Dobrodružstvo v Afrike – Intercontinental Rally 2013
autor: Haro007, 20. 3. 2013, Diskusia k článku (počet reakcií: 1)
Hoci je Advriders.sk výsostne motorkáska stránka, urobím výnimku. Peťo Mišún je výnimočný cestovateľ, dobrodruh, podporovateľ africkej školy… A celá jeho rodina, dokonca medzi dcérami prebiehajú „boje“ o miesto v zostave v Nissane Patrol. Nezištná pomoc motorkárom a autám na IKR 2013 priniesla rodinnej posádke zaslúženú cenu Fair Play v aktuálnom ročníku. Takto to videla hlava rodiny:
Milí naši priatelia,
dovoľte, aby sme sa s Vami podelili so zážitkami zo súťaže Intercontinental Rally 2013 a spoznávaní dvoch afrických štátov Mauritániu a Senegal.
Dňa 25.1.2013 sa to všetko začalo. Po nekonečne dlhých týždňoch príprav sa púšťame do nového dobrodružstva. Prvé dva týždne je to Intercontinental Rally 2013, ktorú sme absolvovali ako nováčikovia v kategórii autá – adventure. Náš team PB JOKER – posádka: Peter, Anička a Petra, auto Nissan Patrol „Karel“.
Prvé dni sme sa tvárili ako „turisti“, ale ako náhle nás pohltila atmosféra závodu, rozhodli sme sa absolvovať namiesto adventure trasy skutočnú race trasu pre závodníkov.
Závod mal štart v Almérii (Španielsko), pokračoval cez Maroko: Taourit, Mezrouga, Mhamid, Západnú Saharu: Icht, Smara Boujdour, Dakhla, Mauritániu: Bon Lanuar, Akjout, Nouakchott a Senegal: Saint Louis, Dakar – Lac Rosse, kde bol finiš.
Náš Patrol „šlapal“ ako hodinky – spolu so svojou posádkou. Niekedy sa pritrafila malá oprava, ako napríklad zváranie železnej konštrukcie postele, ktorá to pri otrasoch v teréne nezvládla; zváranie držiakov na tlmiče, ktoré tiež veľmi statočne odolávali nehostinnej krajine; výmena pretrhnutej železnej brzdovej hadičky; vyhodenie predratého remeňa na klíme, čím až do konca expedície trpíme, pretože pri otvorených oknách sa prach dostával všade; výmena pretrhnutých remeňov na alternátore v čase, keď nám more olizovalo kolesá a príliv sa neúprosne blížil. S opravami si naša posádka vždy hravo poradila.
Závodná trať mala veľa podôb. V úzkych uličkách miest preplnených miestnym obyvateľstvom, stánkami s ovocím a zeleninou, trhoviskami, kde sa obchodovalo so všetkým možným aj nemožným a skupinkami strakatých kôz sme museli dávať veľký pozor, aby sme niekoho neprešli. Cesta, miestami aj asfaltová, väčšinou skončila a vystriedali ju prašné cesty, na ktorých sme občas narazili na vyschnuté korytá riek = wádí. Prašný terén zas striedal kamenistý. Miestami sme sa brodili v koryte rieky, inokedy si kamením dorábali cestu. A samozrejme: aká by to bola Afrika bez piesku? Na dlhých pláňach, zarastených suchou trávou a stromami, sme jazdili slalom. V diaľke sme obdivovali malé dedinky s hlinenými domami a slamenými alebo plechovými strechami, na ktorých sa občas objavil zhrdzavený satelit alebo solárny panel. Inde prachu a vetru odolávali stany. Piesok pozdĺž pobrežia Atlantiku sa nám nepríjemne lepil na kolesá. Boli chvíle, keď sme „nechtiac“ navštívili miestny cintorín alebo smetisko, ktoré bolo takmer všade.
Trať sme každodenne zdolávali s priateľmi Tomášom a Zdenkom na Toyote a so Zdenkom a jeho troma dievčatami tiež na Toyote Hilux s dvoma strešnými stanmi na streche. Občas nás dobehol team Fenek 1 a Fenek 2, dvaja páni v najlepších rokoch a traja mladíci, jazdiaci na Toyote a Landrovere. Väčšinou nemohli pochopiť, prečo sme v cieli skôr ako oni, keď každé ráno vyštartovali pred nami.
„Pohodičku „ závodu nám narušil jeden krásny deň v Mauritánii. Čakal nás piesok a malé duny. Vraj ich ľahko zdoláme aj so svojimi štvortonovými expedičnými autami. Lenže počas dňa sa terén menil. Z malých piesočných dún boli väčšie, väčšie, ešte väčšie až za tou najväčšou, ktorá mala asi 20 metrov, sa v lieviku ocitlo na streche auto našich kamarátov Pavla a Sašu, ktorí išli rally závodne a samozrejme chceli vyhrať. Okamžite sme zorganizovali záchrannú akciu: hľadanie pretekárov v dunách. Pri hľadaní nám pomáhal satelitný mobil a GPS súradnice miesta ich nehody. Našťastie sa im nič vážne nestalo, iba „auto je na sračky“, ako to oznámil Pavel. Cesta k nehode bola veľmi náročná, piesok a duny boli všade, stále sme zapadali, vyťahovali výjazdové pásy, ktoré nás nespočetnekrát zachránili. Ku našej záchrannej partii sa pripojil team z Prahy, ktorý mal v dunách potratených motorkárov. Aj ich sme museli najskôr vyhrabať a upozorniť, že na nafúkaných pneumatikách sa po prašnom piesku jazdiť nedá. Nakoniec sme to v noci to vzdali asi 5 km od miesta nehody, pretože piesok a hlboké „lieviky“ za pomoci umelého svetla sa prejsť nedali. O polnoci ku nám prišli Pavel so Sašom, z auta pobrali to najpotrebnejšie vrátane značiek. Boli presvedčení, že sa ku autu nevrátia a závod nedokončia. My sme ale mali iné plány. Ráno sme naštartovali naše dva „záchranné tátoše“: Patrola a Toyotu (Tomáš so Zdenkom) a odišli sme ku prevrátenému autu. Po celodennej vyčerpávajúcej oprave na slnku so 40 stupňami v ovzduší sa nám podarilo obrátiť auto na kolesá, vyrovnali sme strechu, vyčistili motor, doplnili kvapaliny do prevodovky a motora, vodu do chladiča, naftu do nádrže a po tme auto opustilo nútené parkovisko, pripravené postaviť sa opäť na štart, aj keď trošku pokrivené a bez predného skla. Na ďalší deň sme sa už všetky 3 autá ponáhľali von z dún a „valili“ do Senegalu. Bez zastávky sme ťahali celý deň až do večera, aby sme stihli večerný breafing v Zebrabare – kempe. Na druhý deň naši pretekári štartovali ďalšiu etapu – ich cieľom už nebolo vyhrať, keďže získali veľa trestným minút, ale dostať sa v zdraví a bez ďalších komplikácií do cieľa.
Týmto však naše dobrodružstvo a záchranné akcie neskončili. O dva dni to znovu „hodili na búdku“ v Senegale za dedinou, kde bola jediná jama, z ktorej miestni vyhrabali hlinu na tehly. Celý deň sa niesol v znamení hlášky: „Cúvni a otoč to!“, ktorú vyslovil Pavel ako navigátor a Saša ako vodič ho doslova a do písmena poslúchol. Tentokrát otočenie a oprava auta trvali asi 1 hodinu a zišli sa pri nej deti aj dospelí zo všetkých okolitých dedín.
Do konca rally sa už nič akčné neudialo, pretekári na rozbitom aute skončili na krásnom 6. mieste a my sme si odniesli cenu Fair play, ktorú nám organizátor udelil za pomoc. Poslednou etapou okolo Lac Rosse – Ružového jazera pri Dakare a jazdou po pláži Atlantického oceána sme sa rozlúčili s Intercontinental Rally 2013 a so všetkými účastníkmi, priateľmi a súpermi, s ktorými sme boli ako jedna veľká rodina.
Naše africké dobrodružstvo aj po závode pokračovalo ďalej. Rozhodli sme sa navštíviť niektoré zaujímavé miesta a spoznať nových ľudí. V Senegale to bola malá prírodná rezervácia Banditi Reserve, kde sme obdivovali krokodíly, žirafy, zebry, antilopy a znudený nosorožec na nás pozeral spoza kríka vzdialeného asi 2 metre. Taká väčšia zoo. Ďalším zaujímavým miestom bolo Joal Fadiout s dvoma drevenými mostmi, starými sýpkami na chodúľoch a obchodíkmi s miestnymi výrobkami. Tajuplné kamenné kruhy pri Sine Ngayene slúžili ako pohrebiská. Na tomto mieste ich bolo asi 50. Nemohli sme vynechať ani návštevu najväčšej mešity v Toube.
Mauritánia oproti Senegalu bola o niečo „akčnejšia“. Už len prekonať nekonečné piesočné, prašné, veterné a kamenisté vzdialenosti medzi jednotlivými miestami bolo dosť vyčerpávajúce.
Mali sme v pláne päť ťažkých presunov cez púšť, z ktorých každý mal od 400 do 600 km. Podarilo sa nám nájsť oázu pri hraniciach s Mali – Oualatu. Toto miesto spolu aj s ďalšími, ktoré sme navštívili sú zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Miesto je zaujímavé ornamentmi, ktorými miestne ženičky zdobia svoje príbytky. Ďalším našim cieľom boli mestečká v púšti: Tichit a Tidjikja. V Tidjikja sme sa rozlúčili s Tomášom a Zdenkom, ktorí dovtedy cestovali s nami. Vrátili sa domov skôr ako my. Pred nami bol najťažší úsek nášho cestovania. V dávnych dobách touto cestou chodili len karavany s ťavami. V piesočných dunách sme sa dostali do situácie, kde by sme pre zmenu potrebovali záchranný team my – auto sme v „piesočnom mori“ takmer prevrátili. Vďaka niekoľkoročným skúsenostiam jazdenia v teréne a nekonečnom odhrabávaní piesku spod kolies Peťo nášho „miláčika“ z nebezpečnej situácie dostal a mohli sme pokračovať v cestovaní po Mauritánii. Navštívili sme ešte 5 zaujímavých miest: Chinguetti s úžasnou mešitou a starou knižnicou so 450-ročnými rukopismi Koránu, Ouadane – mesto známe v minulosti trans-saharským obchodom a karavanmi, dnes už len zrúcaniny, Štruktúra Rich – prírodný kruhovitý útvar v saharskej púšti, známy tiež ako Oko Sahary a nakoniec po nekonečnom putovaní popri železnici, kde nás púšť stále nechcela pustiť zo svojho objatia, sme navštívili vrak lode na južnom cípe Cape Blanc.
Po piatich týždňoch putovania sme sa v meste Marrakech (Maroco) pri dobrej večeri rozlúčili s Afrikou a tešili sa na návrat domov.
Prešli sme 18000 km a minuli pritom 3100 l nafty
Sme v poriadku, tešíme sa na ďalšiu expedíciu
Peter, Anička a Petra
