Maroko 2014 – M´hamid
autor: Haro007, 11. 4. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 3)
Odchod z Les Dunes do M´hamidu, naplánovaný na najneskôr 9:00 sa konal až o vyše hodinu neskôr. Nechávam šuchtavcov bez komentáru, aby sa poučili. A mám tušáka, že im čas chýbať bude. Trip nie je výnimočne dlhý, celkovo s asfaltom na konci niečo pod 300 kilometrov, ale čokoľvek v púšti nad 10 kilákov je výjazd vážny. Zodpovednosť a určitý model správania je proste nevyhnutný. Pri bráne hlineného ubytovania si podáme ruky a odprášime opačnými smermi.
Púštna cesta do oázy M´hamid vedie prakticky rovno na západ, kopíruje alžírsku hranicu a je krajinne a jazdecky krásna. Asfaltová verzia ide okľukou po severe a má o 150 kilometrov viac.
V strede nekonečnej oázy Rissani, ktorá je v centre zároveň mestečkom, vládne nekonečný chaos. Taký pravý, africký. Potrebujeme zmeniť ešte zopár dinárov, preto stojím s dodávkou v centre, v mieste predaja a dohadovania. Dokľučkoval som pomedzi davy ľudí, somárie záprahy a motorkové trojkolky s nákladom. Pred zmenárňou cerí šťastne zuby zachovalá austrálska dôchodkyňa. Muža vyhnala meniť lóve a má čas kecať. Vraj úžasná atmosféra a čarovné miesto. No neviem, duny sú mierne čarovnejšie. Tak sa pýtam, či nemajú v tej Austrálii tiež púští požehnane. No že aj áno, ale sú viac monotónne. A hlavne ich domáci bubáci sa buď skrývajú v buši, alebo parazitujú v mestách. Naopak africkí bubáci žijú vlastným životom a preto má atmosféra šmrnc. Aj „vôňu“. To sa fakt nedá zaprieť.
Ďalej pokračujem po opustenom, nekonečnom a dôverne známom údolí. Spomínam na jazdu s jednou rukou, pokiaľ druhá vykazovala známky zlomenia a bolela. Nechápem, ako som to na motorke dokázal. A ešte sa vrátiť na dodávke pre Karčiho so zničenou motorkou. Teraz mám čas obdivovať krásy púšte. Pred niekoľkými hodinami navštívilo miestnu Saharu požehnanie v podobe výdatného dažďa. Voda, za ktorú sa po 3 rokoch sucha vrúcne modlili aj v Merzouge, spadla tu a razom premenila krajinu. Všetko zozelenalo, rozkvitlo a začalo voňať. Včera šedá púšť sa kúpe nakrátko vo sviežej zeleni, rozveselenej farbami všemožných kvetov. Zrážky asi neboli symbolické. Brodím aspoň 10 dočasných riečok a potokov, na jednom mieste cestu čiastočne odplavilo. Po 200 kilometroch nastáva opäť sucho, akoby uťal.
Nemienim sa zdržiavať, aby chalani nečakali. Pretože pri rýchlej jazde by mali byť v cieli aspoň o dve hodiny skorej ako ja. Preto iba jem tyčinku a pijem trochu vody. Ale neodolám pri pohľade na miestne stopujúce dievča, idúce zrejme zo školy. Jednoducho zvedavosť na jej reakciu ma prinútila zastať. A čuduj sa svete, zahanbene nastúpila šedivému cudzincovi do auta. Dokonca sa o štvrť hodinky pri vystupovaní niekde nikde nechala odfotiť. Pred pár rokmi nemysliteľné! O hodinku fotím miesto, kde som v bolestiach stál s motorkou opretý o kmeň palmy a čakal na Karola a Tóna. Vtedy už Karči motorku úspešne rozbil a ja čakajúc som nevedel zdravou rukou dosiahnuť na mobil. Palma je rovnaká, no značku počmárali nespratné deti. Pridrbaný amerikanizmus už preniká všade.
Postupujem dobre. V Zagore pre istotu čapujem doplna všetky nádrže a bandasky, pretože posledná pumpa v Tagoutine nemusí mať palivo. Nakoniec ho má, tak ešte nakupujem hromadu ovocia a zeleniny od starého a milého Berbera z hlbokého vnútra Sahary. Všetci odtiaľ pochádzajúci majú mierne negroidnejšie črty a hlavne veľmi tmavú pokožku. Nie sú čierni, iba silno silne tmavo hnedí. Pred oázou pofotím zábrany z palmových listov. Fungujú ako u nás zachytávače snehových závejov pri zimných cestách, akurát tu brzdia v pohybe letiaci piesok. A cítiť typický „dych Sahary“, zrazu je pocitovo teplejšie. Tento teplotný prechod oproti Erg Chebbi ma vždy dostane.
Popri cestách sú v oblastiach oáz vždy predavači so zeleninou a s ovocím. Kupujem iba nám známe plodiny, nech ich vieme zužitkovať. Pomaranče, mandarínky, malé banány, citróny, ďatle, jablká, cibuľa, paprika, paradajky, mrkva, zelený hrach a obrovský bôb vo sviežich strukoch – to je náš základ stravy. Dve plné tašky dobrôt stoja v prepočte vždy okolo 2,5 Eura. Ale tie chute!!! Banány nie sú polmetrové mutanty s chuťou surového zemiaku, ale naozajstné chutné a sýte ovocie. A všetko ostatné tiež. Spolu s koreninami, domácou slaninkou a sušenou hovädzinou vymýšľam denne nové recepty. Z takých surovín navarí každý blb. Jeme po zotmení vždy aspoň 2 krát večeru, prekladanú dovezenými tekutými halucinogénmi a tešíme sa zo života. Po skúsenostiach nosíme slovenský chlieb, pretože akokoľvek vieme kuchtiť z miestnych zdrojov, nášmu chlebu sa nevyrovná nič na svete. Necháme ho postupne prirodzene uschnúť a Slavo ho krája taký pílkovitým nožom. Hodí sa k všetkému.
Posledných 80 kilometrov je cesta „asfaltová“ s iba jedným pruhom a so širokými, šotolinovými krajnicami. Stret áut prebieha tak, že jedno z nich, spravidla to slabšie a menšie, uhne na nespevnenú časť a druhé prebehne priamo. Alebo, v prípade slušnosti, sa vyhnú obaja jedným kolesom mimo asfaltu a tak sa minú. Ja som hovädo iba na motorke, v aute nastáva prerod na baránka s nábehom na silnú slušnosť. Niektorí vodiči z Afriky sú nenaučení na akúkoľvek ohľaduplnosť, jazdia iba po oázach a dve autá pohromade nikdy nevideli. Dokonca ani auto či motorku s funkčnými svetlami. Vyhýbam sa takmer každému protiidúcemu vozidlu, no iba málokto vystrie ruku na ďakovný pozdrav. Ku koncu cesty ma dva krát vytlačia s dodávkou mimo cestu a slušnosť ma rýchlo opúšťa. Vtedy spoza zákruty vypláva naleštený Mercedes a ešte aj trúbi. Seriem na neho, dávam dlhé svetlá, neuhýbam ani o piaď a šoférovi hrozím zaťatou päsťou. Naduto sa kochám vo vydesenej tvári šoféra, keď na zadnom sedadle zbadám generála armády. V momente strhnem volant doprava a zároveň si až teraz všímam najmodernejší Hummer za osobákom, ktorého ťažký guľomet lafetovaný na korbe mieri na mňa. Nemieri sám od seba, ale rukami vojaka v prilbe so slúchadlami. Kurvaaaa, asi mu stihli z Mercedesu niečo šteknúť. Našťastie som blízko kasární a skôr ako niekto stihne zalarmovať vojakov miniem bránu a stratím sa v púšti. Od tej chvíle dávam prednosť aj oslím záprahom a mopedom.
Po dojazde do známej kasby Kasbah Caravanes v M´hamide tam súpútnikov nenachádzam. Ani nerozbaľujem, nechystám jedlo, pretože neviem či ma nečaká cesta niekam do púšte pre nich. Iba dojednám v prázdnom kempe u majiteľa ubytovanie v stanoch, s použiteľnými toaletami a sprchami – 10€ na deň pre všetkých aj s autom. Počasie nádherné, prvá prašná duna začína 5 metrov od auta a ja som takmer šťastný. Ale nie som, lebo stále nemám správy od kamošov. Slnko začína typický africký voľný pád z oblohy a mám obavy. Trasu, ktorú som na pretekoch preletel za 4 a pol hodiny oni nestíhajú za 8 hodín. To mi je čudné, jazdia rýchlo, Karol dobre naviguje a v púšti sa vyzná. Je pravdou, že v mojej prítomnosti sú prestávky minimálne, jazda svižná a kochanie sporadické. Lebo jeden nikdy nevie.
Nakoniec telefón zazvoní a Karol oznamuje, že im vyšiel benzín. Našťastie už na asfalte, no stále v riti sveta. Vysvetľujem, že pumpa je až niekoľko kilometrov na súbežnej hlavnej ceste ďalej a je nutné preštrikovať po zložitej oáze, po prašných cestách a chodníkoch. A že benzín v Tagoutine je. Tak kamoši naklonia motorky aby preliali zostatky benzínu ku karburátorom a ja stále pre istotu čakám. Mám to k nim hodinu jazdy a rýchlo sa stmieva. Nakoniec Slavo doskacká na benzínku a po načapovaní zachraňuje Karola, tlačiaceho KTM 2 kilometre ďalej. Môžem vybaliť a začať variť.
V úplnej tme, v okamihu príjazdu oneskorencov začínam servírovať. Skôr, ako sa dozviem, či im mám vynadať za nezodpovednosť nalejem po dezinfekčnom do každej nohy a aj do ftáka. Počas jedenia a pitia staviame stany a zisťujem, že chalani sa napriek prepísknutému ránu kochali, pili čajíček, papkali a tak premrdali celý deň. Jazdu si užívali s prestávkami a keď za súmraku došiel benzín, začali problémy. Boli síce z najhoršieho vonku, ale nie v cieli a v zaručene bezpečnej oblasti. Hlavne, že sme všetci spolu v poriadku, tak im ani nenadávam. Ale svoje si myslím.
Na nasledujúce ráno som s napätím čakal, pretože budeme jazdiť po pre mňa osudovom teréne. Na prachových dunách pred Erg Chegaga ma postihla zlomenina ruky s inými komplikáciami, o rok na preteku rešpekt z podkladu a problémy so zapchatým palivovým filtrom. Takže buď ja, alebo prach. Proste chcem natrénovať čo najlepšie jazdu po nepríjemnom podklade a zhodiť z pliec zbytočný rešpekt. Pásmo prachu s dunami je pravidelne menené vetrom do nových a nových útvarov, pričom sa krajina mení denne. Rovina pozostáva zo 4 metrových kopcov nestabilnej jemnej hliny, ktorých jadrom je vždy starobylá drevina so zelenou časťou pripomínajúcou asparágus. A pomedzi ne jemnulinký prach, niekedy dokonca feš-feš. Sú z neho duny, cesty. Z prachu je tu celý vesmír, aj všetko pevné je iba dočasne pospájaný prach.
Ideme po stopách 4. etapy Intercontinental rally, vlastne jej prvá časť kopíruje trip do Foum Zguid. Najprv pár kilometrov rýchlej šotoliny a vzápätí prachové duny s vyjazdenými koľajami. Psychika vydržala, duny prejdem bez pádu a pre istotu ich dáme tam a naspäť ešte raz. Potom niekoľko desiatok kilometrov po otravnom kamenistom plató a konečne vychádzame na strategickom mieste. V prudkom znížení je plytké riečisko, občasne vyplnené dunami. Až po jeho prejazde sa dá dostať na dostrel Erg Chegaga a k momentálne vyschnutému jazeru Iriki. V priebehu roka sa situácia radikálne zmenila a priechod vedúci pôvodne vľavo je plný malých dún. No neviem zatiaľ trafiť smer a snažíme sa ich obísť. To sa ukazuje ako slepá ulička, tak do nich vchádzame. Zlé rozhodnutie. Málokedy sú duny tak poddajné ako tieto. Aj ľahké motorky bez výstrahy zapadajú a moja tobôž. Po pešom prieskume zisťujem, že pole je reálne nezjazdné. To som ešte nezažil!
Pri návrate späť predbiehame skupinu turistov s paličkami, ako sa potiac snažia nasledovať Berbera vpredu. Zrejme skúška presunu púšťou pre zvedavých Európanov. Veselo nám mávajú a vypadajú, že o hodinu všetci vypustia dušu. Vyletím späť výjazdom na plató, zhora nájdeme najužšie miesto dunového poľa. Je rovno pod nami, preto zbehneme po nestabilných kameňoch dolu a skúšame prechod tu. Aj na plnej dvojke motorka klesá obomi kolesami hlboko do piesku, jednoducho sa potopila ako Titanic. Našťastie nám chýba posledných 50 metrov a dajú zabrať. Pokračujeme po rovnom dne jazera v ústrety dlhej ceste, vedúcej pomedzi sukulenty rastúce v malých dunách. Dávam ich v lepšom tempe ako rok dozadu. Pred koncom otáčame, pozdravíme karavánu s ťavami a ideme späť. Na rýchlom úseku jazera mám pocit, že nad 150 km/h sa motorka nejako menej berie vpred. Asi znovu mierene zanesený palivový filter. Po prekonaní hnusných dún počúvam pozorne motor. Niečo sa mi nezdá, je to skôr pocit ako reálny zvuk. Pre istotu zastavujem, vypínam a štartujem motor. Všetko ide ako má. Letíme nazad do M´hamidu, keď tesne pred posledným, kritickým pásmom dún naraz motorka stratí polovicu výkonu a motor výrazne klepe. No kua, na sklonku dňa, v úplnej prdeli, 25 kilometrov od prvej hlinenej chatrče. Našťastie motor ide ďalej a klepot sa ukazuje ako problém, no nie devastujúca závada. Prejsť pásmom problematických dún so zníženým výkonom sa zdá kravina, tu všetko závisí od práce plynom. Nakoniec ho preplávam bez zastávky ako v mrákotách a doprdkám do kasby.
Ihneď cez satelit volám do KTM v Blave aj v Bystrici. Po vychladnutí motora odstrojujem motorku a po sňatí dekla na hlave je všetko jasné. Z bežca na vahadle nasávacích ventilov sa vysypali ihličky ložiska v hodnote 50 centov. Preto ventily málo otváralo a do valca sa dostalo vždy málo zmesi. Našťastie iné škody nenastali a súčiastky vyťahujem magnetom z hlavy.
Tesne pred odchodom chalani nastavovali motor, aj vôľu ventilov. Preto som náhradný motor nechal na skontrolovanie v dielni a k tomu aj debnu náhradných dielov k dispozícii. Medzi nimi spočívala tiež kompletná nová hlava s vahadlami. JA DEBIL!!! Je piatok večer, nič z Európy sem nedostanem skôr ako za týždeň. Zostáva posledný zúfalý pokus. Po prejazde Zagorou zostal v pamäti zafixovaný nápis KTM na jednej budove bokom od hlavného bulváru. Nakladáme rozobratú motorku a ideme skúsiť, či tam nezanechal civilizačnú stopu nejaký jazdec v podobe motora zo 690-ky s pojazdnou hlavou. Letíme tmou 100 kilometrov na sever, aby sme našli v dielni jeden starý motor na KTM 400. No nič, smutne sa poberáme späť a hľadám v zlom to dobré. Ak si predstavím, že by som na plánovaný pretek v januári išiel a motorka by v polovici vypovedala, tak ma oblieva horúčava. Radšej takto, len musíme rýchlo preonačiť plány. A Erg Chegaga zostáva naďalej zakliata. Aspoň pre mňa.
Na sklonku dlhého a smutného dňa uvarím večeru, Slavo napíli chleba, ponalievam a špekulujem ako si čo najlepšie zajazdiť. Preto vstávam ráno na svitaní a na Karčiho motorke idem trénovať prachové duny, môj osud a moju výzvu. V priebehu dopoludnia preletím komplikovaný úsek 4 krát tam a späť a pridám návrat po dunách. Skúšam na ľahučkej motorke ťažisko, prácu s plynom a skoky v paľbe. Dohromady asi 100 kilákov sám v dunách, akurát si ma fotili francúzski turisti v hlbokom prachu. Vraciam sa napoludnie úplne groggy, chalani práve vstali. Toto milujem! Rýchlosť, samota, adrenalín a reálne nebezpečenstvo! Po údržbe, výmene olejov idú po oddychovom dni aj oni zvečera trošku pogazovať. Karolova motorka iba mierne zakašle a potom nejde spojazdniť. Po polhodine príde majster K na to, že zabudol vytiahnuť papier z airboxu pri výmene filtra a podtlak ho vcucol dnu. Smejeme sa mu ešte týždeň. Slavo s Karčim v hľadaní čo najkrajších terénov zabehnú do príhraničného pásma, značeného tabuľami. Hoci hranica s Alžírskom spočíva niekoľko kilometrov južnejšie, môžu si vojaci narušenie priestoru vysvetľovať akokoľvek. Tak tentoraz nadávam. Večer klasika: varenie, kecanie, údržba a ja aj hrešenie na osud.
Počas dňa býva vyše 30°C, v noci pod 10°. Slnko tak páli, že jablká na prístrojovej doske auta upieklo dohneda za dve hodiny. Samozrejme aj za bezvetria je v ovzduší množstvo prachu a to znižuje účinok svitu. Klasické krémovanie pokožky neprichádza do úvahy. Na masnotu chytá prach a ponatieraný človek by zakrátko vypadal ako rezeň obalený v múke. Preto máme nosy červenej opileckej farby, a ruky tiež.
Na druhý deň opäť reparát toho predošlého. S prvými lúčmi slnka som sám v dunách a pálim hore dolu do roztrhania tela. Návrat ale riešim severne od cesty po obrovských esíčkach dún, vysokých do 3 metrov a rozosiatych po rovine. Zákerný prachopiesok ma nakoniec vyženie späť k ceste, do prejazdu cez „závejové zábrany“. To som len navaril. Súkromný Erzberg skončím po polhodine trialu, kedy motorka pravidelne zostáva visieť spodkom na ostrých vrcholoch zábran.
Poobede jazdí Karol, večer znovu ja so Slavom. Aj nakupujeme serepetičky domov, fotíme atmosféru „bulváru“ oázy. Sledujem sviatočný podvečer, kedy sa mieša v priamom prenose starý svet s novým. Môžem sledovať slabnúcu silu tradícií, čitateľnú na odlišnom odeve omladiny a starších ročníkov. Zároveň možno na tvárach a farbách odevov odčítať pôvod v tejto prevažne berberskej enkláve. Oáza, ako jedna z posledných pred úplne nehostinnou púšťou bola obchodným miestom a zároveň východiskovým bodom karaván. Tie končili na najslávnejšom trhu Sahary v Timbuktu. Preto je množstvo rodín, spriaznených do klanov práve z Mali. Dnes prísnejšie strážené hranice spretŕhali odveké putovanie púšťou, no vraj sa niekedy ešte dá. Z hraníc si však nerobia nič pašeráci drog a zbraní, preto je miestna armády vybavená prístrojmi pre nočné videnie a špičkovou technikou. Kto by to čakal.
My však balíme. Čaká nás totiž posledný presun – k pobrežiu Atlantiku. Normálne, podľa pôvodného plánu, som mal ísť na motorke ja s niektorým z kamošov po dlhšej a výživnejšej trase. No bez obrovských nádrží mojej motorky musíme kilometráž skrátiť. Nakoniec aj tento presun odšoférujem na dodávke. Karči mi síce núka jeho KTM, ale on na začiatku v dunách dlho nejazdil a preto odmietam. Nech si Saharu kua užije.
Vzhľadom k všetkým týmto udalostiam to strihneme do Foum Zguid. Chalani krížom púšťou, ja tiež ale po zjazdnejšej ceste. Tam sa stretneme, naložíme s potiahneme podľa okolností rovno k Atlantiku. Nie až dolu k Boujdouru, skončíme asi 250 kilometrov vyššie ako určoval plán. Snáď.
Pokračovanie…
Taxt: Haro, foto: Haro, Karol, Slavo
