POVRCHY SAHARY IV. – slané jazerá, riečiská a wádí
autor: Haro007, 21. 5. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
V nasledujúcej kapitole objasním už spomenuté typy povrchov vo vzťahu k tečúcej vode a výtvorom z nej.
Možno to znie neuveriteľne, ale na Sahare prší dosť často, voda vo forme povrchovej a prúdiacej sa sezónne nachádza aj tam, kde nie je očakávaná. Niekedy ani domácimi (napr. v zime 2010 vytopilo polovicu Merzougy na rovine pod dunami). A ešte neuveriteľnejšie je, že asi najčastejšou príčinou náhleho úmrtia Európanov v tých to končinách nie je prehulenie hašišom ani smäd ale práve utopenie!!!
Slané jazerá
Na Sahare končí takmer všetka povrchovo tečúca voda v nehlbokých bezodtokových panvách, zásadne až na výnimky slaných. Na konci púte sa voda zhromaždí v plytkých a rozsiahlych jazerách, odkiaľ postupne po skončení obdobia dažďov odparuje. Väčšina z nich na jar, najneskôr v lete úplne vyschne. Malé jazerá sú jednoducho čitateľné a neočakávajte zvláštne prekvapenia ukryté pod povrchom. Obrovské panvy pripravujú chvíle vzrušenia vždy a na ich prekonávanie sa treba vyzbrojiť skúsenosťami a opatrnosťou. Dno tvoria dva možné povrchy.
Slaný piesok býva aj po vyschnutí takmer vždy „vlhký“ a je skutočne ťažké počas jazdy odhadnúť, kde začína pod povrchom mazľavejší materiál. Po súvislom slanom piesku sa jazdí zle a je zradný. A málokedy úplne rovný. Na vrchu je vykryštalizovaná škrupinka soli a v poludňajšom slnku odraz svetla oslepuje. Čím hrubšie zrná piesok má, tým je nestabilnejší aj za sucha. Indikátorom priechodnosti bývajú koľaje od predchádzajúcich vozidiel. Jazerá sa začínajú v priemernom roku plniť v novembri a zrážky končia v marci. V nad a podpriemernom roku môže byť všetko inak.
Druhým povrchom je jemná slaná hlina, biela v celom priereze a čitateľnejšia. Nebýva ílovitá a vysychá rovnomerne, v optimálnom stave vytvorí rovnú plochu ako stôl. Preto ak vidíte že je fakt suchá, dosiahnete svoje púštne rýchlostné maximum. Do prípadného blata sa púšťajte iba po okraji a veľmi opatrne, ak sa nedá inakadiaľ. Pri rýchlej jazde po vyschnutom jazere sledujte pozorne terén pred sebou. Dôvodom je oslepujúca beloba a tým splývajúce pozadie vo veľkej rýchlosti. Veľké výmole síce na seba včas upozornia menšími plytkými jarčekmi, na v 150-ke aj tieto nakopávajú a po ich prekonaní býva nachystaný ich väčší brat. Jarky sú nebezpečné pri napojení do iného, nižšie položeného systému jazier.
V Maroku sme po dvoch rokoch napríklad niekoľko kilometrové slané jazero smerom na Taouz (foto hore) ani nenašli, zmenilo sa na labyrint jarkov a kaňonov končiacich v hrboľatom a širokánskom slanom riečisku. Zbystriť zmysly skúste po spozorovaní silne popraskaného povrchu, často inej ako čisto bielej farby. Vtedy je hlina ílovitá a pod sucho vypadajúcim povrchom môže číhať mazľavá či tekutá pasca, často posledná pre motorku a jazdca.
V optimálnom (dosť častom stave) sú vyschnuté slané jazerá rýchlostnou a jazdeckou lahôdkou. Rýchle, pevné, čitateľné a krásne. Akurát ten slaný prach od predchádzajúceho jazdca je otravný.
Riečiská
Slovom riečiská rozumieme vymyté občasné korytá riek a potokov v širokých údoliach a panvách. Sú najčastejšie sa meniacimi útvarmi púšte, duny sú až za nimi. Sú nebezpečné v dvoch ohľadoch: v nečakanosti a v nečakanosti.
Prvou nečakanosťou je ich umiestnenie v priestore a čase. Tam kde pred rokom, dňom či hodinou neboli jednoducho zrazu sú a naopak. Plytké, hlboké, široké, úzke, pieskové, blatové… Vznikajú všade po okrajoch paniev a jazier, tie najväčšie zasa v ich strede ako spojnica do iného, nižšie položeného systému. Preto v týchto lokalitách dbajte na sledovanie terénu a nenechajte sa ukolísať pocitom bezpečia na známej ceste.
V Tunisku som počas jedného dňa ako prvý jazdec kolóny raz takmer zletel do 2 metre hlbokého jarku v strede inak vypaľovacej cesty (ktorý tam ráno nebol a popoludní už uschnutý áno) a potom sme na obzore sledovali rieku ktorá zmizla počas niekoľkých minút (prekročili sme iba mokré plytké koryto). Boli proste lokálne dažďové prehánky.
Pri veľkých korytách v strede púšte myslite na druhú nečakanosť: ak naprší vo vzdialených horách, prívalová vlna vie prekvapiť niekoľko desiatok kilometrov vzdialených cestovateľov. Pri ich prekračovaní v úzkych a hlbokých miestach sledujte tú stranu, z ktorej sa vlna môže dovaliť aj za miestne bezoblačného počasia. Ak neviete posúdiť spád, sledujte obe strany. Ak je koryto do diaľky prehľadné a široké, iba majte v podvedomí nachystanú schému úniku. Hlavne si NIKDY NEROZKLADAJTE STANY NA NOCĽAH V MILOSRDNOM ZÁVETRÍ HLBOKÉHO SUCHÉHO KORYTA!!! Táto pasca zabila najviac neskúsených cestovateľov púšte. Nie smäd, lupiči, havária – voda.
Wádí
Sú vlastne riečiská vyhĺbené v skalnom a inom pevnejšom podloží vo forme dlhých kaňonov. Krásne útvary z dielne prírody, vediace nakopať trúfalcov. Časť z nich je nefunkčným pozostatkom dávnych klimatických katakliziem, mnohé potrápia aj dnes.
V úzkych a evidentne nebezpečných miestach bez úniku stačí sledovať steny kaňonu a tie napovedia spoľahlivo či a koľko vody tadiaľ zvykne prúdiť. Konáre, tráva a dnes hlavne mikroténové sáčky zachytené v určitej výške nad dnom určia, kde ja maximum hladiny z predošlej potopy a že tu potopy bývajú. Vo wádí bývajú prívalové vlny vyslovene smrtiace, v riečiskách často príde najprv malá vodná výstraha. Preto v období dažďov buďte opatrní.
V období sucha sa nestabilné pieskovcové, zlepencové a iné svahy zvyknú zosúvať. Niekedy v malých častiach, inokedy v obrovských blokoch. Platí priama úmera – strmé a vysoké steny sú väčším nebezpečím.
Foto: Miloš, Karči, Haro, internet
