Spomienky majstra – 1. diel
autor: Haro007, 6. 1. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 5)
V 90-tych rokoch bol Jaro Katriňák na vrchole svojich jazdeckých síl ohľadne endura. Stal sa majstrom sveta, dvakrát skončil v tomto seriály na treťom mieste a okrem toho povyhrával prakticky všetko, kde štartoval. K potvrdeniu kvalít jazdca svetového formátu chýbalo iba jedno – účasť na Dakare. Pohnútky na takéto rozhodnutie poznajú iba motorkári – pretekári. Nejedná sa o sebecké narcistické dokazovanie si niečoho. Ide o silný vnútorný hlas, ženúci jazdca do extrému. Laici sa často pýtajú: PREČO??? Nuž preto, lebo proste Dakar existuje. Ako výzva odvážnym, nezlomným a silným. Jeho priekopníci sú hrdinovia a Jaro otvoril dvere Dakaru pre Slovákov a pre Slovensko.
Jaro Katriňák:
Prvé kontakty s Dakarom boli v chlapčenských rokoch ako zrejme u každého: cez sledovanie televízora. Aj za komunistov sa k nám prekvapujúco dostávali obrazové reportáže z tohto preteku a množstvo chlapcov začalo snívať. Moje prvé myšlienky patrili náročnosti súťaže. To sa predsa nedá vydržať, také niečo by som nikdy neprešiel… Obavy z neznámeho sna sa miešali s nekonečnou túžbou o dobrodružstvo. Všetko v rovine prianí, ktoré sa určite nesplnia, no je príjemné sa s nimi pohrávať. Jedno však bolo jasné: myšlienka na Dakar sa tak hlboko zakorenila v podvedomí, že už nikdy z hlavy neodišla. A pravdu povediac, ani som to neskúšal.
Druhým impulzom boli kamaráti a zároveň súperi. V 90-tych rokoch som konečne pretekal na svetovej úrovni a pravidelne sa zúčastňoval medzinárodných podujatiach. Hlavne na svetovom enduro seriáli. Taliančina mi nerobila vôbec problémy, základy zo španielčiny dorozumievaniu iba pomohli. Tak prebiehala nerušená komunikácia so svetovou pretekárskou špičkou. A dozvedal som sa divy. Mnohí zo súperov pravidelne pretekali na Dakare, dosahovali dobré umiestnenia a niektorí mali na konte aj etapové víťazstvá. Väčšinu som na endure porážal, prípadne sme jazdili vyrovnane. Hoci som pochopil, že Dakar je o inom, myšlienka sa opäť prebudila ako dávny sen a nedala spávať. Okrem toho nikto zo Slovákov Dakar neabsolvoval a preto naliehavosť pohnútok naberala na intenzite.
Každý jazdec po úspechoch dosiahnutých v klasických majstrákoch hľadá nové méty a výzvy, prípadne vrcholné zúročenie kariéry. Dakar mi pripadal ako maximálna možná výzva a bol som ochotný podstúpiť krok do neznáma. Dosť ma nabudil aj večný súper v triede štvortaktov Richard Sainct. Naše vzájomné naháňanie o sekundy prinieslo krásne pretekanie a to bolo vyrovnané. Zrazu sa začal zúčasťňovať na Dakare a neskôr dokonca trikrát celkovo vyhral.
V rokoch 1995-96 som sa síce vážne zapodieval myšlienkami účasti na najťažšom preteku sveta, no to bolo všetko. Vtedy u nás nebol jasný mechanizmus sponzoringu a marketingu v motoristickom športe. Štátna podpora niekam vyšumela a nové možnosti nevyvstali, vlastne dodnes poriadne nie. Rozprávanie a snenie trvalo tak 2-3 roky. Našťastie som netajil úmysly pretekať Dakar v prípade príležitosti a myšlienka pozvoľna presakovala do okolia. Nevedomosť ako ďalej navodila pocit nemohúcosti konať vo veci účasti. Informácie bližšieho charakteru nešli zohnať, tiež financie a technické záležitosti boli neznáme.
V týchto úspešných časoch zabezpečoval kondičnú prípravu Svetozár Pavlík z Martina. Disponoval som vynikajúcou kondíciou, najlepšou počas kariéry. Bol som silný a vytrvalý zároveň, pojem ako únava sa ma netýkal. Cítil som obrovskú pripravenosť po fyzickej stránke práve na tento druh preteku, ale nič viac. Psychika bola úplne v pohode, vitrínu zdobil titul majstra sveta a tlak na dosahovanie mét sa zmenšil. Veci sa však nehýbali a tak som jazdil enduro a nič neriešil. Lebo vlastne nebolo čo riešiť.
Keď som myslel, že sny navždy zostanú iba príjemnými predstavami, kontaktoval ma Milan Belenčiak zo Slovnaft Moto Šport Teamu. Jednalo sa o oddelenie podliehajúce skôr reklame ako pevnému športovému zázemiu. Mali za úlohu propagovať a prípadne testovať výrobky našej najväčšej rafinérie. Preto príležitostne podporovali také motoristické športové počiny, ktoré mali predpoklad veľkej publicity a mediálneho zviditeľnenia. Milan nejakým zázrakom presvedčil nedôverčivé vedenie o správnosti sponzorovať Dakar na skúšku. Samozrejme nie plnou sumou, ale ako generálny sponzor a zastrešovateľ akcie. To bol dôležitý krok, pretože zámer dostal punc dôveryhodnosti. Predsa by Slovnaft nešiel do nejakého pochybného podniku! Tak sa otvorili, alebo skôr iba odchýlili dvere k sponzorom, do médií a podobne.
Myšlienka prerazila začiatkom roku 1997 a my sme mali necelý rok na všetko to, o čom sme nemali ani potuchy. Našťastie ma zachránilo 8 rokov pôsobenia v Čechách a miestni borci mali Dakar v malíčku. Tatra a Liazka žali úspechy vo veľkom štýle, pravidelne pretekal aj Ivo Kaštan na motorke. Kontakty z týchto rokov umožnili pobiede prekonať ťažkosti z úvodného ročníku.
Ako prvé sa začalo zháňanie informácií cez usporiadateľa a tiež cez Čechov, teda hlavne cez nich. Usporiadatelia oznámili ako podať prihlášku, koľko registrácia stojí a aké iné poplatky je nutné uhradiť. Nik ale nepovedal, ako zohnať peniaze. A začal kolotoč.
Najprv splátka za registráciu, potom za rakvu pre prípad toho najhoršieho, prenájom GPS a všetkého možného aj nemožného. Proste peniaze sa na Dakare pýtajú obrovské, za všetko a stále. Preto sme počas roku hlavne prosili, vysvetľovali a pýtali. Vo finančnej tiesni nás dokonca prijal aj terajší prezident SR a váhou jeho osobnosti pribudli ďalší sponzori.
Nová úloha nastala pre médiá. Tie nemali skúsenosti s podporou menšinových športov a nebolo odborných redaktorov na danú problematiku. Našťastie Slovnaft svojim vplyvom prekonal počiatočnú nedôveru a nastala doba veľkých tlačoviek, rozhovorov pre noviny a časopisy. Záujem prejavila aj televízia a rozhlasové stanice. Jednalo sa skôr o zvedavosť a exotiku. Všetci nahlas špekulovali o možnostiach slovenského majstra sveta na púštnom preteku. Mediálne pretriasanie problému nakoniec pomohlo pri presviedčaní sponzorov, že nie iba futbal a hokej sú chlapské športy. Zviditeľnenie robí zázraky. Nakoniec sa podarilo nemožné a peniaze sme dali dohromady.
Špecifický problém predstavovala technika a vybavenie. V tej dobe pretekali iba tri druhy motoriek. Buď kusovky továrenské špeciály pre zopár vyvolených, alebo produkčné endurá prispôsobené na pretek. K prvému sme nemali prístup a druhé som zase nechcel. Tretiu variantu ponúkala rakúska KTM. Ako jediná továreň vyrábala odvodeniny z továrenských špeciálov a tak umožňovala vážne pretekať aj netovárenským jazdcom.
Existovali dve možnosti: motorka sa dala kúpiť alebo prenajať. S továrňou sa nakoniec uzavrela zmluva o prenájme a z KTM prišla pripravená motorka. Nebrali sme nijaké diely, okrem kolies, miusov a pneumatík. Už vtedy poskytovala KTM plný servis na Dakare zo sprievodných kamiónov. Všetko zapisovali na kartičku a dlžník po ukončení preteku vyplatil sekeru. To v mnohom uľahčovalo logistiku.
Problém bol skôr v termíne dodania motorky. Prišla necelé dva týždne pred štartom v Paríži. A bol to šok! Dovtedy som pretekal na ľahkých endurách s váhou niečo vyše 100kg a teraz hrôza. Vtedy sa rally jazdila na spoľahlivej KTM 660. Obrovský a ťažký jednovalec naháňal strach. Na motorke sa nedalo skákať, ťažko zatáčala a mala nádrže na vyše 40 litrov paliva. Pretože predpísaná autonómnosť 350km v púšti prinášala potrebu množstva benzínu. Jediným šťastím boli skúsenosti so štvortaktami.
Tak som sadol po prvý raz v živote na veľkú motorku na Záhorí tesne pred Vianocami 1997 a „potrénoval“ niekoľko desiatok kilometrov. To muselo stačiť a vyrazili sme smer Paríž.
Prvé dojmy z KTM boli vyslovene zlé. Tak sa vymykala mojej predstave o pretekárskom endure, že som dostal strach. Naozaj, pravý a nefalšovaný strach. Nedôveroval som motorke a nepoznal som jej skutočné vlastnosti. Ešte som naživo nevidel road book, nepoznal GPS, netušil nič o povahe tratí a podobne. Až v Afrike som zistil, že motorka sa na tento druh preteku ukrutne hodí.
Oblečenie na Dakar bolo vyslovene zlé. Silné ranné mrazy v Atlase a strašné teplá v južnejších etapách sme iba tušili, no nebolo kde takéto podmienky reálne vyskúšať a overiť. Mnohé problémy som neskôr riešil na základe vlastných negatívnych skúseností, vlastné chyby najrýchlejšie učia. Bol to čas improvizácií a učenia sa za behu.
Samozrejme v predstihu sme zorganizovali dohromady sprievodný tím. Mechanika robil brat Rasťo a Igor Kohút. Milan Belenčiak všetko menedžoval, pomáhali Dodo Dúbravský, Roman Koryčár, a mnoho ďalších. Všetko prebiehalo v silnej eufórii a rád na tie okamihy spomínam. Nedostatky sa nahrádzali nasadením a úprimnou snahou pomôcť. Nakoniec vyrazili štyri autá v krásnej žltej farbe za mediálnej búrky. Podpora fanúšikov bola tak silná, že som nakoniec dokázal odbúrať nepohodu a obavy z preteku.
Po príchode do Paríža nastal kolotoč technických prebierok a registrácií. Byrokraciu vymysleli Francúzi teda riadnu. Samé pečiatky, všetko plombovali a zakazovali, no hrôza. Našťastie znovu pomohli známosti z pretekania. Hlavný technický komisár bol Talian a poznali sme sa dobre zo svetového majstráku. Preto technické prebierky prebehli hladko. Komunikáciu s usporiadateľmi nám zabezpečoval občas Karel Loprais, už vtedy legenda a ďalšia legenda Josef Kalina. Výborne ovládal francúzštinu a mal po množstve účastí veľa známostí. Pomocnú ruku podala aj manželka Iva Kaštana, novinárka a zbehlá osoba. Tiež vybavila zopár ošemetných udalostí.
V posledných dňoch pred štartom som sa snažil prezvedieť, ako sa vlastne ovláda a číta road book a čo za čudo predstavuje GPS. V tej dobe úplná novinka v praxi ešte veľmi málo používaná. Prístroje mali oproti dnešným smiešne parametre a nie veľkú presnosť. Pamäťovo zvládli zadanie iba 6 (!) bodov na trasu, mapy mali slabú úroveň. Dôležité však bolo, že nás môžu v prípade problémov podľa GPS lokalizovať a to predstavovalo z hľadiska bezpečnosti obrovský skok vpred. Usporiadatelia začali robiť navigačne zložitejší itinerár a mohli trať motať po náročnejších terénoch. Pretože už nehrozilo nebezpečenstvo stratenia sa zablúdených jazdcov. Dovtedy boli trasy jednoduché a logické, GPS všetko zmenilo.
V Paríže sme oslávili Silvestra a chystali sa na štart. Stále v eufórii, zážitky sú dodnes jedny z najsilnejších v kariére. Udalosti plynuli veľmi emotívne a mám ich zapísané hlboko v srdci. Bez znalostí trate, s chýbajúcou stratégiou, iba s odhodlaním som sa postavil na štartovaciu rampu najprv vo Versailles pri symbolickom štarte a potom pod Eifelovkou na ostrý štart. Médiá číhali úplne všade, pre Francúzov to bola každoročne obrovská udalosť. Všade sa motali herci, politici a celebrity. Všetci dávali rozhovory pre novinárov a do televízií. Na rampe pri štarte za šera jazdcov tak oslepovali blesky fotoaparátov, že niektorí pri zjazde z nej spadli. Proste nič nevideli.
Dnes s odstupom času ma teší aj fakt, že som stihol účasť na klasickom preteku, ktorý skutočne viedol z Paríža do Dakaru a nie sa tak iba nazýval. Zároveň to boli jedny z posledných pretekov „starej gardy“, kedy pretekal na motorke ešte Stephan Peterhansel, Fabricio Meoni či Alfie Cox. Bola to zlatá éra Dakaru a ja som našťastie nechýbal.
Tak som 1. januára 1998 vykročil do neznáma s vedomím, že sa pozerá celé Slovensko. Na ťažkom stroji, ktorému som nerozumel a nepoznal ho, v nevyhovujúcom oblečení a s dvomi energetickými tyčinkami vo vrecku…
