Ako je to možné? II.
autor: Haro007, 22. 12. 2019, Diskusia k článku (počet reakcií: 0)
Poďme sa pozrieť bližšie na podstatu motošportu, prípadne športu ako takého na Slovensku a porovnajme ho so stavom za riekou Moravou. Moderný šport už nie je prejavom radosti, pohybu a zdravia. Stal sa z neho politický, ekonomický a spoločenský nástroj, so všetkými možnými aj nemožnými dôsledkami na jeho prevádzkovateľov. Honba za výsledkom spravila zo športovcov otrokov finančno-lobistickej oligarchie, zaujímajúcu iba vlastný zisk. Trend sa počas posledných dvoch dekád výrazne preniesol aj do amatérskeho zápolenia, ktorého protagonisti úporne kopírujú profíkov a preberajú (často) ako prvé práve negatívne stránky systému.
Napriek tomu budeme vychádzať z nasledovných premís: motošport máme radi, s potešením ho sledujeme a s ešte väčším praktikujeme.
Jazdenie na motorke si vyžaduje vlastniť stroj a disponovať určitou zručnosťou. To na začiatok stačí. Pretekať na motorke je zložitejšie. Treba poriadny stroj, údržbu, tréningy jazdecké aj kondičné, výživu, životosprávu a mnoho premnoho času. A k tomu PENIAZE!!! Čím vyšší level jazdenia a pretekov, tým väčší balík.
Modly vrcholového aj priemerného športu sú závislé na medializácii, tá na sponzoringu, ten na manažmente, ten na spoločenskom nastavení, to na oligarchoch ovládajúcich médiá. Kruh sa uzavrel. Kde ho treba prerušiť a zväčšiť jeho obvod tak, aby motošport na Slovensku neživoril?
Základnými prvkami dobre namazaného súkolia biznisu s menom RALLY sú: jazdec, tím, médiá, manažér a sponzori.
Jazdec ja základom. Niekto ho vychová, investuje do neho a stará sa do určitého veku. Na Slovensku, kde absentuje akákoľvek podpora štátu v ktoromkoľvek športe preberajú túto úlohu výhradne rodičia. Peňazovod štátu je Bohužiaľ napojený na neprehľadnú húštinu rôznych národných športových federácií, rokmi pretransformovaných na rodinné podniky vysávajúce akékoľvek dotácie. Preto si pretekár musí vystačiť sám. Ak sa dostane na určitú úroveň, je potrebné zabezpečiť profi sponzorovanie, najlepšie cez manažérov.
Manažéri v našom motošporte prakticky neexistujú. Jazdci síce majú niekoho (kamoša, člena rodiny…), starajúceho sa o chod agendy, ale v konečnom dôsledku si financie zabezpečujú a strážia sami. Kde je chyba? Ako je možné, že nikto z vyšších sfér nemá záujem o úspešné hviezdy? Nooo, nie je to úplne tak. Manažéri pracujú buď sami a venujú sa jednému – dvom klientom, alebo v firmách, zapodievajúcich sa športovcami ako komoditou na burze. Obe skupiny záujem o našich športovcov majú. Vedia zohnať riadny balík peňazí, z ktorého si odkroja 20%, jazdec dostáva pokyny na ktoré preteky ísť, aké promo absolvovať a s ktorými médiami komunikovať. Lenže pretekár dostávajú ponuku raz za čas. Ak sa nerozhodnú, je nadlho neskoro, občas navždy.
Jazdec nie je iba nositeľom športového výkonu, všetci zúčastnení čakajú spätnú väzbu. V prvom rade portfólio, spracované šikovných grafikom. Potom ochotu komunikovať a posúvať vzťah ďalej. Samozrejme propagovať výrobok alebo činnosť sponzora, prípadne (ak sa týka motorizmu) písať na danú tému recenzie a testy. Odmenou potom nie sú iba peniaze, ale hlavne prešliapaný chodník k vyšším kruhom podnikania, kam sa sami nikdy nedostanú.
Lenže v praxi nič z toho nefunguje. Pretekár si myslí, že manažéri sú darmožráči, okrádajúci klientov. Komunikácia s médiami je rozpačitá, testovanie vždy zamrzne v rovine použitia (pneumatík, dielov, výstroja) bez sofistikovaného hodnotenia. A tak sa „naši“ celý rok trápia s malými darmi, z ktorých po pridaní čiastky od hlavného sponzora horko – ťažko zafinancujú Dakar, prípadne nejakú kratšiu rally.
Médiá sú na Slovensku kapitolou samou o sebe. Preferovanie hokeja a futbalu čoby povinnosť, ostatné športy neexistujú. Zmena je iba počas Tour (Sagan) a svetového pohára FIS (Vlhová). Inak utrum. Sponzori potom logicky lejú peniaze do toho, čo je na obrazovkách a na obrazovkách je to, z čoho sypú chechtáky. Jasné ako facka. Tu je práve miesto na zmenu systému.
Bratia Česi si odjakživa hoveli v menšinových športoch. Tak sa stalo, že majú majstrov sveta vo všetkom, čo si vieme predstaviť. V hádzaní udicou, v lietaní padákom, dokonca aj v onanovaní (fakt naozaj)! K tomu patrí nepreberné množstvo samozvaných a oduševnených vybavovačov, meniacich sa časom na manažérov. To ovplyvňuje médiá a celkové nastavenie spoločnosti. Národ potom ľahšie príma fakt, že šport nekončí pri kopaní do lopty a posúvaním puku. Kryštalickým prípadom posledného úspechu je Oktagon a súboj storočia.
Sponzori majú tiež maslo na hlave. Často ich okrem naozajstného benefitu pre firmu zaujíma viacej postavenie v zmysle moci rozhodovania o osude športovca, bez ohľadu na skutočné potreby. Búchanie do stola dozornej rady neúspešného futbalového klubu prináša silnejšie potešenia, ako skutočný úspech zverenca.
Iný typ donorov, zastupujúcich veľké firmy, tiež nestojí za reč. Maníci poverení spravovaním financií pre šport prelievajú Euríčka do vlastných vrecák a na kontá kamošov. Tak sa dostane z vyčlenenej sumy zlomok tam, kde podľa pôvodného zámeru patrí.
Tím je u nás iba občasne fungujúcim zoskupením dobrovoľníkov, aby mohol pretekár absolvovať dôležité a veľké preteky. Pritom tím má byť v skutočnosti vyjadrením kvalít pretekára, schopnosti manažéra, štedrosti sponzora a objektívnosti médií. No nie je.
Kto je teda vinný? Zrejme MY všetci. Pretekári neprekročia svoj tieň, nespolupracujú so skutočnými manažérmi a myslia si, že stačí vedieť jazdiť. Jednostranne zameraní sponzori počúvajú zaujaté médiá, spoločnosť a štát toto tolerujú, my iba frfleme a fňukáme namiesto konania. Preto budú mať Česi na Dakare 2020 spolu 18 strojov a 31 účastníkov, my úbohé 2 motorky a 3 účastníkov. Máme sa čo učiť. Otázka je, či chceme…
Text: Haro, foto: internet
