Jaro Katriňák po Dakare 2014
autor: Haro007, 16. 2. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 1)
Haro: Viem, že Dakar sleduješ vždy intenzívne a so zanietením. Je to tak stále?
Jaro: Áno, veľmi som sa na tento ročník tešil. V januári bolo sledovanie „náplňou“ dňa, v dielni stále fachčil internet a priebežne som sledoval vývoj na trati. Zároveň sa mi oživovali vlastné zážitky a dokázal som sa do diania vyslovene vžiť. Dakar je proste droga a to sa dodnes nezmenilo!
Haro: Dakar 2014 sa skončil po dramatickom boji hlavne v prvej polovici preteku. Oproti predošlým ročníkom bol rozdiel v tratiach, v dĺžke a aj v časových rozdieloch v celkovom hodnotení. Ako si vnímal pretek?
Jaro: Pozitívne, konečne je Dakar opäť Dakarom. Prvá polovica preteku naozaj preverila jazdcov aj techniku. Trate mali vysokú obtiažnosť, etapy odoberali sily slabším a tí hromadne vypadávali. Poznám to z „mojich“ Dakarov: strach, alebo skôr rešpekt pred extrémnymi etapami, jazda na hranici výdrže tela, obrovské vzdialenosti…ale práve toto patrí k Dakaru.
Haro: Hlavnou zmenou bolo množstvo vysokohorských kilometrov, v Afrike vec zhola nemožná. Karburátorové motory mali s výškou podstatne väčšie problémy ako tie striekačkové. Našťastie obaja naši chlapci znášali výšky po telesnej stránke dobre.
Jaro: V živote som neskúsil jazdu v takejto výške. V Čile na 6-dňovej mali terény nadmorskú výšku niečo nad 2.000 metrov a už tam bolo máličko cítiť zmeny. Verím tomu, že to bol viacej boj s nedostatkom kyslíka pre motory aj jazdcov ako skutočné pretekanie s plným nasadením.
Haro: Podľa slov Števa a Ivana v prvej polovici úplne chýbali piesky, otvorené pláne a duny. Ako podklad prevažovali kamene a ako terén otvorené a časté vypaľovačky.
Jaro: Je to daň za jazdenie v Južnej Amerike. Aj Sahara je viac o kameňoch ako o piesku. No piesok sa tam vyskytuje častejšie ako napríklad v Argentíne. O šírych a nekonečných pláňach Afriky ani nehovorím, to naozaj v Amerike chýba. Tá je viac o kameňoch v prachu ako o dunách.
Haro: V Atacame v Čile sa konečne dostali pretekári do „klasických“ dakarských terénov, no práve tu sa už nič významného neudialo. Navigácia bola prehľadná, viac ako polovica jazdcov vypadla a tak bolo viac menej rozhodnuté.
Jaro: Tí, ktorým osud či nižšia výkonnosť nedovolili pokračovať už vypadli a pokračovali väčšinou skúsení a zocelení borci. V druhej polovici všetci jazdili síce rýchlo, ale aj takticky. Snažili sa neurobiť chybu a udržať pozíciu v celkovom poradí.
Podobne som jazdil v roku 2006, po troch vypadnutiach v rade bolo nutné konečne jazdiť s prehľadom a s rozumom a dokončiť. Preto bola moja jazda plynulejšia, pomalšia no hlavne bezpečnejšia. A aj výsledok sa dostavil. Proste musel som síce stále jazdiť rýchlo, no nie na hrane a s vysokou mierou rizika. Iba tak sa dá udržať postavenie vo výsledovke.
Haro: Opäť sa prejavila prevaha továrenských motorov. Amatéri museli zúrivo ťahať za plyn všade, elite stačilo ísť naplno na vypaľovákoch. Na technických úsekoch si dávali načas a jazdili bez rizika…
Jaro: To je osud Dakaru od jeho vzniku a nebude tomu inak ani v budúcnosti. Pretekanie je o peniazoch, na Dakare o obrovských peniazoch. Jednoducho je potrebné súkromným jazdcom priznať, že motorka na to jednoducho nemá. Naši chalani pretekajú na druhotriednej technike a pritom naháňajú tých na prvotriednych motorkách. Tak to bolo za mojich čias a dnes je to rovnako.
Aj nás išlo roztrhnúť, keď v Mauretánii Peterhansel, Orioli a Gallardo na silných dvojvalcoch v pohode pridali plyn a zmizli v kúdoloch prachu na obzore. My na bežných produkčných 660-kach sme nemali najmenšiu šancu v týchto terénoch konkurovať im. Proste motorky na to nemali a hotovo.
Haro: Ako hodnotíš výkony Števa a Ivana?
Jaro: Som s ich vystúpením výsostne spokojný. Chalani jazdili veľmi takticky a aj pri smole dokázali udržať chladnú hlavu. 9. a 11. miesto sú nádherným úspechom a obaja sú jedinými súkromníkmi medzi továrenskými jazdcami. S malými tímami a s minimom peňazí dokážu obaja vyslovene zázraky. V štáte, ktorý nepodporuje šport, alebo ešte lepšie športu vyslovene nepraje je to na neuverenie.
Ivan aj Števo sa dostali hore po dramatickom a čistom športovom boji, jazdili s hlavou a znovu dokázali že patria k svetovej špičke. Je osudom jazdcom z malých a ekonomicky nezaujímavých národov, že sú odsúdení bojovať za výrazne horších podmienok ako konkurencia. S tým nič neurobíme.
Donedávna som hromžil, že štát podporuje iba hokej a na ostatné odvetvia kašle. Teraz, keď začal syn hrať hokej som zistil, že štát nepodporuje nič a nikoho! Štadióny vypadajú čoby maštale, o zázemí ani nehovorím. Slovensko pochovalo všetky talenty a iba niekedy dokážu obetaví rodičia pri šťastí vytiahnuť deti hore. Máme športovo stratenú generáciu. Prebiehajúca olympiáda v Soči je skutočným obrazom nášho športu.
Haro: Aký máš názor na vývoj Dakaru po tomto ročníku?
Jaro: Postupne krok po kroku sa Dakar čoraz viac profesionalizuje a v budúcnosti bude ťažšie urobiť dobrý výsledok. Plus svet nám uteká míľovými krokmi a špička sa nám stále viac vzďaľuje. A predpokladám aj zvyšovanie náročnosti tratí, preto bude pre Slovákov obtiažne prenikať pravidelne medzi špičku.
Haro: V zákulisí prebehli správy o úvahe navrátiť Dakar späť do Afriky. Ja si myslím, že z marketingového hľadiska to ASO nepripustí. Ale myšlienka je to parádna, či?
Jaro: Ach jaaaj, nádherná myšlienka! Počul som túto klebetu a samozrejme ma nadchla. Dakar v Afrike vznikol a patrí tam. Predsa jazdenie v úplnej divočine a pustatine je iné ako s diváckymi kulisami. Ale reálne nepredpokladám skutočný návrat. Pretože bezpečnosť a peniaze to asi nedovolia…
Haro: Technika opäť pokročila a 450-ky sa nečakane pomaly, ale isto stávajú spoľahlivými. Aj výkon sa zvyšuje, iba krútiak nikdy nedosiahnu ako 690-ky…
Jaro: Som príjemne prekvapený technickým vývojom triedy do 450ccm. Pred desiatimi rokmi bolo nemysliteľné, aby 450-ka vydržala naplno šliapať počas celého Dakaru. To vtedajšie motory nemohli vydržať a ani neboli dosť výkonné. Spoľahlivosť ide prudko hore a aj výkony sú značné. Občas sa niečo pokazí, ale kazili sa aj 690-ky. Vypadnutie napríklad Ullevalsetera je dielom toho, že nejaká časť motorov sa proste pokazí, tak to chodí.
Haro: Niečo na koniec?
Jaro: Prajem Ivanovi aj Števovi, aby dokázali opäť nájsť dostatok prostriedkov u sponzorov na ročník 2015. A privítal by som viac pretekárov zo Slovenska aj v iných kategóriách. Síce tento rok sa zúčastnili v kamiónoch navigátor Miškolci a šofér Kasák, ale to je stále málo. Pozrime na Čechov a na ich každoročnú účasť. Tam sa skúsme dopracovať.
Haro: Ďakujem za rozhovor!
