Intercontinental Rally 2015 – IV.
autor: Haro007, 5. 3. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)13. etapa St. Louis – Lac Rose 170km
Presun – 21km, 1. časovka – 42km, 2. časovka – 98km, presun – 8km
Ráno máme čas, presun nemeria veľa kilometrov a časovky tiež nie. Ešte upozorním Maťa na fakt, že má zadnú nádrž plnú nafty namiesto benzínu a onedlho zápasíme s miestnou dopravou po prašných, červených cestách. Čoskoro zblednú, prach vystrieda piesok so smeťami a pristávame na pláži Atlantiku. Jediný piesok podobný nášmu zo Záhoria je práve tu a rovnako chujovo sa správa. Niektoré závodné autá stihnú zapadnúť ešte pred štartom. Nekonečná pláž nie je ako Plage Blange v Maroku. Žiadny plyn nadoraz, ani ataky maximálky. Vodná triešť z vĺn zahmlieva okuliare, hrboľatá pláž nakopáva. Jazdíme po rozhraní vody a súše, no niektoré vlny sú dlhé a udrú nečakane do jazdnej dráhy. Stalo sa mi to iba raz, motorka skoro postála a takmer letím cez riadítka. Potom radšej volím stopu hlbšie po pláži, KTM tancuje zbesilo a stále aj so zatiahnutým tlmičom riadenia. 100 až 120 je maximum pre ako tak bezpečnú jazdu, zopár psychopatov páli do 140.
Na konci 1. časovky zahýname doľava, blúdime piesčitými riedkymi hájmi. V nich vystúpia pekné a veľké duny bez porastu s dvomi kontrolnými bodmi a cieľ pri černošskej dedine. Po povinnom oddychu vyštartujeme do druhej meranej časti. Znova každý iným smerom. My pomerne rýchlo nachádzame pieskovú pistu, vedúcu na pláž. Tam, kde mávajú bordelmamy cecky a peňáze, teda vo výstrihu, tak tam mám teraz strčený žvacheľ nepoužitého hajzláku. Ak nič nevidím uberiem, rýchlo otriem slanou hmlou zasraté okuliare, papier dám späť a zase pridám.
Problémom je prejazd rybárskych dedín. Senegalčania používajú na lov dlhé lode prehnutého tvaru, aby ľahko prekonávali príkre oceánske vlny príboja pri pobreží. Bývajú vytiahnuté na piesku pláže a za prílivu je málo miesta medzi nimi a vlnami. Okrem toho práve mnohé iba mierili domov a preto ich vyťahovali čierne ruky na breh. Malé dedinky by celkom ušli, ale zopár väčších bolo o hubu. Strašné mraky ľudí správajúcich sa ako deti a rovnaké množstvá detí bez štipky pudu sebazáchovy. K tomu lode, oslíky, sliepky, vlny a smeti. A my. Po týchto 100 kilometroch, uvidiac v diaľke cieľ na pláži, silne vydychujem. Sme tu!!!
Kemp na brehu takmer vyschnutého Ružového jazera poznám. Pri bráne už číhajú predavači a ponúkačky všetkého. Úplne všetkého. Dovnútra nesmú, ale stačí sa otočiť smerom k chatrnému oploteniu, čierna masa, obkľučujúca kemp zahučí mnohohlasne „Mesiééé!!!“ V dave iba presvecujú ružové gamby a biele zuby. Všetci, ako v celej Afrike sú „best fréénds“ a majú „best práájs“. Majú rovnaké hovno ako ostatní, ale predávať serepetičky fakt vedia.
Všetky hajzle, sprchy, čokoľvek, strážia a udržujú poverené veselé černošky, venušovsky urastené a roztopašné. Onedlho vieme o každej, koľko má doma detí, akého muža a frajera a za koľko Euráčov sa vykašle na Allaha a dá nám každému toľko radosti, koľko potrebujeme. Tiež že nemajú AIDS, ale práve tá druhá áno. Prípadne, nech si ich vezmeme do Európy, budú iba upratovať a naša žena im v domácnosti vadiť nebude. Večer, v predzvesti konca dobrodružstva, začína radostné druženie rôznych národov, rás a vyznaní.
14. etapa Lac Rose – Lac Rose 30km
Časovka – 15km, presun – 15km
Veselá koncovka rally. Začiatok spred brány bivaku bol divadlom pre čierny mrak šmelinárov, striehnúcich na obete pri vstupe do kempu. Hromadný štart motoriek, a po nich áut, nebol o rýchlosti. Táto časovka vlastnene časovkou ani nebola, čas sa totiž nemeral. Iba bolo potrebné prísť do cieľa vlastným pohonom, nie na lane.
Po chvíli ideme po pláži, iba rovno na sever a po nie dlhom čase uvidíme v diaľke v slanej hmle vlajky celkového cieľa. Skurvený piesok spôsobuje nutnosť uberať plyn tak nejako s citom. Ja blbec zavriem gaz silno, motorka z kilečka takmer zastaví a pádu zabránilo iba spätné pridanie. Však na cieľovej fotke vidieť na postoji, akoby som mal naložené v nohaviciach a piesok videl po prvý raz v živote.
Tak sme skončili, objímačky a fotky zaberú nasledujúcu hodinu. Som dosť celý a dosť živý a dosť rád. Ale necítim úľavu, ktorú som očakával. Som na kultovom mieste rally motorkárov, na pláži Atlantického oceánu po prejdení kusiska Afriky. No v hlave okamžite ide film s otázkami. Bola technika príliš ťažká? Viem vôbec dobre jazdiť na kameňoch? Podcenil som niečo? Zmätkujem pri navigácii? A tak dookola. Nakoniec medzi prvými otočím, chcem byť sám. Nejako hromadné akcie neobľubujem.
V bivaku na chvíľu odložím motorku, počkám na chalanov a pokecáme. A potom, po dvoch týždňoch v sedle motorky opäť vysadám. Idem sa trošku povoziť, prečo nie? Dám zopár krát úsek medzi Ružovým jazerom a plážou, zvlášť úsek po lese a na otvorenom priestranstve pri oceáne. Ach, ako rád by som ešte chvíľu zostal! Ale s Jožkom nás čaká komplet vykládka dodávky, usporiadanie harabúrd, spätná nakládka. Na svitaní nutno vyraziť smer domov, pokiaľ máme zabezpečený normálny prechod hraníc zo Senegalu do Mauretánie.
Pred nakládkou najprv Maťo, potom Lukáš a ja nacúvame do sprchy pri akejsi chatke a umývame motorky od všade prítomnej soli. Nechceme domov priniesť skorodované haraburdy. Práca trvá do večera, akurát po začiatok záverečného mecheche s vyhlasovaním víťazov.
Odmeňovanie vo veselej a uvoľnenej atmosfére okorení oslík v záprahu, slúžiaci na zásobenie. V strede plochy na ceremoniál sa zatne, potom dlho čúra, potom sa s ním fotí Jirko Vašátko a až potom zrazu odpáli preč.
Odmenení sú všetci, aj tí čo museli prestúpiť do kategórie Adventure, aj členovia sprievodu, aj normálni jazdci. Dokonca Maťo Benko získava cenu Fair Play za pomoc dvom zraneným počas pretekov. Našťastie súčasťou cien sú aj rôzne veselé liehoviny, ktorými sa pretekári okamžite po prevzatí veselo plnia. Aj my.
A ako sme skončili? Maťo Benko na 10. mieste, veľkú časť rally dokonca figuroval na skvelej 6. pozícii! Moja maličkosť po penalizáciách až na 13. mieste. Lukáš Černý dosiahol bez asistencie na obdivuhodné 4. miesto, málo mu chýbalo na bedňu. A kamaráti z tímu Wings CZ to dotiahli medzi autami na tretie miesto.
Motorky vyhral Pan Voňafka, jazdiaci pekne, čisto a navigujúci podľa kúzelných podkladov, no Luky a Maťo jazdili určite viacej srdcom.
Čo považujem za vážny úspech, je umiestnenie česko – slovenského tímu Tereza na 2. mieste. Dokázali sme poraziť Merino, čo Španieli niesli dosť ťažko. Pohár dostáva najúspešnejší jazdec tímu Lukáš, ostatní si opatríme jeho repliku.
Aby som nezabudol, nakoniec prebehne veľká ďakovačka celému obetavému usporiadateľskému tímu, na čele s Jirkom Vašátkom. Následné ovácie a dokonca aj ohňostroj stoja za to. A žrádlo a pitivo onedlho ovládnu ohradený priestor, zopár jedincov sa zostrelí v rekordnom čase.
Návrat
V pondelok ráno, presne o 7:00, sadneme do dodávky a smutne nechávame Lac Rose za sebou. V kúdoloch prachu blúdivo nájdeme asfaltku a napredujeme k hranici. Cestou mám dostatok času na obdivovanie Senegalu, miestneho koloritu, bordelu a života vôbec. Konečne robíme aj fotku pri baobabe, obrovskom strome bez listov a s kmeňom tvaru obrovského suda.
Asi o hodinu dostávame v priebehu niekoľkých kilometrov príučku, ako to vlastne s islamom v Senegale je.
Najprv stretávame urastenú mladú černošku, ako vykračuje popri ceste s tričkom na hlave, namiesto na hrudi. Stihnem zazrieť plné nahé prsia, hojdajúce sa v rytme chôdze. Potom v blízkej dedine takmer zrazíme pripitého černocha. Svojský vzťah k nahote a sexu, tiež k chľastu chápem. Súloží každý, a pokiaľ nejaká spoločnosť hromadne nepije, tak hulí hašiš, žuje koku alebo hľadá iné skratky k rozkoši. Islam – neislam. Ale jedno predsa potomkovia proroka Mohameda dodržiavajú: fakt nejedia bravčovinu. Toto presvedčenie vyvracia malé, ružové prasiatko, pobehujúce po ulici. Iba Jožkov správny reflex zabránil zabitiu islamského prasaťa kresťanskou dodávkou.
Blbým nastavením GPS ST. Louis nemíňame, ale prechádzame. Znovu obdivujeme všetky nepoznané škály neporiadku, smetí a špiny. Napriek tomu mesto nesmrdí na spôsob arabských enkláv, zaujímavé. V tlačenici našimi slovenskými späťákmi odtrhneme zopár senegalských, spojíme náš a optimálny smer a onedlho parkujeme na hroznej hranici. Sláva!!! Profesionálny vybavovač s úsmevom na tvári ukazuje blbým úradníkom aj kde dať razítko a čo napísať. Hlavne na mauretánskej strane. Pokračovanie cesty po prašných roletách cez národný park nemá konca. Mokriny bez dostatočného množstva vody nelákajú zver a vidieť iba jedného pelikána a zopár plameniakov. Ku koncu prebehne sviňa bradavičnatá cez cestu a následne nás pozoruje z jediného kríku nablízku. O pár kilometrov ďalej, našťastie, grúli na paši iná a tú fotím. Pri vojenskej kontrole berieme uniformovaného stopára do dedinopajzlu a velebíme konečne asfalt. Iba do chvíle prvej jamy. Nezlomný Jožko stále šoféruje, ja večne riešim až kritické nočné a ranné hodiny.
Pred metropolou Mauretánie Nouakchottom spadne tma a večernú zápchu vidíme v dyme dízlov. Čudné je, že teraz napríklad semafory všetci rešpektujú. Inak drzo využívame veľkosť dodávky a pretláčame auto v zápche postupne dopredu. Onedlho odstavujeme pri oceáne, na parkovisku Nikolajovho kempu. Pred jedenástou spíme a o štvrtej ráno už ťaháme smer Európa.
Prejsť Mauretániou je jednoduché. Cesta vedie popri pobreží z juhu na sever. Niet kam odbočiť, ani kde zastaviť. Občas načapujeme naftu, inak ženieme auto. Potrebujeme dopoludnia dosiahnuť na hranice s Marokom.
Presne o 10:00 parkujeme pri vstupnej rampe colnice. Našťastie malá premávka a zopár vozidiel rally urýchľuje činnosť. Zo všetkých ponúkajúcich sa vybavovačov vyberám na pohľad nie orazeného, ale skúseného chlapíka. Ten behá popri aute, lieta s pasmi. Iba raz musíme vystúpiť na minútku obaja a potom ešte Jozef ako šofér. Po polhodinke už brázdime mínové pole. Teraz nechytáme zadným zníženým nárazníkom o kamene a a skalné prahy, lebo som ho prikázal v Senegale zmontovať. Naozaj ho Maťo s Jožkom zhodili dole.
Zázračne rýchla doba prechodu mauretánskej strany ma mätie doteraz, zásluhu má aj pomocník Elkhalil. Tu je telefón na neho, ak by ktosi mal na danej čiare problémy: 0022246369606. Dva krát bol vyhodený vojakmi s pasmi a o pol minúty znovu otravoval úradníkov. Tak je to správne, v Afrike aj v Európe.
Počas off roadu v pásme nikoho nezapadáme a onedlho pozeráme na chaos pri marockom vstupe. Vyletím za Pražákmi a beriem rozumy, tie skladám s mojimi skúsenosťami a tu je výsledok.
Najprv okienko s pasmi, tie zapisujú ručne do obrovskej knihy, potom papiere k autu, tie vypísať, schváliť na parkovisku, urobiť obhliadku auta a potvrdiť, potom späť k okienku potvrdiť potvrdené a do douane potvrdiť potvrdené potvrdenie. Potom vystáť rad na skenovanie auta s kontrolou papierov, po skenovaní potvrdiť už 3 krát potvrdené, vypadnúť k bráne a všetko ukázať otráveným vojakom.
V systéme bolo niekoľko zádrheľov. V pôvodných dokumentoch máme zapísanú aj Peťovu motorku, čaká nás v marockom Tan-Tane. Naopak bez zápisu je moja. Tiež chýba papierik s kódom od Maťovej KTM. Pre činovníkov dosť „neriešiteľná“, teda drahá záležitosť.
Ako vypadá prax? Pri prvom okienku vypisujeme papieriky, opíšu si naše pasy a hotovo. Pri druhom vydajú zelený, žltý a biely papierik. Vypisujeme údaje pre vodiča, auto a dozadu pre motorky. Niečo dobre, väčšinu nesprávne. Na parkovisku s nacvičeným smutno debilným výrazom tváre krúžim okolo policajtov, až konečne idú pozrieť do auta. Toto je jediný priechod Maroka, kde cudzincom strkajú nos do batožiny. Poskok pozerá, pozerá a až nakoniec strčí ruku do debny s náradím a čumí do malej škatuľky. Náhoda ako sviňa, práve tam nosím cizelovaný nerezový zapaľovač na benzín, ako poistku pri podplácaní. Peniaze má každý z colníkov, ale lesklý, ornamentmi zdobený frajerský zapaľovač nikto. Ešte pred prehliadkou sa smradi spýtajú na prípadnú kameru, snímajúcu vnútro auta. Činovník necháva všetko na mieste, ale so svietiacimi očami si pýta prééésent. Robím blbého a nechám, nech sám ukáže. A máme vyhrané. Herectvo mi ide, s ťažkým srdcom sa lúčim s pokladom, pridávam aj nachystaný náhradný benzín a pripomínam jeho vernosť pri nasledujúcich úkonoch. Chlapík radostne prikyvuje. Je mi spôsobne vysvetlené, kde mám ešte motorky dopísať. Nesediace techničáky nik nekontroluje. Pri sprdávaní jeho šéfom, že mám kolónky nesprávne vyplnené, bez slov neomylne ukážem prstom na majiteľa zapaľovača. To isté vykonám v douane po vynechaní okienka, aj pri predbehnutí sa do skenovania a tiež pri kontrole po ňom. Dobrá investícia, o 13:00 čapujeme naftu v Maroku, pár metrov za hranicou.
Zaujímavé je rentgenovanie áut. Pochopil som ho v Tangeri, pri opúšťaní Maroka. Zrejme opatrenie pre pašovanie osôb. Ale presvecovanie áut na colnici v strede púšte, kde takmer nestrážená hranica pokračuje stovky kilometrov ďalej mi pripadá detinské. Možno aj colníkom, musia vedieť o skutočnej priepustnosti fiktívnej čiary v púšti.
Maroko meria po ceste oddola nahor 2.500 kilometrov. V polovici vzdialenosti tróni Tan Tan, miesto uskladnenia Peťovej Rečičárovej motorky. Prichádzame neskoro po polnoci, nachvíľu sa uložíme v hoteli. Ráno studená sprcha, všetko z auta vybaliť a nabaliť a pokračovať. Maťo píše SMS, že trajekt odchádza z Tangeru do Janova o 2:00 ráno, nech skúsime stihnúť. Od tohto okamihu šoférujeme až domov bez prestávky. Na striedačku spíme, kŕmime sa sladkosťami a aj slaninkou, pijeme energeťáky a kecáme. S Jožkom, tým nekonfliktným a trpezlivým chlapom plynie jazda ani nevieme ako. Od Agadiru začína krásna, nová diaľnica, napojená pri Marakéši na pobrežný systém ciest. No začína pršať, potom ešte viac a nakoniec kurevsky fúkať.
Pri platení z jedného mýt preletí okolo miestny van, prerazí rampu a letí ďalej. Ihneď ho stíha motohliadka na BMW aj na aute a o kilometrík zablokovanému autu rozbíjajú pažbou samopalu okná. Tak pridávam, vtedy v tme a daždi zbadám v protismere svetlá a modrý maják. No v našom pruhu diaľnice. Policajt na bavoráku letí oproti, kľučkuje pomedzi autá a bliká. Adrenalín vypadá takto, nie naše prdkanie na rally.
Nebudem naťahovať, 2:05 ráno pozerám na trajekt v prístave. Ešte má rampu dole a bude určite pol hodiny nakladať, no čekin súdruhovia už zatvorili. Ani Jožka nebudím, pokračujem horami do Ceuty a viem prečo. Na španielske výsostné územie sa tam dá dostať rýchlo a bez buzerácie.
3:00 stojíme v lejaku na čiare, otvárajú o hodinu. Nakoniec nás púšťajú, niečo vybavujeme a priznávam tri motorky, hoci sú zapísané dve. Nakoniec zapisujem iba dve, moju zatajujem. V kombinácii zmätku a lenivosti dokážem bez prieťahov previesť za 30 minút auto do Španielska, ale musím povinne a skrúšene chvíľu moknúť pred okienkom šéfa.
Byť v Ceute je ako byť v Európe. Prvým trajektom o šiestej sa vezieme na Pyrenejský polostrov a skracujeme postupne vzdialenosť domov. Na juhu Francúzska sa v noci márne pokúšame kúpiť na benzínke naftu. Po zuby ozbrojený strážnik nás posiela k obsluhe, ktorá kdesi drichme. Počul som o vyberaní peňazí vopred v okolí Marseille, pre vysokú kriminalitu Arabov. V Rusku tento jav mizne, v Európe začína. Pekne! Nakoniec po podobnej procedúre dostaneme palivo až na nasledujúcej pumpe. Hanba nahovado Francúzi, podľa mňa ste už úplne v riti.
Taliansko, Rakúsko, naše hranice a konečne doma. Vyše 7.000 kilometrov padlo za necelých 5 dní, k tomu 3 krát africké hranice a jeden trajekt. Ale máme dosť. Nasledujúce dni spím, jem a píšem články. A dávam dohromady telo. Noha ešte týždeň nešla ohnúť a bolela, inak okrem miznúceho hematómu a posunutého kĺbu v puzdre v poriadku. Rebro jedno nalomené, tri prasknuté, poškodené ich väzy pri chrbtici a na hrudnej kosti a pomliaždený vzpriamovač pri chrbtici, stavce posunuté v divokej špirále odhora až dole. Týždeň po návrate sedlám bicykel a o pár dní aj posilňujem. Lebo nechať niečo stuhnúť nemienim a tak radšej trpím a cvičím.
Nakoniec
Som rád dokončeniu, skúsenostiam a zdraviu. Vlastne nič hrozné sa mi nestalo. Viac ma serie motorka. Smrť ťažkých endúr ma zaskočila. Ešte rok dozadu boli trate zhovievavé aj k ťažším strojom, no vývoj nezastavíš. Návykove silným a robustným strojom odzvonilo, zrejme navždy. V rýchlych časovkách sú fantastické, ale technické úseky jej nesedia. Musím zvážiť ako v budúcnosti.
Napriek tomu budem na rally spomínať rád. Krásne dobrodružstvo zastane v duši zapísané naveky a neostáva mi nič iné, ako ho vrele odporúčať aj ostatným. Snáď Boh, v Afrike s čudným menom Alah, dá a o rok si znovu po milovanej Sahare súťažne zajazdím.
Text: Haro, foto: Michal Útly, Venca, Dano, Jožko, Haro