www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Tunisko 2009 – 1.časť

autor: Haro007, 18. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0) Tunisko 2009 – 1.časť

Mal to byť cestopis o športovom jazdení po Sahare. Je aj o tom, ale hlavne o kamarátstve a životných kopancoch, na ktoré musíme byť pripravený vždy.

Plány

Po vlaňajšom neúspechu vo včasnom získaní víz do Tuniska začíname touto operáciou našťastie v januári. Na ambasáde vo Viedni najprv naše žiadosti strácajú, potom nachádzajú, potom ich vraj niekto telefonicky odvolal… Nakoniec sú víza hotové a v jeden sychravý pondelok ich chceme získať. Úradník nám hovorí, že je ich vydávajú iba od utorku do piatku a vonku ukazuje na dve tabuľky, každá z nich hovorí opäť niečo iné. Ideme domov a na druhý deň sa po telefóne dozvedáme štvrtý, samozrejme odlišný údaj. Vo všetkých ale figuruje štvrtok, vtedy máme po dvoch hodinách čakania v pasoch vytúženú nálepku. Koncom marca môžeme vyraziť.
Každý sa chystáme po svojom. Ja  makám na kondícii, jazdím so synom počas celej zimy úplne každý víkend po blate, snehu, ľade. Motorku – konečne KTM 950 – vylepšujem po každej stránke. Pomáha Tonko, Stráňo… Nestíham dokončiť zadné prídavné nádrže, ale dá sa aj bez nich. Dušan, môj verný parťák, sa chystá nevedno ako… Pred odjazdom dostáva silnú chrípku a presúvame trajekt o štyri dni. Budeme v Tunisku jazdiť iba 10 dní.

Do Tuniska

Balíme a 24. marca Duškove Ducato s BMW 1100 GS a KTM 950 Adventure S na palube o 13:20 štartuje z Mojmíroviec do Janova.
Cesta končí na komplikovanom móle v Janove, kde vás čeknú bez problémov, pasováci dajú razítko o hodinu neskôr a dodávka parkuje v podpalubí lode obrích rozmerov.
Na lodi stretávame Miloša, Reného a Víťu z Moravy. Všetci idúci spolu po vlastnej osi na GS-och. Vymieňame kontakty, dohovárame stretnutie v púšti a chalani nám upresňujú hranice dvoch vojenských zón v Tunisku. Zelená umožňuje vstup na povolenie, so sprievodom a so satelitným telefónom – v skutočnosti stačí úplatok. Červená zóna vyžaduje prenajatý ozbrojený sprievod a iné hlúposti, uplatiť nejde.
Na lodi vypisujeme po tri lístky s francúzsko-arabským návodom ktorých význam nechápe asi ani ich autor. Po 22 hodinách plavby vo vlnobití pristáva trajekt v inom vesmíre nazývanom Afrika a opúšťame ošablenú maxiloď Splendid.


Na tuniskom móle nasleduje kolotoč zbierania razítok a potvrdení ktoré nám pri jedno okienku vydávajú, hneď vedľa zase berú. S Moravákmi sa pravidelne stretávame v radoch počas čakania. Mierne vedieme napriek tomu, že proces schvaľovania vstupu dodávky s motorkami na korbe je zložitejší ako pri jazde sólo. Podplatili sme miestneho ochotného a na túto príležitosť čakajúceho činovníka. Namiesto 50 dávame 20 € pre celý kolektív supov v uniformách a po troch vráteniach sa k okienkam pre predošlý omyl úradníkov sme po hodine aj pol vonku. Pri výjazde z brány dávame ešte 30 € namiesto požadovaných 90 a pomedzi obchodníkov so všetkým sa snažíme dostať čo najďalej na juh. To sa darí a o druhej ráno po glgu domácej marhuľovice spíme v aute.
Budíček do chladného rána je šokujúci. Polopúšť okolo a pusté skalnaté hory na obzore dávajú tušiť čo nás čaká. Pokračujeme podľa mapy a GPS /nemám routovateľnú mapu/.  Cesty nie sú označené správne ohľadne povrchu a preto netrpezlivý Dušan zatáča na šotolinovú nádhernú cestu. Že nám z toho vznikne zakrátko najväčší problém v Tunisku netušíme. Vezieme sa   tiahlym vyschnutým údolím, fúka silný vietor nesúci piesok. A Ducato nie je 4×4 ako malo byť, pretože chýba spojovací kardan.
Pri café Loutid naša jazda končí, na ceste leží priveľa piesku.
Café sú osamotené body v púšti s občerstvením a v prípade problémov s možnosťou núdzového bivaku. Praktické berberské prístrešky a stany zachránili už nejeden život a sú príjemným spestrením namáhavej cesty.

Salto Mortale

Chvíľu kecám s odchádzajúcimi Talianmi /jeden má krásne urobenú AfrikuTwin/, vykladáme naše stroje a nervózne sa chystáme na cestu do oázy Ksar Gilan. Je od nás vzdialená cca 35 km. Prvá časť cesty vedie po čiastočne zaviatej piste, potom pokračuje asfaltom ktorý lemuje púšť po ktorej sa dá jazdiť súbežne s cestou. 4 dni trvajúca piesočná búrka výrazne zmenila charakter krajiny, ale tá sa mení aj v priebehu dňa.


Vyrážame naľahko pretože sa po obhliadke cesty a oázy chceme vrátiť a prespať v café Loudid. Dušan od začiatku páli po roletovej šotoline ako šialený a upozorňujem ho, že musíme my aj motorky vydržať ešte veľa dní. Cesta je miestami riadne zafúkaná červeným pieskom, úplne jemným a poddajným. Jeho až prachová konzistencia je prekvapujúca. V týchto úsekoch treba dvojku plný, ťažisko úplne dozadu a páliť bez ohľadu na tancujúcu motorku.
Po dosiahnutí asfaltky pokračujeme terénom súbežne s ňou ale kamoš znovu zatáča do púšte a po 50 metroch sa mi stráca z dohľadu. Zastavujem, keď ho objavím na obzore nasleduje stíhacia jazda a tak dookola. Oči mu žiaria šťastím a rozum asi zatemňuje číra radosť z dosiaľ nepoznanej slobody jazdenia. Moje upozornenia proste nepočuje.
Púšť aj keď vypadá ako rovina je posiata prehĺbeninami, dunami, roklinami ktoré skryjú jazdce aj s motorkou často po pár metroch. Neskôr sa presvedčujem, že po niekoľkých hodinách vetra alebo dažďa sa krajina dokáže zmeniť na nepoznanie. Mení sa aj podklad, vyslovene jeden povrch nevydrží zvyčajne dlhšie ako niekoľko sto metrov. Spoznávame desiatky druhov povrchov a ich kombinácií.
Dušan sa mihne asi 70 metrov po mojej ľavej ruke. Venujem sa v 60-ke preskakovaniu malých dún na mäkkom podklade, keď  periférne zazriem letiace GS-ko v šialenom salte. Najhoršie je, že jazdec evidentne neopustil letiace monštrum a obávam sa najhoršieho. Sahara ho jednoducho nakopla za nedostatok pokory do zadku. Najprv musím spomaliť, vyhnúť sa kopám kameňov a nerovností a potom otáčam. Neviem Dušana nájsť!!! Stopy zafukuje silný južný vietor a tri krát prechádzam blízko neho kým sa stretneme. Motorka aj kamoš ležia voľne pohodené na piesku, Dušan trepe od veci a je v šoku. Nevystúpil včas z mastodonta a nekontrolovaný dopad odnieslo ľavé plece a hlava. Snaží sa postaviť ale stále sa potáca. Komunikujem s ním nech v tej horúcej vyhni neodpadne. Rameno je buď vykĺbené alebo zlomená kľúčna kosť /potvrdili sa oba predpoklady/. Nakoniec dokáže sám prejsť asi 200metrov k asfaltke, ja spojazdňujem bavoráka a odvážam ho za ním. Počas návratu ku KTM-ke sa znovu presviedčam o zradnosti púšte. Napriek tomu že viem kde je ju jasne vidím iba na 50 metrov.

Stojac na rozpálenej asfaltke preberám možné alternatívy záchrany. Nakoniec dávam lazarovi moju bundu /je mu zima/ usadám ho na BMW a spolu sa vyberáme v ústrety civilizácii. K dodávke sa s ním nedostanem, ani dodávku k nemu a preto musíme jachať po asfalte do najbližšieho mesta s lekárom. Dušan sa premáha a nakoniec zvláda cestu dlhú 100 km s pravou rukou s občasnou pomocou ľavej!!! Nechcite vedieť po akých serpentínach na konci. V Matmate, kde je aj lekár, zastavujem pri prvom slušnom hoteli, beriem bundu, kľúče od auta a idem späť pre auto. V Matmate nie je pumpa, je neskoro popoludní a ja musím po Loutid nejako prísť. Na to čo mám v nádrži musím trafiť na prvý pokus. Inak bude zle. Som prvý deň na Sahare, ešte neviem ako na vec preto mám mierne obavy. Nakoniec odbočky nachádzam v pohode, ku café idem po takmer úplne pieskom zafúkanej ceste a ku koncu kontrolka rezervy veselo svieti. Po príchode nakladám s Beduínom KTM do dodávky a otáčam auto na našu rannú trasu. Môj náhodný pomocník vysvetľuje, že aj opačný koniec cesty je už zafúkaný a musím prejsť krížom cez odľahlú časť púšte. Podľa mapy nakreslenej do piesku a oskenovanej do hlavy nachádzam odbočku „Matmata 78 km“ a prechádzam územím nikoho. Zaviate úseky prechádzam najprv pešo – tu by mi asi nik nepomohol. Nakoniec po dvoch hodinách prichádzam na inú cestu a tam ma čaká ukazovateľ  „Matmata 76 km“. Ide ma trafiť šľak. Nastávajúca noc znemožňuje orientáciu, blúdim po beduínskych stálych aj dočasných osadách, niekedy zaradím trojku. Ak sa je koho, pýtam sa na cestu. Nakoniec končím v labyrinte kaňonov s cestami so sklonom, na aký u nás neexistuje dopravné značenie. Kilometer pred cieľom ešte pre istotu zle odbočím a je z toho hodina navyše.
Po 200 km o desiatej v noci hľadím na zúboženého a trpiaceho kamaráta. Je mi od únavy a dehydratácie úplne nahovno. Bude to trvať tri dni, hlavne sa objavia kŕče v rukách a nohách. Ale kamoš žije!

Ksar Ghilan

Ráno Dušanovi pomáham vstať, obliekam ho, 3 hodiny nakladám a upratujem Ducato a idem zohnať palivo. Kamoš zvážil, že nepôjde miestnym lekárom. Nevieme ani prebookovať trajekt, nikto v sprostredkovateľskej kancelárii neberie telefón. Odlet lietadlom zase neumožňuje záznam v Dušanovom pase o nutnosti spätného prevozu BMV z krajiny. Preto pôjdeme do Ksar Ghilan.
Na prvej križovatke dojednávam vyklonený z dodávky s Arabmi nákup benzínu a vtedy sa spoza obzoru vynoria tri BMW. Moraváci!!! Osudové stretnutie! Zo začiatku to tak nevypadá, pretože chalani ma v arabskej šatke a v čiernych okuliaroch považujú za zlodeja slovenskej dodávky – tú spoznali. Po krátkom prenasledovaní „zlodeja“ a zvítaní šteknem na najbližšieho Araba „essens – dízel“. Slová majú čarovný účinok. Nasledujem „čmouda“ idúceho na mopede, ten ma odovzdáva inému a po pol kilometri parkujeme pri ušmudlanej garáži. Začnú sa zbiehať mopedy zo všetkých strán a na každom okrem jazdca tróni aj umelá bandaska s palivom. Dohadujem cenu a nalievame chalanom, mne do motorky a do dodávky nádrže doplna /bandasky máme plné/. Osobne kontrolujem nalievanie aby sa do nádrží nedostalo nejaké svinstvo. Po vyplatení chce dohadzovač 20€, dávam mu 20 centov. Potom sa zľutujem a pridávam ešte 1€. Vyhadzujem dotieravca z dodávky a moravsko-slovenský konvoj naberá smer k hotelu čakajúcim Duškom. Jazdu dokončujem pomocou zotrvačnosti, pretože Ducato zdochlo a nejde nahodiť. Skúšame to asi pol hodinu a nič. Nevieme nájsť dômyselne ukrytý odkaľovač na svinstvo, ktoré sa napriek mojej pozornosti do nádrže dostalo. Tu mi už mierne lepilo. Rezignovane ešte raz zo srandy otočím kľúčikom a motor naskakuje. Sadáme do auta kým si to motor nerozmyslí, motorkári pôjdu dopredu a obzrú oázu. Už hlboko v púšti motor kľakne ešte 3x, ale nejako to ide. Ukazujem Dušanovi miesto včerajšej havárie, nič si nepamätá.
Príjazd do kempu je komplikovaný. Oáza, o ktorú sa od nepamäti vedú vojny je zafúkaná pieskom, preto hodinu hľadám pešo vstup, správny kemp a potom chalanov. Nakoniec sa všetko darí, budeme bývať v beduínskych stanoch pri termálnom jazierku. Akurát mi Moraváci pokazili handlovanie o cenu za noc keď som po dvoch buchnutiach po pulte zjednal z 25 na 10 dinárov, ale charitatívne naladení súpútnici hovoria, že dajú aj 15. Negatív v recepcii sa mi smeje a musím kapitulovať.
Ksar Ghilan je strategická oáza na severe Sahary s výdatným termálnym prameňom zavlažujúcim ďatlový háj s rozlohou 2×0,5 km. Medzi palmami sú umiestnené kempy a bohužiaľ už aj hotely. Kemp priamo pri jazierku vlastní robustný potomok sudánskych otrokov Fefe, vážny motorkár a šéf. Od začiatku si rozumieme.
Nevediac, či nebudem kamoša voziť po špitáloch sa obliekam a vyrážam sám púšťou ku kafé Loutid. Zo včera si cestu pamätám, preto vysvetľujem presne koridory kde sa budem pohybovať. Beriem mobil, GPS, vysielačku s dlhým dosahom a natešene ťahám za plyn. 70 kilometrov šotoliny, malých veľmi pevných dún a zafúkaných ciest idem na doraz a vraciam sa úplne grogy. Nádherný výjazd! Konečne som spoznal, čo dokáže nadupaný motor výborný podvozok KTM. V prípadoch prepálenie treba zúrivo otočiť plynom a mašinu potiahnuť hore. Na sypkom povrchu zadné koleso zdvihne fontány piesku, predok mierne odľahčí a ide sa. Na piesku samozrejme treba udržiavať určitú minimálnu rýchlosť, inak je motorka neovládateľná a na väčších dunách sa prepadne.


Obutie mám Dunlop D908 RR a namiesto duší sú penové výplne BibMousse /miusy/. Jazdné vlastnosti sú iné ako na vzduchu, motorka na tvrdých povrchoch pláva. Jazdenie na podhustených gumách počas celej zimy mi tento prechod uľahčuje. Na suchých povrchoch má táto kombinácia vynikajúce vlastnosti a navyše sa netreba obávať defektu.
Pri jazde po púšti vo vysokých rýchlostiach je dôležité neustále čítanie terénu pred sebou a zároveň sledovanie kadiaľ vediete predné koleso. Na to treba dávať stále pozor!!! Neustále sa meniaca skladba púšte znamená, že aj v oblasti dún sú kamene viac či menej ukryté v piesku. Strata koncentrácie = pád a problémy. Nie je výnimkou na 100 m jazdy zažiť piesok, veľké kamene, slané blato, šotolinu a tvrdú hlinu.
Ešte cestou do café mám česť overiť si účinky plochého kameňa skrytého pod pieskom. Po obtiažne zvládnutom hrebienku dunky medzi kríkmi doskakujem na spomenutý oný, motorka sa poberá vľavo a ja vpravo. Nacvičený dopad na nohu, prelet do kotúľa cez rameno a o 20 sekúnd sedím na naštartovanej motorke. Keď už nejazdím, aspoň padám nádherne!
Vjazd do kempu vedie cez bránu, ale je aj malý bočný vstup pri jazierku. Vždy vchádzam tadiaľto, pretože treba zahnúť prudko doľava. Vždy tam urobím pekelný drift a popudrujem pieskom dôchodcov híkajúcich pri prameni.

Café Loudid

Dušan vypadá príšerne ale zostávame v oáze. Zrejme sa rozhodol trpieť, nech môžem jazdiť. Som ochotný obetovať jazdenie v prospech jeho zdravia ale nechcem, aby to bolo naopak. Po doťahovaní sa zostávame.
Na druhý deň René /chlap v mojich rokoch/, Miloš /administrátor z www.bmwgs.cz/  a Víťo /pôvodom Slovák, tenučký mladý dobráčisko/ súhlasia s návrhom skúsiť jazdu po púšti, ak sa podarí tak až po Loutid.
Púšť na východ od Ksar Ghilan je mimoriadne zhovievavá k nováčikom. Iba ukazujem ako jazdiť na šotoline pretkanej s pieskom a to isté opakujem na súdržných pieskových poliach s kríkmi. Chlapi sa veľmi rýchlo chytajú a po odbočke na café už jazdia dobre. Mladý Arab vyskakuje nadšením, vidí ma štvrtý raz a je jasné, že znovu bude sprepitné. Už predtým rozprával o živote v púšti a nie je čo závidieť. Romantika sa v každodennej realite mení na ťažko opísateľný kľud a pokoru, ktorú čítame z očí miestnych, ešte neskazených berberov. A žasneme zo šedomodrých očí Tuarégov. Po niekoľkých šálkach výborného bylinkového čaju vyskakujem na KTM a štvrť hodinu obťažkávam ticho jej výsosti Sahary revom Akrapovičov. Ukazujem chalanom, ako a čo všetko sa dá s ťažkou motorkou riešiť. Zároveň si skúšam výjazdy na sypké a vysoké duny. Dnes mi to ide. Berberi tlieskajú.


Návrat sa deje po takmer úplne zafúkaných úsekoch cesty, naopak pri križovatke piesok za dve hodiny zmizol. Ako orientácia pri vzájomnom vzdialení sa mi slúži vysoký Víťo, pripomínajúci na motorke Výkričník. Prezývka mu zostáva nastálo. Posledný úsek novozrodení enduristi idú po asfalte, ja po púšti. V oáze pudrujem Francúzov, dávame kúpeľ v termálnom jazierku a potom nasleduje môj tréning na strmých dunách priamo v oáze.
Silná búrka minulý mesiac nafúkala priamo medzi stromy strmé duny vysoké 10 metrov. Majú tvar, aký sa v otvorenej krajine nevyskytuje. Sú miestami rozjazdené, nie je miesto na rozbeh. Po prekonaní hrebeňa zletím do zákopu neprekonateľného ani štvorkolkou a zosadám. Jednotka plný, ja vedľa motorky, po otočení naskakujem. O chvíľu vo výjazde medzi stromami zapadám. Odmietam pomoc chalanov, potrebujem skúsiť vykopať oranžovú ťavu sám. Úspech sa dostaví až na tretí pokus. Fotenie a filmovanie ukončuje moja bezvládnosť po druhom zahrabaní pod vrcholom duny.
Večer dávame kus-kus v kempe, keď pred tým narobím poriadky s inak veľmi ochotnými Arabmi priamo v ich kuchyni. Bolo totiž už neskoro a tvrdili že nič nie je k dispozícii. Tak som vpálil do kuchyne, práve pri pokuse zožrať NAŠE kura na spôsob kus-kus. Hneď lietajú aj po strope a o minútu večeriame. Po povraždení miestnej mikroflóry v našich tráviacich traktoch marhuľovicou ideme spať.

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií