www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Spomienky majstra – 2. diel

autor: Haro007, 17. 1. 2014, Diskusia k článku (počet reakcií: 6) Spomienky majstra – 2. diel

Jaro Katriňák:

Pred samotným štartom v Paríži som pociťoval veľké napätie. Bol som úplne vyjavený z množstva vnemov, ľudí, techniky. Ako som spomínal, Dakar bol vždy obrovskou udalosťou v Paríži. Silvester atmosféru iba umocňoval. Ulice zapĺňali davy ľudí, všetci zvedaví na jazdcov a techniku. Boli sme pod drobnohľadom novinárov a divákov, nebolo chvíľky pokoja. V konečnom dôsledku slávnostná atmosféra spôsobovala mierne opadnutie stresu, pretože hlava sa mala čím stále zapodievať.

Silvester a Nový rok na prelome 1997-98 bol studený, aj v Paríži mrzlo a mráz bol mojim dotieravým a vyčerpávajúcim sprievodcom po niekoľko nasledujúcich dní a nocí. Štart do mrazivého rána ani tak nevadil. Boli -2°C, no veľké vlhko a poletoval sneh. Vzhľadom k nedostatočnému oblečeniu mi zima spôsobovala problémy. Vtedy totiž museli všetci absolvovať dlhú štreku až do Afriky po vlastnej osi.

Ale späť do Paríža. Rampu obliehali obrovské davy ľudí a lemovali aj priľahlé ulice. Tak sme odušu mávali a užívali si chvíľku slávy nevediac, čo bude ďalej. Ja som zápasil s road bookom, prvý raz naživo používajúc posúvajúcu sa rolku papiera s nakreslenými bodmi a križovatkami s udaním kilometrov. Cez mesto, v pnej premávke, to bola riadna škola navigácie. Paríž je obrovský a trvalo hodnú chvíľu, pokiaľ sme sa všetci vymotali cez nekonečné predmestia von na vidiek.

A nastali krušné hodiny. Stále bolo mierne pod nulou, napredovali sme uzimení k prvému prológu. Bol to vlastne uzavretý okruh, úplne, ale úplne rozbahnený. Každoročná lahôdka pre kameramanov a zástupy fanúšikov. Tí sa sústredili na najviac rozbité úseky. Podľa toho som vedel, kde čaká nejaká zákernosť. Kde šaleli ľudia a osvetľovali trať blesky fotoaparátov, tam bolo bezodné blato, jama a lebo takmer nezjazdné koľaje. Odkrúžil som povinné kilometre bez nadšenia, nanajvýš opatrne a tak nepretekársky. No šetrenie techniky a výstroje som považoval v týchto chvíľach za prednostné. Ani neviem, ako som skončil v poradí.

Pokračovanie na juh znamenalo aj pokračovanie nekončiacej zimy. Vzhľadom k nutnosti stihnúť presun do Granady a merané špeciály po ceste boli časové limity našponované len tak tak. Po diaľniciach a cestách uháňali pretekári maximálnymi rýchlosťami a sprievodné vozidlá, tu ešte s nami, nestíhali. Na hraniciach Španielska, už vlastne v predhorí Pyrenejí umiestnili druhú časovku toho dňa. Tá konečne vypadala ako pretek. Prevažne viedla pomedzi miestne vinice, v malebnom kraji. Učil som sa stále navigovať. Zároveň bolo nutné čo najviac odhaliť z jazdných vlastností motorky, aby v Afrike adaptácia nebola dlhá. Zvykanie, napodiv, v normálnych terénoch prebiehalo uspokojivo a zvedavosť prevažovala nad začiatočným prehnaným rešpektom.

V Narbonne v hoteli som prespal, ale sprievod prišiel oveľa neskôr. Nanešťastie aj v Španielsku panovalo rovnaké počasie ako vo Francúzsku. Ráno štart do presunu stihol aj môj sprievod a posúvali sme sa obrovskou krajinou dolu na juh. Zima tak liezla cez vetchý odev, že pod šaty som si dal hrubú vrstvu novín, len nech tak hrozne neprefukuje. Ale vysoká vlhkosť a chlad ma na nasledujúcej benzínke prinútili vyzliecť chalanov z búnd a všetko poobliekať na seba. Vypadal som ako panáčik Michelin, zima sa iba zmiernila. Problémom boli hodiny bez pohybu a vo vysokej rýchlosti. Dve kratšie časovky nás na chvíľu zohriali, aby opäť zaútočila nízka teplota. To už boli sprievodné autá ďaleko za nami a motorkári po skupinách brázdili cesty. V nadchádzajúcej noci sme stihli príjazd do Granady, ubytovanie v hoteli a poslednú poriadnu sprchu. Spánok v posteli netrval dlho, vstávanie ráno znamenalo aj stretnutie s chalanmi. Tí dorazili nadránom.

Etapa z Granady do Almerie prebiehala v nervozite. Relatívne krátka s malou časovkou, no čakal prechod cez more do Afriky. Netušiac, čo bude nasledovať, sme sa nalodili v Almerii smerom do Nadoru. Našťastie plavba trvá asi 6 hodín, to sme spali do „zásoby“ a odpočívali. Ešte pred tým prebehla rozlúčka s doprovodom a pokračovanie iba s bratom Rasťom.

Musím totiž objasniť, ako Dakar vtedy prebiehal. Úplne sa líšil od dnešných pretekov. Nielen technikou, tá až taký skok neurobila. Jednalo sa o vstup do neznáma, úplné dobrodružstvo.

V prvom rade pretekárov nesprevádzali tímové, či súkromné autá s mechanikmi a so sprievodom. To všetko bolo zakázané. Každý mal povolenú iba jednu osobu. Rasťo niesol na pleciach obrovský batoh s výbavou na celý Dakar, na ňom mal pripnuté dva stany a dva spacáky a hotovo. Nič viac, žiadne veci navyše netolerovali. Mechanikov nám presúvali letecky, nákladné lietadlá pristávali na starých vojenských letiskách, niekedy iba na rovnej ploche v púšti. Okrem toho sme mali povolenú JEDNU plechovú skriňu štandardizovaných rozmerov (tzv. Pier Henry box) s náradím, nejakými súčiastkami a s vecami. Tuším aj náhradné čižmy tam boli. To nútilo pretekárov jazdiť s rozumom a šetriť motorky. Večerné údržby a opravy sa obmedzovali na nevyhnutné veci, všetko muselo vydržať. Žiadne rozsiahle výmeny prakticky čohokoľvek ako dnes. Neexistovalo bezhlavo doriadiť v etape motorku a aby ju ráno jazdec prevzal od mechanikov totálne zrepasovanú.

Dakar_traces_mauritanie

Po prílete do bivaku Rasťo postavil stany a čakal na môj príchod. Nič iné mu nezostávalo. Po príjazde som odstavil motorku, podoprel ju kameňmi a špinavý a unavený som strážil. Pretože inak by v okamihu miestni bubáci všetko ukradli. Rasťo v KTM kamióne nafasoval súčiastky, vrátil sa a začal údržbu. Tento princíp Dakaru tej doby dosť vyrovnával rozdiely v technike. Všetci mali rovnaké podmienky. Aj Peterhansel, aj ja, aj totálni amatéri. Všetci boli odkázaní na vzájomnú pomoc. Veľké tímy to prešťali tak, že prihlasovali do súťaže automobilov vlastné posádky, v skutočnosti slúžiace ako mechanici na trati a v bivaku. No prichádzali do bivaku neskoro a nápor na posádky bol enormný. Ku koncu zaspávali postojačky.

Samostatnú kapitolu predstavovali bivaky a ich vybavenie. Tábor bol zásadne v púšti, mimo obývaných oblastí. Prípadne na ich okraji, čo bolo horšie pre viac zlodejov. Plochu s pieskom a prachom iba vyznačili papekmi, ledabolo pozapichovanými do zeme a to predstavovalo akože oplotenie. No koly nepospájali pletivom a plochu ohraničili iba symbolicky. Aj nás strážila armáda so samopalmi, lenže miestni sa tuším vyhrabávali z piesku ako krty. Okrem toho čím viac na juh, tým boli tmavší a splývali s tmou. Kto poľavil v ostražitosti, ten v okamihu prišiel o všetko. Aj jesť sme tiež chodili iba po jednom, druhý vždy strážil.

Najzaujímavejšie bolo riešenie hygieny. V „kempe“ zapichli do zeme 4 koly, medzi ne prichytili rozrezané jutové vrecia, pričom jedno z nich išlo odopnúť. Vyfasoval som za vedro kalnej saharskej vody, ktorej nikdy nebolo doplna. Niekedy iba zo dva litre. Pri jedálenskom stane sa povaľovali prázdne fľaše od koly, odrezaný vrch z jednej mi nahradil sprchu. Takto vystrojený som vošiel do zariadenia, pričom vrecia okolo zakrývali chlapa od kolien po pupok. Všetci mohli vidieť umývajúceho sa, a na oplátku aj on všetkých. Nabral som z vedierka zapáchajúcu tekutinu do kolovej nádobky, pooblieval sa, našampónoval sa a potom opláchol. Po niekoľkých etapách človek nabral zručnosť a umývanie prebiehalo dosť dôkladne. V batožine čakalo 16 balíčkov s čistým spodným prádlom, na každú etapu jeden. Po umytí a výmene som špinavé veci, tak ako každý, vyhodil za „sprchu“. Okamžite zmizli v tme, zlodeji číhali všade a brali čokoľvek.

Wc sa podobalo na sprchu. Do piesku zakopali prázdny barel od benzínu, odrezali vrch a tiež urobili okolo pofidérnu ochranu. Kadiaci si opatrne čupol k diere aby nespadol do suda, vykonal čo vykonať mal, utrel si zadok a basta. Samozrejme všetko za obdivných pohľadov okolia a obsmŕdajúcich miestnych domorodcov. Jediné čo nevzali bol obsah suda, ale rátam že po odchode bivaku aj ten vyprázdnili a sud zobrali.

Na videu som videl, aké zázemie majú jazdci na maratónskych etapách v Južnej Amerike dnes. Síce si servisujú zopár drobností sami, ale čakajú ich čisté postele, navoňané spodné prádlo, sprchy, splachovacie wc a dokonca bazén! V 90-tych rokoch bol štandard iný. Bivak počas maratónskych etáp (etapy bez servisnej a inej podpory) predstavovalo opustené miesto v púšti, ohraničené strážiacimi vojakmi so samopalmi a niekedy s guľometmi. Večer každý vyfasoval pitnú vodu, trochu suchých potravín a tým služby skončili. Umývanie sa nekonalo, kto potreboval ísť na wc tak jedine so strážiacim vojakom za prvú dunu. Tam si vyhrabal jamku do piesku a mal wc. Všetci spali bez rozdielu na piesku, komplet oblečení a obutí. Maximálne pohodlie zosobňoval koberček pod telo a záchranná fólia namiesto spacáku. Inak nič. Ráno si pretekári pretreli oči, niečo pojedli zo zásob a radi vyrazili na druhú časť maratónskej etapy.

Učiac sa za pochodu sme pristáli v Afrike. Vtedy nebola možnosť ísť potrénovať do Maroka, preto všetko bolo po prvý raz a nové. Prechod hraníc na hranici šoku, miestna doprava, ľudia, cesty….no proste všetko. Odvtedy prešla Afrika obrovským rozvojom, no v 80-tych rokoch bola úplne divoká a obyvateľstvo ešte menej civilizované ako dnes. Nervozita a napätie dosahovali vrchol, neznáme prostredie dalo zabrať.

Pokračovanie…

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií