Maťo Benko o Eco Race 2022
autor: Haro007, 9. 11. 2022, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Maťo je naším najúspešnejším moto amatérom diaľkových rally posledných rokov. Pretože je sám sebe sponzorom, tak toto kritérium spĺňa. Okrem toho podporuje iných pretekárov, napríklad Števa Svitka. Ich spoločná účasť na Eco Rally 2022 bola logickým vyvrcholením spoločnej športovej púte.
Pre túto príležitosť zorganizoval podporný tím, zahrňujúci troch jazdcov a troch členov sprievodu. Jožko Kolenič servisoval motorky Maťovi Benkovi a Ullevalseterovi, Zlatoš Novosad sa staral o techniku Števa Svitka a Peťo Rečičár šoféroval dodávku a vo všetkom pomáhal. O tom a o všeličom inom nám porozprával Maťo osobne:
„Rally začala ako vždy. V Monaku. Tam prebehli v obvyklom poradí prebierky a motorky putovali do parc fermé. Zostávajúci čas sme si krátili prehliadkou výstavy áut, prípadne milionárskych jácht, ktoré vlastnili 90-roční dedovia bez erekcie, čiže baby na ne asi nelovia. Okrem toho ma súčasný riaditeľ pretekov Schlesser ml. presvedčil, nech nejdem na Dakar, ale v marci opäť na Eco Race 2023.
Po kolotoči v Európe nastalo šialenstvo v Afrike. Ale fakt šialenstvo. Dôvodom je množstvo lokálnych rally, usporadúvaných južanskými štátmi toť za rohom v Maroku. Typické trate, roky používané na všemožné súťaže, sú plné vypreparovaných ostrých kameňov z hĺbky podkladu, nebezpečných ostrým tvarom aj veľkosťou. (To malo za následok tragický pád a smrť Portugalca.)
Ešte väčšiu srandu spôsobilo križovanie trás s dvomi ďalšími rally. Síce také 3. triedy, no stretávať jazdcov v púšti v protismere nie je príjemné. Pučili sme oči ako blázni, keď sa objavili motorky so štartovým číslom oproti nám.
Vo všeobecnosti bolo mnoho trás úplne nových, čím viacej na juh, tým menej známych miest. Po prekodrcaní Marokom sme čakali Západnú Saharu. Jej pláne sú rýchle. No trasy boli maximálne zamotané aj tu a nedovoľovali jazdiť maximálku.
Rýchlosť pre motorky bola obmedzené z bezpečnostných dôvodov na 150km/h, po prekročení pípla na konzole pretekárovi výstraha. Matematika bola jednoduchá: prekročenie o 1 km/h = 1 min. penále. Pri druhom prekročení krát dva a tak ďalej. Speed limit je čudný, ale nakoniec koncipovanie zatočených trás nedávalo veľa príležitostí na penalty.
Po smrti Portugalca sa pretekalo, pretože si to tak praje každý závodník. Ale úbytok účastníkov bol počas pretekov pre zranenia brutálny. Ešte aj počas symbolickej etapy pri Ružovom jazere dvaja skončili – jedno vykĺbené rameno a jedna zlomená kľúčna kosť. V Male moto skončilo z 32 štartujúcich v cieli 8 jazdcov!
Po 5 etapách sme deň odpočívali v Dakhle. Vojenské mestečko sa rozrastá, pretože pri vjazde na polostrov je v pieskovej zátoke raj kitesurferov. Aj teraz ich tam s padáčikmi na doskách križovalo oceán snáď 500. Neboli sme v kempe pri mori ako predtým, ale v novej lokalite. Lebo pri vstupe do mesta sa stavajú nové rezorty. A teplo udrelo také, že Peťo sa neopaľoval, lebo bolo na to príliš horúco.
Prvú etapu po oddychu v Mauretánii sme nepretekali pre problémy vrtuľníkov na hranici. Ale Mauretánia nebola tou Mauretániou, ktorú poznáme. Príčinou bolo počasie. Jednak teplo predčilo všetky doterajšie skúsenosti z tejto časti Sahary. A pretože nenormálne veľa napršalo, pridala sa aj vysoká vlhkosť vzduchu, zeleň a jazerá medzi dunami!!! Nechápali sme, odklon Golfského prúdu prináša ovocie. Možno 80% predtým suchých plôch pokrývala zeleň: tráva, kvetena, kríčky… Medzi nimi jamy, neviditeľné cesty a skryté odbočky. Tiež maxi hmyz. Modlivka veľká ako myš, kobylka čo by zožrala aj holuba, mraky lietajúcej hávede.
Števo vyjadroval údiv nad obtiažnosťou súťaže, aj nad tým, že ju Jano Zaťko predtým zvládol. Čakal menšiu konkurenciu, ale chytil sa rýchlo. No treba povedať, nestretol sa s typickým mauretánskym podkladom. Pre dažde boli inak totálne sypké duny tak pevné, že aj aj som iba 2-krát v rally zapichol v piesku motorku, predtým v priebehu jedinej etapy aj 20-krát. Na konci Števo povedal, že súťaž je ťažšia ako Dakar. Minimum presunov, dlhé časovky, žiadne nekonečné vypaľováky…
Chalani z tímu zaslúžia obdiv. My traja (pretekári) sme spávali v klimatizovanej časti nákladiaka, oni v kabíne. Ráno dosahovala teplota s St. Luis (Senegal) 38°C so 100% vlhkosťou vzduchu, okuliare sa nám rosili. No poďme späť do Mauretánie.
Yamaha postavila na základe modelu Tenere 700 dva polo špeciály s cieľom ukázať zákazníkom potenciál motorky. Preto Botturi po poruche nesmel volať vrtuľník, ale dve noci prečkal v púšti a dokončil rally. Tohto formátu sa vraj chytili aj iné fabriky a dohodli s usporiadateľom na budúce ročníky mierne jednoduchšie trasy, aby ťažké KTM a Husqvarny prežili. Lebo v marci bude Sahara suchá a duny nemilosrdné. Kto neskúsil, nevie.
Najväčší pád ma postihol počas presunu. Hrádza na hranici Mauretánie a Senegalu vedie močarinami národného parku a je rok od roku rozbitejšia. Chalani na náklaďiaku ledva prešli, takmer sa niekoľko krát prevrátili. Ja som sa v jednom mieste zadíval na hrochy a pelikáky, v 80-ke vletel na bumpy nasledujúce za sebou. Nasledovala typická stojka, kopačka motorky a výlet z nej. Pád to musel byť strašný, pretože pri mne postálo mauretánske auto. Keď zistili, že sa hýbem a peňaženku, motorku a orgány nezískajú, odjachali.
Senegal bol v pohode, nebyť krutých horúčav. Síce Števo na pláži takmer 2-krát utopil motorku, ale zvládol to. Od tepla a vlhkosti nás zadúšalo, boli problémy dýchať. Denne sme dávali 9-10 litrov tekutín. Najlepšie po etape padla polievka, našťastie zásoba super žrádla od Hotovkyzplechovky.sk nemala chybu a jedli sme ako králi.
Čo povedať na koniec? Africa Eco Race zase raz nesklamala. Bola atypická, náročná a krásna zároveň. Konkurencia jazdcov a motoriek na úrovni, tiež organizácia. Problémom, okrem teplôt, boli časté zmeny roadbooku pre zatopené oblasti a podobne. Inak všetko super, Ullevalseter mi aj dnes stále volá a ďakuje.“
Text: Haro, foto: Maťo Benko
