Maroko 2014 – Plage Blanche
autor: Haro007, 17. 4. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 1)
Ráno opäť klasika. Karči so Slavom rozvážne, bez náhlenia balia, robia veci vykonateľné v predošlý večer a zase majú čas. Nakoniec pobiede opúšťame kráľovstvo prachu. Motorkári rovno krížom cez púšť smerom na dedinu Foum Zguid, vzdialenú okolo 150 kilometrov. Ja musím s dodávkou najprv zamieriť do Zagory a tam nájsť odbočku. Po ceste nakupujem u známeho Berbera zásoby ovocia a zeleniny a odbočku na druhý pokus nachádzam. A fotím pre čitateľov mäsiarstvo.
Pred odchodom som nikde nevedel zistiť, či táto 120 kilometrová spojnica má už cestu vyasfaltovanú, alebo nie. Začiatočný úsek je parádny asfalt, no onedlho som značkami vyhnaný na šotolinu a takmer celú trasu absolvujem po prachu a štrku, idúc súbežne s novou a úplne dokončenou cestou. Sú na nej zábrany z kameňov a nejde použiť. Našťastie má šotolina ukážkový a udržiavaný povrch. V údolí stretnem jeden nákladiak v protismere, partiu robotníkov na ceste a inak nič. Ku koncu sa povrch prudko zhoršuje a napredujem pomaly. Postojím na pravidelnú kontrolu auta a počas čúrania počujem tichý sykot. Pravá zadná pneumatika je ešte pevná, ale máličko púšťa vzduch. Ale minimálne dve hodiny vydrží a zatiaľ ju netreba dofukovať kompresorom. Po polhodine konečne zbadám pred sebou dokončenú a zjazdnú asfaltku. Hurá! Ešte pol kilometra a mám vyhrané.
200 metrov pred novučičkou cestou roztrhlo ľavú zadnú pneumatiku. Vzduch ušiel za 10 sekúnd a akurát sa v úzkom koridore stihnem odpratať ku kraju. Satelitný telefón majú chalani, na normálny ešte nie je signál a som sám s nepojazdným autom. Nie je dôvod na paniku, prehodím rezervu, dofúkam poškodené koleso a hotovo. Zdvihnúť auto a zhodiť doničené koleso zvládam. Povoliť náhradné koleso, visiace na kladke vzadu ale nejde. Račňa preskakuje a nechce povoliť. No kua! Ležím pod autom asi pol hodiny, keď sa spod blízkeho odstaveného Caterpilaru vyhrabú dvaja miestni robotníci. Schovaní pred poludňajšou páľavou ma pozorovali, až usúdili že treba pomôcť. Vtedy sa spoza chrbta približujú 3 motorky. Vysvetľujem Nemcom na GS-kách 800-kách, kde ma majú čakať chalani a posielam odkaz. Nech prídu za mnou. Vrátim sa pod auto, kde počerní chlapi začali rozoberať račňu. Všetky súčiastky, matičky a iné veci hádžu rovno do piesku. Tak sú zvyknutí.
Po necelej hodine spod auta zbadám zrazu džíp, idúci smerom do Foum Zguid. Sedia v ňom tri navoňané Nemky. Ešte netuším, že manželky okoloidúcich motorkárov. Auto je plné vzorne naukladanej batožiny a všetko svieti čistotou. Akoby neboli v púšti. Vypadajú mierne vykoľajené tým, že som si vynútil ich zastavenie a ako človek v núdzi ich o niečo žiadam. Šoférka sa so mnou naškrobene baví cez odchýlené okienko oxfordskou dokonalou angličtinou, ktorej ale neveľmi rozumiem. Nakoniec jej menej trafená kolegyňa pochopí a baví sa so mnou rovnako zle ako ja s ňou. A hľa, hneď si rozumieme. Výsledkom dialógu bolo oznámenie, že ma nemôžu zobrať tých mizerných 25 kilákov aj s kolesom. Vraj majú plno, nedá sa, nevedia a podobne. Skrátene ma majú v prdeli, zasvineného nímanda z Ost Európe. To ich už nasrano posielam do p… a líham späť do prachu Sahary. Slepica hodila kvalt a naozaj odišla. O chvíľu cúva červená späť, jej spolucestujúce majú asi aj iné ako germánske gény. Tak sadám úplne špinavý, s kolesom v náručí, do kozmickej lode na kolesách. S ich manželmi sa stretávame na poslednej križovatke a onedlho vystupujem na pumpe, kde pred chvíľou dorazili chalani. Karči pokecá s babami plynulou nemčinou, poďakujeme a riešime situáciu. Najprv pošleme okoloidúceho miestneho podnikavca na mopede s kolesom do pneuservisu. Medzitým sa Karol vyberie s kľúčmi k autu. My zostávame čakať na opustenej pumpe. Je síce otvorená, no cez siestu ani veľmi nie. Aj partia Čechov na džípe čaká na benzín, Chalani och stretli v púšti pri oprave defektu. Sprevádzajú dvoch motorkárov po Maroku a sú milí. Naopak zasrani na motorkách sa so mnou bavia ako s debilom, tak ich týmto pozdravujem, majstrov sveta v motorkovaní.
Za okamih zastane pri stojanoch obrovský naleštený 4-tonový Hummer s nízko profilovými pneumatikami. Ledva sa tam zmestil. Osádka českého džípu prepukne v rehot. Vraj ho pred hodinou ťahali z duny, vysokej jeden (opakujem ešte raz jeden) meter. Skutoční púštni vlci z Francúzska. Čo im chýba v skúsenostiach a v zdravom rozume, to nahrádzajú povýšenosťou.
Po dvoch hodinách máme späť Karrčiho s autom aj mopedistu s opraveným kolesom. Kladku pod dodávkou nakoniec nerozobrali úplne, po milióntom pokuse zabrala a koleso povolila. No nešla poriadne späť. Tak sa najeme, všetko pobalíme a po ceste dáme opraviť posledné koleso. Račňa znovu štrajkuje. Potom vytýčime smer a ideme k Atlantiku.
Nekonečná cesta začína byť problémom počas nastávajúcej tmy. Tu už neexistujú podrobné mapy a tak napredujeme viac nemej intuitívne. Ale šiesty zmysel nás opäť raz doviedol tam, kam mal. Po polnoci parkujeme na plošine nad Atlantikom, príboj hučí asi 300 metrov ďalej. Okolo je viacero karavanov a to predstavuje známku kvality miesta. Rýchlo vyhodíme stany na malé duny a zalomíme spať.
Ráno so kúpem v studených oceánskych vlnách a po návrate je v bivaku mierne dusno. Sme evidentne na legendárnej Plage Blanche, kultovom mieste detí kvetov. Tu hulili a vegetovali generácie ničnerobičov zo západnej Európy v predošlých desaťročiach, a ich novodobí nasledovníci sem chodia dodnes. Do oceánu sa vlieva čiastočne sladkovodná lagúna a pokiaľ nefúka, tak hryzú komáre vyliahnuté v nej. Preto Slavo nalieha na hľadanie lepšieho miesta, kde nefúka, nelieta otravný hmyz, kde budeme parkovať priamo pri vlnách a podobne. Po prvý raz na mnou organizovanej výprave nepoužívam polovojenské velenie a výsledky ma dobiehajú. V rámci zachovania normálnych vzťahov všetko pobalíme a odídeme, aby sme večer vybalili na tom istom mieste. Lepšie totiž neexistuje.
Totiž po opustení pláže pokračujeme na sever po šotolinovej ceste, vedúcej na hrane útesu. Tá je, samozrejme, prerušovaná kaňonmi a roklinami. Po troch takýchto nástrahách, kde sme doničili predné pneumatiky dodávky, takmer prevrátili auto a zopárkrát zachytili o podvozok parkujeme na vyvýšenine, z ktorej niet dobrej cesty. Preto predsa len vykladáme a posielam Karčiho na jeho motorke na prieskum. Po chvíli sa vracia, že ďalej cesta na sever nie je pre auto prejazdná. Tak ho vyšlem na juh po pláži, aby prípadne našiel možné miesto zjazdu autom až k oceánu. Sme 10 kilometrov od včerajšieho miesta, tak nech potiahne ešte 10 ďalej a všetko obzrie. Po hodine niet po ňom ani slychu a viem, že je prúser. Po dvoch hodinách vidím známu tvár, ako sa vyškiera z Pajera, šoférovaného miestnym. Zmizli mu komplet zuby na novej rozete, menenej spolu s reťazou. Paráda, minulý rok moja spojka, teraz rozeta. Čím nás ešte súdruhovia z KTM prekvapia v podobe značkových dielov??? Tak vykladáme aj druhú motorku a Slavo sa pokúsi po pláži dotiahnuť 4 kilometre vzdialenú sestru. Po polhodine sa vracia, vraj je príliv práve vysoko, piesok zaplavený a po kameňoch stále padali. Nakoniec sa vracia späť za tlačiacim kamarátom, vtedy už peši šliapem s gurtňou v ruke za ním. Po skúšaní ako sa nejako popasovali s problémom, akurát posledný prudký výjazd ťaháme ručne.
Zhadzujem rozetu z mojej motorky a tak zachováme dva pojazdné stroje. So Slavom sa vraciame na motorkách, užívame si zachádzky, kaňony a drifty. Krúžime okolo chudáka Karola na dodávke a podvečer sme späť. Od tohto okamihu nikomu nevadili komáre, vietor ani zhulenci a miesto bolo prehlásené za „príma“. Stačilo premrhať jeden vzácny deň súložením sa nikam a späť. Preto klasika vybalenie, varenie a konečne uvoľnená atmosféra. Ešte stíhame výjazd niekoľko kilometrov po pláži na juh po drevený vrak lode s Karolom.
Nasledujúce ráno sám zmiznem po pláži na sever, tam zalomím do vnútrozemia a hľadám dedinu. Pozostáva z 5 domov s múrmi okolo a obchod nemajú. Preto ani miestny chleba nezoženiem. Za kamennými plotmi po obzor rastú kaktusy, pestované pre červené a chutné plody. Jeden zoberiem kamošom, rátam že ešte kaktus nejedli. Posledné jemné pichliače mi vypadli z kože dlaní až po dvoch týždňoch.
Slavo popoludní jazdí po púšti a videl naživo vzácneho fenka, malú psovitú a ušatú šelmičku. Dokonca stihol aj nezaostrenú fotku. Potom skúšame jazdiť po dunách ďaleko na pláži, ale ich pekelná mäkkosť nás odrádza od podobných pokusov. Večer nastáva raj. Príjemný vetrík, žiadny krv pijúci hmyz, hviezdy a hukot večného príboja stiera všetky nezhody dňa. Neskoro v noci ulíhame do stanov, Karči chce ešte chvíľu pozerať na dune na hviezdy.
Ráno sa poberám zo stanu k autu a Karol otočený chrbtom ma prosí, aby som sa nerehotal. Po otočení vidím gambatú a opuchnutú bytosť bledej pleti, s nosom podobným môjmu vernému kamarátovi. Náš potúžený hvezdár na dune v noci zadriemal, vietor ustal a prileteli komáre 3 krát väčšie ako naše. Krvilačný hmyz si brúsil sosáky na sladkú slovenskú krv, pretože ho dobodali za chvíľu tak, že nemohol otvoriť oči. Teraz na jedno trochu vidí. Aj tekvica mu napuchla, že nevojde do prilby a viac ako deň nejazdí. Preto nedržím sľub a od rehotu sa lámem v páse. Je mi ho ľúto, ale sranda je sranda. Tak jazdíme so Slavom po nekonečnej pláži a zisťujeme, že meria bez prerušenia rovných 50 kilometrov, so šírkou pri odlive okolo 200 metrov krásneho piesku. Možno aj viacej. Miestami pálime vyše 150-kou. Večer opravíme defekt na Karčiho stroji a varíme.
Pri návrate prechádzame vždy po malých dunách, stúpajúcich po svahu k zaparkovanému autu. Ešte dolu na rovine cez jednu z nich, vysokú ani nie dva metre skáčem, aby so tesne pred opustením hrebeňa vedel, že je zle. V priebehu dvoch hodín nafúkalo za ňou malú, čerstvú dunku a ja dopadám predným kolesom do kyprého piestu. Pridanie plynu nepomohlo a letíme aj s motorkou v šialenom salte na tvrdú zem. To všetko pred očami Karola, idúceho mi oproti s foťákom. Obdivne pozerá, čo predvádzam s jeho motorkou. Letím po hajsajdri dolu hlavou v lufte, motorku nado mnou stále držím. Inak by skončila na mne. Po 8 metroch (merali sme s Karčim) pristávam na hlave a ramene a stroj zároveň púšťam. Zotrvačnosť devastuje môj mozog, rozbíjam si držku a ruku a doma mi vypadáva prasknutý, až raz vypadnutý a opravený zub. Farebné kruhy pred očami postupne miznú, nedokážem vstať. Kľačiac pohýbem končatinami a vtedy Karol úchylne stláča spúšť. Nakoniec v mrákotách sadnem na motorku a dotrepem sa k autu. Už som najazdil po Sahare tisíce kilometrov, ale stále sa mám čo učiť.
Neskoro popoludní nás denne navštevuje miestny rybár. Abdullah žije v kolónii chatrčí, tesne za lagúnou. V koši, prípadne v jutovom vreci, má naukladané čerstvé ryby vylovené z oceánu. Vždy dohodujeme cenu a skôr ako navarím hlavný večerný chod nás čaká lákavé a chutné predjedlo. To už čakajú miestne bezprizorné psiská so smutným pohľadom a s bezodným žalúdkom. Žijeme v bezodpadovej zóne sveta a rybie vnútornosti a hlavy šakalíci radi zužitkujú. Zožrali by úplne všetko, aj to robia. Jedine šupky z cibule im nechutia, alebo ich zbaštia potajme, pokiaľ nepozeráme. Lebo aj pes túlavý má svoju hrdosť.
Problémom počas varenia bývajú závany vetra, znenazdajky vrhnuté oceánom na pobrežie. Bez výstrahy občas sfúkne plameň variča. Častejšie však prispeje lopatou piesku do variacej sa stravy. Lebo Murphyho zákony platia všade a vietor zafúka zásadne počas miešania bez pokrievky. Z tohto dôvodu musím niekedy variť v dodávke, prípadne v strede varenia presúvať stanovisko. Raz ma pri tom označkovala vriaca masť na nohe, koža našťastie nezliezla.
Posledné dva dni boli o spoločnom jazdení po krásnej pláži. Dotiahli sme to až na jej úplný koniec na juhu s takmer podareným výjazdom na útes a mys. Tu sa otáčam na podivný zvuk. Mám pocit, že Karolovi uletel výfuk na motorke. No nie, Kráľovské letectvo Maroka preháňa stíhačky po oblohe nad našimi hlavami. A tie nalietavajú na ciele v púšti a pália veselo palubnými kanónmi, rovno nad našimi hlavami. Nikoho netrápi streľba ostrou muníciou, veď púšť je veľká a ľudský život v týchto končinách veľkú hodnotu nemá. Z obavy pred zablúdenou strelou mys na konci pláže opúšťame.
Ku koncu je pláž čoraz užšia a piesok spočíva uložený do vĺn, cez ktoré ide krásne skákať. Ešte nachádzame mŕtveho delfína, potom obrovské kosti z vorvaňa. Pri nich sme zaváhali, skutočná veľkosť skeletu by na fotkách vyznela v porovnaní s jazdcom alebo s motorkou. Samozrejme Karči dostáva na pieskovej pláži znovu defekt na zadnom kolese. Vraciame sa pomaly a po vode, aby pretáčajúcu pneumatiku na ráfe bez gumihalteru chladilo. No z oceánu priputuje nečakaná vlna, udrie zboku do motorky a jazdca a tí zázrakom nepadajú. Ešte oslávime Slavove narodeniny a v posledný deň stále jazdíme, vymieňajúc si motorky. Tiež fotím vlastnú stopu, nakreslenú v piesku pri rýchlosti 150km/h. Predné koleso má iba mierny kontakt s podkladom, to zadné o máličko väčší. Vlastne plávame povetrím s občasným dotykom k zemi.
Pán Karol chytá ku koncu parádny druhý dych a dáva excelentnú jazdu po sypkých dunách pobrežného útesu. To prinútilo vyliezť niekoľkých obyvateľov karavanov von. Lebo normálne nikoho okrem nás vonku nevidieť. Bežne príde taký karavan na pobrežie, zaparkuje a o tri dni odíde. Pokiaľ je na ňom satelitná anténa, tak patrí dôchodcom. Naopak 30 ročné haraburdy, z okien ktorých stúpa biely dym patria moderným, dredovaným huličom. Tí hľadajú v púšti ducha miesta, energiu a slobodu. V preklade chcú co najviac inhalovať hašišový dym za čo najmenej peňazí. Vyrábajú etno sprostosti, otravujú a žobrú. Aj od nás si prišli vypýtať benzín do mopeda, ktorým jazdili po pobreží, ťahajúc na lane surfera jazdiaceho po vode. Prázdnu bandasku „zabudli“ vrátiť, tak sme si ju vzali. To bol jediný prejav života v obytných autách. A ešte raz sa Nemci zastavili a pýtali na kaskadéra, robiaceho saltá na dunách. Takto ma uraziť!!!
Popoludní posledný krát pobalíme a smutne otočíme na sever. Máme na presun do prístavu presne 24 hodín a pred sebou 1.200 kilometrov. V noci sa motáme po afrických cestách rôznej kvality, pokiaľ nedorazíme dostatočne vysoko na sever na pobrežnú magistrálu. Presne o druhej ráno chytíme defekt na už opravovanú pneumatiku vzadu, za 40 minút pokračujeme. Nadránom 3 hodinky zdriemneme. Ešte máme dostatok času.
Ráno za vidna dáme opraviť rezervu v pravekom pneuservise, jeme na pumpe a zastavujeme niečo nakúpiť. Ešte stále disponujeme dostatočnou časovou rezervou. Nakoniec, dva a pol hodiny pred termínom odplavby trajektu dorážame do Tangeru. Ideme nevedno prečo cez mesto, možnosť nakúpiť láka. Dohodujeme zastávku tesne pred prístavom, na poslednom kruháči diaľnice. Ale vtedy zasiahne vyššia moc. Znenazdajky armáda a polícia spolu odstavia hlavný bulvár a mesto tým dokonale a okamžite dopravne skolabuje. Zrejme návšteva niektorého z členov kráľovskej rodiny, zodpovedá tomu výzdoba a aj počet strážcov zákona. A sme v riti. Po vymotaní sa letíme 20 kilometrov späť na diaľničný obchvat a odtiaľ do terminálu, vzdialeného ďalších 55. Počas cesty voláme do Grandi Navi Veloci aby pre istotu na chvíľu zastavili trajekt, čo hodnotia ako bez problémov. Tesne pred štvrtou sme na mieste, po zmätkoch na colnici nám nechcú dať razítka a letím čeknúť trajekt do GNV presklenej budovy. Je zopár minút po štvrtej, do trajektu ešte vchádzajú veselo vozidlá. No chlapík za prepážkou je práve šéf marockej pobočky prepravnej spoločnosti a ten je dôležitejší ako dôležitý. Jeho podriadený chce prepravu povoliť, no šéfinko vrieska ako urazená slečinka. Po krátkej hádke odchádza, pre istotu vyženie ochotného kolegu a zamkne kanclík. Tým odstaví niekoľko iných oneskorencov a naschvál sa stratí v stráženej časti budovy. Ešte skúšame prejsť kontrolou bez razítka, samozrejme bez úspechu. Trajekt 100 metrov pod nami čaká a stojí pri móle aj v čase nášho odchodu.
Normálne nie je meškanie zvláštnosťou a bežne lodiari spustia zdvihnuté nájazdové rampy, aby mohli zobrať maximum cestujúcich. Pretože na mori kapitán stratu ľahko dobehne. A my sme mali plavbu vopred zaplatenú.
Rýchlo mierime do Ceuty, prekračujeme hranicu africkej časti Španielskeho kráľovstva a za dve hodiny vychádzame po prekonaní Gibraltarskej úžiny z malého trajektu v Európe. Ešte vládzeme chvíľu ťahať hore, potom zapadneme do penziónu a konečne spíme. Ráno zúrivo pokračujeme smer Barcelona, tam má obria loď medzipristátie a radi by sme pristúpili. Stíhame prifrčať 3 hodiny pred termínom, loď ešte neprišla.
A pri prepážke riešime neuveriteľný rébus: centrála v Janove necháva rozhodnutie na Barcelonu a Barcelona chce čeknutý papier z Tangeru. Ale preto sme v tu, lebo ho kua nemáme! Nakoniec Janov necháva voľnú ruku Barcelone, a tá chce aby rozhodol Janov. Nikto nechce rozhodnúť v smiešnom spore a dievčinka za okienkom dáva posledný ortieľ – inposiblo. Nemožné. Ako nemožné??? No proste tak. Zvyšovať hlas nemá význam. Odkedy niekto umele vymyslel pojem terorizmus, môžu všetky bezpečnostné zložky sveta zasiahnuť, ako sa im zapáči. Spravidla tak, aby dodrbali chudákov a chránili bohatých chrapúňov. A v terminály je ich neúrekom a s radosťou plnia svoje sluhovské úlohy. Čo nás nezabije, to nás posilní, preto veľmi silný sadáme do auta a na jeden nekonečný záťah ťaháme domov.
Nezavinený incident s GNV sa rieši, nenechám to určite len tak. O vyjadrení GNV určite napíšem. Nech poslúži ako vzor, že akákoľvek rezerva sa v sérii priam nemožných náhod môže rozplynúť. Možno to tak byť malo, vrátane poruchy na motorke. Všetky udalosti sú zdrojom poučení, inak strácajú pravý význam. Ale stačil normálny ľudský faktor a všetko mohlo inak dopadnúť.
Po výlete zavládla spokojnosť: všetci žijeme, dokonca nedolámaní, jazdenia sa podarilo absolvovať neúrekom a dobre sme potrénovali. Dúfam, že najazdené kilometre zužitkujem v nejakom púštnom preteku. Konečne bez poruchy alebo zranenia. Takže o rok!
Text: Haro, foto: Haro, Karči, Slavo
