Interconti 2017

autor: Haro007, 2. 3. 2017, Diskusia k článku (počet reakcií: 1) Interconti 2017

Osud prinesie človeku to, čo si zaslúži. Niekedy skôr, inokedy z nášho pohľadu prineskoro. Lenže čo znamená ČAS vo večnosti kolobehu života? Nie sme spôsobilí posúdiť, aké príčiny a následky vláčime na pleciach, prípadne aké poučenie plynie zo skutkov a „náhod“. Aj môj príbeh je o nečakaných udalostiach od začiatku až do konca. Ale tak to chodí. Prekvapenia, ktoré v konečnom dôsledku až takými prekvapeniami nie sú. Posúďte sami.

Prológ

Chystačky na rally najprv ani chystačkami neboli. Kondičná príprava počas každého dňa, ako mám zvykom. Priebežné vylepšenie motorky, jazdenie a poriadok v hlave. Toť hlavné predpoklady na preteky dvojtýždňového formátu. Ale bežne sa normálna príprava preklenie do tej rejsovej v nevyhnutnej dobe pred štartom. Optimum je 3 – 4 mesiace. Jednoducho ak pretekár vie, že chce a aj môže ísť, rieši všetko v predstihu. Keďže financie neboli k dispozícii, v polovici novembra sa zmierujem s tým, že na jar si pôjdem zajazdiť s kamošmi do Tuniska.

Týždeň nato začal zvláštny kolotoč kontaktov a telefonátov, končiaci v posledný možný deň potvrdením registrácie. 8 týždňov pred štartom. Sponzori a priaznivci mi nakoniec pripravili darček v podobe uhradenia časti nákladov, iní mi ich odpustili, či poskytli nevyhnutný materiál. Vďaka!

Ešte stíham odniesť motorku na čiastočný repas, medzi sviatkami otestovať s Farynom nové ladenie a už je čas dopraviť všetko do Liberca. Som totiž v tíme s kamošom Černochom (Aleš Černý). Netradične preteká na bugine so synom Michalom, ešte vezieme auto pre Davida a Harryho a motorku pre Erika Mikuláška. Dvanásťtonku odšoférujú Matys a Marda, starajúci sa aj o servis. 8 chlapov v jednom aute je dosť, no kamarátstvo dokáže divy za predpokladu, že v partii nie je žiadny idiot. Nebol.

Do šerbla Európy, kde neustále prší, ma nakoniec odviezol Bača. Za džípom ťaháme zaplachtovaný vozík od Slava, s motorkou a debnami. Klasika, u nás slnko, na vysočine fujavica nahovado a v Liberci sneh po kolená. Podobne smerom naspäť. Ale KTM a bagáž sú vyložené a stretneme sa až o pár dní na letisku v Prahe.

Sedlák v meste

Autobusom som naposledy cestoval ako vysokoškolák. Je čas na repete. Priama linka z Nitry do Prahy, to relatívne zvládam. Čítam počas cesty múdru knihu o fetoch, užívaných ujom Adolfom a nakoniec celým Wermachtom za vojny. Dosť sa činili, dokonca mali matroš zadara od Rajchu. Ešte že to netuší dnešná mládež.

Problém nastáva po vystúpení z busu v Prahe na Florenci. Najprv si kupujem dva burgery a kolu, prvý aj posledný raz v živote. Týmto hnusom sa kŕmi celý svet? Potom získam lístok na metro a presúvam sa o jednu stanicu na hlavné nádražie. Motajúc sa ako Maďar v kukurici preskúmam všetky jeho zákutia a nakoniec SPRÁVNE kúpim lístok na Airport Exprres, teda linku mieriacu priamo na letisko. Onedlho stojím v autobuse, lenže predtým nutno označiť lístok. Šofér mi po otázke blahosklonne ukazuje na mašinku, razítkujúcu údaj na onen kúsok papiera. Inteligentne ho vopchám do správnej škáry.

„Vobráceně!“, zvolá na mňa šofér. Opakujem pokus. „Vobráceně!“, hučí zase. Tak obraciam opäť. „Vobráceně!!!“, dôraznejšie upozorňuje blba z dediny. Štvrtý pokus zo štyroch sadol, tak mu vylepšujem náladu rozprávaním, že pochádzam z úplnej riti sveta a som v meste totálne stratený. Neviem, či mi uveril. Bol som ešte čistý, voňavý, oddýchnutý a zdravý, vzdialene zatiaľ pripomínajúc človeka.

Na letisku pomenovanom po opitom tragédovi stretávam celú partiu, lejú do gágorov pivo a majú sprosté reči. Cítim, že tím bude fungovať. Onedlho stojíme v rade na idiotskú prehliadku, určenú na terorizovanie mierumilovných cestujúcich. Prejdúc „kontrolou“ čakám ostatných. Lenže ľudský had stojí. Na jeho čele je divoko diskutujúca skupina, obsahujúca zvyšok tímu a ozbrojenú ostrahu letiska. Ono Erik letí po prvý raz a nenapadlo ho, že náboj ráže 7,62 do civilného lietadla nepatrí. Tobôž, keď je ostrý. Po zhabaní munície ho napodiv pustili a my pokračujeme smer rally. Byť niekde v západnej Európe, prípadne v Amerike, neuvidíme kamoša niekoľko rokov. Určite by skončil v Guantanáme medzi vyškolenými teroristami, v slušivej oranžovej kombinéze a s káblami pod prúdom na varlatách.

Tlačenicu v ekonomickom lietadle, ergonomicky prispôsobenom pre trpaslíkov, prežijeme a vystupujem v eurohodnotovom Bruseli. Čakáme zopár hodín na spoj v hale, plnej ukrutného bordelu. Sme v mase „Európanov“ jasne najbelší, taká Afrika v predstihu. Znovu prehliadky. Do hrubého čreva zatiaľ nepozerajú, ale inde áno. Zase tlačenka nahovado v eropláne a čakanie v Manchestri. Celú noc v prázdnej hale, bez bufetu či kaviarne. Iba hajzle na opačnom konci nechali otvorené. Ráno stuhnutí nasadneme do poslednej lietajúcej príšery a vystupujeme na lokálnom letisku v Almerii. Konečne Španielsko! Zakrátko podávame ruky kamošom v upršanom kempe La Garoffa a hľadáme auto. 12-tonka s Černochom a s Michalom je kdesi v polovici Pyrenejského polostrova.

Prichádza večer, za tmy vykladáme totálne napchatý nákladiak, kde je využitý každý kubický centimeter priestoru. Začínam mať obavu, ako zvládneme preteky po organizačnej stránke.

V noci nás Černoch zabáva príhodami z cesty. Lebo v Španielsku na severe napadol sneh, a to domáci ešte nevideli. Dokonca stretli pluh s opačne namontovanou radlicou. Veselo odhŕňal sneh doprostred cesty namiesto do jarku a zvyšoval množstvo havarovaných áut.

Štart: Almeria – Mahirija

Na druhý deň je nedeľa. Prebierky sú ako vždy, na brehu mora na štrkovej pláži. Konečne neprší, tak môžeme popoludní prejsť cez všetky stanoviská s dokladmi a nalepiť si štartové čísla. Dopoludnia horúčkovo prebiehali posledné úpravy, ale poobede stíhame. Ešte na pláži tímová fotka a ideme chystať veci na presun do Afriky. Čo sa nestihne v Európe, na to väčšinou na čiernom kontinente nezostane čas.

Ma motorke nesiem náradie, dve GPS, vodu, lekárničku, súčiastky, zdrhovačky a pri sebe Spot, satelitný aj normálny telefón, lokalizátor, všemožné doklady, fiše, žrádlo…

Kempom sa ozýva samé veselé „Ty volééé“, toľko českých posádok je tu. Radostné druženie občas prerušia výkriky iných národov. No premotivovaní Španieli abstinujú, Egypťaia tiež a Dáni sa stihli zoťať v predstihu.

Večer je prvá rozprava, základná inštruktáž a predstavenie usporiadateľského tímu. Ten sa z roka na rok rozrastá a skvalitňuje, hlavne pribúda nových sanitiek a zdravotníkov. K dokonalosti chýba už iba vrtuľník, stačilo by malinkaté víridlo pre zranených v hlbinách púšte. Pretože ako Murphyho zákony kážu, vážne udalosti na rally sa stanú v najneprístupnejších možných bodoch trate.

V pondelok ráno za tmy vyrážame k niekoľko kilometrov vzdialenej pláži na ostrý, symbolický štart. Motorky po dvojiciach odmávajú v minútových intervaloch. Lukáš Kočajnar dokonca odfičí po zadnom. Toš tí mlaďosi z Moravy…

Po chvíli jacháme späť po asfalte do prístavu v Almerii. V minulých ročníkoch sme používali trajekt stredných rozmerov s menom Scherbatskiy. Teraz pri móle kotví lodička Vronskiy, rovnako chorvátska ako tá predošlá. K jednej výraznej zmene ale prišlo: posádka nestíha. To, čo pred pár rokmi prebiehalo pár minút, teraz trvá hodiny. Sme súčasťou bežnej linky a tak to vypadá. Najprv mi motorku uväzujú asi 20 minút, podkladajú handričky nech si neoškrieme lak a podobné hovadiny. Zjavne netušia, ako budú vypadať za niekoľko etáp.

Potom začínajú nastupovať Afričania a naše autá. Marocký autobus zíde zadným kolesom z rampy a takmer padá do mora. Potom kamión prechádza o centimetre okolo sprievodných áut, zatáča a zadnou, prečnievajúcou časťou návesu zruší novučkej džípoidnej sanitke predok. Za pár minút zapchajú rampu nedisciplinovaní počerní vodiči a nik nehodlá ustúpiť. Vyplávame 3 hodiny po termíne.

Na palube vybavíme pasy, reštika už nie je a snažíme podriemať a riešiť GPS. Erikovi všetko možné vysvetľujem. O Afrike iba počul a je dosť zo všetkého vyjavený. Hahaha, tak to ešte uvidí, čo sa bude diať!

A aj deje. Po pristátí za šera vybavíme papiere na motorky a iné vozítka, meníme peniaze v oficiálnom kurze v pizzerii na miestnom korze a po skupinkách sa trúsime smerom do bivaku. Už je kua tma, teplota klesá, klesá, až nakoniec začína nenápadne mrznúť. Čapujeme nádrže doplna a Erik zisťuje unikajúci benzín. Pekný začiatok. Nekonečný presun končí pred polnocou, o jednej po polnoci si vychutnávame brífing a teplý čaj.

Pokiaľ všetko zorganizujeme, namontujeme a skontrolujeme sú 3 hodiny ráno. Ulíhame na korbu na plošiny z OSB dosák, tak máme vymyslené spanie.

2. etapa: Mahirija – Merzouga

Po necelých troch hodinách vstávame do bieleho rána. Všetko pokrýva vrstva inovatky, voda a kofola vonku zmrzli. Iba tekutiny na korbe vydržali, pod plachtou sme dostatočne nadýchali a naprdeli.

Niečo stíhame hodiť do držky a presúvame sa okolo 30km na štart. Rozvidnelo sa, stúpame na náhornú plošinu. Míňame uzimené detváky nastupujúce do školských autobusov tu, na konci sveta. Nekonečnou dedinou stúpame do nebies, potom odbáčame na horské cestu s namrznutými kameňmi. Zopár borcov takmer zletí na ľade do doliny, ale nakoniec všetci dosiahneme plató vo výške 1.600mnm. Vyšlo slnko a lúčmi zalieva miesto štartu.

Stojíme na zmrznutej pôde pomiešanej s klzkými kameňmi. Ešte chvíľa a som na trati. Všetci si robia srandu, nech vydržím aspoň 10 kilometrov. Lebo dva roky nazad som po takom úseku v 2. etape urobil salto do kameňov a rebrá na ľavej strane pekne popraskali. Spolu s natrhnutým medzirebrovým svalstvom pôsobili utrpenie na hrane výdrže. Aj preto začínam opatrne.

No nielen preto. Mám vpredu nízky blatník a ak nechcem zasrať chladič a tvár blatom, musím uberať. Nechávam v kľude predbiehať ambicióznych jazdcov, veď na začiatku o nič nejde. Dostávame sa na cesty zafúkané snehom, ktoré obchádzame okolo ako sa dá. Prekonávame snehové jazyky, boríme sa s kameňmi, nekonečnou sústavou malých kaňonov a navigačných chytákov.

V polovici prvej časovky odlieta veľké GPS, to podstatné. Už nejakú dobu blbo ukazovalo, zo dva krát preto mierne blúdim. Stiahnem prístroj plastovými zdrhovačkami a opatrnejšie pokračujem. Už nemrzne. Dobieha ma Dušan Randýsek na bugyne 4×1, pretože zlomil zadnú polos a náhon ide iba na jedno koleso. No to stačí na predbehnutie. Po nekonečnom a namáhavom kantráči vidím cieľ. Hurá! Pri motorke sedí Egypťana s totálne rozmláteným ksichtom a so zlomenou kľúčnou kosťou.

Dievčinka v cieli sa pýta Jirku Vašátka, či môžem pokračovať. Akoooo? Nerozumiem. Vraj bol na túto časť limit a nestihol som ho o pár minút. Po prvé, o limite nikto netušil (bol napísaný iba na papieri so súradnicami, údaj nezaznel v rozprave). Po druhé, neflákal som sa a mám končiť takto? Vedieť túto somarinu, trochu pridám a som v pohode. Prípadne stačilo raz nezablúdiť. Ale pravda je taká že ja, a mnoho ďalších nešťastníkov nemôže absolvovať druhú časovku. Presunom ťažším ako trať pretekov ideme k asfaltke a pokračujem do Merzougy spevnenými cestami. Ide ma trafiť šľak! Vyfasujem čas najhoršieho a penalizáciu 4 hodiny!

Pobiede zoženiem benzín, po ceste spolu s Černochmi stretávame Davida s Harrym, odtrhli rameno na aute. Chalani im zostanú pomáhať, ja pokračujem. Bez GPS preletím takmer 400km po pamäti, 2 krát sa musím pýtať na cestu.Za vidna som pri dunách, prví pretekári sa začínajú trúsiť za nastávajúcej tmy. Prichádzajú dlho do noci. Sledujem dianie po sprche a poriadne najedený. Lebo žrádla je dostatok, aj pitiva. Bez toho nejde dlhú rally pretekať. Erik stihol limit, no prichádza úplne vykoľajený z náročnosti, zákernosti a dĺžky tratí. Pritom v Čechách vyhral všetky preteky Offroad Maratónu. Nuž, rally je niečo iné…

Lukáš Černý, horúci adept na celkové víťazstvo sa rozbil a má zrejme prasknuté zápästie.

Na rozprave, tesne pred polnocou sa dozvedáme, že zajtra začíname až o 11:00. Tak veľa jazdcov zostalo na trati.

3. etapa: Merzouga – Zagora

Ráno klasika, biele duny od mrazu. Lenže ešte včera tu bolo 20 centimetrov snehu!!! Pri štarte svieti slnko. Začíname rovno v bivaku a čaká nás krátka, iba 170km dlhá časovka a potom presuny. Kultové teritórium neostáva nič dlžné povesti, je v ňom všetko. Našťastie mi v noci Matys s Mardom opravili držiak GPS so špatne otočenými podložkami. Chvála Bohu, lebo táto navigácia bola náročná.

Na tento začiatok som sa tešil. Jazdíme krásne, slnkom zaliate duny na červenom okraji Erg Chebbi. Niekoľko kilometrov pieskových kopcov, vysokých do 10 – 12 metrov. Taká chuťovka na začiatok, no neskúsení majú problémy. Pokračovanie po vyjazdených koľajach v hlbokom piesku je o nutnej rýchlosti. Cítiť zníženie objemu zo 690 na 450. Kde predtým motorka tancovala na nerovnom povrchu v 140-ke, teraz hopsá mierne nad 100. Dosť rozdiel.

Pretneme asfaltku do Taouzu a začína pravá rally. Striedajú sa všetky možné druhy povrchov: šotoliny, kamene, štrk, piesok, prachové aj pieskové duny, feš-feš, slané jazerá, vyschnuté riečiská…

Neustále treba dávať pozor. Napríklad v motanici pri dedine na dohľad od Erg Chebbi. Vodou rozrytý terén je po dažďoch bežne lotéria. Na obzore vidím stáť skupinu miestnych šarvancov. Zďaleka mávajú a povzbudzujú. Ale prečo stoja na takom rýchlom a blbom mieste? Poznajúc škodoradostnú mentalitu počerného dorastu uberám. Robím správne, presne tam sa cesta láme za horizontom do pravého uhla a terén padá o 10 metrov do kaňonu. Doň smerujú troje koľaje premotivovaných motorkárov, našťastie nik nezostal ležať na dne.

Trasa viac menej kopíruje bežný trip do M´hamidu po súbežných údoliach, akurát pri Porte de Sahara sa láme smer na sever a pokračuje cez menej jazdené oblasti. Úplne odlišné terény sa striedajú po pár minútach v neuveriteľných kombináciách. Často je zmena z dún na kamene, alebo na slané jazero ostrá hranica bez prechodu. Proste niečo a o meter čosi inšie. 450-ka v rôznorodom teréne neunavuje a etapa ma vyslovene baví.

Na konci trial cez kamene krížom cez kaňony, tu strácam 20 minút pre navigačný chyták. Nakoniec prichádzam do cieľa, schovaného za návrším. Mnohí ho míňajú: Dochádzame spolu s Erikom a po asfalte prenasledujeme Randýsa, tiež iba preletel okolo. Našťastie prišiel na omyl a ukazujeme mu cestu. Krásna, no namáhavá etapa dala zabrať.

Po asfalte doletíme za svetla do Zagory, do hlineného kempu. Parkujeme pod pomarančovníkmi s plodmi, ale zase začína kosa. Ešte ideme do mesta na benzín a potom do Garage Iriki. Wapkujeme zasraté motorky a vo vedľajšom kráme nakupujeme serepetičky babám domov.

Sprievodné auto dorazí za tmy, začíname horúčkovito jesť a piť a opravovať. V prachových dunách mi ušiel predok do boku a motorku oprelo na ľavé riadítko do piesku. To stačilo na zrušenie prepínača svetiel. Našťastie Matys preletuje kontakty na nepotrebný blinkrový spínač a som na presuny za tmy pripravený. Erikovi opäť tečie zadná nádrž, zase ju dávajú dolu a lepia a hrešia, aby zajtra tiekla ďalej.

Rozprava pred polnocou dáva tušiť, že nám ruže na trati nepokvitnú.