Interconti 2017 II.

autor: Haro007, 8. 3. 2017, Diskusia k článku (počet reakcií: 2)

4. etapa: Zagora – Icht

Klasický ranný mráz už neregistrujeme, len nás serie večné obliekanie do presunu a vyzliekanie na štarte. Preto znovu sadáme na osrienené stroje a ideme po dôverne známej ceste smerom na M´hamid. Ešte čapujeme benzín doplna ako to len ide a čakáme na štart.

Zo skúsenosti viem, že 4.a 5. etapa v Maroku bývajú masakrálne. Vzhľadom k faktu značného pritvrdenia obtiažnosti na Intercontinental Rally rátam s tým, že nasledujúce dva dni si „vychutnáme“ do krajnosti. Skutočnosť sa ukázala nakoniec tvrdšia, ako najodvážnejšie prognózy.

Štartujeme na kamenistej pláni, hneď za posledným stúpaním v smere k Erg Chegaga, na dohľad od okrajových častí M´hamidu. Kto to pozná, vie. Hneď od začiatku zdvíham v prilbe obočie, asi aj ostatní. Sústava WP a CP je väčšinou mimo ciest a ich spojnice vedú panenskou púšťou. To by nebol problém v Západnej Sahare, prípadne v Mauretánii, no v južnom Maroku to problém je. Krajine totiž dominuje obrí labyrint riečiska Rheris a občasného jazera Iriki. So všetkým, čo k tomu patrí. Prachové pásové duny s veľmi strmou záveternou stranou, nestabilné korytá so sypkým pieskom a s kolmými brehmi, nepreniknuteľné plochy zasolených sukulentných porastov, hnedé dunové polia a nekonečné feš-feše sú iba časťou nástrah miestnej Sahary. Začína nekonečný boj.

Na začiatok bortivé plochy a tiahle duny, prekonávané krížom na hrebene. To mi našťastie ide. Potom sústava kľukatých korýt, kde je ťažko odhadnúť, či sa povinný CP nachádza v ňom, alebo na brehu. Hľadám zjazdné miesto z brehu na dno a pokračujem po bielo-šedom piesku. Asi kilometer vpredu by mal bod byť. Treba ho prejsť v okruhu maximálne 50 metrov, inak nasleduje penalizácia. Okrem SPOT-u totiž nesieme aj sledovacií telefón a ten vyhodnocuje jazdu vzhľadom k povinným bodom. Tak každý kto môže, poriadne naviguje. Asi 200 metrov pred CP vidím motorkára, jazdiaceho súbežne so mnou, ale o dve poschodia vyššie, po brehu. Delí nás kolmý pieskový zráz. Dno mierne zatáča a kolega hore vyhráva. CP je tesne za hranou koryta tak, že ho dole nezachytím. Takže návrat späť, skákanie po dierach a odpípnutie. A šup do hustého, zaprášeného porastu. Točím do nemoty motorku okolo nohy, predieram sa vpred v ústrety inému CP. Mám ho, na tri krát nachádzam zjazdný priechod cez dunové pole a konečne „cesta“.

Na tieto vyjazdené koľaje nezabudnem. Doteraz etapa vyhovovala endurám, odteraz ľahkým endurám. Niekoľko desiatok kilometrov vyjazdených dier, plných feš-fešu. Ak som doteraz občas hodil trojku, tak tu iba dvojku. Púšť mi za každú cenu chce vytrhnúť motorku z rúk, ja to naopak nechcem dopustiť. Večný boj stojí veľa síl. Konečne, v krajnej rezignácii, sa šedivá krajina rozostupuje a na nekonečnom dne jazera  stretnem koho iného, ako Erika.

Vďačne ťaháme za plyn, prekonávame sústavy jarkov v rýchlosti. Tieto momenty sú o podvozku a o práci s plynom. Po hodine vidíme vojenské stanovisko a cieľ prvej časti. Nenávidíme staviteľa tratí.

Presun začína prekonaním slanej riečky a po mnoho kilometrov vedie po cestáchs bielym prachom. Nutné rozstupy narastajú na niekoľko sto metrov, toľko prachu zostáva v nehybnom vzduchu. Po ceste natrafíme na asistenciu Wings a poriadne si naplníme žalúdky.

Dosť dlhý presun vášne upokojí a odpaľujeme do druhej časovky, dlhej iba 80 kilometrov. V tejto časti púšte sú vypaľováky vzácnosťou, no Jirko nejako objavil údolie s rýchlymi pistami a konečne vidno trasu hodnú pretekania. Cesta vedie po hrubom čiernom piesku, pravidelne prerušovaného kamennými korytami. Znovu musíme držať rozstupy pre prach stojaci v bezvetrí. Napriek tomu zvládame trasu za hodinu a končíme priamo v bivaku v Ichte.

Hlinený kemp, patriaci Francúzom, poznám z ročníka 2013. Okamžite letím do spŕch, potom iba žeriem, pijem, pomáham mechanikom, žeriem, pijem, mudrujem mechanikom, žeriem… Marda mení zadnú pneumatiku, mius nechávame pôvodný. Čínsky testovací kus je evidentne lepší ako origo Michelin, fakt. Erik konečne teplovzdučkou a príslušným plastom zatavil dieru v zadnej nádrži a benzín mu nechčije masívne von.

Po nočnej rozprave vieme, že zajtrajšok bude podstatne horší. Mali pravdu, doprdele.

5. etapa: Icht – Smara

Absolventi ktoréhokoľvek z ročníkov Intercontinentalu neznášajú 5. etapu a jej bivak v Smare. Dôvody sú jasné: nekonečná časovka, šialený podklad, ťažká navigácia a hry prírody. V bivaku večný studený vietor, žiadne sociálky a vyčerpanie.

Štart do takmer 500 kilometrovej rýchlostky je na rovnakom mieste každý rok. Tak približne viem, čo nás čaká. Najprv dosť rýchle cesty. Nasleduje sústava jazier a plytkých kaňonov, dávam bacha na prípadné blato. Potom nenápadný priechod v hlinenom útese doprava a sústava kamenných výjazdov a zjazdov. Prichádza bonus etapy: navigácia, kde sú body na planine aj v kaňone. Postupujem vpred s jedným zo Španielov a musíme nájsť cestu dolu. Schádzame asi 80 – 100 výškových metrov dolu skalnou stenou po strašných šutroch. Zázrakom nepadám a letíme po hlinených cestách. No iba nakrátko. Prichádza nenávidený úsek, zložený s kameňov, veľkých kameňov a z korýt z kameňov.

Šutre, kamene, skaly, kameniská, šutríky, okruhliaky… Motorky a podvozky doslova plačú, neustála dvojka, zle sa sedí aj stojí. Jarky, jarčeky a korytá sú v rozmedzí 100 metrov až kilometer, sú ich desiatky, stovky… Po krátkej rýchlostnej vsuvke prichádzame po výživnom zjazde k jazeru, teraz s vodou a obiehame ho vpravo. Svah je komplet rozrytý prívalmi vody, tak trial pokračuje. Až neskôr cesty zrýchlia, prejdeme dedinou a ďalej v púšti čaká tankovačka. 10 minút stačí akurát na doliatie benzínu, zjedenie tyčinky a rýchlu kontrolu motorky.

Terény sú stále o kameňoch, občas ideme krížom po pláňach so šutrami. Križujeme krásne riečisko s hlbokým pieskom pomiešaným s kameňmi. Predbieha ma ktosi na ľahkom endure. Kde sa ja borím po šusplech, on preletí po povrchu. A znovu natriasanie, okorenené voľnou navigáciou mimo ciest. Po čase spozorniem, pamäť dokáže vytiahnuť v prípade nebezpečenstva obrazy z minulosti. Pribrzdím na poslednú chvíľu a zhopsám po krutom zjazde dolu na slané jazero. Je zjazdný iba smerom nadol, hore to nedá ani quad 4×4. Na hrane jazera stoja vojaci, vypýtajú fiš a pokračujem. Chvíľa motaníc v nestabilnom štrkopiesku v kríkoch a konečne biela, oslepujúca rovná  plocha, typický úsek pred Smarou. Rozbehnem motorku, rýchlosť spôsobuje po predošlých terénoch úľavu a slasť. Nie nadlho.

Štyri roky nazad som v jeho strede postál, lebo bolo nutné prepnúť benzín z predných nádrží na zadné a zanášalo mi palivový filter. Nastal čas na reparát. Rozgúľam 450-ku na 140 s tým, že vyskúšam maximálku. Juchúúú, to bude! Nebude.

V strede žiariacej, slanej beloby vidím tmavý bod. Bod poskakuje a máva. Lukáš Kočajnar zrušil na Rally Replice prevodovku, potrebuje odtiahnuť po cestu. Odmotávam modrú gurtňu, po zaviazaní o stúpačky napredujeme 70-kou po krásnej, rovnej ploche. Obiehajú nás rôzne posádky a stroje. Na náprotivnom brehu dokonca zvládame bez pádu dosť ošemetný výjazd a po pár kilometroch križujeme asfaltku. Kamoš odväzuje ťahadlo, ktoré mi dodnes nevrátil. Počkal na technickú podporu, v noci vymenili motor a Lukáš nakoniec rally dokončil.

GPS ma po prekročení cesty vedie krížom cez púšť. V 2013-tom sme jazdili viacej vľavo, v kamenných mega kaňonoch. Čaká niečo podobné aj teraz na zvyšných 40 – 50 kilometroch? Veru nie. Odteraz body v púšti nespája nič, okrem čiary v navigácii. Krajinu tvoria nízke, čierne kamenné pahorky bez ciest a údolia komplet poničené prívalmi vody. Čierna, depresívna krajina. Všetci blúdia, absolvujú výjazdy a zjazdy na hranici možností, v údoliach hľadajú neexistujúce cesty, ale pobiede pokračujú. Až po posledné údolie.

Tam najprv nájdeme posledný CP a zmätene pozeráme na niečo, čo bolo zrejme úrodnou, prípadne rovnou plochou. Kam oko dosiahne, všade je neprejazdné dno, rozryté vodou na sústavu ukrutných hlinených jarkov, s blatom na dne. Krížom niekoľko kilometrov. Dávam jeden pokus, druhý, tretí. Neveril som doteraz, že toto zvládnem, no vždy po pár sto metroch otáčam späť. Po neúspechu skúšam poslednú z možností – pozdĺž vpravo alebo vľavo. Som ľavák, tak idem. Po divokej jazde končím bezvýchodiskovo pri hlinenej chatrči. Natiahnutý samopal namierený z dvoch metrov je dostatočný argument na otočku. Otrhaní vojačikovia ešte niečo chcú, no miznem na dvojke po desivých šutroch v oblaku prachu. Čakám guľku do chrbta, ale Alah má dnes iné plány. V zapadajúcom slnku idem späť 10 kilometrov, potom kúsok doprava a nachádzam vyjazdené koľaje. Jednotku mám hodenú nasledujúcu pol hodinu, žmúrim oproti slnku nad obzorom. Ešte jedno blúdenie, stretnutie s Harrym a Davidom a zopár pahorkov. V okamihu zapadnutia oranžového kotúča za zenit doletím do cieľa. Meliem z posledného.

O necelú hodinu si užívam vietor, smrad a zimu bivaku pri Smare. Väčšina posádok ešte brázdi púšť. Horšie pôsobí novina o Erikovi. Chlapec mal vážnu haváriu a ťažko zraneného ho prepravujú do Tan Tanu, neskôr do Agadiru. Sakra, pretekárov vždy zamrazí po takejto správe. No o tom neskôr.

11 hodín na motorke dalo zabrať, serú ma 2 stratené hodiny v zničenom údolí. A vôbec, túto časť, teda skôr jej účel, nik z pretekárov doteraz nepochopil. Kopírovanie formátu európskych rally v Afrike je holý nezmysel. Nikomu to nepomohlo, nikomu sa to nepáčilo, ale mnohých to ohrozilo. Úsek od asfaltky do cieľa považujem za vážny omyl rally. Pri zdravotnom zabezpečení bez vrtuľníku dosť nebezpečenstvo. Okrem toho nerád vidím nabitú zbraň, otočenú do môjho ksichtu, držanú nervóznym hnedým zasranom.

V noci v rozprave padajú informácie o zajtrajšej 700 kilometrovej etape. Neviem, či mám plakať, alebo sa smiať. Nezlomný Marda prezuje predný plášť a mius, môžem špinavý zaľahnúť. Nálada je na nule, no silíme sa jesť a piť, nech vládzeme.

6. etapa: Smara – Dhakla

Je zázračné, ako sa dokáže trénovaný organizmus vysporiadať s únavou. Stačí dostatok živín a tekutín, niekoľko hodím spánku v nepohodlí a zresetovaná hlava. Ráno ani nefrfleme, dokonca teplota padla iba k nule a nemrzne, takže vlastne paráda. Krátky presun na svitaní zvládame za štvrť hodiny. Pred nami je malý horizont a za ním veľká neznáma. Aká bude dnešná etapa po predošlých rozbíjačkách? Sme hlboko na území Západnej Sahary, čo môže znamenať čokoľvek. Piesok, pláne, kaňony aj kamene.

Nebývam pred štartom nervózny a dnes ho sprevádzajú, napodiv, dobré pocity. Tuším, či skôr dúfam, že mi etapa sadne. Spočiatku vedú po zvlnenej krajine vyjazdené koľaje v pomerne rýchlom prevedení. Akurát v miestach horizontov sú zásadne kamene. Ale po zopár pozretiach ich viac menej skáčeme do neznáma. Veď kto by stále uberal. Postupne sa krajina vyrovnáva a môžeme pridávať. Na obzore číha čudná, tmavá stena, rýchlo sa premeniaca na múr hmly. Nasledujúcich 50 kilometrov musím niekedy prdkať 50-kou, lebo vidno iba kúsok dopredu a rosia sa okuliare.

Po vyjasnení radostne pridávam na krásnych pláňach. Navigácia  nás vodí niekedy po vyjazdených koľajach, ale väčšinou panenskou púšťou. Napriek tomu jazdíme rýchlo. Letím maximálne 130, nech šetrím motor na Mauretániu. Tento typ tratí mi sedí, predbieham súperov a 200 km do tankovačky ubehlo ako nič.

Po doplnení paliva nádherné prejazdy zvlnenej púšte pokračujú. Kontrolujem si dvoch Španielov na obzore, inak ma nič netrápi. Asi 100 km po tankovačke na miernom stúpaní idem po „ceste“, esovito mieriacej hore. Je výhodná, okolo rastú vysoké trsy ťavej trávy. Za zákrutou čakajú šutre, veľké ako krava. Klasická reakcia je pridať plyn a preletieť po nich. Triafam dorazy, motorku vyhodí hore, mňa zo sedla. Dopadáme spoločne na kolesá, preto pod plynom pokračujem. Skáčem malý horizont, tak ako  v tomto ročníku stovky. Ešte počas letu zbadám krížom cez celú šírku cesty dva vysoké spalné prahy. S roztočenou trojkou sa iba dotknem kolesami povrchu a už tvrdo narážam do prekážky. Nebola najmenšia šanca, aby skaly podvozok pobral. Len mi stihlo prebehnúť hlavou, že je zle. Motorku vymrštilo vľavo, mňa vpravo. Silný kopanec od sedačky mi zdevastoval zadok stehna a riadítka zlomili  a vykĺbili palec na ľavej ruke a dokurvili zápästie. Letím v salte a dopadám na hlavu a potom na chrbát. Ako inak, na skaly. To ma dorazilo.

Neviem vstať, stále padám, vidím dvojmo, ale dokážem hýbať všetkými časťami tela. Náhoda chcela, že križujeme trať s českou posádkou na aute. Nebyť ich pomoci, motorku nezdvihnem. Sadám na moto, pokiaľ účinkuje adrenalín. Chalani idú chvíľu súbežne, potom ich posielam dopredu. S jednou rukou, občas s pomocou ľavačky, sa motám opatrne dopredu. Posledných 100 kilometrov nebudem opisovať, trvali mi vyše dve hodiny. Použijem jediné slovo: očistec. V cieli mi bandážujú ruku a utierajú krv z rozbitej tváre. Adrenalín opadá a ja viem, že Intercontinental Rally 2017 pre mňa skončila.

Ach jaj, ako som sa tešil na piesky Mauretánie. V tomto roku neuvidím jej krásne duny a kaňony, ani bivaky v divokej púšti. Zbohom, natriasajúce sa zadky černošiek, tancujúcich pri reggae v Senegale, nič z toho mi nebude dopriate. Ach jáááááj!!! Som rozbitý ako cigánske hračky a pomôže iba špitál v Európe.

Ešte smiešnych 300km do bivaku v Dhakle a začína iná kapitola.

Zachráňte Hara

Večer čakáme na nákladiak, zimnica zo zranení mnou mocne lomcuje. Lež som pri zmysloch, balím jednou rukou do batôžku a bundy zopár nevyhnutností, hlavne doklady a peniaze. Na vrátnici objednávam taxík do mesta. Ráno, v značne zúboženom stave, mávam zdravou rukou odchádzajúcim kamošom smerom na hraničný priechod medzi Marokom a Mauretániou. Ako im len závidím!

Taxikár mešká smiešnych 20 minút, v Afrike super. Vezieme sa zopár kilometrov na miestne letisko. Ozbrojenci ma vypoklonkujú, tak trávim deň v Dhakle. Na nasledujúci deň ale predsa len odletím smer Casablanca, potom Miláno, Budapešť. Tam konečne nasadám do auta a švagor ma vezie domov. Tri dni po úraze som na traumatológii v Nitre. O pár dní mi v špitáli vrátia palec približne tam, kde ho bežný človek má mať. Pridajú zopár kovových drôtov a skrutiek, nech odlomené kosti držia na správnom mieste. Presne 7 dní po operácii som v posilovni. Síce s červeno-čiernou riťou, modrým chrbtom, s chrastami na tvári a s lodžgajúcou podliatinou na riti, ale spokojný. Veď žijem, rany sa zahoja, motorku opravím. A keď opadnú vášne doma, zase niekam vyrazím. Plány sú, stačí odhodlanie a peniaze. Len to neprezraďte mojej žene!

Epilóg

Deň po návrate doma napadal sneh. Odpratávam jednou rukou celý dvor, potom sekám drevo do kozuba. Takmer prišiel pri robote o chvost pes a ja o nohu. Sekera v pravačke nie je moja doména. Dokonca nejako čudne dokážem držať v ruke myš, takže môžem robiť na počítači. Domlátené telo postupne odpúcha a ukazuje ďalšia a ďalšie zranenia. Nevadí, už nevidím dvojmo, iba trochu rozmazane. A to mi manželka tvrdila, že nemám mozog. Nebudem sa hádať, ale minimálne centrum zraku tam bude.

Najhoršie dopadla prdel, hojenie potrvá dlhšie. Ako ubúda telesných problémov, tak postupne jasnejšie analyzujem odpretekaný týždeň. Klady, zápory, prípravu aj techniku. K tomu zabezpečenie a kalkulovanú mieru rizika. Lebo ja som unikol z Afriky sám, ale Erika dostali z Agadiru domov až v čase po mojej operácii. K tomu sa vrátim v špeciálnom článku, chalan prežil o fúz.

Tím fungoval amtérsko profesionálne. Matys s Mardom sa prekonávali. Nik do nikoho nerýpal. Harry poctivo obhospodaroval všetky GPS po rozpravách a nahrával mapy. David okrem pretekania plnil naše žalúdky. Jeho hovädzie líčka, bravčové predné a morčacie prsia, všetko domácky konzervované, dopĺňali energiu najlepším možným spôsobom: kurevsky nám chutili. Černoch s Černoškom držali tím pod palcom, hoci vodcovstvo odmietali. Škoda Erika, chlapec rýchlo jazdil, ale formát pretekov tohto typu mu zrejme nesedí. Všetko dopĺňali veselé tekutiny. Tie penivé a čapované z Čiech, naopak tie silné, domáce a ovocné zo Slovenska. Dokonalá federácia.

Ešte odpoviem na množstvo nevyslovených otázok. Čítam ich v očiach rodiny, kamarátov a mnohých ostatných. Napriek opätovnému nezdaru neľutujem. Zodpovedná príprava a posadnutosť športom mi nedovolia inak, ako pretekať. Najradšej v Afrike. Hotovo.

Text: Haro, foto: Michal Útly, Intercontinental Rally, Černoch, Haro