Rýchlo do Afriky? I.
autor: Haro007, 5. 7. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)
V roku pána 1976 sa novinári svetoznámej slepej bulharskej vedmy Vangy, majúcej dar vidieť do budúcnosti, pýtali na konečné usporiadanie sveta. Odpovedala im v zmysle, že najprv príde búrka a potom očista. Búrku konkretizovala v zmysle boja národov, rás a vyznaní proti sebe navzájom. Islamu proti kresťanstvu, prípadne proti všetkým. Dátum zahmlila úplne. Iba povedala: „Keď padne Sýria, keď s Ruskom začne bojovať jeho bývalý brat a keď sa ruský cár stretne s mierovým anjelom“. A hľa: Sýria kľačí na kolenách, Američania tlačia Ukrajinu stoj čo stoj do zbytočnej vojny s Ruskom a Putin dostal od pápeža vyznamenanie „Rad Anjela Mierotvorcu“. Kruh sa uzavrel, sme v riti.
Predpovede vyvolených majú, našťastie, zakaždým nepresnosť, či skôr možnosť. Ľudstvo vždy disponuje alternatívou na lepšie alebo horšie zvládnutie sprostostí, ktoré samo spôsobilo a vyvolalo. Boh, pre neveriacich Osud, nám praje a väčšinou sa z toho nejako dostaneme. Nie však úplne.
Pre motorkárov, prahnúcich po dobrodružstve, bola výzvou Afrika. Sahara je relatívne blízko, dá sa zvládnuť za málo peňazí a v normálnom časovom režime. A doteraz nehrozilo riziko väčšie, ako pri jazde po slovenskej diaľnici. No časy sa menia. Islamský štát, nepokoje prisťahovalcov v Európe, atentáty teroristov a podobné vymyslené spory nahrávajú do karát destabilizácii a nenávisti.
Západná Európa, na rozdiel od tej východnej, používala stáročia prekrútené kresťanstvo ako záštitu na plienenie, vojny, kolonializmus a na kradnutie. Potom ho v príhodnej chvíli vymenila za ateizmus, potom za kapitalizmus, potom za multikulturalizmus a potom za zlaté teľa… Naopak severná Afrika a Blízky Východ majú stále svoj islam. A islam nie je náboženstvo. Je to ideológia. Tak sa stretli v kŕči eurodolároví zlodeji a mohamedovi bojovníci. Obaja do bodky plnia zámorské scenáre a ťahajú ku dnu aj nás, motorkársku Slovač. Stačí malá zámienka, nezvládnutá potýčka kdesi na juhu Talianska, alebo vo Francúzsku, a požiar vzplanie. Moslimovia sú prudko vzťahovační a všetko silne prežívajú. Na rozdiel od nás, najhoršie informovanej krajiny Európy, majú spravodajstvo dychtiace po náboženských problémoch, zameraných proti islamu. Nezaujíma ich pôvodca, vždy sú utláčanými oni. A podľa toho konajú.
Tak v blízkej dobe nastane situácia, znemožňujúca návštevu Afriky a milovanej Sahary. Iba čas nejde odhadnúť: možno o mesiac, možno o 5 rokov. Istotu máme v tom, že k tomu dôjde. Preto treba púšť púští navštíviť, pokiaľ sa ešte dá. Čo možno očakávať v jednotlivých krajinách severnej Afriky teraz? Poďme postupne od východu na západ.
Egypt
Nie je typickou motorkárskou destináciou, no Západniari často robili výlety do krajiny pyramíd, spojené s výjazdmi do púšte. Okrem toho lokalitu preslávila Rally faraónov.
Bezpečnosť mala vždy sínusoidnú charakteristiku, podľa situácie v regióne. Nie tak dávno museli vozidlá cudzincov chrániť v konvojoch pre rebelmi. Situácia sa opakuje. Egypt totiž nemá najstabilnejšiu vnútornú situáciu. Importovaná Arabská jar zmietla autoritárske režimy, zabezpečujúce akú takú stabilitu. Nedávno ich hlavný imán pokojne vyhlásil v rozhovore pre BBC, že vraždenie kresťanov v Egypte je v podstate v súlade s islamom. Tým pádom ho schvaľuje!!! Pritom Kopti sú najstaršou jestvujúcou kresťanskou cirkvou na svete. Prežila 2000 rokov, no budúcnosť má neistú. A ešte imán spomenul naivitu Európanov, veriacich slovám mohamedánov. Pretože Korán im prikazuje nevercov klamať, využívať ich a podľa potreby rušiť sľuby a uistenia.
Prekliatím krajiny sú susedia. Líbya, Sudán a Gaza = sudy pušného prachu so silnými prúdmi islamských radikálov. Hranice nie je možné proti prenikajúcim bojovníkom účinne chrániť, sú príliš dlhé a krajina príliš slabá. Preto aktuálne nepovažujem slobodné cestovanie v krajine za bezpečné, a za možné vôbec. Aj do budúcnosti.
Líbya
Ponúka vraj najkrajšie duny Sahary. Rozsiahle ergy boli cieľom aj slovenských a českých motorkárov. Gažko, nebohý Kapro, Beba a mnohí iní mali to šťastie vidieť centrálnu Saharu naživo. Bola aj mojím snom, no je zaradený medzi nenaplnené a nenaplniteľné. Mal som v pláne v 2016-tom pobehať tieto kultové miesta, vrátame Akakusu s prehistorickými maľbami.
Líbyjčania sa mali za Kaddáfího ako prasce v žite. Fakt, bol osvieteným diktátorom. No fungujúca krajina mala dva obrovské mínusy. Ich centrálna banka nepatrila pod MMF a ťažili najkvalitnejšiu ropu na svete. Dnes krajina nefunguje, rozpadla sa na tri nezávislé kmeňové celky, navzájom permanentne bojujúce. Aj MMf dosiahol svoje, o rope ani nehovorím. K tomu prevádzačské gangy a sadistickí bojovníci Boko Haram z Nigeru a Čadu. Hotovo.
V súčasnosti nejde do bývalej Líbye vycestovať. Niet koho požiadať o vízum a tak spáchať asistovanú samovraždu na bojisku za islamskú svetovládu. Lebo inak snahu motorkovať po 300 metrových dunách Erg Ubari pomedzi lietajúce projektily nazvať nemôžem. Našej generácii zostane táto malebná a magická časť Sahary odopretá. Asi nafurt kua.
Tunisko
Donedávna veľmi bezpečná malá krajina, samozrejme brané optikou Afriky. Sever plný historický pamiatok, juh s povestnými prachovými dunami. Oázu Ksar Ghilane, prípadne mesto Douz poznajú asi všetci jednostopí návštevníci čierneho kontinentu.
Krajina dosť úspešne prestála politické turbulencie posledných rokov. Má málo ropy, takmer žiadne nerasty, iba veľa olivového oleja. To ju zatiaľ zachránilo. Po úteku prezidenta s 1500 kilami rýdzeho zlata vznikol akási klon arabskej demokracie. Iba nakrátko, okamžite začali nepokoje a boje. Nová garnitúra nakoniec situáciu zvládla, čiže poriadne pritvrdila a dostala bezpečnosť pod kontrolu.
Ale opäť tá poloha. Krajina je zaseknutú medzi dva divoké štáty neštáty. Z východu Líbya a zo západu Alžírsko zásobujú krajinu neistotou, zbraňami a fanatikmi. Napríklad na jeseň 2014 nás v Ksar Ghilane navštívila tajná služba s otázkou, kam ideme jazdiť. Vymedzili sme si sektory, pretože z Líbye prenikli dva džípy so zbojníkmi na palube. Jeden vraj chytili, rozumej rozstrieľali na sračku, a na druhý poľovali.
Z Tuniska bojuje na strane Islamského kalifátu asi 5000 šialencov, najviac zo všetkých krajín. Pritom prevládajúci Šiiti majú z IS hrôzu a chcú pokoj a relatívny blahobyt udržať. No posledný útok v Sousse naznačil, čo krajinu čaká. Nakoksovaný zasran položil organizovaný turizmus na lopatky. Paradoxne je bezpečnejšie v púšti, ako v mestách a v turistických destináciách. Okrem toho Tunisania opäť uzavreli obe vojenské pásma na juhu krajiny do odvolania a nevydávajú povolenia na ich návštevu. Týždeň potom vyhlásil prezident výnimočný stav. To znamená jedno: pokus o zastabilizovanie situácie vojenskými prostriedkami. Inú šancu nemá.
Tú momentálne nemáme ani my, snáď na jeseň bude možné vybrané púštne oblasti krajiny navštíviť. Držím Tunisanom palce, no vzhľadom k polohe nemajú veľké šance na návrat medzi turistické destinácie. Takže zatiaľ necestovať!
Text: Haro, foto: internet, Jirko Vepřek
