www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Poľský piesok 2009

autor: Haro007, 18. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0) Poľský piesok 2009

Že je veľká časť Poľska hlavne o piesku vieme. Aký ten piesok v skutočnosti je sme sa vybrali vyskúšať so synom.

Nestretnutie s Awiom

Dôsledné plánovanie akcií považujem za nevyhnutnú prípravu, ale vždy nastane malý zádrheľ a improvizácia v poli náležite osladí advetúru.
Na začiatok mi volá Awia, nech prídem k severným susedom pojazdiť piesky. V Tunisku som si ich užil dosť, ale môj 12-ročný nasledovník ich pozná iba z opisu a fotiek. Preto beriem kamošovu ponuku a pribaľujem Adama aj s motorkou na svokrovu dodávku. Večer pred cestou mi Awia oznamuje že odchádzajú o deň skôr, preto pošle súradnice miesta stretnutia.
Plánujeme stretko na pieskových planinách neďaleko Krakova, nazývaných aj Poľská Sahara. Ich dátum a spôsob vznik nikto dostatočne neobjasnil. Najčastejšie sa hovorí o poslednej dobe ľadovej, o mraze a vetre.
1. mája ráno upaľujeme na sever, za Třincom prekračujeme poľské hranice a onedlho dostávam SMS s očakávanými údajmi. GPS nás podľa nich má navigovať až do dediny Krzywoploty, ale nenaviguje. Poobede končíme so synom v absolútne neobývanej oblasti, uprostred nekonečných lesov. Po treťom zapadnutí auta pokračujeme 500 metrov pešo na určený bod. Nachádza sa v húštine, kilometre od akéhokoľvek obydlia. Rozhodujem sa ísť podľa svojich údajov priamo na „pustyňu“. Dvojhodinové blúdenie v lesoch končí pri vrátnici so závorou vo veľkých železničiarskych opravárenských závodoch. Chyba je iba v tom, že sme prišli z vnútra podniku. Prekvapený vrátnik nás vypúšťa von a nič nebráni presunu k planinám. Prečo nás navigácia viedla inde ako mala nevieme (skúšali sme všetky módy údajov), ale v Poľsku sa pripravte na to, že premúdre GPS bude aj lesné a poľné cesty zahŕňať do výpočtov rovnako ako zapchaté diaľnice.
V dedinke Chechlo ideme na parkovisko s výhľadom na pustyňu. Sviatok v kombinácii s počasím spôsobuje preľudnenie miesta výhľadu, preto budeme jazdiť v odľahlej časti nech nevyrušujeme. Pri hľadaní miesta na bivak na opačnej strane planiny asi 5 metrov od vyhliadnutého pľacu s autom nadobro zapadám a nič nezmohli ani náhodní poctivo tlačiaci turisti. Prúser na začiatku ako vždy.
Vykladáme s Adamom stroje, obliekame sa a na motorkách ideme po rozjazdených pieskových cestách do dediny. Vojdem do dvora s tromi odstavenými džípmi a domáci na jednom z nich ide podľa vysvetlenia k dodávke ležiacej na bruchu v piesku. Pred jazdou vypil odhadujem asi liter Vodky Vyborovej a preto netriafa k miestu. Idem ho pešo hľadať, aby som počul motor, syn stráži pri aute a motorkách. Nakoniec zázrak nastáva, ochotník doletí aj so mnou dakarským štýlom, ale nič nerieši. Ľahký džíp nestačí na ťažkú dodávku. Záchrana prichádza v podobe veľkého monštra s navijakom, ochotný Poliak nás vyťahuje a dodávka končí na kraji dediny.


Konečne jazdíme na motorkách. Rozjazdené úzke cesty v lese nie sú podľa môjho gusta. Musím ísť na suchom piesku rýchlo a často s míňam borovice o vlások. Konármi dostávam po papuli stále. Nebyť nedávneho tuniského dobrodružstva, asi stále ležím aj s KTM. Zato kolibrík Adam na Honde dokazuje, že mladá generácia nás onedlho prevalcuje. Trojka, stredný plyn, obe kolesá v drifte a hlavne nijaký strach v očiach.
Piesok je porovnateľný s bielymi dunami Tuniska. Podstatne hrubší ako v červených dunách, suchý do dosť veľkej hĺbky ale nedá sa v ňom prepadnúť (ani veľmi zahrabať). Inak sa správa ako každý piesok – nevyspytateľne, predné koleso funguje čoby nepotrebná okrasa. Viac sa mení smer jazdy prenášaním váhy, pridávaním plynu a hypnotizovaním najbližšej prekážky ako točením riadítkami. Už na voľnom priestranstve triafam urastenú borovicu, odráža ma do nasledujúcej jamy a letím na držku. Syn sa smeje a pomáha geriatrickému rodičovi  zdvihnúť motorku. Lietame po rozsiahlej planine skoro do zotmenie. Úsmev na synovej tvári je odmenou za predošlé trápenie.
V dedine idem ponúknuť nejaké lóve za roztrhnutú gurtňu nášmu prvému záchrancovi. Nič nechce, ale prezrádza výborné miesto na prespanie. Skutočne nachádzame rozprávkový potôčik s pieskovým brodom. Neďaleko kempujúce rodinky vysvetľujú, kadiaľ jazdiť, kadiaľ nie, kde číha lesná stráž…
Stretnutie s Awiom už nemá zmysel siliť, po zotmení presúvam aj auto a opekáme klobásky pri vatre.

Atentát

Podľa rád miestnych netreba jazdiť na výjazde smerom k bunkru z 2. svetovej vojny, cez brod vedúci do druhej časti pustyne a po samotnej druhej časti, ktorá nesie štatút akejsi rezervácie. Inde jazdiť možno, hlavne ak máme „brytke motorky“. Najväčší pieskový výjazd je ďalej v lesoch, bez satelitných snímok (zabudnuté doma) bez šance na nájdenie.
Ráno vstávame, raňajkujeme a chystáme výjazd skorej ako prídu húfy turistov. Syn náhodou pri potoku v brode nachádza zahrabané „míny“ ekoteroristov. Klince natlčené v brezových konároch v miestach, kde som včera v záchvate romantiky po zotmení blúdil bosou nohou. Nachádzame ich asi 10, zrejme nie všetky. Po odbornej likvidácii neúspešne hľadáme spomínaný veľký výjazd. Adamovi svietia oči po prejazde krásnych lesných ciest od radosti, mne od hrôzy. Sopliak na Hondičke zľahka líže povrch piesku, ja bojujem s gravitáciou medzi borovicami.


Potom sa vraciame na pustyňu, v tom čase bez turistov. Vozíme sa po rovine dookola, potom ideme na rozjazdený výjazd do lesa, kusisko naľavo od bunkra. Pri dvojke na plný si hovorím – toto nemôžem ustáť! Ale africká Sahara ma dostatočne pripravila na poľskú a vybehnem až hore. Adam vzápätí. Schádzame v sypkom podklade dolu, dávame nejaké koliečka. Počas príprav na fotenie a filmovanie syna pri výjazde vidím na Honde mäkký predný plášť. Defekt. Zrejme sme prebehli po klincovej nástrahe, ja na penových výstužiach bez následkov. Ako inak, fúkadlo vzduchu odpočíva v aute. Gum-halter udrží všetko pohromade, po príjazde k autu iba dofukujeme a jazdíme po brode a v okolí. Počas presunu sa KTM rozhodla odbočiť do lesa, čo sa jej napriek mojim protestom podarilo. Tesne míňam borovice, dostávam zopár petelíc do hlavy konármi a vychádzam z lesa k zabájúcemu sa synovi.
Zdolávanie brodu bolo bonbónikom výletu. Pieskový, čitateľný, s čistou vodou. Adam si užíva jazdy na všetky spôsoby. Neskôr sa objavujú Poliaci na štvorkolkách a kroskách, ale my balíme a vyrážame domov.
Zajazdili sme si výborne, ale ťaživý pocit neistoty zostáva. Už ani v Poľsku nemôžeme?

Prečo článok

Iste sa pýtate, prečo píšem článok o takomto bezvýznamnom výlete. Dôvody sú dva.
Prvým je porovnanie piesku na Sahare v Afrike a v Poľsku. Okrem farby je piesok bežných afrických dún ultrajemný, ľahko sa v ňom prepadnete, pri nesprávnom rozbehu zahrabete. Vietor ho ukladá do iných útvarov ako v Európe. Naopak v Poľsku sme boli nútení prekonávať akékoľvek nepríjemné úseky rozjazdeného suchého piesku s koľajami, v Afrike ho proste obídete. Inak detto: v stupačkách, ťahať za plyn, prenášať váhu. Jednoducho každý piesok dá poriadne zabrať.
Druhý dôvod je hodný diskusie: kde vlastne vo svete môžeme beztrestne jazdiť? Awia aj Ostraváci (stretli sme sa pri zapadnutom aute) dostali pokuty, ktovie čo iné hrozilo. Klince v potoku napovedali niečo tiež.
Vraj aj Rumunsku sa pritvrdzuje, na Ukrajine (hlavne centrálnej) je nebezpečnejšie ako pred rokom – dôsledok krízy a hladu. U nás skapal pes, Tunisko a Maroko predsa nie sú v dosahu víkendového jančenia. Budeme sa pravidelne stretávať na trajekte do Afriky alebo skončíme všetci na diaľniciach? Alebo raz za rok bude Touratech Motoride rely a dosť?
Možno by stálo za námahu formou diskusie zbuchnúť prehľad legistlatívy jednotlivých krajín ohľadne offroadu. Lepšie sa sedí na motorke bez stresu.

Haro

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií