www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Púšťou Maroka – 2.diel

autor: Haro007, 6. 4. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 6) Púšťou Maroka – 2.diel

Všetko na svete má svoje kultové niečo. Lezci majú kultové steny a cesty, skialpinisti žľaby, vinári vína, labužníci jedlá a kurevníci kňažky lásky. Maroko okrem hašišu trip z Taouzu do M´hamidu a ďalej. Legendárna dakarská etapa a dodnes vážna súčasť rôznych rely. Keďže sme prišli hlavne športovo trénovať je našim hlavným cieľom v Afrike.

Ráno ako každé iné riešime KTM veď viete koho. Lenže je to daň za naše nenormálne pracovné nasadenie pred výletom a preto sa nie je dôvod na veď viete koho hnevať. Začiatok po deviatej je síce nahovno, ale nie tak úplne. Vediem partiu od začiatku po šotoline do Merzougy, nekonečný prechod pomedzi hlinené stavby, kúsok asfaltom a sme v Taouz. Tu zadávame súradnice a peklo môže začať. Už na prvých kilometroch mám vo feš-feši ukrutné problémy s rovnováhou. Idem síce s plnými nádržami, ale ja blb som pribalil spacáky a zopár somarín na zadné nádrže do baku. Spolu smiešnych možno 8-10 kilov, no v konečnom dôsledku tak zmeniacich ťažisko že hreším na seba celú cestu. Boj s gravitáciou je vyčerpávajúci a rozhodujúcom okamihu mi sily chýbali.

Cesta ubieha dobre, najprv slaným riečiskom so slaným prachom, miestami s malými dunami a so šotolinou. Potom priechod sedlom a dunovým poľom k Porte de Sahara. Tam dávame miestnym 10 dirhamov, pretože pred dvomi rokmi nemali vydať a dlžoby treba platiť. Kostitrasová cesta k Hi Remilia je krásnym slaným jazerom. Jeho predná časť síce v horšom stave ale na konci sa dá na šestke plný. Za oázou nás napráva na správnu cestu miestny starček a vchádzame do povestného riečiska. Jeho súčasťou je túto sezónu súvislý úsek feš-feš hlboký jak sviňa kombinovaný s bielymi kua mäkkými dunami. Od tohto bodu GPS mapa neroutuje a orientáciu v neznámom prostredí zabezpečuje kompas, slnko a skúsenosti, no napriek tomu nezablúdime v labyrinte púšte ani raz.

A potom sa otvára jedna panoráma za druhou, nádherné vypaľovacie údolia, kamenné cesty, slané jazero s maximálkou okolo 170 a nekonečná štrková pláň. Tam znova hviezdi Karol, uprostred najničovatejšieho nič opravujeme tečúci olej. Motorku musíme šťastnému mechanikusovi na rovnom plató držať lebo nemá stojan. Ako inak. Karči sa ukojil a pokračujeme. Šotolinovými cestami schádzame k prvej vojenskej kontrole s pokynmi ísť po strednej ceste cez dva hrebene a nie po klasike po alžírskej hranici. Táto je vraj teraz zjazdná. To máme zakrátko možnosť posúdiť skackajúc po polmetrových skalných schodoch s prachom medzi nimi. Vedľa samozrejme 100 metrové zrázy, všetko rozhorúčený čadič. Stále súvislá orgastická rally jazda bez nudy. Za tým druhá  a tretia kontrola, možno stovka skokov cez bubny a popoludní civilizácia v podobe asfaltu. Z neho schádzame a s kompasom a otázkami na domácich sa po púšti a datlových hájoch dostaneme do M´hamidu, dve hodiny pred úplnou tmou.

Tu robíme osudovú  chybu: podľa rady Ali Balího ideme pozrieť Chegagu, miesto pri veľkých dunách na západe. Miestny majiteľ cestovky dáva súradnice k jeho stanovému kempu a tak sa poberáme. Lenže prvých nemálo kilometrov je rozjazdený feš, najhorší možný podklad. Hlboký prach totiž skrýva rôzne prekážky no neposkytuje oporu. Idete vždy po podklade bez ohľadu na hĺbku prachu a triafate jamy aj kamene. Taká blbá lotéria. Voda sa nám míňa v prázdnom tábore pri špatných dunách a preto volíme návrat do oázy. Po blúdení v hroznom povrchu sa znovu dostávame do prachu. Máme k cieľu 10km, sme unavení a ja bojujem so zbytočnými kilami batožiny položenej vysoko. Na plnej dvojke zrazu zadné koleso predbieha predné, motorka padá na ľavý bok a ja na ňu. Bezmocne ležím v prachu a už sám nevstávam. Riadítka sú zaborené pod rebrami, ľavé zápästie v čudnom uhle naprávam pravou rukou za jasných signálov do mozgu, že je všetko na prd. Po zvíjaní sa v prachu ma kamoši zdvihnú, posadia na motorku a pokračujeme. Spojku neviem vytlačiť, preto používam pravačku a asi s piatimi pádmi dosahujeme oázu. Najťažšie kilometre života. No nie je vyhrané. Ono sa stmieva a ulice sú plné ľudí, oslov, mopedov a dromedárov. Nesmiem veľmi ani ubrať ani pridať. Za úplnej tmy sa ubytovávame v hlinenej stavbe plnej zhašišovaných Portugalcov. Po dvoch hodinách sa prepracujeme k žrádlu a vode.

Už ma stretlo veľa zranení v živote a po skúsenostiach s bolesťou to tipujem na nejaké zlomeniny a doondené šľachy. Noc sa mení na krátke okamihy spánku a bdenia. Ráno si neviem ani utrieť prdel a je jasné, že minimálne môj návrat bude po asfalte, v lepšom prípade po vlastnej osi. Ruka má tvar kravského vemena a farbu odstátej mŕtvoly. Nakoniec sa Karči s Tónom rozhodnú ísť so mnou a neužiť si návrat terénom, že ma teda zachránia. Dochrámanú ľavačku držím striedavo na stehne a na rajdách, ideme po kvázi asfaltoch. Po cesta máme iba jedno mestečko a niekoľko dedín, inak vždy desiatky kilometrov púšte po najbližšiu hlinenú stavbu. Prechod Zagory sa udeje v čase odchodu detí zo školy a tak kľučkujem na voľnobehu pomedzi dav hlavného bulváru. Na konci mesta ma sprevádza húf ponúkačov bežiaci, bicyklujúci a mopedujúci súbežne so mnou. Nejavím záujem o matroš, ťavy, ubytovanie a za mestom si vydýchnem. Ale najväčšie nebezpečenstvá prichádzajú nečakane, lebo to by potom nebolo nebezpečenstvo. Po prekonaní horizontu v opustenom údolí sa vedľa cesty vytvorí vzdušný vír s priemerom možno 70 metrov. Zrazu sa mi presunul do cesty, sila ma ťahá hore a doprava. Zdvíha ma zo sedla, prilba ma škrtí remeňom a vyvracia sa dozadu. Nič nevidím, a iba na okamih dokážem skorigovať smer. Postávam a študujem esíčko vydriftované po krajnici, ruka tak bolí že som sa zabudol naplašiť. Auto idúce za mnou tiež vysalo z cesty a Arabi v ňom sú bledší ako ja. Púšť môže zabiť aj na ceste.

Počkám na chalanov zastavujúc opretý o nejakú prekážku. Po asi hodine sa znovu rozdeľujeme, lebo Karčimu prdol sekundár. Motorka skladaná na poslednú chvíľu sa vypomstila, uletela skrutka z vývodového kolieska a zablokovaná reťaz zničila rozetu a zadný náboj. Blahoslavené rozhodnutie nejsť po teréne, to by sme kamaráta hľadali dodnes. Preto mi posiela súradnice, Tóno ostáva s ním a ja idem po dodávku nekonečným 200km údolím, kde som stretol asi tri autá. Po vyše 450km je záverečný úsek šotolinou a pieskom, jednou rukou pálim 120. V kasbe postávam nabúraním do hlineného múru, už nevládzem. Pribehnuvší Berberi ma skladajú z motorky, vyzliekajú, nakladajú do dodávky. Ponúkajú šoférovanie, ale kabína je iba pre troch. Lognem si slivovice na potlačenie bolesti a jednou rukou šoférujem 270km na miesto stretnutia uprostred púšte. Zachraňovaný zachraňuje. Hladný a smädný, no nevedel som či sa kamošovi tiež niečo nestalo tak sa ponáhľam. Za tmy konečne stretnutie, Karči v porádku a po polnoci pijeme vínko a tlačíme klobásky. Mierne ma pred tým klepala zimnica, asi vyčerpanie alebo čo.

Že sme dopadli dobre môžeme vďačiť hlavne GPS a dobrej komunikácii. Inak ende. Najlepší trip života je vtedy najlepším, ak sa ho dožijeme. Tento bol najlepší, pretože poskytol také množstvo variant a kombinácií, že to neprekoná asi žiadna iná možnosť nám dostupná.  Stačí sa odtrepať 4.500 kilometrov z domu a je to.

TUAREG RALLY

Ráne nejde ľavačka v nijakom režime a s jazdením sa zatiaľ lúčim. Karči dostáva moju motorku a s Tónom odchádzajú pozrieť Tuareg Rally. Vysmiati sa vracajú večer tesne pred zotmením. So zážitkami, ja so závisťou. Chalani dosť pojazdili, pofotili a postretali aj českých závodníkov. Plnili novinárčinu namiesto mňa a konštatovali, že tento ročník bol  nejaký rozpačitý.

Scenár s rukou sa opakuje aj na druhý deň, iba motorky sú viac pooškierané a púštna búrka silnejšia. To sa závisť mení na nenávisť. Podozrievam Karčiho z nakopnutia do zadku vo feš-feši. Atentát spáchaný na moju ľavačku sa udial za účelom vozenia sa na dakarskom špeciáli. Večer pre istotu pozerám do zrkadla, či nemám na riti odtlačok jeho čižmy. V množstve modrín sa nedá zorientovať a konšpiračnú teóriu tým neviem dokázať.

Krači ide boardovať na duny a ja filmovať ho a fotiť. O hodinu pri návrate z dvora počuť hluk. Okolo dodávky vidíme totálne zliatich Berberov a Tóna, ponorených v oblaku opojného dymu. Vypili skoro všetku zostávajúcu dezinfekčnú pálenku za intenzívneho hulenia hašišu a cucli aj z lahodného rossé. Či hulil aj Tóno nikdy nezistíme, ani on sám. Práve prebieha ramadán a miestni majú úžasný pôst. Cez deň zbožní Allahovi vyznavači sa po západe slnka menia na obyčajných hriešnikov, pretože podľa ich zábavnej teórie Allah po tme hriechy nevidí. Buď je nie všemohúci alebo niečo iné nesedí. No odvtedy sme ich pokrvní bratia. Večer sa končí štýlovo čistou hlavičkou Antona Báčiho do bazénu v oblečení, s foťákom, mobilom, pasom a peniazmi vo vreckách. Krásna bodka za pobytom.

Nefunkčná jedna ruka a jedna KTM nás nakoniec presvedčia o prebookovaní trajektu a preto sa s ťažkým srdcom poberáme domov o 4 dni skôr. Na druhej strane nie je dôvod na smútok. Neskutočné tripy, scenérie púšte a atmosféra z ríše snov nie sú bežným zážitkom. A za nebezpečenstvo sa musí niekedy platiť daň v podobe nepredvídaných udalostí. Patria aj bežnému životu, aj k tomu menej bežnému. A samozrejme množstvo zážitkov ktoré pre istotu nikdy neuzrú svetlo sveta v písanej forme.

Večer pred odchodom sa začnú do kasby trúsiť Holanďania na motorkách, predtým dofrčal ich púštny špeciál MAN. Posádka vyložila asi 20 plechových prepraviek používaných jazdcami na rally. A na každú položili kolu, mlieko a nejakú energetickú tyčinku. Po takomto úvode čakáme príjazd minimálne nizozemskej rally elity. Ale prichádzajúci sú nejakí čudní a ráno to vysvetlí. Idú jazdiť do dún, no iba kúsok za hotelom a 5 metrových kopčekoch. Dvaja najväčší frajeri dajú otočku po 20 metrovom hrbe. Ich smiešna činnosť pozostáva hlavne z fotenia, filmovania a mudrovania. No neviem, ale trepať sa cez pol sveta na to aby som zistil že neviem jazdiť je minimálne zvláštne. Tak sa zasmejeme a vieme, že sme králi.

NÁVRAT

Veselý, dlhý a bolestivý. Ruka dáva o sebe vedieť, tá cirkusovo pomaľovaná nafúknutá chirurgická rukavica. Znova nočný prechod, tentoraz smer sever. Pred prístavom pokľaknutie k autu a prehľadanie podvozku, či náhodou nenesieme nechcený kontraband. Pri naloďovaní sa musíme vrátiť pre zabudnuté razítko na colnicu a potom odpočinok na lodi a v kajute.

Z hornej paluby sledujeme bradatého človiečika nastupujúceho do trajektu na pozváranej kolobežke domácej výroby s vlečkou. Svorne typujeme že Čech. Aj bol, vracal sa s kolobrndou z DAKARU!!! Na predpotopnej haluške prešiel snáď celý svet.

Jemne smútim za naplánovaným no neuskutočneným nafilmovaním určitých scenárov a situácií. Preto nastrihám iba niekoľko kratších sekvencií, fotiek bude hádam dostatok.

O dva a pol dňa som na úrazovke. Doktorko kuká jak na chuja, že sú pohotovostná úrazovka a nie liečebňa starých zranení. Po vysvetlení odkiaľ idem sa ujali roboty. Tri kosti v zápästí praskli trochu a jedna v predlaktí na dvoch miestach moc. Svine jedny. Ale držia a začali zrastať. Bál som sa ich posunutia počas samozáchrany, nejako pobiede zostali na mieste. Doktor dáva sádru na dva týždne, o dvoch dňoch ju zahadzujem do koša. Nastupujú mamine mastičky a bandáže a bolestivé liečenie šliach. Veď to nejako dopadne, tejlo sa mi hojí vždy zázračne rýchlo. O mesiac bude Sand Rally a tam predsa nesmiem chýbať, KUA! Kto by mladých zasranov naháňal ak nie ja s Jaštericom?

EPILÓG

Maroko nesklamalo. Ponúklo neskutočné jazdenie, púšť nás milostivo vpustila na svoje teritórium a ešte milostivejšie po „upozornení“ vrátila živých späť. A nesklamali sme ani my. Karči opravoval, ja som riaditeľoval a otáznik výpravy Tóno bol trefa do čierneho. Všetko v porádku, partia úplne SUPER.

Krajina ide vpred. Všade budujú, opravujú, bohužiaľ aj asfaltujú. A UPRATUJÚ! Miesta poznané v minulosti čoby skládky odpadu sú dnes čisté. Asi nejaké nariadenie, neboli sme zvyknutý na ranné obrázky v podobe žien zbierajúcich papieriky pred úbohými obydliami. Pribudli stĺpy dymu spaľovaných odpadkov z bočných údolí.

Znovu sa ukázalo, že aj maličkosti môžu rozhodnúť o osude výpravy. Treba dlhé výjazdy riešiť buď expedične s plným vybavením napomalo, alebo športovo naľahko. Nie nejako obojpohlavne ako som to skúšal ja. Pri 450km štreke cez púšť je každé kilo navyše cítiť a v rozhodujúcej chvíli sa vynásobí 100x.

Potreba GPS, satelitných telefónov, máp, kompasu a dobrého orientačného zmyslu je bez debaty. My sme prekonali rozhodne stovky kilometrov v neznámom prostredí iba podľa kompasu, mapy a slnka. Dá sa to, ale lepšia je trasa stiahnutá odniekiaľ. Jazdili sme vždy so základným vercajchom, množstvom vody s minerálmi a s energetickými tyčinkami. Benzín bol rozrátaný aj s rezervou, Tónovi som v prípade potreby odčapoval z mojich nádrží. Je dobré mať kontakt na niekoho ochotného miestneho, aby v prípade fatálnej udalosti mohol zorganizovať pomoc. V odľahlých miestach jednoducho nikoho nestretnete a voda so míňa kurevsky rýchlo. My sme sa pohybovali za dosť nepriaznivých podmienok (dlhodobé sucho a sypké povrchy), náročnosť značná. Pozor hlavne na feš-feš, je to asi najhorší možný podklad púšte. No preto sme prišli.

A ešte niečo: majte pri podobných výletoch jasne dohodnutú štruktúru rozhodovania a komunikácie. Zachraňujú životy aj zdravie. My sme komunikovali, ale v dosahu mobilnej siete. V prípade problému mimo nej by nám druhý, nevyzdvihnutý satelitný telefón veľmi chýbal, pravda PÁN KAROL?!

V kasbe bola izba stále odomknutá, zamykalo sa po príchode turistov, (domáci by nič nevzali) aj auto s dokladmi a peniazmi na prednej sedačke. Neuveriteľné? Nie, Berberská realita. Deti púšte cítia, kto je nadutý a kto srdečný. Aj preto sme sa lúčili so slovami budúceho návratu. A pri bubnovaní na parkovisku a spevom blablabla-Slovakia-blablabla sa nám tisli slzy do očí. Určite sa vrátime!

Karol KARČI Nullas

Anton TÓNO Zboran

Peter HARO Haršáni

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií