Adventure ride – Hellas Rally 2014
autor: Haro007, 27. 5. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 1)
Na Hellas Rally je možnosť účasti v triede Adventure pre odvážnych cestovateľov na ťažkých endurách. Nepretekajú, iba majú možnosť zajazdiť si výživné trasy podľa GPS. Že to stálo zato si prečítate v článku od Vlada Oboňu:
Už asi dva roky trápim svoju mastodontskú GS 1150 v teréne, hlavne z nedostatku času na dlhšie zaujímavé tripy a aj preto, že v mojom okolí už poznám každú asfaltovú aj neasfaltovú cestičku. V teréne mi stačí hodinka a prídem domov parádne zmasakrovaný.
Tento rok mi hrozí, že nebudem mať dosť času na dlhší výlet a tak som sa rozhodol, že ukojím svoju túžbu po zážitkoch koncentrovane: krátko ale intenzívne.
Na nejakom moto serveri som zahliadol, že Majo z Touratechu ponúka prevoz motoriek na Grécku Hellas Rallye s vybavením ubytovania a miestnou podporou spolu s organizátorom Hellas Rally Raid. Nikdy ma tieto organizované záležitosti nelákali, ale prečo aspoň raz neskúsiť, hlavne keď človeka tlačí čas?
Takže zbaliť cajch a moto odviezť Majovi, letenku mi vybavil Maťo –ďalší z účastníkov. To som ešte nevedel, čo mi osud dohodil za parťáka . Viedeň – 4pivá + nákup 3 l Chivas regal + 1 L vodka Beluga, Atény, ďalšie 4pivá + pri 2,5 hodinovej ceste do miesta konania Nafpaktosu sme popravili jedného Chivasa, následkom čoho jedna tráviaca sústava zmenila obvyklý smer pohybu jedla a nápojov.
Ráno nasledovali administratívne prebierky, čakanie papiere a čakanie a papiere …
Z technických prebierok sme sa vykrútili, aj tak by sme asi neprešli, lebo na našich strojoch chýbali reťaze, z bokov vypadávali valce a hmotnosť bola vyššia ako hmotnosť áut, ktoré sa prebierok zúčastňovali.
Musím žiaľ podotknúť, že vďaka zaradeniu do kategórie Adventure ride, sme sa dostali na okraj záujmu usporiadateľov a trasy sme dostávali dosť neskoro – takmer na obed, čo spolu s priechodnosťou našich strojov, skúsenosťami a kondičkou spôsobilo, že sa nám podarilo celú absolvovať iba prvú etapu Ostatné sme bohužiaľ skracovali podľa potrieb. Všetci sme mali predpísané GPS-ká a aj napriek tomu organizátori nedokázali do všetkých nahrať trasy – museli sme si ich medzi sebou poprehrávať – ďalšie zdržanie. Naša kategória mala označenie M – všetci sme sa zhodli, že je to od slova motáci, ale odkiaľ mohli organizátori vedieť kto príde to netuším.
Popri toľkom prebytku času sme si však mohli dokonale poobzerať bivak a dianie v ňom – pre neznalého ako ja – zaujímavá skúsenosť. Rallye sa vlastne zúčastňuje každý, komu sa chce – splní technické požiadavky a má tri podstatné veci – peniaze, čas a obrovské chcenie. Boli tu rôzne tímy – tie „viacstanovokaravanové“ s veľkou podporou a týmom mechanikov, masérov a neviem ešte akých ov a potom České a Slovenské jedno, dvoj, trojchlapovky, v ktorých bol každý účastník jazdec, mechanik a masér v jednej osobe – viď Jano Zaťko alebo No beer no power team. Klobúk dole pred týmito jazdcami. Keď som videl prvý deň Jana ako sa hrabe vo svojej mašine, neveril som, že na druhý deň odštartuje – no akýmsi zázrakom sa mu to podarilo. Najviac ma zabilo, keď sa mňa lamu pýtal, či mu 10A poistka utiahne roadbook a svetlá naraz – nakoniec sme sa „odborne“ zhodli, že treba dať aspoň 20tku – vydržala J.
K účastníkom našej výpravy:
Majo Krolák – organizátor – skúsený sprievodca – BMW 1200 GS LC
Rasťo z Popradu – „smetiar“ prvá etapa na GS 1200 Adventure – zbytočné plasty a hmlovky už na nej nie sú.
Doktor – KTM 690, cca 65 ročný pán naozaj doktor, ktorého keby som nevidel na motorke tak neverím, že sa vie bicyklovať, bol pre mňa asi najväčším prekvapením – svojský humor, vnútorná energia a odhodlanie ma furt utvrdzovali v tom, že ak má chlap dostatok pubertálneho hormónu, tak neprestane blbnúť až do smrti.
Maťo – BMW 1200 GS – môj spolunasávač a spolubývajúci, trpiaci môj väčný bordel – po celý čas držal moje zveličovanie na rozumnej úrovni (nie však triezvej).
No a ja Vlado BMW 1150 GS – Maťov spolunasávač a vševed a všadebol a ….
Keď sa nám konečne podarilo ponahadzovať trasy a zorganizovať sa sme okolo obeda vyrazili na prvú etapu. Po úvodných asi 50 km po asfalte, keď sa mi už hlava krútila z nekonečných gréckych zákrut kedy som už aj nahlas nadával, že po asfalte som sa mohol voziť aj doma prišli konečne prvé šotolinky, prvý zdvíhajúci sa prach prvé lajná na okuliaroch, dorážajúce psy a uskakujúce kozy. Pri jednej odbočke sme dorazili ku benzínke, kde sa ukázalo ako je naša partia ešte nezohratá, jeden chcel čím skôr jazdiť, druhý pišať, tretí si nezobral na cestu vodu, štvrtý sa potrebuje prezliecť a piaty už ani neviem čo. Tak prvý jazdil – išiel na prieskum a už neprišiel, druhý (ja) išiel hľadať prvého, po prvom prudkom trávnatom stupáku a prudkej odbočke nasledovali daľšie a daľšie, v jednej som skoro zrazil korytnačku a ja zoofil som sa s ňou začal hrať a čakať na pišajúco prezliekajúco jediaci zvyšok. Z hora žiadny zvuk, z dola žiadny zvuk, na mobile žiadny signál – čo včul? – nasadnúť a stíhacia jazda za Majom. Neveril som vlastným očiam, cez aký terén nás usporiadatelia s našimi mastodontami poslali. Ono tomu pôvodne nechceli veriť ani chlapci z Popradu, ktorý boli v rejsovej kategórii, ale grécka lenivá povaha nás viedla po trati rally a naše stroje ich vôbec netrápili. Iba poposúvali trasy medzi kategóriami o deň. Maja sa mi ani neviem ako podarilo dobehnúť, čo bolo asi šťastie pre oboch inak by sme ostali visieť na trati dadzi v riti. Raz sme vyťahovali jeho kravičku z jarku inokedy zas čakali kedy to moje kanceláriou zhumpľované telo rozdýcha. Po predchádzajúcich výdatných dažďoch bola trať poriadne rozbahnená a kde nebola rozbahnená bola povymývaná, prudké výjazdy so zákrutami striedali prudké zjazdy, tiež so zákrutami a tak dookola, kým som si od vysilenia skoro nenabľul do prilby. Potom si už pamätám iba záverečný úsek popri rieke ktorý tvorila asi 3km širokánska štrková cesta kde sa dalo páliť aj 130km/h a ktorý mi nalial silu do žíl.
Po príchode na hotel sme si navzájom pekne ponadávali ako sme sa tak mohli roztratiť a kuli plány ako to budeme na druhý deň „vysokoodborne“ robiť. Na to aký dobití sme sa vrátili bolo až pozoruhodné, že sme tieto plány dokázali „rozvíjať“ až do pol piatej do rána. No určité straty boli a vlastne sme ostali už len ja a Maťo. Ráno velice light raňajky vo forme riedkej kávy a nasávania vône od bufetového stolu. Pár hodín čakania na trasy do GPS a trackery a mohli sme vyraziť – keďže sme to tak podrobne rozobrali, ďalšie trasy sme už absolvovali celkom bez problémov – ako veľký frajeri sme dávali brody v stupačkách. Až na druhý deň sme videli záznam z toho nášho brodu a pretekári ho dávali slušne vedľa mašín! Asi to bolo tými obrovskými šutrami, čo sa skrývali pod hladinou a spôsobovali, že naše ťažké hrochy z brodu vyletovali po zadnom a menila sa im geometria podvozku. Tu nám Doktor predviedol, že kde sa GS prešplhá a prevalí tam KTM preskočí a preletí. Žiaľ pri tom lete už náš Doktor na palube nebol a pristál skôr ako jeho kozička: –1x späťák, -1x štítok kokpitu a + jedna parádna pomliaždenina na Doktorovom stehne.
Na ďalších kilometroch sme ešte poroztriasali nejaké plasty a šróby, vypili pár pív, poopravovali nejakú veľmi potrebnú elektroniku atď. Čím ďalej tým viac sme sa stávali otrlejší voči terénu, ktorý som si myslel, že sa na GS prejsť jednoducho nedá a doma by som sa pri pohľade naň jednoducho a bez výčitiek otočil. Jeden strmý kamenistý výjazd s balvanmi ako moja hlava nás obzvlášť potrápil. Kde oko dohliadlo boli porozhadzované naše ťažké mašiny – mal som to šťastie, že sa mi ho podarilo vybehnúť naraz a išiel som pomáhať chlapcom s ostatnými – 300metrový úsek nám trval skoro hodinu a parádne nás kondične a psychicky odrovnal. Tu sa s nami rozlúčil aj Doktor, ktorý mal viac rozumu ako my a otočil to. Najviac nás nasralo, keď okolo popreskakovali 100kg mašinky ako kozičky, na rozlúčku nám naprášili do ksichtov a už ich nebolo. Za to večer pri pive nám chlapci poklepávali po pleciach, že sme to dali. Len doteraz neviem či si o nás mysleli, že sme geroji alebo totálny blbci.
V nasledujúcich dňoch sa naša jazdecká partia pomaly stenčovala, až sme ostali iba Maťo a ja. Asi to bolo tými našimi nočnými poradami, vždy trvali minimálne do tretej do rána a čašníci v miestnom grile sa už museli striedať, čo sme ich ubehali, lebo mali iba trojdecové pivné poháre. Jednej našej porady sa zúčastnil aj Jano Zaťko, padol aj litrík Ouza. Jano sa nám na druhý deň veľmi pekne poďakoval – asi sme nechtiac zamiešali poradím. My sme si totiž s Maťom pomýlili regeneráciu s degeneráciou ale to sme sa dozvedeli až posledný deň, no čo už.
http://www.youtube.com/watch?v=gazceYdd95w
Musím povedať, že trasy ktoré organizátor pripravil boli fakt nádherné, raz sa rútite po austrálsky červenej hline pomedzi eukalipty, o hodinu zas poskakujete po skalách vo výške skoro 2000m, neskôr kúpete motorku aj seba v brode v údolí. Mal som pocit ako keby som prešiel celý svet za pár hodín. Milujem vôňosmrad prímorských krajín, ich jedlo, inokultúrnosť. Táto skúsenosť mi naozaj naplnila môj dobrodružný džbán, z ktorého zas budem čerpať v práci kľud, keď sa bude všetko naokolo džubkať. Zistil som aj, že moja kondička, s ktorou som bol spokojný nesiaha ani po päty naozajstným rally jazdcom. Strávil som 6 dní v neprestajne sa zväčšujúcej svalovke – ranné stávanie po obligátnych 3hodinách spánku bol jednoducho masaker. Tiež som otestoval limity mojej milovanej 15 ročnej GSky, ktorá ma povozila bez porúch po Európe aj Ázii a aj teraz to prestála bez poruchy a preto, že ju mám tak rád som jej sľúbil, že ju už do takéhoto masakra nevezmem a v garáži vedľa nej pristála KTM 690 enduro v adventurorallye úprave: prídavné nádrže, zväčšené zdvihy, tlmič riadenia a všelijaké tie strašne životu potrebné veci.
Bola to fakt super skúsenosť, čo mi priniesla do života nie len zážitky ale aj ďalších fajn ľudí a o tom to celé je.
Nakoniec sa musím veľmi poďakovať aj mojej najsamlepšej tolerantnej žienke Viki, že ma na túto akciu pustila a ešte dlho po nej vydržala počúvať moje hrdinské činy a výčiny.
Text: Vlado Oboňa, foto: Majo Krolák, Vlado Oboňa
