www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Spomienky majstra – 4. diel

autor: Haro007, 27. 1. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 4) Spomienky majstra – 4. diel

Stále som dúfal, že ktosi podá Rasťovi správu ten nejakým zázrakom dopraví na miesto poruchy náhradný motor. No nádeje boli plané a ako plynul deň musel som uvažovať čo ďalej. V rozpravách vždy tvrdili, že po aktivovaní  záchranného tlačidla na sledovacom zariadení nás príde do 15 minút vyzdvihnúť helikoptéra kdekoľvek na trati. Predstava zbytočne strávenej noci pri nepojazdnej motorke nelákala, tak som príslušný gombík stlačil. Síce to znamenalo definitívny koniec v preteku, ale vlastne som skončil tak či tak. Potom iba naivne sledujem obzor, že odkiaľ vrtuľník priletí. Nastával večer a záchrany nikde. Vtedy som zistil, že ma čaká ešte zopár krušných chvíľ. Vôbec som netušil, či sledovacia technika fachčí a či v centrále majú zaznamenanú moju polohu. Nebola totiž dohodnutá, a ani možná spätná väzba.

V camelbaku zostal liter vody a mal som do horúcej etapy oblečený iba dres a tenkú bundu. V povinnej nádržke na vodu pri motore po otvorení plávala vrstva mazacieho oleja. Nebola pitná. Ešte vo vrecku sa povaľovala jedna tyčinka čohosi.

Ako sa stmievalo, začala pracovať psychika. Sľubovaná pomoc nepriletela, začala dobiedzať zima a chmúrne myšlienky. Porucha nastala na úplnej rovine s malými dunami a pred večným vetrom nebolo úkrytu. Pri pohľade na obzor sa ukazovala rovná planina, ktorýmkoľvek smerom rovnaká. Po západe slnka ma napadá prítomnosť záchrannej striebornej fólie. Najprv myšlienku zavrhujem, veď predsa nemôže kus lesklého celofánu zohriať dospelého chlapa. Ale nastupujúca triaška, čiastočne od zimy a čiastočne od stresu, ma prinútila fóliu nájsť a vytiahnuť. A stal sa zázrak: po dôkladnom zabalení pociťujem teplo a hlavne ochranu pred vetrom. Pod tlakom udalostí posledného dňa nemôžem spať. Samozrejme určite prerušovane spím, hoci tento pocit nemám. Počas pohybu v spánku sa fólia postupne trhá a na svitaní vstávam z piesku, nech vidím doďaleka a nech je ma tiež vidieť. Záchranu čakám každým okamihom. Keď nie leteckú, tak na aute. Pri pohľade na došklbanú fóliu dostávam záchvat hnevu a zhúžvanú do gule ju odhadzujem. Neutíchajúci vietor ma jej okamžite zbavuje.

Počas dňa neustále sledujem obzor v smere predpokladaného príchodu záchrany. V duchu komunikujem s bratom, nech ma tu preboha nenechá a zorganizuje pomoc. Psychika vybičovaná na maximum robí divy, nepociťujem smäd ani hlad, hoci je jasno a teplo. A naposledy som jedol včera skoro ráno. Celý čas mám oblečený komplet motorkársky výstroj a na hlave helmu. Niet tieňa, tak ho nahrádzam aspoň takto. Večer druhého dňa už odriekam Otče náš a stále pozerám do diaľky. Nič. Zaháňam opäť diabolské pokušenie opustiť motorku a vyraziť preč.

S nástupom druhej noci dumám, ako nečakanú situáciu prežiť. Začína sa ochladzovať, stále nepríjemne pofukuje a triaška znovu otravuje. V diaľke dáva leskom o sebe vedieť pokrčená a odhodená fólia. Už dlhšie ju pozorujem a špekulujem, ako sa k nej dostať. Nakoniec počas posledných slnečných lúčov postavím motorku na malú dunku, podložím pod stojan bundu aby sa neprevrátila a bežím smerom k fólii. Púšť je rovnomerná a stopy zafukuje vietor, preto sa ponáhľam. Nakoniec guľu dobehnem a pri návrate slúži motorka ako maják. Musím sa k nej vrátiť, pretože záchranné zariadenie zamerali na nej. Ak zamerali. Našťastie návrat niekoľko sto metrov zvládam a teším sa potrhanej fólii.

Druhá noc sa neveľmi líši od prvej, len je mi viac zima a osamelosť ma silnejšie prenasleduje. Spím málo a stále načúvam zvukom púšte. Hluk motora medzi nimi nie je. Ráno tretieho dňa celtu nezahadzujem, čaká skrčená pod motorkou. To ma trasie od nedostatku tekutín a energie aj počas celého dňa a nádej na záchranu slabne. Nedovoľujem však panike, aby ma opantala. Zaháňam myšlienky na opustenie motorky a hľadanie pomoci vlastnými silami. Znamenalo by to istú smrť, musím vytrvať pri KTM-ke. Tretí deň sa chýli ku koncu a začínam mať zvukové halucinácie. Stále počujem motor z niektorého smeru a nakoniec unavený rezignujem. Ležím bez pohnutia pri motorke a viem, že štvrtý deň už nemusím vydržať. Zrazu ku mne doletí hluk motora tak silný a reálny, že v strachu vyskočím. A naozaj na obzore zazriem záchranného anjela. Na dune sa blíži biela Tatra s českou posádkou. Som zachránený!!!

Korbu zaplnená pokazenými motorkami a plná kabína zachránených motorkárov a posádok áut ma neprekvapuje. Prítomný zdravotník krúti hlavou a leje do mňa tekutiny, dostávam konečne jedlo a leziem k ostatným. Počas cesty vysvetľuje dôvod trvania záchrany. Na veľkých dunách na začiatku etapy zapadlo tak veľa pretekárov a pokazených strojov, že ich množstvo usporiadateľom prerástlo cez hlavu. Začali teda postupne zbierať od štartu, väčšina zahrabala a zadrela motorky a autá v obrovských dunách na začiatku. Vrtuľníky odvážali dehydrovaných a skolabovaných pretekárov, neskôr odleteli istiť účastníkov do nasledujúcej etapy. Nevedel zodpovedať iba na otázku čo by sa dialo v prípade môjho zranenia. Jednoducho by ma nechali zomrieť na púšti bez pomoci.

Počas cesty sme po cca 100 km ešte narazili na poslednú posádku. Bivakovali pred pokazeným autom a nič ich netrápilo. Pred nastúpením iba pofotili auto a potom sa kľudne usadili. Vraj majú uzavretú poistku a poisťovňa všetko uhradí. Preto v nasledujúcej dedine s chatrčami z hliny a trávy vysvetľujú domorodcom polohu auta, aby si ho išli dotiahnuť na ťavách a zužitkovať.

V tých dňoch sa bivaky od seba veľmi nevzďalovali, pretože trasy jednotlivých etáp pripomínali obrovskú slučku. Na druhý deň nás všetkých zachránených vyklopil šofér v bivaku. Dodnes si pamätám, ako kráčam pomedzi autá, motorky a stany a konečne nachádzam našich. Brat Rasťo, aby zabil nečinnosť, pomáhal prezúvať tatrovákom pneumatiky. Úplne špinavý, v tričku a kraťasoch. Nastalo božie dopustenie, všetci prejavovali radosť z návratu. Každý chcel vedieť čo a ako, prečo a podobne. Tak som unavený a šťastný sadol na pneumatiku z nákladiaku, do ruky mi ktosi vložil pivo a začal rozhovor o posledných dňoch.

Ako tak sedím špinavý a zarastený na kolese, zrazu pribehne ženská z organizačného tímu prerušiac dobrodružný monológ, aby sme s Rasťom okamžite odišli s ňou. Že odlietame do Európy. Do Európy? Mali sme predstavu o pokračovaní do Dakaru, o pomoci iným tímom a vychutnaní si celej atmosféry preteku. Ale ona nie a nie, vraj musíme ísť. Berieme iba nejakú igelitku a zopár vecí, letenky, doklady, peniaze a sledujeme neodbytnú ženu. Som zaprášený, neumytý a v motorkárskom obleku, ale proti Rasťovi to nie je nič. Ten chudák odišiel v strede prezúvania kamiónových pneumatík a je strašne zaprasený. Nielen úplne čierne ruky a zamazaná tvár, odev by nedal na seba nik ani v Afrike. Nestihol si ani dlane umyť.

Na ploche provizórneho letiska naozaj stojí naštartovaný ruský Antonov, kto iný by tam pristál. Usadia nás medzi podobných, ale mierne čistejších, zúfalcov a vzlietame nevedno kam. Špekulujeme o pristátí v Dakare, odtiaľ predsa máme vopred kúpené letenky. Lietadlo prekvapivo pristáva na akomsi neznámom letisku. Okienkom sledujeme černochov tlačiacich schody na kolesách k lietadlu. Po otvorení dverí nás dvoch s Rasťom a zopár vypadnutých posádok k tomu posádka vykopla z lietadla a okamžite odštartovala. Zostali sme prekvapení stáť na ploche, lietadlo zmizlo v oblakoch a tak sa poberáme k letiskovej budove. V šoku zisťujeme našu novú destináciu. Sme v Bamaku v Mali, všetci sú černejší od brikety a nik nám nerozumie.

V prvom rade sa snažíme aspoň trochu poľudštiť brata. Miera jeho špinavosti, teda hlavne oblečenia, vzbudzuje pozornosť aj medzi černochmi. A to je čo povedať. V jedinej predajni s handrami na letisku kupujeme akési nohavice s arabským motívom a tričko. Po predajni pobehoval potkan a nikomu nevadil. Po všetkom zažitom ani nám nie.

Nejako pobiede získavame letenky do Dakaru, odkiaľ už máme let zaplatený. Samozrejme po divokom odlete a ešte divokejšom pristátí sme v Dakare dva dni pred odletom do Európy. V obrovskom meste je problém s orientáciou, s hotelom a so všetkým. Ujíma sa nás dvojica Francúzov, jeden z nich dnes naviguje na Dakare Peterhanselovi v Mini. Pomohli s ubytovaním, s dopravou a podobne. Konečne trošku umývame zbedačené telá, odev je stále ako pre prasatá. Našťastie rezervácia platila a o dva dni vystupujeme na obrovskom letisku v Paríži.

Tu už náš zjav budí veľkú pozornosť, v Afrike bol otrhaný vzhľad predsa len bežný. V tej dobe sa letenky dali kúpiť pri prepážke ako rohlíky v potravinách. Vysvetľujem osobe na druhej strane pultu náš záujem o letenku do stredu Európy. Najprv skúšame do Bratislavy, potom do Viedne. Nakoniec čosi vyštrachala do Budapešti. Paráda, už sa vidíme doma, no ešte peripetie neskončili.

Nastupujeme do lietadla, konečne poriadneho a letuška nás vedie do prvej triedy. Protestujeme, že sem zrejme nepatríme. Ale patríme! V zmätku som omylom kúpil lístky práve do salóniku v prednej časti. Hlavná letuška zhrozene volá na letisko, či je pravdou že dvaja špinaví a neokrôchaní otrhanci majú palubné lístky do prvej triedy. Po potvrdení legality nás s odporom a nadutosťou usádzajú do fajnových kožených kresiel bledej farby, medzi smotánku. Nafúkaní bankári, navoňané paničky a my. Spoločnosť na pohľadanie. Aby sme veľmi nezasvinili kreslá a interiér, prinášajú množstvo jednorazových voňavých papierových uterákov a s nimi sa snažíme zmierniť prenos špiny na okolie.

V Budapešti si vydýchli pasažieri aj posádka a konečne vystupujeme. Čakajú nás médiá, rodina, kamaráti a zástupcovia zo Slovnaftu. Napätie konečne opadáva a vypadne zopár sĺz. Uvedomujeme si veľkosť úspechu a smolné vypadnutie zabránilo obrovskej senzácii. Nevadí, prežili sme v zdraví. Sponzori oceňujú dosiahnuté úspechy a priamo na letisku dostávame prísľub na zafinancovanie Dakaru 1999. Dobrodružstvo mohlo pokračovať.

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií