Juhom Maroka – 1. časť
autor: Haro007, 21. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Dnes mám poslednú šancu na zdolanie najvyšších dún. Búrka silnie, povetrím letia oblaky piesku, podklad je sypký a kontúry nečitateľné. Pozriem na obrovskú 200 metrovú horu piesku na obzore a hodím jednotku. Teraz alebo nikdy!
Prológ
Niektoré veci zrejú v hlave dlho a podobu dostávajú až pod vplyvom konkrétnych informácií. Správy o magických dunách Maroka nazývané Erg Chebbi dráždili moju fantáziu. Predstavy obrovských pohorí jemného piesku uprostred kamenitej roviny, možnosti výjazdov do neobývaných častí Sahary na Alžírskych hraniciach ma poháňali k jasnému rozhodnutiu. Chcem to vidieť zo sedla motorky.
Idylická predstava o chystaní, príprave a odchode sa mení ako vždy na zbesilý kolotoč pracovných povinností až na hranicu infarktu. K tomu organizovanie výpravy, chystanie techniky a hlavne získavanie všetkých dostupných vedomostí o mieste výletu. Okolnosti nám prajú: v Alžírsku síce zastrelili šéfa tajnej služby ale inak kľud, v Západnej Sahare je dočasné prímerie. Oproti minulému roku nie sú prívalové dažde, hašiš nezdražel a ťavy opekneli. Mínové polia nepribudli ani neubudli, môžeme vyraziť.
S Karčim (KTM 950 Adventure S), Slavom (KTM 450 EXC) a so mnou na palube dodávky opúšťame rodnú hrudu v polovici marca. Po ceste ešte nákup nitrianskeho chleba, v Blave prevzatie kamery na prilbu od Hergiho a po 36 hodinách máme v Gibraltare o 3.200 km na tacháči viac. Lenže chyba! Sme na opačnej strane zátoky, musíme prejsť 20km do Algecirasu. Len tak že stihneme trajekt na africkú stranu, dokonca nás ošklbú iba o 20€ navyše. Zatiaľ všetko klape. Pristávame v Ceute, bezcolnej zóne v správe Španielskeho Kráľovstva v Afrike. Po polnoci nakupujeme lacné palivo do všetkých nádrží a bandasiek, dopĺňame zásoby piva a ideme k hraniciam. Chalani veľmi nechcú, majú strach že pre nulovú prevádzku v noci nás nudiaci sa colníci úplne prehádžu, ale viem svoje. Pri záverečnom sedení som zrušil vo výprave demokraciu a nahradil ju tyraniou s občasnými zábleskami láskavosti. Pre neznalých: demokracia je v ťažkých podmienkach veľmi detinskou formou záhuby. Cestovania znalí vedia. Preto nariaďujem prechod hraníc.
Španielska čiara nás zdrží asi pol minúty. Na Marockej strane sa dejú čudné veci. Hoci obďaleč stojí skupinka domácich preťažených dodávok rozobratých do súčiastok, nedám sa vyviesť z miery. Colníci chodia v predklone, krátko nahliadnu do dodávky napratanej motorkami, haraburdím, bravčovými lahôdkami a chlastom a hotovo. Riešime papiere keď uvidím dôvod riťolezenia. Z unimo bunky sa vysúka dôstojník s hrubými lampasami, všetci ešte zväčšia predklon a tvária sa podlízavo. Ako vždy neváham, vyťahujem novinársky preukaz a slávnostne oznamujem ich tlmočníkovi rovnako zle anglicky ako potom on mne, že som prišiel navštíviť ich prekrásnu demokratickú krajinu ako známy cestopisec. Zároveň ideme vzhliadnuť na Touareg Rally, pričom Karči je môj osobný šofér a sluha a Slavo fotograf a kuchár. Chalani sa tomu smejú netušiac, že to tak bude naozaj. Po zdvihnutí obrvy gumáka ostatní začnú lietať okolo ako šialení, papiere nám vypisujú na chrtoch a hneď sme hotoví. Neplatíme úplatok, celé predstavenie trvá 20 minút a ako bonus sa pri rozlúčke boss na nás usmeje!!! Podriadení to pochopia ako povel k servilnému rehotu a za jeho zvukov sa poberáme v ústrety dobrodružstvu.
Kúsok za hranicou vo výstavnej štvrti postojíme na parkovisku. Ja ulíham na 4 hodiny na trávu zabalený do plachty na motorku, Karči do kabíny a Slavo na motorky! Ako tam spal neviem, ale obavy z arabského sveta dokážu divy. Ráno pri vykonávaní potreby pozerám na megabilboard miestneho vládcu. Usmievam sa naň, pretože je tyran rovnako ako ja a stúpam do veľkého hovna neznámeho pôvodu. Super, výprava bude so šťastným koncom. Mierne meníme plán, na juh sa nebudeme presúvať dvaja na motorkách a jeden ako doprovod v aute. Túžba po dunách je veľká, preto nasadáme všetci do Fiata a vnútrozemím jacháme zelenými horami, potom obrovskými náhornými plošinami s výškami nad 2.000m do národného parku s cédrami. Za stromom si umývam zaparený rozkrok a sledujem opice trtkajúce na stromoch, keď ma zazrú dve miestne baby so šatkou. Boli zrejme na prechádzke s doprovodom štramáka počas pikniku. S vreskom, ale predsa pozerajúc pomedzi prsty utečú, doprovod tiež. Rehocem sa, asi máme vercajchy väčšie ako Arabi. Zožerieme kilo slaniny, dáme vietnamské slíže a po štamperlíku a pokračujeme už vyprahnutou krajinou. Neustále nádherné scenérie preruší tma. Zastavujeme v Er Rachidii, čapujeme naftu za 0,67€. Benzín stojí 0,89€. Asi sa sem presťahujem. A nižšie na juh, o polnoci stojíme na hranici púšte po 1.000km po cestách Maroka. Posádka sa búri, má strach z posledného úseku po off cestách ale tyrani sú na to, aby svoje ovečky jemným nátlakom posunuli tam, kde podľa ich úsudku patria. Na Saharu.
Erg Chebbi
Na rovine s čiernymi kameňmi sa vypína ako výsmech ľudskej logike pohorie z jemného oranžovo červeného piesku do výšky až 200m. Duny, duny, obrovské duny a tak dokola. 40km na dĺžku, 20 na šírku, okolo menšie dunové polia. Bludisko meniace sa denne pred očami, napriek tomu stáročia ako celok na jednom mieste. Hrob hlupákov a nepripravených. Tajomstvo Sahary – jedno z mnohých. Náš cieľ.
Ráno o 2:00 dorážame do khasby Hotel Les Dunes D´or podľa rady Žabu. Keď tu býval Katroš, môžeme aj my. Je otvorené dokorán, nikde nikoho. Nakoniec sa objaví mladý berber, dohadujeme cenu a ulíhame v krásnej hlinenej pevnosti do štýlovej izby. Ráno budím Karčiho a Slava, vediem ich átriom s bazénom cez nádhernú okobercovanú jedáleň na terasku za hotel. Nevyspatí frflú do chvíle pohľadu na rannú panorámu. Priamo od budovy začínajú duny, vpredu 50, potom 80 a za nimi tie 150 – 200 metrové. Hra svetla a tieňov, príval energie nakopnú ich ustaté telá. Už nechcú ani raňajky, iba jazdiť. Ale raňajky dávame, nedočkavo vybaľujeme a konečne fičíme okrajom dunových polí pomedzi pretekárov Touareg Rally k ich chek pointu. Naplánoval som termín tak, aby sme videli pretek naživo.
Kecáme s pretekármi, potom s médchen na kontrolnom bode. Pofotíme a začíname jazdiť vážne piesky. Tie sú podobnej konzistencie a farby ako v Tunisku, iba je sucho do hĺbky a asi 35°C v tieni. Preto je podklad veľmi sypký a nestabilný. Jazdíme menšie duny, Karči zapadá a predvádzam metodiku vyhrabania sa a rozbehu. Inak výborný jazdec Karči sa v priebehu dňa snáď 30 krát zahrabe a predvedie 10 excelentných držkopádov. Pri jednom z nich sa splnila moja prvá predpoveď – Karči tuní predné plexi pri prelete ponad riadítka do nebezpečnej podoby. Vyčnievajúce hroty odstraňujeme pomocou narezania nožíkom a zlomením. Po 40km v piesku radšej volíme oddych. Teplota atakuje maximum našej výdrže a preto cez poludnie ustupujeme do hotela.
Všetci dostávame do seba v pravidelných dávkach vodu obohatenú o vitamíny a minerály, napriek tomu mám prvé 2 dni nábeh na kŕče v nohách. Na púšti trvá 3 dni, pokiaľ metabolizmus prejde na iný teplotný a energetický režim. Nepochopenie tohto procesu pri námahe do krajnosti môže spôsobiť vážne problémy.
Pred večerom teplota klesá, tiene sa predlžujú a pevné duny sú čitateľné. Opäť pokúšame 2 hodiny šťastie v dunách. Učíme sa ich čítať, jazdiť po hrebeňoch. Našťastie stretávame partu Portugalcov na džípoch a štvorkolkách a tí predvádzajú majstrovstvo jazdy v piesku. Lámu vozidlá na hranici možností a hlavách sa nám postupne rozsvecuje. Takto to má byť! Mozaika zapadla a všetko je zrazu jasné. Už vieme ako na to, pochopili sme spôsob čítania veľkých dún. Dosahujeme hrebeň vysoký 80m. Po návrate očista, údržba, ťaví chutný perkelt a spánok.
Touareg Rally
Úlohou tyrana nie je len buzerovať. Preto nasledujúce ráno vediem skupinu cez Merzougu na megadunu s rovným výjazdom. Normálne sa na veľkú dunu nedá vyjsť priamo, cestu nahor treba hľadať po bočných hrebeňoch, údoliach a labyrintoch. Ale táto jedna je rovná a výjazd na vrchol je každoročne zaklincovaním kráľovskej etapy Touareg Relly. Najprv 70km po dunách a na záver toto. Svah pod vrcholom pripomína front pri Stalingrade. Množstvo zahrabaných motoriek a vyčerpaní jazdci sú porozhadzovaní po výjazde, vypadá že na stálo. No napríklad pretekár na KTM 990R s prehľadom vyletí nahor a dáva lekciu z jazdenia ľahším strojom. Znovu pofotíme, hodíme pár slov s Talianom na WFR-ke s náhonom na obe kolesá (jazdí za Monster a pozná Robbyho Gordona) a blúdiac sa vraciame po dunách. Karči pravidelne buď o meter skôr uberie plyn alebo o meter neskôr pridá a výsledkom sú nekonečné zahrabania a pády. Ale je učenlivý a zlepšuje sa. Počas poludnia v hoteli periem smradľavé veci a poobede navoňaný pokračujem s kamošmi v dunách.
Trénujeme strmé výjazdy cez záveternú sypkú stranu a zjazdy po nich. Pri nájazde treba v správnej chvíli zúrivo potiahnuť motorku hore a pridať plyn nadoraz. Nemám problémy s ťažkým predkom motorky, pretože v dunách mám plné iba zadné nádrže a to vylepšuje rozloženie hmotnosti. Nájazd aj zjazd po strmej strane je hlavne o psychike. Jazdec má pocit, že motorka sa zaryje do strmého mäkkého protisvahu, prípadne pri zjazde po 45° lavíne piesku musíte pridávať plyn a modliť sa aby motorka na prechode na rovnú plochu neurobila salto vpred. Treba si na to zvyknúť. Jedna takáto hrana ma dobre pocvičila. Po prejazde dlhého nájazdu vletím strmo dole na sypký zjazd a je jasné, že padnem. Totiž na konci lavíny v ktorej sa nesmie ubrať je porast ťavej trávy vytvárajúci pevný hrb. Držím motorku pod plynom do konca, predné koleso odstrelí na stranu a ja ukladám motorku tak, aby ma neprikryla. Preto nestíham klasicky vyskočiť do kotúľa, padám na bok a silno trepnem hlavou na piesok. Vstávam v pohode, ale s KTM neviem ani pohnúť. Až za pomoci Slava ju dvíham, čo inak zvládam sám a v pohode. Našťastie to bol môj jediný vážny pád v Maroku (ak nerátam nejaké prepadnutia stroja v mäkkom podklade). Klin sa klinom vyráža, dávam zopár divokých pasáží a idem do kasby. Karči a Slavo pokračujú v bláznení. Na večeru zdlábneme kus-kus a rozprávame o zotrvaní na tomto krásnom mieste.
