ICR 2015 – príbehy IV.
autor: Haro007, 4. 8. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 3)
Džama
V kempe na brehu Ružového jazera je všetko po starom. Rovnaká reštika, tie isté sociálky, rozdrvené mušle ako podklad po celej ploche. Aj teplo zostalo také africké, všadeprítomné. Zmenilo sa jazero samotné. Po dlho trvajúcom suchu ustúpilo ďaleko od bežných brehov a pripomína skôr mláku. Jeho špinavo ružovkastá farba je teraz iba špinavo špinavá. Aj bežne vysoká koncentrácia soli má nenormálne parametre.
Stany rozkladáme približne v strede kempu. Aby nás neotravovali predavači. Ono kemp funguje ako kedysi Tuzex za socíku u nás. Všetci chcú dnu, ale málokto skutočne môže. Najlepšie miesta pri vysokom murovanom plote obsadili iné tímy, no ten je iba z jednej strany a za reštikou. Ostatné ploty sú skôr symbolické. Ale rešpekt miestnych černochov pred dvomi usušenými majiteľkami, starými Belgičankami či odkiaľ vlastne sú, je obrovský. Nik neprekročí otvorenú bránu ani neprejde meter vysokým plotom z konárov do vnútra kempu.
A v noci, tak to neskúsi nikto určite. Uniformovaní strážcovia budia strach. Majú tak po dva metre, jeden černoch a jeden mulat. Okrem paralyzérov a elektrických obuškov vodia pri sebe dobermana a rotvajlera. Psov a duchov sa černosi boja najviac zo všetkého na svete. Ako naši Cigáni. Preto iba spoza plotu tí najodvážnejší skúšajú čosi predať. Stále vyhukujú „mesiééé“ hlboko posadenými bluesovými hlasmi. Vidieť iba biele zuby, ksichty im dokonale splývajú s temnotou. Kemp je samozrejme osvetlený, takže oni vidia nás a nie my ich. Ale stačí urobiť pár krokov k oploteniu a stohlasný chorál vzdychne „mesié“, vizuálne zosilnený rovnakým počtom chrupov v tme.
Je noc pred poslednou etapu, merajúcou 15 kilometrov po pláži. Vládne zvláštna atmosféra. Všetci sa tešíme, že sme živí prišli až sem. Ale ešte nám to poriadne nedošlo, tak chodíme bezprizorne a rozprávame potichu. Iba postupne, s pribúdajúcim alkoholom, začne vrava silnieť. Prežité dobrodružstvá vzbudzujú rešpekt nás samých. Je nám čudne. Napriek únave nastupuje smútok. Onedlho opäť začne blázninec v práci, doma, všade okolo. Výhybka v hlave nejde prehodiť tak, ako po krátkej dovolenke. Sahara, Sibír, Himaláje a iné akumulátory energie a pokoja nechajú podpis na každej vnímavej duši. Možno aj na nevnímavej.
Ako noc postupuje, nálada stúpa a podgurážení pretekári chodia šťať, kde ich napadne. Nakoniec aj k nízkemu plotu. Od plotu počuť šum a poznámky vo francúzštine. Zrejme belošský rozmer prirodzení, usušených po dvoch týždňoch na Sahare a rozklepaných po 6.000 km o sedačky vzbudzuje úsmev. Onedlho idem odliať aj ja. Veselo polievam mušle, keď sa z tmy ozve lámano anglicky ženský hlas. „Mesié, za 5 Euro ti dám všetko!“ „A nemáš AIDS?“ – pýtam sa biely zubov len tak zo srandy. „Nie, to iba tie svine, čo v kempe umývajú hajzle!“ – odpovedá svietiaci chrup vážne. Sakra, tu niečo nesedí. Baby spoza plotu jednoznačne nedržia bežné ceny. A spomeniem si na neskoré popoludnie, tesne po našom príchode.
Poobede komunikatívny Dano ihneď nadviazal kontakt so všetkými černoškami, slúžiacimi s pozícii hajzel báb v kempe. Je to terno, umývať kadibúdky a sprchy v zariadení pre belochov. Černošky sú evidentne miestna honorácia, aj sa tak nosia. Najprv uloví čiernu gazelu pri reštike s menom Džama. Pokiaľ donesú prvý obed a tretie pivo, pokúša sa kúpiť šatku so striebornými nitkami, ktorú ponúka. Za smiešnych 150 Evri. Rovnaké predávajú Vietnamci na nitrianskej tržnici za 3. Maťo tlačí na cenu, zjednáva a sranduje. Černoška sa vyhanbieva a zrejme by sa červenala, ale to vzhľadom k farbe pleti nedokáže. Nakoniec skončia pri cifre 10 Evri. Vieme, že by zjednal aj na 5, ale aj černoškovia musia z čohosi žiť. Nakoniec u nej nakupujú aj ďalší členovia tímu a baba je šťastná.
A tak Dano pokračuje v odhaľovaní podstaty islamu v Senegale. Postupne sa dozvedáme, že musí na slovo poslúchať manžela a že živí jeho a dve deti. A že mu je, SAMOZREJME, verná. Tak ako kážu mravy. Z očí je hľadí niečo iné, len nie toto. Nakoniec privolí, že by sa zmilovala a dovolila sa dať ošahať a teda nech si s ňou rovno robíme čo chceme. A cerí zuby v širokom úsmeve. Cena začne znovu pri 150 Evri a skončí pri 10 za komplet služby. A dôverná rada, podopretá nenápadným ukazovaním prstom k tomu ozrejmuje, ktoré ostatné kolegyne sú bohapusté kurvy a majú AIDS.
To Dano neváha a za hodinu obehne všetky ostatné strážkyne poriadku na sociálkach. S rovnaký priebehom rozhovoru a s totožnými cenami, vrátane čiernych ukazovákov, nenápadne nemilosrdne zapichnutých do ostatných kňažiek lásky. Nuž čo, chápeme že radosť zo života a sexualita sú silnejšie, ako oficiálne náboženstvo.
A teraz v noci chápem, prečo prišla spoza plotu ponuka za 5 Euro. Lebo neprišla z vnútra kempu. Tak ako na celom svete, aj tu funguje kastovníctvo. Jedno či biely alebo čierny, boháč alebo kurva. Každý sa cíti byť na nejakej úrovni a dáva príslušnosť najavo. Tak tak.
Koza
Po poslednej etape vypadnem na chvíľu na motorke a vozím sa po pláži a po okolí. Taká smutno radostná rozlúčka s pretekom a s pieskom. V kempe už väčšina jazdcov stihla hygienu, niečo popiť a rozbehnúť uvoľnené atmosféru.
Hajzel baby vrtia zadkami viacej ako včera, pretože dnes cítia silnú príležitosť. Veď opitý beloch, určite bohatý, môže podľahnúť čaru niektorej z nich a zobrať ju do raja s menom Európa. Pretože tam sa tlačia peniaze, kto nechce nepracuje a núdzu netrie. A v každom dome je vodovod!!!
Pekne stavané čierne mladice sú upravené ako manekýnky. Na čiernej koži mejkap moc nevidieť, vidieť sú však šaty a účesy. Ach, tie účesy! Senegalské brčiny sú nepoddajné, čierne a rastú ako guľa okolo hlavy. Úplne rovnomerne. Ak by sa tu niekto roky nestrihal, zrejme by nosil na hlave čierny glóbus aspoň meter veľký.
Pretože nemajú peniaze ako Majkl Džekson, musia ostať čierne. No presviedčajú nás, že za nehorázne lóve dostať kúpiť špeciálny krém. Po aplikovaní černoch zbledne a má na celý život vyhrané. V rámci možností ženy riešia teda aspoň vlasy. Nejdú prefarbiť na blond, ale tak trochu na hnedo, prípadne takmer na červeno. Pred dvomi rokmi na pláži po skončení preteku domorodkyne hromadne obchytávali vlasy dvoch z českých usporiadateliek. Jedna mala blond a druhá ružovú farbu. Černošky išlo poraziť z tejto nespravodlivosti.
Preto vidíme na hlavách neuveriteľné kreácie s kilami laku. Najväčšie šamanky dokázali nepoddajné struny dočasne vyžehliť, tie chodia ako pávice a určite by stáli aj 15 Evro na noc. Si myslím.
Jedna z nich stráži hajzlík blízko nášho tábora v kempe. Teda dva hajzlíky s dvomi sprchami v malej, štvorcovej budove. Furt ich umýva, kontroluje papier a pýta sa, či sme spokojní. A tak koketne sa ošíva. Veď my vieme prečo.
Nakoniec príde túžba po očiste aj na mňa. Sprcha z našej strany je obsadená, tak v nastávajúcom šere idem to tej zadnej. Tam pri strome stojí uviazaná čierno biela koza. Koza – mulatka. Občas smutne zamečí a obhrýza akáciu s oceľovými tŕňmi. Miestne kozy a kravy sa pasú najčastejšie na smetiskách a požierajú igelit a mikrotén. Zrejme im z vemena vypadne večer mlieko rovno v Tetrapaku. Možno práškové, kto vie.
Vojdem dnu, mydlím sa a spievam „v dolinááách“. Koza vonku spustí mémémémééééé!!! Kontrujem repertoárom od Kuka a Slížov. Koza chvíľu počúva a potom začne me-me-me-me-mééééééééé! Pritvrdím a počas utierania dám Bižuteriéra po rusky. To koza hojdá vemenom do rytmu a mečí ako zbesilá. Vyjdem spokojne zo sprchy, obídem domček a niečo mi nesedí. Ticho!
Všetci upierajú na mňa čudné pohľady, pochlipkávajú halucinogény a tí odvážnejší sa pochechtávajú. Nakoniec Venca nevydrží a zareve, aby všetci počuli:
„Proč ta koza tak mečela??? To jsi nemohl vydržet až do tmy, zoofile?“ Rehocú sa aj Rakúšania, hoci rozumeli iba posledné slovo. „A byla aspoň spokojená? A je hezká???“
„Pome sa opýtať kua a pozreť!“ – odpovedám. Zájdeme asi desiati za roh. Lenže každá koza vypadá, ako by sa usmievala. Aj keby jej vemeno rezali. Pozrie smerom ku mne pomlčkovými očami a nežne hlesne „meee“. To sa musí smiať aj ja. Neviem, čo by manželka povedala na černošku, privezenú z Afriky. A na kozu už vôbec nie. Tak nechám černošku s kozou loviť iných zazobaných koreňov a idem sa s chlapmi opiť. V hlave mi lietajú chaoticky písmenká, usporadúvajúce sa postupne do viet a príbehov. A tak vám ich postupne píšem. Len ich z tej hlavy vyťahujem. A verte mi, nič nebolo treba vymýšľať, lebo všetko sa udialo naozaj. Mééééé!
Text. Haro, foto: Michal Útly, Maťo Benko, Haro
