Lukáš Černý o Intercontinental Rally 2020
autor: Haro007, 7. 2. 2020, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Kamarát Luky Černý dokázal v nie práve najbezpečnejšej rally zvíťaziť už druhý raz a o podrobnostiach sa s nami podeli v rozhovore.
Lukáš Černý #214 (CZ) KTM 450 Rally Replica
„V ročníku 2020 presunuli usporiadatelia prebierky aj štart do Maroka. Preto sme my jazdci doleteli do Afriky a čakali v Nadore na Radka, ktorý šoféroval doprovodný MAN s motorkami a s vybavením na korbe. Ale trajekt meškal, tak nás objednaný taxík doviezol do prístavu a odtiaľ sme pokračovali spoločne na nákladiaku do miesta začiatku rally.
Po príjazde do bivaku v Mahiriji nás čakalo na začiatok nádherné počasie. Vydržalo aj počas administratívnych a technických prebierok. No v noci pred ostrým štartom do 1. etapy sa rozpršalo a prestalo až nadránom. Tak sme v mokre vyrazili do presunu, smerom do blativého kopca. Na štarte nás čakalo to isté, už sme boli aj s motorkami úplne špinaví. Prvých 20km čakalo iba blato, potom pevnejšie pisty s mazľavými kameňmi. Ako trasa stúpala do hôr, úmerne klesala teplota a po prejazde melou dedinkou sa objavil sneh. Súvislá 10cm hrubá vrstva skryla koľaje, diery aj kamene. Príšerná časť asi 30km dlhá. Nič nebolo vidieť a začiatok etapy som išiel iba na istotu. Neskôr sneh zmizol, zostali kamene a zima do 10°C. Nejako sme sa trmácali vpred, až nás čakala neutralizačná zóna a druhá časť časovky. Bola relatívne rýchla a končila v dunách Merzougy. V noci v bivaku, samozrejme, zase pršalo. Smolu mal Martin Cabela z nášho tímu, skončil so zlomeným členkom v nemocnici a rally pre neho skončila.
Takže 2. etapa zase štartovala do mokra, našťastie zo začiatku sme prechádzali dunami Erg Chebbi, skrývajúcich 2 CP a potom sa trasa stočila pozdĺž Alžírskej hranice na juh. Navigácia bola v pohode postupne sme striedali rýchle pisty, pieskové cesty, malé duny a slané panvy. Cieľ čakal v horách, hoci sa po oblohe preháňali hrozivé mraky nepršalo. Etapa merala 291km a končila v kempe pri Zagore. Absolvoval som ju bez pádov, no okrem teploty do 12°C ma trápili ruky. Zrejme mi počas úvodnej etapy nachladli a veľmi boleli. V známej Garage Zagore sme ovapkovali zasvinené motorky, nasledoval servis vrátane výmeny oleja a celková kontrola.
Etapa zo Zagory do Ichtu bola dlhá 570km s tankovačkou uprostred a pre nás znamenala mnoho kameňov na všetky spôsoby. Ale jazdilo sa mi dobre, hoci ruky stále ukrutne boleli. Postupne som zrýchľoval v rámci možností a dokázal som v celkovom vedení ukoristiť 1. miesto priebežne, hoci náskok bol malý, rádovo niekoľko minút.
Etapa s cieľom v Smare býva každoročne najhnusnejšou, no v tomto roku mala skôr rýchly priebeh. Ťažké kamenné pasáže vysali zo všetkých silu a komplikovaná navigácia tiež miešala poradím. Opäť mi začali úplne odchádzať ruky, utrpenie sa gradovalo a mal som pocit, že motorka nepruží a zle zatáča. Vypadalo to na rozbitý mius vpredu, lebo predok nepoberal poriadne nerovnosti a zadok potom skákal. Veľa súperov blúdilo, tak mi celkové vedenie tesne zostalo. V bivaku som vymenil prednú pneumatiku aj mius a vypadalo to, že problémy sú odstránené.
V 5. etape nasledovali pláne Západnej Sahary, kde jazdíme rýchlo s jednoduchou navigáciou. Motorka začala byť nestabilná, aby bolo možné pokračovať išiel tlmič riadenia na doraz. Napriek tomu som dokázal dobre napredovať. Tankovačka v strede nepriniesla počas prehliadky motorky nič nové, pokračoval som takto problematicky až do cieľa. Počas nasledovných 180km presunu zadné koleso vystreľovalo aj na malých nerovnostiach a bolo jasné, že zadný tlmič je v háji. Našťastie tesne pred odjazdom na rally mi Maťo Benko poslal náhradný zrepasovaný. V bivaku, za pomoci techniky a chalanov zo sprievodného Endevru, som dokázal prehodiť tlmič. Ale s mojou pružinou, pretože vážim menej. To sa podarilo a rally pokračovala so mnou. Nebyť Maťa a pomoci v bivaku, preteky by pre mňa skončili v necelej polovici. V Dhakle bolo aj ukončenie kategórie Lite a slávnostné vyhlásenie výsledkov.
Na druhý deň sa nepretekalo, bol presun do Mauretánie, kde bolo možné motorku odskúšať. Pre neposlúchajúce ruky stačilo mierne povoliť predok a motorka fungovala zase parádne. Aj prechod oboch hraníc trval krátko a tak som stihol v bivaku trochu poskúšať podvozok v dunách.
Prvá etapa v Mauretánii s cieľom v Benichape máva prívlastok Kráľovská. V tomto ročníku neviedla popri železnici, ale viedla viacej do vnútrozemia. Čakalo nás všetko: pieskové pláne, potom pásy malých dún, duny s ťavou trávou. Pérovanie fungovalo parádne, tak som o 11:30 odštartoval do druhej časti časovky s plnými nádržami. Našťastie prechodom do Mauretánie nastal zlom v počasí a teploty dosahovali zrazu 30-35°C. Oblečeného naľahko ma čakali najprv duny, no nie tak mäkké a zákerné, ako býva v tejto časti Sahary zvykom. 2x som sa prepadol do podkladu, stačilo motorku nakloniť na bok a vyrovnať a vybehnúť z podkladu. Potom nasledovali duny s trávou a zase normálne, no už riadne mäkké duny. Boli horšie viditeľné, pretože slnko stálo vysoko na nevrhali tiene. Našťastie Rally Replica je výborná motorka do púšte, ku koncu na planinách som letel 5-6 plný plyn. Pritom stabilita a jazda mi prinášala radosť. V bivaku v dunách som čakal na doprovod, pretože to mal k nám dlhšie okolo, ako my skratkou cez duny. Bivak umiestnili usporiadatelia priamo medzi dunami, po príjazde Radeka nasledovalo grilovanie, pojedanie ovocia a servis pred ďalšou etapou.
8. etapa do Azuiqui viedla po nových trasách, okolo bane na zlato a bola veľmi rýchla. Najprv po širokej a prehľadnej piste, potom po kamenitých pláňach a nakoniec po pieskových planinkách, oddelených od seba vyschnutými malými korytami. Tu sa jazdilo po oblúkoch pomedzi nerovnosti a prípadné trsy ťavej trávy. Bivak bol pri malej dedine v piesku, náš MAN musel stáť pre kempom, lebo vnútri by určite zapadol. Už sme boli v úplne chudobnej časti kraji, strážení vojakmi so samopalmi. Rozdal som mraky cukríkov a čokolád deťom. Miestni poznajú iba extrémnu chudobu alebo extrémne bohatstvo. Po malej charite nasledovala údržba, prezúvanie pneumatík, klasická výmena oleja a doťahovanie všemožných skrutiek a matíc.
Nasledujúca najkrajšia etapa bola pre jazdcov na replikách bez tankovania. Nazačiatku taká WRC po hadiacej sa piste, neskôr prejazd so speed limitom po dedine v hlbokom piesku, čo bola vážna pakáreň. Potom nasledovalo krásne údolie s dunami, za ním pieskové riečisko. Všetko sme dávali na plný plyn, tiež vyslovene nádherný, asi 400m výjazd po piesčitom strmom úbočí a pokračovanie do cieľa. Necelých 80km od cieľa motorka čudne reagovala a začal sa brať mierne bokom. Stratila sa na zadnej oske matica aj s podložkou. Našťastie nosím náhradnú, hlavne potom ako mal podobný problém Števo Svitko na rally v Maroku. Spolu iba 3 minúty straty a letel som ďalej. Ešte prejazd dunovej hradby po mäkkom podklade a posledných 30km s rýchlosťou 150km/h po pláňach. Bivak v Akjoute sme mali opäť v nádherných dunách. V cieli ma mrzela hlúpa penalizácia 15min od usporiadateľa, ktorú neriešil a nebol ochotný vysvetliť. Stálo ma to síce víťazstvo v etape, no celkovo som aj tak viedol takmer o hodinu.
Posledná etapa v Mauretánii sa uskutočnila za veterného počasia po pieskových planinách a na konci po dunách na pobreží. Nebolo poriadne vidieť na zem, diery a občasné kamene splývali. Ku koncu sme prekonávali polo vyschnuté slané jazero, našťastie nik nezapadol. Podarilo sa mi značne vylepšiť čas a upevniť si vedenie v celkovom poradí.
Prejazdová etapa do Senegalu cez národný park je vždy zážitkom pre motorkárov a hrôzou pre doprovodné autá. My preletíme územie nikoho rýchlo, oni maximálne 20km/h. Preto sme v bivaku v Zebra bare čakali na chalanov hodiny, pokiaľ prišli. Tento rok bolo mimoriadne teplo a veľa opíc na stromoch. Po Mauretánii zase farebný a veselý svet, počas čakania sme zdlábli kus-kus s miestnym pivom a večer servisovali.
Záverečná ostrá etapa viedla iba po pláži v dĺžke 140km so štartom až o 14:00. Dôvodom bol vrcholiaci príliv. Medzi tým teplota vystúpila na 38°C, vodná triešť z oceánskych vĺn zahmlievala okuliare a pláž sa nedala jazdiť normálne. Bežne je najlepšie upaľovať na rozhraní piesku a vody, no tentoraz sa v týchto miestach motorky borili a tak zostal iba pruh hore v hlbokom piesku. Prejazd tromi dedinami rybárov na pobreží znamenal stráženie speed limitov, inak nasledovala penalizácia. Nakoniec všetko vyšlo ako malo a vedenie zostalo v mojich rukách. No príliš sme neoslavovali, pretože čakala záverečná etapa.
Tá je síce iba „mávacia“, krátka a bez merania času, no pretekár ju musí absolvovať na pojazdnom stroji vlastnou silou motora. Štartovali sme z vrcholu príbrežnej duny a po pláži leteli 20km do cieľa rally. Cieľovou páskou sme prešli všetci traja motorkári z tímu symbolicky spolu. Večer sme už konečne poriadne oslavovali na vyhlásení výsledkov. Skončil som celkovo na prvom mieste absolútne, v motorkách aj v kategórii M1. Jirka Blažek vyhral M3 moto a Jan Michek M2 moto. A ešte k tomu aj v súťaži tímov sme brali prvenstvo.
Ešte musím pochváliť celý tím, ktorý zabezpečoval kto iný ako Radek Vinařský. Jeho MAN viezol všetko pre štyroch jazdcov, zakaždým čokoľvek potrebné vybavil, zohnal, zabezpečoval denne čerstvé potraviny a o nič nebola núdza. Spolu fungovala partia bezvadne a patrí im veľká vďaka. Doprovod stál komplet 4000€ na osobu, ceny rally zostali pôvodné. Lenže štart sa presunul zo Španielska do Maroka, preto sme platili trajekt z našich peňazí. Rally fungovala po stránke organizátora prijateľne, zabezpečenie v podobe dvoch sanitiek nie je nič moc, to ale musia zúčastnení brať v úvahu počas pridávania plynom.
Obhajoba víťazstva z roku 2018 bola ťažšia ako som čakal, no o to viac ma potešilo.“
Text: Haro, foto: IntercontinentalRally
