Maťo Benko #97
autor: Haro007, 21. 12. 2020, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Posledný novembrový víkend, s Maťom a so Sešom sadáme na Záhorí na motorky. Je čerstvo, bezvetrie, napriek poludňajšiemu slnku v tieni mrzne. Števo Svitko s Honzom Brabcom majú už rozbehnutý tréning, tak ideme dozadu. Urobíme si vlastný rýchly okruh. Presun je krátky a svižný. Maťo na novučičkej KTM Replike prehupne cez horizont a ja iba pod vplyvom náhlej predtuchy radím do trojky a dvojky. Našťastie. Za hranou vidím z krátera trčať prilbu a o kus ďalej prevrátenú motorku. Na 60-tich metroch sa dotkla piesku 4-krát, z toho raz kolesami.
Maťo sedí pár centimetrov od plášťa vybuchnutej bomby, ostrého ako britva. Na prekvapenie obecenstva hýbe rukami aj nohami, žmurká vypúlenými nezábudkovými očami a prejavuje náramné začudovanie, čo kurňa v kráteri robí. Seš vypol motor brblajúcej prekotenej mašiny a ja ju staviam na kolesá. Paráda!!! Motorka s najazdenou celou pol hodinou sa na stroj spred chvíle neveľmi podobá. Zostal rám, motor, kolesá a riadítka. Ostatné spočíva voľne pohodené na pieskoch Záhoria v rôznom stupni deštrukcie.
A teraz nastáva vyvrcholenie: motorka na brnk chytá a je pojazdná, rovnako ako preživší majiteľ. Otáčame späť k dodávkam a zhadzujeme všetko nepotrebné, rozumej polámané. Už vo dvojici po druhý raz nasadáme a vyrážame trénovať kua…
S Maťom ma spájajú mnohé neuveriteľné príhody, toto je iba jedna z nich. Je súčasťou článku preto, aby nezasvätení pochopili, že tréning fičí za každých okolností a na sebaľútosť nie je čas. Veď aj prvú veľkú rally v Afrike absolvoval pár týždňov potom, ako mu priskrutkovali zlomenú stehennú kosť na miesto hahaha. Normálny človek by ešte ležal v špitáli. Ale späť k podstate článku: opisuje jeho prípravu a chystanie na nečakaný Dakar 2021.
Maťo: „Po oficiálnom odtrúbení Eco Race 2021 som bol viac menej nútený hľadať alternatívu za zrušenú rally. Teda hľadať ani nie, pretože sú iba dve rally s podobným levelom na svete: Eco Race a Dakar. Mojím snom Dakar nebol, považujem jeho africkú alternatívu za autentickejšiu a tiež lacnejšiu možnosť. No tréningy, prípravy, chystanie a celkové nastavenie v hlave ma hnalo k jednoznačnej účasti na Dakare 2021.
Posledné mesiace trénujem prakticky každý deň dvojfázovo. Ráno o 6:00 telocvičňa a potom túra v Tatrách. Ak dovoľovali podmienky tak formou skialpu. Väčšinou makáme spolu so Števom (Svitkom), denne to vydá na 4 hodiny.
S tréningom na motorke bol tento rok problém, jazdenie na Slovensku muselo stačiť, dokonca ani do Maďarska sa nedalo dostať. Iba raz na rally do Grécka a v decembri našťastie vyšiel Dubaj. Tam dva mesiace trénovali všetci továrenskí jazdci a opäť ma zaskočil totálny priepastný rozdiel medzi profesionálmi a nami amatérmi.
Motorku mám osvedčenú KTM, nový stroj. Overená technika, mierne zdevastovaná po prvom tréningu na nej na Záhorí. Všetko odlomené sme prehodili z minuloročnej Repliky a tak sfunkčnili stroj. Motorka je bez úprav na motore, ale mám vpredu pruženie WP52 poladené Ľuborom Kaňom, podobne aj vzadu. Našťastie nemusíme so sebou ťahať všetky diely ako to bývalo na Eco Race. Na Dakare má KTM kamión so všetkými dielmi, no napriek tomu sme zabalili náhradný motor, nádrže, blatníky, kolesá a podobne.
Berieme aj 12 sád pneumatík, dopredu Michelin Enduro Competition a dozadu Desert. My hobíci nemáme obmedzenie na 6 sád pneu ako profíci, čo mimochodom považujem za sprostosť a krok proti bezpečnosti. Môžeme prezúvať denne.
Ďalším „bezpečnostným“ vylepšením je povinné používanie airbagov pre motorkárov. Bojujeme s veternými mlynmi, organizátori majú argument v podobe vlaňajších úmrtí Paola Goncalvesa a Edwina Stravera. Airbag na jazdu v teréne nik ešte na rally nevyskúšal, je ťažký, nemotorný, neprepúšťa vzduch na telo. Okrem toho Alpinestar nedodal k nemu manuál, takže nevieme ako ho používať. Mal by mať čidlo na preťaženie, netušíme ako citlivo nastavené. Či nebuchne počas divokých kopancov v dunách, alebo pri banálnych pádoch. Na tankovačkách a v cieli by mal byť dostatok náhradných kartridžov na opätovné sfunkčnenie deaktivovaného výmyslu. Kde ale dáme camelbak a ostatné nevyhnutnosti, to netuším.
Teším sa na zmenu kontinentu po 6 rokoch v Afrike, tiež na fakt, že dostaneme už vyfarbené upravené roadboky, čo mi ušetrí tak 2 hodiny denne. Neteším sa na skoré vstávanie a zimu počas ranných presunov. A vôbec, na Eco Race bývali presuny takmer nulové, na Dakare ich je mnoho a dlhých, čo ma nebaví.
Hlavné technické prebierky budú až v Arábii na štadióne. Dovtedy absolvujeme Covid testy a dvojdňovú karanténu. Na Dakare je veľa papierovačiek, pretože logistika podujatia je mamutia. Dôvodom je množstvo pretekárskych áut a kamiónov, ktoré vyžadujú neporovnateľne väčšiu podporu ako motorky.
Tím mám overený: mechanik Jožko Kolenič a chlap pre všetko Peťo Rečičár na Ivecu. Každý vie čo má robiť. Budeme sa snažiť pomáhať aj Števovi, nech má pocit domova. Letíme spolu 27. decembra do Prahy a odtiaľ ďalej na východ do Saudskej Arábie.
Vzhľadom k 80% účasti amatérov mám zaručené, že súperov bude zo 120 členného štartového poľa dosť. Okrem toho, ja so povozím za rovnaké peniaze dlhšie, ako profíci, no nezober to! Ambícia je jasná: uvidieť živý, zdravý a na pojazdnej motorke cieľ.“
Tiene sa predlžujú a po takmer dvoch hodinách vypaľovačiek sa vraciame k dodávkam. Nerovnosti už splývajú a začína riadne prituhovať. Maťo napriek poludňajšiemu dvojitému front flipu jazdil ako drak a musel ma miestami čakať. Presun späť je ale opatrný a s posvätnou úctou prechádzame miesto nedávneho incidentu. Snáď si chalanisko vybral smolu na dva mesiace dopredu.
Text: Haro, foto: Haro, internet
