www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Spomienky majstra Dakar 1999 – 6. diel

autor: Haro007, 12. 7. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 0) Spomienky majstra Dakar 1999 – 6. diel

V roku 1999 ešte trvali dlhodobé nepokoje v Západnej Sahare a trate Dakaru ju radšej obchádzali. Síce aj v Mauretánii pravidelne strieľali banditi hlavne po kamiónoch, aby ich následne kradli, no oproti stálemu konfliktu v Západnej Sahare to bolo menšie zlo. Preto trať zamierila z Tan Tanu rovno dolu do Mauretánie. Štvrtá etapa bola vlastne prvou pravou dakarskou etapou v ročníku 1999 a dala zabrať. Veď časovka merala vyše 450km a viedla výhradne cez opustenú púšť. Terény mi vyhovovali a boli zmesou všetkého. Spočiatku kamenno piesčité pisty, prerušované obrovskými kaňonmi. Neskôr, ku koncu časovky, typické nízke duny so zradným pieskom. K tomu pieskové roviny s vyschnutými korytami a jarkami. Jazda mi pôsobila radosť, bol som v pohode a motorka znovu ukazovala prednosti v púšti. Na konci bol krátky prejazd cez Mauretánsku hranicu. Tú tvorilo množstvo vojakov, iba ťažko rozoznateľných od púštnych zbojníkov, a hlinená chatrč so strechou z trávy. To bola colnica a úradná budova zároveň. Okolo nič, len holá púšť a samozrejme vietor. Časovku výborne zajazdil Gallardo na silnom BMW, ja som skončil 7. so stratou 15 minút. V celkovom hodnotení už svietila prvá desiatka, zajazdený čas stačil na celkové deviate miesto. Celková strata na Gallarda 18 minút neznamenala vo vtedajšom Dakare prakticky nič. V cieli bývali rozdiely aj hodiny. Zaspával som spokojný, všetko išlo ako po masle.

V týchto končinách opäť nastal typický saharský kolorit bivakov. Rasťo nachystal stany do piesku v blízkosti českých kamiónov. Na umytie každý vyfasoval vedierko s niekoľkými litrami špinavej mútnej vody a wc predstavovali zakopané barely v piesku. Aspoň jedlo spĺňalo nejaké predstavy o bežnej európskej kuchyni, no počas večere nám škrípal piesok medzi zubami. No nevadilo to, pretože výsledky a technika nám robili radosť.

Piata etapa z Bir Mogrein do Ataru viedla prakticky stále iba pieskom. Spolu 625km meraný úsek mal všetky vlastnosti ťažkej a dlhej etapy. Na striedačku malé a sypké duny s vypaľovákmi po pieskových pláňach. Ku koncu nás klamali rôzne súbežné koľaje a „cesty“ a veľa jazdcov malo navigačné problémy. Aj mňa mierne zdržala komplikovaná orientácia, no nakoniec čas stačil v etape na umiestnenie niekde okolo desiateho miesta a celkovo som sa v prvej desiatke udržal.

A prišla pre mňa pamätná šiesta etapa Dakaru 1999. Trasa zatočila z Ataru do Tichitu a viedla skutočnou púšťou. Znovu krátky presun a dlhá, vyše 450km časovka. To všetko v zradnom piesku Mauretánie. Ihneď po štarte sa mi pretekalo vynikajúco, proste nádherné jazdenie. Terén nebol náročný profilom, ale podkladom. Svetlý piesok a stále piesok, niekde pevný, no väčšinou mäkký. Často uložený do malých dún, s veľmi sypkou a nestabilnou záveternou stranou. Pravidelne sa striedali krásne pisty s dunovými poľami a s pieskovými pláňami. Hlavne na nich znamenala jazda lotériu. Miestami na nás čakali vyslovene pasce z tekutého piesku, kde motorka doslova zmizla v mäkkom podklade. Tieto nepríjemné miesta nešli prečítať, pretože nebolo badať žiadni zmenu vo farbe podkladu, ani nejaké iná znaky. Proste väčšinou zmizlo predné koleso v podklade a jazdec letel cez riadítka.

Normálne je na Dakare najlepšia taktika útočiť na dobré etapové umiestnenie zozadu. Nie úplne z konca štartového poľa, vtedy rýchli jazdci nejdú dobehnúť a pretekár sa zasekne medzi pomalšími kolegami. Najlepší variant je vždy štart do etapy niekde medzi 10. až 20. miestom. A to sa mi stalo. Úplne v pohode vypálim do meranej časti etapy, pričom ma v celku dobre vedú stopy v panenskom piesku. Tým pádom môžem relatívne spoľahlivo kontrolovať správnosť či nesprávnosť navigovania. Jazda je potom plynulá a rýchla, nechýba potrebná istota a uvoľnenosť. Našťastie som v prvej časti navigačne nechyboval a dobehol som skupinku rýchlych navigátorov, skúsených a ostrieľaných dakarských vlkov. A tí ma v druhej polovici potiahli vpred. Arcarons, Sainct a Gallardo boli pánmi Sahary a jazdili podľa roadbooku rýchlo, miestami proste šialene. Nerobilo mi problém držať sa ich a tým zvyšovať šance na veľký etapový výsledok.

Etapa bola celkovo náročná a pretekári sa v takýchto vnútrosaharských nekonečných priestoroch vždy spájali do skupín rovnako rýchlych chlapov. Jednak sa ľahšie navigovalo a hlavne v prípade problémov si mohli navzájom pomôcť. Vtedy ešte nelietali nad hlavami neustále vrtuľníky a kolegialita medzi jazdcami mala vysokú úroveň. Ktokoľvek spadol, prípadne mal poruchu, zastavili sa pri ňom všetci okolo idúci. Alebo aspoň pribrzdili, pokiaľ nevideli vztýčený palec na znak toho, že je všetko v poriadku. My sme sa rútili púšťou ako prvá skupinka a bolo obdivuhodné sledovať, ako kamaráti na motorkách čítajú neznámy terén a orientujú sa podľa navíjacieho itineráru. Hlboko na Sahare nie sú žiadne čerstvé stopy. Koľaje vyjazdené v kamenistom podklade môže zafúkať piesok, ale nikdy úplne nezmiznú. V čistom piesku stačí niekoľko chvíľ a „cesta“ navždy zmizne. Obrovský kontrast s Južnou Amerikou a s dnešným Dakarom. Do cieľa sme všetci štyria prišli spolu a kameramani vyštartovali k nám. Najprv vyspovedali všetkých, no potom začali dobiedzať na mňa. Videli sme že sa niečo deje, že mám možno prvé miesto v etape. Aj tak bolo. A celkovo som poskočil na 6. miesto!!!

Spravodajstvo zabezpečovali poväčšine francúzsky hovoriaci reportéri a ja som hovoril dobre taliansky. Našťastie onedlho prišiel Pepo Kalina a ako výborne hovoriaci francúzsky sa ujal tlmočenia. Spolu sme porobili potrebné rozhovory. Tragikomédiou bolo, že ma všetci stále považovali za Poliaka, prípadne za Čecha. O Slovensku občas ani nechyrovali.

Po vyhratej etape vždy prichádza pre víťaza ťažká chvíľa v nasledujúcom ráne. Do etapy sa vždy štartuje podľa výsledkov v tej predchádzajúcej. Prvého jazdca čakajú nedotknuté africké pláne a vlastne robí stopu pre celý peletón. Preto je veľmi ťažké vyhrať dve etapy po sebe, dokážu to iba skutoční majstri navigácie. Tesne pred nástupom do meranej časti sa ma zmocnil skutočný strach. Ako budem navigovať? Nestratím sa v púšti? Ono stačilo na začiatku spomaliť a počkať na rýchlych navigátorov a tak pokračovať, no ja som to neurobil. Napriek tomu som vo veľkej neistote pokračoval relatívne rýchlo a 7. etapa ubiehala dobre.

Asi v jej strede ma itinerár zaviedol na nejakú cestu, ktorá podľa nákresov mohla sedieť, ale aj nemusela. Vŕtalo mi v hlave, že nikoho nevidím za sebou prášiť. Tak som zvolil otočku a návrat do miest, kde som si bol ešte správnosťou smeru istý. Počas návratu som postretal niekoľko jazdcov, no nie z úplnej špičky. Nevadí, nakoniec trasa viedla súbežne s cestou, ktorá ma pomýlila, no o 500 metrov ďalej. Napojenie na stopy vyjazdené v piesku znamenalo upokojenie nervóznej mysle. Nasadil som rýchle tempo a pokračoval vpred, predchádzajúc pomalších závodníkov. Navigácia sedela, stopy jasne tiež a bola to číra radosť.

Zrazu motorka vynechala, naskočila a motor pokračoval na plný výkon. To sa zopakovalo ešte niekoľko krát a nakoniec KTM-ka stíchla. Po preštartovaní opäť chytila, aby po niekoľkých kilometroch postála. To sa ešte zopakovala, až nakoniec motor zdochol úplne. Stres dosahoval vrchol, žalúdok skrútil kŕč. Postavil som motorku na stojan, vytiahol skromný vercajch a začal s hľadaním chyby. Koncepcia motorky mi bola prakticky neznáma a nedostatok času po prebierke spôsobil, že som na všetko musel prísť až tu, po poruche.

Musím povedať, že počas hľadania zrady na motore sa pristavili pri mne všetci okolo idúci kolegovia motorkári a každý chcel pomôcť. Po čase som zistil, že zapaľovanie dáva iskru, no nejde benzín do karburátora. Tak nasledovanie hľadania palivového čerpadla a ukázalo sa, že práve ono je zdrojom poruchy. Na týchto modeloch bolo ešte zle umiestnené a montované blízko výfukových zvodov, z čoho vyplývalo prehrievanie do tej miery, že prestalo fungovať úplne. Skúsení pretekári ho montovali inde, na chránenejšie miesto, neskôr po sérii sťažností tak učinila aj továreň. Avšak mne nemal kto posunúť informáciu o kazení sa čerpadiel a tak ma porucha zastihla nepripraveného. Náhradné som, samozrejme, nemal a ani nik z okolo idúcich, ktorí chceli ochotne pomôcť. Motorka sa pokazila už v druhej polovici etapy, preto ani nešlo preliať benzín zo všetkých nádrží iba do jednej, aby vysoká hladina samospádom tlačila palivo do karburátora. Bolo ho proste už málo na podobný postup.

Tak som odoslal signál cez navigáciu a nezostávalo nič iného, ako nekonečné čakanie. Dnes na Dakare, pokiaľ jazdec stojí na jednom mieste viac ako 3 minúty, tak sa s ním spojí priamo operátorka z Paríža. Ihneď. Pokiaľ neodpovedá, je vyslaný vrtuľník a ten v priebehu rádovo minút lokalizuje a nájde jazdca. No v roku 1999 to nebolo ani povolené a ani technicky možné. Dokonca ani spätná väzba neexistovala a pretekár opustený v púšti nemal poňatia, či technika nezlyhala a či signál v centrále zachytili. Tak nemal ani istotu záchrany.

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií