www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

RUMUNSKO 2009 – Po stopách Rally Central Europe

autor: Haro007, 18. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0) RUMUNSKO 2009 – Po stopách Rally Central Europe

Prekrásne horské pláne, romantické výhľady okolo nekonečných šotolinových ciest. Zdraviaci horár uvoľňujúci lesnú cestičku, priateľsky mávajúca lesná stráž. Divoká paľba po trasách RCE 2008. Nereálne? Nie, to je Rumunsko!

Myšlienka

Pri návšteve Rally Central Europe na jar 2008 mi bolo jasné, že sa na miesta preteku vrátim. Krásna príroda s možnosťou bezstresového jazdenia ma oslovili.
Už v zime často otváram Google Earth a študujem možnosti jazdenia v terénoch nad Baia Mare v Rumunsku. Oblasť horského hrebeňa Ignis s priľahlými poľanami sa na monitore ukazovali ako ideálne. Tieto trávnaté horské pláne vo výške 1000 metrov nad morom sú asi 100 km za hranicami Maďarska v priamom dotyku Ukrajiny. Blízko zo Slovenska a zároveň záruka nízkej hustoty človečenstva. Ako miesto na táborenie vyberám horskú dedinku Chiuzbaia.
Dávam dohromady jednoduchý tím. Ja so synom Adamom, kamoš Slavo s bratom Lubom a ich kamoš Ivan. Motorkovať budeme prví traja menovaní, Lubo má funkciu kuchára, vedúceho tábora, mechanika… Ivan pomáha a zbiera v lesoch podklady na bonsai.
Po odklade akcie na začiatku leta sa v jeho strede konečne poberáme.

Prípad Lubo

V pondelok ráno o 7:00 stojíme s Adamom pred Lubovým autoservisom v Mojmírovciach. V Galaxy máme Adamovu Hondu a našu batožinu, obe KTM čakajú vo vleku za Land Roverom. Pri vstupe na dvor informujem Luba, že na vlečke sú úplne podhustené pneumatiky. Blbo na mňa pozerá a nič nerobí. Slavo mešká pol hodinu a po príchode oznamuje Lubovi, že má na vleku podhustené gumy. Ivan sa pochechtáva , po odplachtovaní chápeme. Motorky tvoria zlomok nákladu. Žrádlo, pijatika, vercajch, 100 litrov artézskej vody, cca 100 kg agátového dreva, komplet kempová výbava… Po poznámke že ideme do lesov s bohatým výskytom minerálnych prameňov som uzemnený: „Já mosím mať šecko ze sebú!“
A tak vyrážame s preťaženou opachou, plížime sa Maďarskom a o 12 hodín dorážame do cieľa (na motorke to bolo necelých 7). Samozrejme, GPS nás vedie na horské chodníčky, ale ja sa nedám oklamať. Treba prejsť cez Baia Mare smerom na Baia Sprie, za pumpou Lukoil doľava a stále rovno. Uzučká cesta končí v rozprávkovej dedinke Chiuzbaia, strmou šotolinou stúpame až na koniec a tam nachádzame táborisko za potokom.
Je rozhodnuté. Za šera vyhadzujeme veci na núdzové prespanie. V úplnej tme vyrážam na motorke po krásnej šotoline na prieskum. Vysoko v hore otáčam pri pravoslávnom monastyre, potom šibnem do dediny a vrátim sa späť. 10 km stačilo na presvedčenie, že sme na správnom mieste.

Prieskum

Po vyhnaní zvedavých kráv z tábora ráno skúšane cestu k monastyru. Podľa satelitu by sa malo dať horami prepracovať do lyžiarskeho strediska Izvoare, východiskového bodu horských tripov. Ale satalit je satelit a hory sú hory. Cesta končí 50 metrov za kláštorom a preto idem za popom po vysvetlenie. Ukazuje, že balvanový žľab naľavo je správna voľba. Zázračne prehopkám asi 100 metrov bez pádu, Slavo podobne a Adam 2 krát hnusne padá. Ohýba  hliníkový chránič rúk a svoje sebavedomie.
Otáčame, trialová trať nepustí. Pekný začiatok. Adama nechávame v tábore obklopenom výjazdmi nech trénuje pod Lubovým dozorom a ideme hľadať prechod. Vchádzame do úzkej doliny, v jej strede predbiehame záprah troch oslov stúpajúci bez pohoničov do kopca. Tí nás zdravia obďaleč, niečo sa radia s lesákom v uniforme. Ten nás tiež zdraví a my nechápeme.  Cestička končí horolezeckým terénom, vo vedľajšej doline podobne. To ma presviedča o nutnosti náhradného riešenia.


Cez Baia Sprie sa presúvame šialenými asfaltovými serpentínami smerom na Desesti, po prekonaní sedla zvrtneme doľava na spojnicu do Izvoare. Nádhera, pre toto sme prišli! Šotolina, balvany, mláky, občas blato. Všetko náročné, rýchle a divoké v hlbokých lesoch a po slnečných poľanách. Spotení končíme v Izvoare na Poiana Saorelui a pozdravujeme policajtov so stromčekom na výložkách. Pamätám si ich spred roka. Opäť úsmev a pár slov, každý v rodnom jazyku. Slava obchádzajú mrákoty a pochybuje o svojom zdravom rozume. Čakal zatknutie, mučenie stredovekými metódami a ono je to nejak inak. Pohybujeme sa medzi usmiatymi Rumunmi, v dedinách ani v táboriskách niet odpadkov a slnko svieti. Cesty sa núkajú a my ľudoprázdnymi traťami lietame stopách rally. Obiehame po vrstevniciach prvú poľanu (poiana), občas nesprávne odbočíme. Už som v obraze, preto ešte skúsime výjazd na najvyšší vrch Ignis.

7 pádov

Po porade so zberačkami lesných plodov sa na kopec poberáme samozrejme nesprávnym, už nepoužívaným výjazdom. Moja ťažká ťava ide dobre až po prudkú kamenistú otočku vo svahu. Zlá práca s plynom a spojkou, motor skape a ja takmer tiež. Nedočiahnem nohou na zem a letíme s KTM dolu hlavou na skaly. Nejako postavím stroj na kolesá, v strmine cez naplavený kmeň neprejdem a znovu držkujem. Zhora prichádza Slavo, drží motorku, ja odhadzujem spod zadného kolesa konáre. Po nasledujúcom krásnom páde sa rozbieham a pokračujeme lesom ku kosodrevine a čučoriedkam. Cesta zrazu zmizne, zboku nás napadne svorka statných ovčiarskych psov z blízkeho salaša a ja letím čučoriedkovniskom s balvanmi šikmo hore k turistickému chodníku. Doteraz nechápem spôsob zvládnutia tohto úseku na 200 kilovej motorke a prechod kamenistej cestičky so sklonom strechy bez pádu a pohryznutia. Kúsok vyššie ma balvan pod porastom kopne hore, na zadnom kolese sa ako kaskadér otáčam o 180° a padám. Ako inak, dole hlavou. V tej sekunde padá Slavo na 450-ke na kameňoch podo mnou.
Schádza dole na relatívne rovné miesto a potom vyletí za horizont. Zíde pešo, spoločne ťaháme úbohú motorku po kameňoch a po dvoch pádoch sa v strmine konečne vybieham hore. Sme na hrebeni v tvare a výške Martinských holí, dávame foto so zberačmi a uháňame na vrchol k vysielaču.
Výhľad je úchvatný, fotíme panorámu Baia Mare, zhora pozeráme na náš tábor. Na obzore sú nekonečné hrebene hôr, planiny s cestami a my pradieme blahom.


Sledujeme štart maďarského paraglajdistu. Jeho let meral 2 metre dopredu a 15 smerom dole. Na počudovanie sa nedolámal a po vyhrabaní z kríkov štart úspešne opakuje.
Sadáme na stroje, v sedle v stanovom tábore zberačov naberáme smer a správnou cestou zostupujeme k Izvoare.  Odtiaľ serpentínami do Firizy, okolo nádhernej priehrady cez dva kameňolomy šotolinami krížom do Chiuzbaia. Na kraji dediny stretáme skupinku chlapcov. Pri nich pozerám do GPS a potom sa snažím pohnúť v ostrej strmej zákrute na úzkej cesta doľava.  Pohýna sa iba zadné koleso, v oblúku obieha predné a padám k nohám výkvetu národa. Mladíci so záujmom pozorujú predstavenie a ja sa ani nečervenám. Škoda že im nemôžem oznámiť svedectvo osobného rekordu. 7 krát za deň padne iba retard ako ja a oni sa to nedozvedia.
Schádzame do dediny ku kostolu, na veľkej mape dolaďujeme orientáciu. Dnes bolo 160 km, z toho 110 terén. Potom rýchlo do bivaku.  Chlapi varia jelení guláš, Adam lieta po okolí a my sa sprchujeme (!) v prírodnej kúpeľni nachystanej Lubom. Ten vyťahuje z útrob rôzne prekvapenia, kŕmi deti z dediny sladkosťami a nás tekutinami a gulášom. Už nebanujem nekonečný presun s preťaženou vlečkou.

Adam story

Ráno nám najdrzejšia z drzých jalovíc ukradne zásobu zeleniny, požerie iba rajčiny a papriku necháva pre statnú matku. Po utŕženej bitke urazene osiera pľac pred vlečkou.
Adam je pripravený jazdiť s nami, teší sa ako malé dieťa. Znovu cez dedinu, kameňolomy, serpentíny až do Izvoare. Tam sa napájame na včerajšiu relly trať. teraz púšťam Slava vpred, na križovatkách bude čakať aby som určil správny smer. Na konci poľany nesprávne chápe môj povel a preto nechcene dávame 20 km k Desesti a späť. Nevadí. Konečne ideme po správnej trati. Adam jazdí rýchlo a s prehľadom po Poiana Soarelui. Kritické úseky zvláda brilantne. Jazdím tesne za ním aby som v prípade problémov mohol rýchlo zasiahnuť.
Ale problémy prichádzajú na najbanálnejšom úseku. Adam vchádza do priemernej prehľadnej zákruty, primeranou rýchlosťou, napriek tomu z nej vyletí. Tesne minie skalu aj peň a pristáva v blate. Vyplašené čierne žaby odskočia a syn signalizuje vztýčený palcom O.K. Preto ho najprv fotím, potom vyťahujem Hondu. No úplne v poriadku nie je. Má narazené bedro, asi natiahnuté úpony v zápästí a silne pokrčené ego. Zakrýva slzy, bandážujem mu ruku a opatrne pokračujeme.


Nasleduje prechod hlbokým údolím smerom k druhej planine. Omamne vonia živica a syn otrasený z pádu jazdí pomaly. Som naplašený viac ako on, otcovia pochopia. Vynárame sa na otvorenom priestranstve, cesty vidieť doďaleka.  Ticho sa skláňame pred Matkou Prírodou. Krása nad krásu. Rozľahlá trávnatá plošina s množstvom bočných údolí, s potokmi, bralami a remízkami. Volíme rýchlu cestu po vrstevnici, potom kus cez les na rázcestie. Skúšame prejazd na Poiana Brazirol (brána k ďalšej planine), no balvanová otravná cesta je hnus. Otáčame a pokračujeme až na koniec planiny s rozlohou 75 km2. Po dosiahnutí horárne v lese musíme otočiť, syn sa dožaduje návštevy Ignisu. Už získal pôvodnú istotu a ťahá za plyn, radosť pozrieť. Presun je dlhý a endurácky hodnotný. Po cestách-necestách ideme po druhý raz, preto istota a uvoľnenosť sprevádzajú jazdu. Adam zvláda aj exponovaný mnohokilometrový záverečný úsek bravúrne a dávame vrcholovú fotku.
Klasický návrat po ranných trasách, povinné zhodnotenie na mape pri kostole a šup do tábora. Lubo s Ivanom nás kráľovsky hostia, nasleduje údržba a riešime výjazdy okolo bivaku. Na 450-ku nasadá Lubo (nejazdil 15 rokov) a ukážková enduri-trialová jazda ohuruje divákov. Pán motorkár! Verím, že o rok nebude sluhom, ale jazdcom  našej rely. Slavo na záver dňa predvedie salto vzad, tlieskame cirkusovému číslu a do noci sa hostíme. Dnes 150 km, čisto terén 110, obdiv Adamovi. Napriek vínovým obkladom má mierne bolesti.

Safari

Chýbal by nám kravský zážitok na začiatku dňa, ale miestny zverinec nesklamal. Pretierajúc oči sledujem tancujúcu jalovicu s igelitkou natiahnutou na hlave. Slivky chutia nielen nám, preto sa obslúžila priamo z vlečky. Po odstránení okrasy z jej hlavy spása vypadnuté plody.
Adam dostáva za úlohu 15 minút jazdiť okolo tábora, aby bola jasná jeho spôsobilosť na dnešný výjazd. Po splnení podmienky je vpustený do kolektívu. Najprv skúšame nájsť skratku podľa GPS do sedla pod Ignis, no končíme v nezjazdnom teréne a cesta končí. Otáčame späť a počas presunu po serpentínach jazdí  Adam veľmi pomaly, bolí ho ruka. Na zmámych tratiach mierne zrýchľuje. Prejdeme takto na začiatok Poiana XXX. Našťastie kus nižšie v údolí som zazrel rásť Deväťsil. Onedlho sa vraciam s náručou bylín, drvím ich medzi kameňmi a uväzujem na synove zápästie. Zabralo to, do večera syn jazdí bez problémov.  Dnes sa poberáme stredom obrej planiny, pri moste (je známy zo záberov RCE) zatočíme na trialovú cestu. Z bočného údolia sa majestátne trúsi stádo 100 byvolov a 100 koní. Pomiešané spolu postupujú zelenou pastvinou. Zostávame stáť a v úžase pozorujeme prírodné divadlo. Romantika hraničiaca s gýčom.


Na trávna hrebeň na obzore sa vytrepeme pomaly – stále balvany skryté v tráve. Pri návrate opäť dlho stojíme s strede stáda. Dvaja pastieri odháňajú bitkárskeho byvola, potom brodmi hopkáme po balvanoch k mostu. Tu absolvuje Slavo bláznivý výjazd a zjazd. Dakarskými serpentínami sa prepravíme na začiatok planiny, zatočíme vpravo a po včerajšej trase sa snažíme dostať okolo horárne čo najďalej. Cesta vedie divokou dolinou popod tretiu planinu, kam sa nevieme domotať (o rok určite). Končíme pri lesnom závale kúsok od Ukrajinských hraníc. Už hore na planine sa na trávnej ceste k nám pripája stádo divých koní a dlho cvála súbežne s nami úplne blízko (ideme cca 60 a stíhajú).
Návrat okoreníme návštevou salaša pri Izvoare, kde sme včera videli šteniatka ovčiarskych psov. Chceme jedno kúpiť a prepašovať na Slovensko, no bača je ešte na paši. S dlhým nosom sa vraciame po 150 km „domov“.
Pri tábore musím absolvovať niekoľko strmých výjazdov s Adamom ako dôkaz, že nepatrím do domova dôchodcov. Spoločný výjazd v Slavovej spoločnosti trvá synovi asi hodinu a vraj riešili kadejaké trialové terény. Ja pomaly balím a chystám veci na zajtrajší návrat.

Rumunské intermezzo

V noci počas hostiny podvedome vnímam akési tiene pri kríkoch, aj tým smerom svietim od vatry, ale viac im nevenujem pozornosť.  Okolo polnoci prihučí džíp, absolvuje šialený výjazd a zastavuje pri nás. Slavo sa chce s chlapmi odfotiť, ale nevie nájsť foťák v aute odstavenom 5 metrov od vatry. Zisťuje aj stratu iných vecí. V našom spal Adam, preto ostalo nájazdu ušetrené.  Ráno múdrejšie večera, ulíham spať a pred svitaním idem na lov. Čo ak vyrušený zlodej príde ráno pre skrytú  korisť? Mal som pravdu, v kríkoch je poskladaná komplet Slavova motorkárska výstroj. Nenašli sme akurát kľúče od džípu a mojej KTM a foťák. Veľmi ma celá udalosť mrzí, pretože miestni evidentne nie sú príslušníci cigánsko – rumunských zlodejov, o ktorých ide chýr po svete.
A tak sadám s Adamom do auta, veziem ho cez Maďarsko až za Miškolc k našim hraniciam, tam ho vymieňam za náhradné kľúče, prehodím pár slov s tretím z bratov Tónom a sám sa vraciam späť. O pol deviatej nakladáme v tábore.
No Slavo cez deň nezaháľal, v dedine objavil džíp zo včerajšej noci a s manželkou majiteľa sa dal do reči (cez telefón tlmočil rumunský Slovák). Najprv nechce veriť, že v ich dedine so silne veriacim obyvateľstvom, kde sa nekradne sa mohlo niečo podobné stať. Nakoniec sa rozhorčená otáča a asi koná. Nič si od toho nesľubujeme, lebo som naspäť a je večer. Ale dedinka je primalá a búrka priveľká na to, aby sa nič nestalo.


Asi o hodinu sa štverá do kopca prieskumný moped, potom vidíme oproti hviezdnemu nebu stúpať hore štvoricu adolescentov. O desiatej pri odchode uvidel Lubo na plochom kameni pri výjazde položené kľúče od auta a motorky. Vášne opadli, odpúšťame Rumunsku hriechy a ideme domov. Cestou konštatujeme, že v našej rodnej dedine by partiu Nemcov kempujúcich nadivoko na pažiti určite ozbíjali hneď v prvú noc.
Prevediem kolónu nočným Maďarskom, na našich hraniciach konečne spočiniem na sedadle spolujazdca a ráno vykladáme doma.

Zhodnotenie

Napriek incidentu sme boli z výletu nadšení. Milí ľudkovia, krajina (aj odpočívadlá a táboriská) bez odpadkov a dediny kde zastal čas nám dali zabudnúť na náš každodenný zhon. Tu plynie čas inak.
Pre našinca nepochopiteľné možnosti jazdenia po horských cestách v prostredí Karpát sú proste jedinečné. Pri rešpektovaní základných pravidiel slušnosti sme sa bez problémov vozili po národnom parku!!! Ľudoprázdne horské planiny nazývané „poiana“ sú stvorené na off dobrodružstvo. Kempovať možno kdekoľvek aj na území NP. Počas vyše 300 km na horských cestách sme nestretli jedinú motorku. Iba 2 džípy Rakušákov, 2 miestne štvorkolky a niekoľko Dácií a nákladiakov s drevom. Inak len pasúce sa stáda.
V druhý deň nás napríklad na šotoline púšťa pred seba motorizovaná hliadka akejsi horskej milície, neskôr nám v lese máva skupina policajtov na aute s majákom. S každým sa zdravíme, tak ako to bolo pred 30-timi rokmi v mojom detstve.
Obchody, reštiky, ceny podobne ako u nás. Benzín kvalitný, cesty dobré. Aj GPS mapy pomerne presné.
Po horských cestách môže jazdiť všetko od GS po trialové mašiny. Podmienkou je obutie aspoň TKC80 alebo Karoo2, hliníkový kryt motora a GPS. Bez neho v rozľahlých horách ľahko zablúdite.
Ciest na jazdenie je v Rumunsku toľko, že tam možno každoročne objaviť novú oblasť pri osobnom spoznávaní krajiny. Sever a juh Rumunska sa zrejme líšia ako sever a juh Talianska. Relatívne rýchlo dostupná oblasť nad Baia Mare poskytuje dosť možností na týždňové bláznenie na endure. Hlavne jazda bez hrozby represií je očarujúca a preto určite na ňu nezabudneme!

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií