovali vždy kdesi v kúte a starali sa o techniku podľa opísaného spôsobu. Teraz znenazdajky, po ukázaní potenciálu, motorku dôležito okukoval Meoniho mechanik a vyťahoval z kamióna diely bez zapisovania do kartičky.
Do 6. etapy som však nastupoval s miernym rešpektom. Na večernej rozprave objasnili profil trate a kritické miesta. Čakali na nás povestné duny Mauretánie, ale iba na málo kilometrov z celkového špeciálu. Už som bol výborne rozjazdený, motorka mi tiež sedela a tak postupné zrýchľovanie bolo samozrejmosťou. Oproti skúsenejším konkurentom mi horšie išla navigácia, teda istota a rýchlosť navigácie. 7. miesto z toho dňa, iba 16 minút za Peterhanselom, potvrdili dobrý vývoj. Predo mnou a za mnou figurovali iba továrenskí jazdci, spokojnosť a úľava ma sprevádzali celý večer. Bral som to ako dôkaz, že predchádzajúce výsledky neboli náhodné. Zároveň aj v celkovom poradí som okupoval 7. priečku, čo sme ani v sne vopred nepredpokladali v polovici Dakaru. Rozdiely medzi špičkou boli stále minimálne a o všetkom mala vo veľkej miere rozhodnúť práve Mauretánia.
Na a prišla osudná 7. etapa, už typická mauretánska. Počas rozpravy všetci ticho počúvali. Väčšina zúčastnených ju považovali za rozhodujúcu, prípadne kľúčovú. Presun iba 4 km a meraná časť 680 km dávali tušiť o náročnosti. Podstatná časť sa išla po piesku, pričom v prvej polovici nás čakali mäkké duny. Vraj iné ako doteraz, skúsení strelci sa iba usmievali. Mali s nimi skúsenosti, ale nešlo veľmi vysvetliť ich podstatu. Vraj uvidíme.
Usporiadatelia zaradili najzradnejší úsek na začiatok etapy z praktických dôvodov. Jazdci budú ešte pri sile a organizátori stihnú v priebehu dňa povyťahovať zapadnutých z rána. Ale kalkulácia im nevyšla.
Ja som sústredil na udržanie výborných výsledkov. Mauretánske duny boli fakt nečakané. Síce piesok bol pieskom a nie prachom, ale správal sa inak. Materiál s normálnou zrnitosťou bol občas pevný ako typický púštny piesok Sahary, no niekedy bol mäkký ako prach a motorka zapadáva. Pritom nejestvovala viditeľná žiadna zmena vo farbe či konzistencii podkladu.
Keď na obzore vykukli obrovské duny z tohto materiálu, trochu sa mi spotili ruky. No hory poddajného podkladu s neodhadnuteľnými miestami nestabilného piesku som prešiel síce s námahou, ale inak v pohode. V týchto miestach zapadla snáď polovica štartového poľa a ďalej sa nedostali. Po dohnaní všetkých jazdcov predo mnou sme išli v skupine Peterhansel, Meoni, Cox, Sainct, Gallardo a ešte niekto. Dosť sa navzájom pomáhalo, vtedy medzi jazdcami fungovala ohromná súdržnosť. Na najväčšej dune Peterhansel zapadol snáď 4 metre pod hrebeňom. Spolu s Meonim postávame súbežne s ním, ukladáme motorky na bok a doslova sme vytrhli jeho ťažký stroj z podkladu. Stefan zbehol dolu, my za ním a po spoločnej otočke dunu na druhýkrát v pohode dávame. Takýchto momentov bolo viac.
Pokračoval som v jazde a čakalo ma druhé dunové pole. Tiež na rozlohu obrovské, no duny boli rovnomerné a menšie. Taký bežný mauretánsky rozmer s výškou okolo 15 metrov. Poľu predchádzal prejazd rovnou pieskovou planinou. V malých dunách sa vedúca skupina potrhala a na kontrolnom bode pred vjazdom do súvislých dún ma všetci potľapkávali po ramenách. Boli predo mnou iba dve stopy a štartoval som posledný zo skupinky, teda som celkovo po prekonaní najkritickejšej časti Dakaru 1998 figuroval na 2., maximálne na 3. mieste. Radosť netrvala dlho.
Po prvom pásme dún ma trasa zaviedla do suchého koryta s čiernymi okruhliakmi na dne. Spod kameňa vybehol veľký škorpión a prebehol mi cez cestu. Vtedy mi zle preradila motorka, no po opätovnom ťuknutí do radičky išlo všetko v poriadku. O niekoľko okamihov v motore zarachotilo, motor ešte zabral naprázdno a potom prevodovku zaseklo. Z boku vyletel hriadeľ aj s vývodovým kolieskom a sny o umiestnení skončili. Olej rýchlo vytiekol von, našťastie som nepadol a nezranil sa.
V roku 1998 neboli satelitné telefóny jednak povolené a v dnešnej podobe asi ani neexistovali. Okolo prechádzali jednotlivý pomalší jazdci na motorkách, potom autá a zopár kamiónov. Všetkým ukazujem nech idú ďalej, až zostávam v púšti sám. Bez spojenia so svetom.
