Jeden deň pretekára
autor: Haro007, 27. 4. 2013, Diskusia k článku (počet reakcií: 3)
Ráno saharsko-sibírske
Sedím v stane a hreším na seba, na osud, na Alaha, na všetko. Čo tu robím, normálny človek predsa spí vo vyhriatej posteli. Sú 3:40 ráno, vonku mrzne a staré telo presviedčam že je vlastne mladé. Telo akože uverí a vyskakujem von. Vlastne vyskakovanie iba opakujem, pretože pred dvomi hodinami som otŕčal prdel v marockom bodľačí.
V profi tímoch si jazdci usrkávajú rannú kávičku a papkajú nachystané raňajky. Ako vééééľmi ich nenávidím! Po oblečení tlačím paštétu bez chemických konzervantov natretú na trvanlivom chlebe bez chemických konzervantov. Mám v batožine aj fazuľu s párkom bez chemických konzervantov, tá precestovala kus sveta. Bola so mnou 2x v Afrike, 3x v Rumunsku a ešte je stále čerstvá.
Sadnúť na motorku a odštartovať do mrazivej tmy je vlastne odmenou. Lebo treba všetko pobaliť, upratať, dohodnúť a navliecť 3 vrstvy oblečenia. Mám aj lyžiarske rukavice, skútrové zateplené návleky na rajdy nechávam v dodávke. Niektorí už vyštartovali, iní sa šušnia na parkovisku a preto idem sám v tesnom závese za Dušanovou buginou. Nevidno hviezdy, obzor neosvetľujú obydlia ako v Európe a tma je tmou. Nie civilizačným nepodareným klonom tmy, ani básnickým pojmom. Naozajstná čiernota. Svet sa scvrkol na kužeľ svetla vrhnutý predným svetlom a na zadné žmurkajúce svetlá buginy. Nekonečný presun spestruje vlezlá zima. Po čase prijímam chlad za nevyhnutného násilníka a tuším, že mi o niekoľko dní bude za ním chvíľami smutno. Mínus 4°C a slnko nie a nie vyhupnúť nad obzor. Po vyše dvoch hodinách sa dočkáme, teplota ešte mierne klesne. Našťastie je sucho.
Krátko pred štartom do časovky sa všetci z tímu stretávame na benzínke. Už svieti slnko na zasnežené hory a Jindro vibruje od zimy. Nemá teplé rukavice a tak sa snažil vylepšiť ochranu podľa rady. Tá znela v kombinácii motokrosových a latexových rukavíc z lekárničky. Jindro technicky problém nedomyslel a namiesto aby na krosové rukavice natiahol latexy chrániace pred vetrom poradie vymenil. Na pumpe kupujem čaj aj jemu, lebo nie je schopný otvoriť skrehnutými prstami peňaženku. Potom mu navliekam na riadítka skútrové zateplené návleky a kamoš v priebehu hodinky rozmrzne. Na štarte vyzliekam teplé spodné prádlo, aby som potom na CP1 za letnej páľavy vyzliekol všetko nepotrebné. Lebo rozdiel vyše 30°C dokáže Sahara prekonať za slabé 3 hodiny.
Poludnie silne prachové
Motorka sa rúti v šmyku do priečneho jarku s blbým tvarom. Nejde preskočiť, preletieť pod plynom, či v rýchlosti obísť. Triafam dorazy vpredu aj vzadu, na chrbte a na všetkých kĺboch tela. Kurva, tretí krát v priebehu hodiny! So strojom sme vymrštení do vzduchu, bokom letíme nad cestou a motorku okrem rúk korigujem ľavou nohou. Som totiž úplne mimo nej. Zázrakom, ale naozaj zázrakom nepadám, neuberám a neriešim. Pokračujem po nekonečnej pláni vpred. Musím kaliť a doháňať stratu získanú amatérskym blúdením v jednej z dedín.
Väčšinou je doháňanie súperov nepríjemnou lotériou v oblakoch prachu bez výhľadu vpred, niekedy však viditeľný prach zachraňuje pred problémom. Na náhornej plošine sa zrazu tri motorky stratia z pohľadu. Idú 100m vpredu a práve sa ich chystám predbehnúť. Takmer sa mi podarí zabrzdiť na prachu pomiešanom s kameňmi, ale úplne nie. Koryto s dvojmetrovou kolmou stenou a následným kolmým výjazdom hore jeden z motorkárov skočil nekontrolovane dolu, ostatní stačili džamp aspoň skorigovať. Toho prvého preberajú, neskôr všetci prídu po osi do bivaku.
Ďalšiu skupinu doháňam pri vyschnutom plytkom koryte, širokom miestami 50, miestami 100 metrov. Piesok pomiešaný s guľatými kamienkami je typickým nestabilným povrchom pre takéto miesta a mám s ním bohaté skúsenosti. Tuho gazujem a pomalší mlaďasi sú čoskoro na dostrel. Idú mizerne, sedia na motorkách a prdkajú pomaly vpred. V stoji som dvojnásobne rýchlejší na povrchu vyžadujúcom plyn a pevné ruky. No ani tlmič riadenia nestihol zabrániť trsu ťavej trávy, rastúcej nezvyčajne v riečisku, aby nevykonal zlú službu. Hajsajder v kombinácii s nakopnutým zadkom nekončieva dobre. Betmenovský let, rana pri dopade hrudníkom na rajdy spôsobila zaprašťanie rebier na hranici zlomenia. Následné salto do hlbokého piesku je tiež na hranici všetkého možného. Po dopade skusmo pohýbem najprv rukami, potom nohami. Šecko v porádku, iba vyskočím a štartujem motor. Mám jednoducho strach skontrolovať motorku v obave nálezu niečoho domrdaného. Našťastie môžem pokračovať. Tých trkvasov predbieham až po niekoľkých kilometroch. Išli vedľa seba, prášili a nechceli ma pustiť dopredu. Po kameňoch obieham dvoch a ďalší potom zastavili na oddych, pajáci jedni.
Za jazdy pijem a hltám energetický gel. Dobrú chuť, Haro!
Popoludnie ekologické
Poludňajšie zmätky v jednej z prejazdových dedín má svoj dopad. Hľadám neexistujúci výjazd do hôr, trasa totiž pokračuje ešte pár kilometrov po asfalte. A tak sa motám a motám, až nakoniec pochopím že rally vedú občas kúsok normálnej ceste len preto, že aj v Afrike sa cesty budujú a nie je možné ich úplne minúť. Hlavne na severe čierneho kontinentu.
Chcem dohnať stratu a tomu zodpovedá aj zrýchlené myslenie. Či spomalené? Proste benzínovú pumpu som zaregistroval keď som bol 30km za ňou. Vtedy mi došlo „Debile, mal si tankovať!“. Kontrolujem množstvo paliva, rátaním dochádzam k poznatku dosiahnutia cieľa aj pri razantnej jazde. Ale GPS po hodine a pol jazdy stále ukazuje rovnakú vzdialenosť k cieľu a neviem posúdiť aká vzdialenosť ma čaká skutočne. Skurvená technika. Uberám plyn a jazda pripomína opatrného začiatočníka. Ekologické vozenie na spotrebu mi nesedí, no bezpečnosť hovorí niečo iné.
V oáze, kde blúdil Beba pred dvomi rokmi hľadám cestu zbytočne zložito, treba ísť priamo okolo hlinenej stavby. A za oázou zase doprava do údolia a nie priamo. Dve chyby za sebou, ďalšia štvrť hodina v háji a hromada benzínu v lufte. Hneď potom nasleduje zjazd do údolia v takmer kolmom svahu po takých kamenných serpentínach, kde niektoré vracačky takmer nedokážem na jeden krát dať. Dolu do hlbočiny radšej nepozerám a sústreďujem sa na balvanový trial. Dolu pokračujú cesty s hlbokým prachom, jazda na pol plynu a autá čo ma predbiehajú vyvolávajú turbulencie v hlave. No krotím pravačku aj na dohľad od pieskovej hradby Erg Chebbi na obzore. Jej objazd je veľmi náročný na spotrebu. A tak po hlbokých pieskoch vyžadujúcich mnooooho plynu mnoho plynu nedávam. GPS dostáva rozum v miestach, kde všetko paradoxne poznám a je mi už nahovno.
Večer ratlíkový
Slnko nad obzorom je fajn, no čakáme na príjazd dodávky. Veci na prezlečenie, potraviny a všetko ostatné je práve tam. Konečne vidíme dodávku na obzore a tá 100 metrov od kasby zapadne v piesku. Namiesto hygieny a poživne si užívame vykopávanie a tlačenie naloženého auta.
Cítim primeranú únavu po 11 hodinách jazdy, o slovo sa hlásia aj následky pádu a radšej zvolím platené ubytovanie v hlinenej stavbe. Vidina bohatých raňajok a spánku v teple hreje na duši. Raňajky boli podľa predstavy, spánok nie. Po sprche klepem kosu v podchladenej miestnosti ako zmoknutý ratlík. Nie je čudo, organizmus dáva najavo pocity z posledných udalostí. Rebrá a hrudná kosť sa tvária ako prasknuté a neskoro nasýtený organizmus ako bez energie. Výsledná triaška prerušovaná dôchodcovským krémikovaním boľačiek prestáva nadránom. Lenže to už vstávame na pokračovanie telenovely s názvom „Bezdôvodný masochizmus v púšti“. Všetko zlé raz skončí. Problémy vyriešilo ranné sadnutie na motorku a prvé kilometre v mraze. Možno neuveríte, ale počas nich sa usmievam.
Text: Haro, foto. Intercontinetal rally
