www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Rumunsko-ukrajinská rally 2008

autor: Haro007, 17. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0) Rumunsko-ukrajinská rally 2008

Sedím s manželkou v hľadisku športovej haly a počúvam spev Lucie Bílej. Všetci sa rozplývajú nad sentimentálnou pesničkou, aj ja sa snažím tváriť nadšene. Potláčam zívanie a predstavujem si zmenu programu: Lucie spraví striptíz a potom ohlási koncert Horkíže Slíže. Ale jej hlas a kozy sú vážne dobré.

 Na konci tlieskam s davom a viem, že všetko je v suchu. O pár dní odchádzam na motorke do Rumunska na Dakar Rally, odchod bol náležite odčinený. Čo by pre Dakar motorkár neobetoval.

Tunis nás nechce

V skutočnosti je Rumunsko náhradným programom. Pôvodne sme s Dušanom plánovali jazdu po Sahare v Tunise. Po príprave motoriek, zháňaní informácií (vďaka Kapro) a vybavenia vyrážame do Viedne vybaviť víza. Berieme pasy aj Kaprovi, jeho synovi a Gažkovi.

„Najneskôr o dva týždne volajte, ale skôr Vás budeme určite kontaktovať my“, znel výrok na Tuniskej ambasáde. Že funguje rovnako ako naše zastupiteľské úrady zisťujeme prineskoro. Po uplynutí lehoty voláme denne, ak náhodou niekto zdvihne telefón, tak nič nevie. Dva krát odsúvame termín odchodu, potom to už nejde. Povinnosti nás púšťajú len na týždeň, čo je pre Saharu málo. Kaprovci, ktorí zaplatili vopred trajekt, dostávajú víza 3 dni pred odchodom a jasajú. Šťastnú cestu!

Úľavou je zistenie, že povinnosť na Ukrajine sa prekrýva s Dakar Rally v Rumunsku. Balím veci.

Hodina slávy 

Spájam sa s Awiom, sľubuje že pomôže s informáciami. Preto neváham, nakladám veci na Supertenere a v nedeľu ráno vyrážam do Maďarska. V strede roviny rovnej ako dlaň mi Awia odpovedá na SMS, že okrem rannej časovky sa nijaké iné nejdú a kolotoč sa presúva do Baia Mare v Rumunsku. Info potvrdzuje aj Marek 750, preto zadávam nové údaje do GPS. Výsledkom je, že sa na upravenú trasu dakarského konvoja sa napojím niekde za Satu Mare.

V Rumunsku som v živote nebol. Otázky kamarátov „Do Rumunska a sám?“ ruším odpoveďami Stráňa: „Ľudia sú tam super!“ Neklamal.

Nie je Shengen, ako Shengen. Na ošumelej colnici, ktorá vlastne nemá existovať, staja dvaja usmievaví colníci. Neviem určiť kto kam patrí, rozprávajú sa maďarsky. Po blahosklonnom odignorovaní že som predbehol čakajúci rad áut venujú môjmu pasu sekundu. Potom nasleduje otázka „Rally Dakar Baia Mare?“  „Ja, da, igen, áno.“ Tak sa ukáž – nasleduje pantomíma znázorňujúca prudké pridanie plynu a objazd po zadnom. Prudko pridávam, odchádzam po dvoch. Sú spokojní, pretože ich ovial rev z Viperu a prach spod prešmykujúceho zadného kolesa.

V stupačkách absolvujem prvý kilometer a zastávam. Bude vo vnútrozemí mobilný signál? Volám žene že žijem a že neviem ako bude s telefónom. Medzitým sa z lesa dotrepala svorka túlavých psov. Jej šéf vo veľkosti vlčiaka sa chystá ošťať Yamahu!!! Ruším ženu aj psa a po rozmlátenej ceste pokračujem. Tá sa onedlho napája na inú, lepšiu, potom na ešte lepšiu. Krajina bez odpadkov, cesta v poriadku, plno nových bezíniek, veľa sa stavia. Som vôbec v Rumunsku, v krajine bordelu a žobrákov?  Alebo je všetko inak?

Zatiaľ pokračujem sám cez Satu Mare. V nasledujúcej dedine sa z vedľajšej cesty vynorí doprovodný kamión Dakaru. Idem správne! Policajtík strážiaci križovatku je zjavne zmätený. Nevie či má pustiť kamión, alebo mňa. Nerozhodnosť využíva šofér podstatne väčšieho auta s strká sa mi do cesty. Ja spozorniem. Je možné, že ma oblečeného v pestrom drese a na strakatej motorke považoval za súčasť Dakar-cirkusu? Je.

Ľudia popri ceste mávajú, policajti zastavujú premávku a ja mastím vpred.  Predbieham ďalšie vozidlá konvoja. Onedlho dobieham podľa prepisov idúce Poršátko s Rumunskou(!) ŠPZ. Predbieham ho po nie práve najlepšom úseku cesty, čo maníka asi vytáča. Po hrbolcoch v 130-ke v stupačkách uháňam s Porsche za chvostom cez dedinu. Spoza nového policajného auta vyskakuje nahnevaný strážca zákona a ukazuje na krajnicu. Obaja poslušne zastavujeme. Na mňa sa oborí netrpezlivým posunkom klepajúc si na hodinky „Ťahaj, už si mal byť daleko vpredu!“ Poslúcham.  Porsche zostáva.

V mestečku (asi Seini) je v centre niekoľko stohlavý dav divákov. Ľudia vyskakujú, fotia a jačia. Strúham v krosovej prilbe katriňákovské ksichty, aj keď to prd pomáha. Všetky motorkárske komplexy pominuli a ja sa veziem v ústrety svojej hodinke slávy. Za mestečkom sa uhýnam zdiveným kravám, vracajúcim sa z paše. Nerozhadzuje ma to. Dnes nie.

Izvoare

V Baia Mare dobieham KTM-náklaďák a v závese absolvujem slalom krížom cez mesto. Pri vstupe do depa moja spanilá jazda náhle končí a ostávam pred rampou. Čo ďalej? Nemám ubytovanie (ale mám spacák, karimatku a celtu), neviem kadiaľ pôjde trasa. Miestni bikeri, ktorých je na počudovanie na mraky, mi nerozumejú. Po pol hodine odchytávam partiu 3 moravákov.

„Ogare, my sem chodíme na džipách už 20 rokú, čil sme na motorkách. Bíváme v Desesti, ale trať možno poveďe tadeto“, ukazuje prstom na mape na lyžiarske stredisko Izvoare vysoko v horách.

Spolu ideme po trávnikoch, chodníkoch, pomedzi paneláky von z totálne zapchatého mesta. Usporiadatelia odstavili hlavné ťahy, preto ten chaos. Na určitom mieste sa Moraváci oddeľujú.

Podľa ich vysvetlenia nakoniec idem okolo jazera do hôr a nejakým zázrakom nachádzam odbočku. Krásnym údolím stúpam po serpentínach hore, pri ceste mraky snehu a je dobrá kosa. Na vrchole stúpania je zopár starších vlekov, krásne šotolinové odbočky a príma hotel. Za menej príma cenu sa ubytovávam a vyrážam von. Motorku po650 kmodstavujem na parkovisko (v našom horskom stredisku by som to nespravil).

Česi (kto iní), kempujúci vo veľkom počte na parkovisku sedia vedľa zablatených krosiek pred vlastnými doprovodnými dodávkami a debatujú. V skutočnosti nikto nič nevie, ale asi by mala trať viesť po šotolinovej odbočke asi kilometer nižšie. Všimol som si ju, bola prehradená žltou páskou. Maníci jazdia do Rumunska pravidelne, všetci u nás zatracovaní enduráci sú tu vítaní. Zatiaľ. Ale aj keď po rokoch zakážu ochrancovia jazdenie v panenskej prírode, krásne šotolinové cesty zostanú. Po tých sa jazdiť bude, slúžia totiž ako normálna spojnica medzi dedinami v horách. Vivat Romania!

Preteky

Ráno vstávam o pol šiestej a z okna vidím nejakú modrú dakar-buginu, prechádzajúcu pred hotelom. Už sa jazdí!?

Nahádžem na seba motorkové handry a utekám von. Všetko je zablokované, policajti a usporiadatelia motorku z parkoviska nepustia. Znamená to jediné – trasa vedie rovno popred hotel!

Hodím prilbu na izbu a vyrážam na trať. Nachádzam miesto v lese s viditeľným príjazdom a dlhým odjazdom cez potok. Neprebudená vegetácia neprekáža v pohľade.

Okolo pol deviatej začujeme v diaľke jemné bafkanie jednovalca. To na voľnobeh prechádza prvý motorkár okolo hotela. Po cca100 metrochpridáva, ozýva sa nádherný hlboký rev a šialenstvo začína. Z esíčka medzi stromami vyletí dakarský špeciál (KTM 690), jazdec v stupačkách naklonený úplne nad predné koleso driftom preletí po ďalšej tiahlej zatáčke, preskočí potok a nejakým zázrakom vyberie poslednú zákrutu a mizne v kopci. Po pol minúte počuť zvýšenie otáčok a potom nič. Pád. Po ďalšej pol minúte pokračuje. V pravidelných intervaloch pokračuje celé štartové pole a diváci sú v nemom úžase. Mnohé stroje sú značne pokrčené, podobne aj jazdci. Ich vyjazdenosť je dych vyrážajúca. Na relatívne ťažkých strojoch (väčšina ide s prídavnými nádržami) po takmer neznámej trase jazdia na hrane, ale s prehľadom. Katroš a asi 5 jazdcov sadli na klasické endurá s veľkou nádržou. Asi polovicu poľa tvoria KTM, väčšinou nové 690-ky. Zostatok Yamahy, nejaké Hondy a zopár neidentifikovateľných strojov.

Po motorkách nasledujú štvorkolky, najlepší idú prekvapujúco rýchlo.

Nasledujúce polhodinové ticho pochovajú  osobné autá. Teda to, čo sa na autá vzdialene podobá. Obrovské monštrá, jednokusovky za obrovské prachy, 4 až 8 valce, nízko aj vysoko otáčkové. Vcelku sú to obrovské buginy s akousi karosériou, najviac miesta zaberá motor a hlavne nádrž (spotreba aj nad 70l/100km). Jazdia obdivuhodne, ale je to hnus. Motorkári sú v tejto pasáži uvidentne rýchlejší.

Kamióny sú mi milšie, prekvapujúco rýchle a obratné. Nadšení Rumuni stoja za výjazdmi zo zatáčiek, priamo v možnej trajektórii nezvládnutého vozidla. Červený MAN netrafí ideálnu stopu, koryto potoka ho katapultuje do náherného enduráckeho letu. Dopadá do bačoriny asi1 meterod fotografujúceho adolescenta. Tomu evidentne nevadí kubík blata na šatách, život mu ostal. Potom všetci domáci vykúkajú odvážme spoza mohutných bukov až do konca preteku. Perfektne prechádza Tatra, podobne Liazky.

Po poslednom vozidle šprintujeme všetci motorkári pre vlastné stroje a chceme si užiť nádherne vyjazdenú trať. Nedá sa. Usporiadatelia púšťajú druhé kolo po tej istej trase.

Hladný mením miesto. Veľké esíčko a potom mierne vlnité, dlhé a strmé šotolinové stúpanie, na konci ostré zalomenie na asfaltovú cestu k hotelu. Nádherný výhľad, davy divákov.

Značne preriedené pole motorkárov je pokope, často idú v skupinách po 3 až 5, v metrových rozstupoch. Rýchlosť a technika sú ohromujúce. Nejdú predsa po motokrosovej, vopred natrénovanej trase. Nemajú spolujazdca a navigátora, kvákajúceho rady a povely. Na všetko sú sami. Klobúk dolu!

V stúpaní sú motorky a autá snáď  rovnocenné, na krátkom asfalte (asi1 km) kraľujú autá. Kamióny definitívne menia novú asfaltku na pološotolinu. O siedmej večer všetko končí, sporadicky prechádzajú trojnápravové servisné vozidlá.

Maďarský problém

Večer balím veci, ráno musím vypadnúť pred uzatvorením trasy. Vraj sa idú dve kolá v opačnom smere. O 2:30 ráno udiera do hotela blesk ako predzvesť nasledujúceho. Šprintujem na parkovisko upevniť plachtu na motorke, rád by som ráno naštartoval. Súvislá prietrž mračien trvá do rána, o šiestej balím motorku a pomedzi kordóny policajtov smerujem dolu. Na šotolinovej odbočke spôsobujem opäť menší zmätok, keď sa v protismere preteku vynáram spoza zákruty. Usporiadatelia odstraňujú  zátarasy a začínajú chápať, že nie som zablúdený pretekár zo včerajšku.

V údolí čakám na presun niekoľkých pretekárov na motorkách a pokračujem do Baia Mare. V meste na križovatke sa odpájam od trasy preteku a pokračujem v daždi k Maďarským hraniciam. Na hranici colníci opakujú obrad otázok, musím opäť pridať plyn a zmiznúť. Dážď ustáva po prechode nekončiacou rovinou. Idem oproti kamošovi a posielam SMS, že čakám vo Vásárosnamény. Mám predstih, preto  na pumpe postupne jem, pijem, umývam zasvinenú motorku, potom ju leštím…

Driemem postojačky, no onedlho som opäť čulý. Ozýva sa Dušan, že má nejaké problémy s políciou. Neviem kde, tak čakám. Ďalšia správa uvádza, že mal kolíziu. Čakám, ale už nie pokojne. Až tretia uvádza, že na križovatke v Nyiregiháze,50 kmsmerom ku Slovensku. Vyskakujem na motorku a 160-kou pálim do mesta s hrozným názvom.

Na hlavnej križovatke je odklonená doprava, v strede stojí Toyota Yaris a BMW GS. Zastavujem tam tiež. Predstavenie práve končí, ideme na chodník. Dozvedám sa príčinu Dušanovho takmer zatknutia:

Počas kľučkovania medzi autami (asi) obšuchol kufrom GS-ka nárazník autoškolovej Toyoty. Nič nezbadal, zastal na červenú, keď zozadu vyskočil inštruktor v Toyoty a vytrhol mu zo zapaľovania kľúče. Ihneď pýtal 100 euro za nárazník. Dušan ho poslal doprdele a chcel mu jednu zavesiť. Trtko s hrudníkom šachového veľmajstra volá z auta políciu. Zohnali tlmočníčku a začalo vyšetrovanie. Chodím okolo auta a hľadám rozbitý nárazník. Potom aspoň oškretý, potom ošuchnutý. Stále nič. Ukrutné poškodenie mi bolo nakoniec ukázané zo vzdialenosti asi5 cm(vážne neklamem!), pokľaknem a študujem niekoľko molekúl tmavšej farby. Keď ich chcem oslineným prstom očistiť som zastavený pre ničenie dôkazov. Hrozím trtkovi prstom, čo pri mojich95 kgpochopil. Nevyšetrujúca policajtka rýchlo zasahuje pomocou tlmočníčky. Vraj by nebolo žiadúce, aby som ho potom sledoval, vytiahol na niektorej križovatke z auta a dobre mu naložil. Asi nejaká jasnovidka, vážne mi čítala myšlienky. Trtko fajčí jednu od druhej. Vyšetrovanie končí, predsa len chvíľu Toyotu sledujeme a potom vyrážame smerom na Ukrajinu.

Colnica

Na maďarskej hranici sú ukrajinskí colníci iní ako na slovenskej.
Slovenská:

Maďarská:

Po absolvovaní papierovačky pokračuje požiadavka známa z Rumunska: odpáľte, ale na plné gule! Radi vyhovujeme.

Ukrajinské blato

Vchádzame do mestečka Beregovo, kde v úzkych uličkách spúšťa Viper všetky alarmy na autách. Batožinu nechávame u známych a vyrážame na mini horský masív za mestom, kde som jazdil sám minulú jeseň. Vtedy bolo sucho.

V dedinke Beregi zatáčam na bývalú asfaltku smerujúcu do Kvasova. Kdekoľvek sa dá odbočiť do lesa a jazdiť odušu. Blato dáva zabrať, na týchto pneumatikách (TKC 80) som v ňom ešte nejazdil. Suchár Duško so70 kgživej váhy bravúrne zvláda štvrťtonové GS-ko. Na strmom blatovom výjazde v lese jeho Karoo zaberajú, ja prešmykujem a padám do milosrdného mäkkého blata. Rehoceme sa ako malé deti. Opakovanie je matka múdrosti – pri výjazde na cestu z prejdeného močiara mi predné koleso odskakuje (zlé prenesenie váhy a nové tvrdšie pruženie) a motorka znova leží. Na ďalšej ceste Dušan zapadáva, pri obiehaní dostávam plnú dávku blata z jeho zadného kolesa.

Pred Kvasovom ideme znova do lesa, už 4. krát. Tu zapadá v katastrofálnom íle GS-ko. Kamoš sa potí a skladá veci neprezieravo za nás. Po zaradení dvojky a prudkom pustení spojky  ako hnoj smrdiace blato pristáva na nich. Ja stojím bokom. Teraz sme obidvaja ako svine, aj rovnako chrochtáme blahom.

Posledný dlhý výjazd cez pomočené lúky a lesy končí Dušanovým prevrátením motorky a mojím zapadnutím.  GS-ko prevraciame spolu na kolesá, ja vytiahnem sám. Po ceste 2. triedy sa vraciame stovkou späť – to znamená v stupačkách, s občasnými skokmi a s častými nechcenými driftami.

Známy Oleg nás vedie na autoumyvárku, kde nám za 20 hrivien (asi 100 SK) wapkujú a leštia motorky.

Spúšťajúc alarmy ideme na hotel. Jeho názov je príma – KOKA.

Ukrajinská voda

„Choďte smerom cez Mukačevo na Svaljavu, tam sú horské cesty pre Vás.“

Ráno tým smerom vyrážame. Na GPS som nevedel stiahnuť ukrajinskú topografickú mapu, preto ideme iba podľa včerajšieho vysvetlenia od Olega.

Predpokladám 3 zastavenia milíciou počas asi50 kmpresunu. Stáva sa tak iba raz, tesne pre Mukačevom. Blikania protiidúcich áut nás upozorňuje, ale viem svoje. Na tomto úseku cesty je prenosná značka „práce na ceste,50 km/h“ už roky, ale nikdy nevidieť pracujúcich.

Obiehame ZIL a v diaľke vidíme lovcov, striehnucich na korisť. Samozrejme nás zastavujú a mávajú ručným radaríkom, s ktorým sa dá merať tak na50 m.

„Ako ste išli rýchlo?“ – páčia lovci.

„Koľko ste namerali?“ – odpovedá otázkou drzá obeť ukrajinsky. Lovec zneistie.

„Išli ste 75, povolené je 50!!!“ Trt baraní, klame, nemerali. Išli sme 120.

„Rovných 50 my jéchali!“ – bohorovne klamem aj ja.

„To bude za mnógo ďéngov“.

Údaje o rýchlosti si vymieňame asi 5 krát. Znechutení policajti nakoniec ani nechcú doklady. Nedovolím im ani obvyklé pridanie plynu. Dušan áno, ale za to ich pokropí blatom z krajnice počas plochodrážneho štartu.

V preplnenej premávke sa presunieme Svaliavy, tam v zmätku pomocou šiesteho zmyslu (alebo super náhodou) triafame do nádherného údolia rieky Viča. Prechádza tade hlavná železničná trať z Kyjeva do Mukačeva. Pozdĺž trate sa vinie údržbárska cesta. Rieka je ako stvorená na splavy, samá perej a valec.

Cesta začína ako rozbitý asfalt, postupne zošotolinováva. Pribúdajú mláky a blato. Začína ísť do tuhého, mláky sú hlbšie a blata viac. Cesta, na ktorú sa maše motorky hodia. Koľaje, krátke ostré horizonty, drevené mosty bez zábradlia, hlboká voda. Pri jednom horizonte neodhadujem vzdialenosť, obieham Dušana cez hlbokú mláku a vraciam mu včerajšiu blatovú nádielku.

Naša púť sa náhle končí pri brode. Rieka má šírku asi70 m, hĺbku minimálne meter. Neprejazdné. Chlapi v oranžových vestách na trati mávajú – nechoďte cez trať, ide rýchlik. Skutočne prichádza, dlhý ako všetky vlaky Slovenska dohromady. Otáčame a ideme späť. Po300 metrochsa vraciame k chlapom, sme predsa na Ukrajine!

Najprv spoločná cigaretka Dušana s predákom. Potom vyjadrenie ľútosti nad momentálnou hĺbkou vody. Nasleduje lúčenie so slovami, že sa predsa nedá jazdiť na motorkách po železničných mostoch. „U nas vsjo možno!“ – znela odpoveď. Na to čakáme!

„Teraz po sebe nasledujú tri brody, nad nimi tri mosty. Nad štvrtým mosta niet, tu trať rieku iba sleduje.“

„Čo sa stane, ak pôjde oproti vlak?“ Ideme vľavo pri dvojsmernej trati, preto oproti.

„Zastavíme ho.“ – znie skalopevná odpoveď. Ako, keď budeme za treťou zákrutou, nechápem.

Študujeme strmý výjazd na násyp, potom štartujem. Idem ako druhý, musím trochu prisadnúť hrabajúce koleso. Yamaha sa stavia v strmine na zadné, ale nepadám. Predtým som prešiel peši prvý most, po kraji to nejde, môžeme prepadnúť cez rozpadávajúce sa panely. Vedľa sú iba drevené pražce. Jednotka plný cez pražce je úplná polahoda na podvozky. Po100 metrochnasleduje druhý most, ale v horšom stave ako prvý. Po ďalších500 metrochjazdy po nepríjemnom násype tretí most. Už sme dávno mimo zorného poľa železničiarov, od vibrácií mi vypadávajú plomby v zuboch.

Všetko raz skončí. Blativým svahom schádzame na cestu, zmenenú na občasné koľaje. Súvislá vodná hladina prevažuje. Krištáľovo čisté mláky sú dlhé aj70 ma niektoré hlboké vyše pol metra. Supertenere môže, ale pri GS-ku hrozí, že zaleje elektrinu, alebo nasaje vodu. Úplne mokrí vychutnávame jazdu vo vode a končíme pri štvrtom brode. Vchádzam do40 metrovširokej riečky, ale prúd ma stále strháva. Vraciam sa na breh a podopierajúc sa palicou prechádzam na druhý breh. Okolité kopce sú pod snehom, ale chlad už nevadí. Máme problémy, nevieme ako ďalej. Ale predsa o to ide pri „edvenčri“, posúvať sa vpred. Tu je aj návrat výhra a splnenie cieľa.

Aj nás čaká návrat. Stojac pri motorkách meriame výšku hladiny na mojom stehne vzhľadom na motorky. GS určite nemôže, Yamaha ja na hranici prejazdnosti.

Otáčame spokojní. Podávame ruky dvom chlapom, zjaviacim sa nevedno odkiaľ. Cesta po tomto brode vraj prechádza cez dedinu Volovec, pretína asfaltku a v jemnejšom vydaní pokračuje cez hory.

Štartujeme naspäť, hlboké prejazdy vodou zvládame rýchlo. Triafam zrejme najhlbší. Idem na dvojke, musím sa zohnúť. Motorka tlačiaca masu vody pred sebou zúfalo hrabe a motor normálne počujem spod hladiny. Veterný štít funguje ako ruské torpédo Škval. Voda sa valí cez plexisklo a ja zohnutý ako surfer pod vlnou prechádzam. Motor ide na jeden valec, aj ten vynecháva. Ale nezhasína. Dušana v hlbočine rozhadzuje, zázrakom nepadol. Určite si udrel gule tak isto ako včera. Pre slobodného chalana čistá tragédia.

Tri mosty zvládame v opačnom garde. Najprv vypneme motory a počúvame, či nejde vlak. Potom vyrážame na hraniciach možností podvozkov a sledujeme v zrkadlách, či nejde vlak. Keby išiel, asi dnes nepíšem.

Kurica

S prehľadom jazdíme cez zmenšujúcu sa vodu a blato. Cez Svalijavu pokračujeme rovno, zastávame v špinavej dedine pri ceste. Nápis „Gril – kurica“ je to, čo hľadáme. Kupujeme grilované kura, chlieb, minerálku a hostíme. Postupne sa s nami fotí celá dedina. S Dušanom mladé baby, so mnou ostatné obyvateľstvo. Ani sa nečudujem – vek mojej Yamahy a mňa dáva po zrátaní znepokojujúcich 61 rokov!

Kŕmime túlavých psov a odpovedáme na typické otázky v nasledovnom poradí:

  1. Koľko motorka stála dolárov?
  2. Ako rýchlo dokáže ísť?
  3. Aký je obsah motora?

Trpezlivo opakujeme odpovede, potom s vodou v čižmách nasadáme.

Presun prebehne bez problémov, dnes za umývania pýtajú 100 hrivien, dávame im 50.

V hoteli KOKA sušíme veci a potom odchádzame na pracovnú večeru.

Návrat

O šiestej ráno balíme a zohrievame motorky. Brána hotela je zamknutá, musíme čakať. Leží na lavičke a driemem. Po hodine sme vyslobodení.

Prechod oboch colníc trvá 5 minút. Ukrajinský colník-motorkár s nami chvíľu kecá. Po povinnom odjazde naplno to od nás za minútu vyžaduje aj maďarský kolega. Nestíhame sa čudovať.

Za hranicami sa rozchádzame, Dušan ide cez Maďarsko priamo do Nitry. Ja cez  dedinky na maďarskej puste, kompou cez Tisu a na Slovensko. Je nádherne, hranicu prekračujem pri Veľkom Kamenci. Rozkvitnutými údoliami jachám do dedinky Repejov na severovýchode Slovenska, potom Prešov, Vernár. Od Banskej Bystrice sa presúvam zbabelo po diaľnici. V Mojmírovciach som o pol siedmej, po prejdení750 km.

Zhrnutie

Návšteva Dakar Rally je zážitok, na ktorý sa nezabúda. Atmosféra, krajina, milí a ochotní ľudia ma nadchli. Samotný pretek to isté. Sever Rumunska je vybudovaný, má cesty, plno benzínových púmp aj prírodných krás. Krajina je neskomercionalizovaná a miestni sa často pýtajú, či netreba pomôcť a ako sa u nich cítite.

Jazdenie na Ukrajine má svoje špecifikácia snáď iba v ľuďoch. Menej sa usmievajú, nevidia budúcnosť tak ružovo ako Rumuni. Krásnych kútov je veľa hneď za hranicami, netreba sa presúvať do centrálnych Karpát, ak máte málo času. naša nedokončená trasa je toho dôkazom, výborne sme si zajazdili.

Cestu som absolvoval na Yamahe SuperTénéré 750. Bola výborne pripravená na Saharu, preto som akurát prezul zadnú pneumatiku. Okrem iného si pochvaľujem namontovanie progresívneho pruženia vpredu aj vzadu. Síce predok do terénu pritvrdilo, celkovo sa jazdné vlastnosti výrazne zlepšili na ceste aj pri skokoch v teréne. Pomohlo aj GPS Garmin Zumo 500. Najazdil som som cca2000 kmpo všetkých povrchoch za 4 dni, jeden deň som nejazdil. Spotreba po ceste 100-140 km/hbola neuveriteľných5,3 litra, kombinovane aj s terénmi okolo6,6 litra(vďaka Stráňo za naštelovanie motora).  Obutie je na oboch kolesách Continental TKC 80, výborne drží na suchej aj mokrej ceste, Ozaj dobre na šotoline, obstojne v blate a piesku.

Haro

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií