www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Obrázky z rally IV.

autor: Haro007, 5. 10. 2013, Diskusia k článku (počet reakcií: 5) Obrázky z rally IV.

Myšlienky v tme

„Čím menší mozek, tím lehčí život!“ – pravil klasik v jednom českom filme. Veru, vlastná rozumová činnosť niekedy obťažuje. Hlavne počas chvíľ, kedy sa telo trápi a hlavu niet čím zamestnať.

Úryvok myšlienok z preteku: „Uhni debile, pozooor kameň! Dobre, dobre, tu niekde treba odbočiť. Á, paráda, plný plyn a ideme…doriti jarok! Brzdiiii! Auúúú, chudera motorka prepáč, to som ti fakt nechcel urobiť, a ani sebe…tak ideme ďalej…“

Počas niekedy nudných presunov na štart etapy za svetla môže jazdec obdivovať krásy Sahary, uhýňať do jarkov pred šialenými vodičmi, hádzať očkom po ťavičkách a kozičkách pri ceste, či študovať let číhajúcich supov. Horšie situácie nastávajú za ranného ukrajovania z nekonečných diaľav počas tmúcej tmy a v mraze. Vtedy sa okrem riskantnej jazdy dá sústrediť iba na vlastné pocity.

Druhá etapa na Intercontinental Rally je povestná dlhým a chladným, vyše 230km merajúcim presunom. Už o štvrtej ráno pretekári štartujú podchladené stroje a zmrznuto sadajú do osrienených sediel. Teplota sa rok od roku pohybuje medzi -4°C až -8°C.

Čakajú ma vyše dve hodiny jazdy v úplnej tme, pokiaľ začne noc ustupovať dňu. Tak sa zavesím za Dušanovu buginu a jej žmurkajúce červené svetielka sú jedinou pripomienku, že sa nachádzame na planéte Zem. Všeobjímajúca zima okamžite zaútočí na všetky medzery v odeve a vyháňa rýchlo krv z periférií tela. Mozog, ten boží vynález s diabolskými možnosťami, pracuje nerušene a otravuje mi život.

„Paráda, som na preteku v Afrike. Bomba, lepšie ako sedieť doma. Teda ležať, lebo teraz by som ležal vo vyhriatej posteli vedľa ženy…. Kua! A ja debil tu zdochýnam v mraze. Nemôžem myslieť na domov!“

02

Chvíľu pozerám na prízračné svetlá buginy a mozog znovu začne.

„Onedlho vyhupne slnko nad obzor, oteplí sa. Ale predtým sa ešte prudko ochladí, ta asi neprežijem!“ Prepnem GPS na kompas a pozerám smerom na východ. Po svetle ani pamiatky, dokonalá tma rovnomerne obklopuje môj osobný mrazivý vesmír. „Doriti, koľko ešte prejdeme do štartu? Čožeee, ešte toľko??? Čo cúvam? Už nebudem pozerať na kilometre.“

Je taká kosa, že motorka poriadne nepruží a spolu nadletujeme na nerovnostiach cesty. Stehná štípu od mrazu a v zúfalstve meniacom sa na rezignáciu predsa na kilometre mrknem. „To snáď nie, prešli iba tri minúty! Veď som hovno prešiel.“

Moje dobrodružné JA a pohodlné JA medzi sebou naďalej bojujú. Nútim hlavu na príjemné myšlienky. „Posledná dovolenka pri mori, to bola nádhera. Teplo, piesoček, potápanie. Vlastne nie teplo, ale horúčavy počas dňa a viac ako teplo v noci. Nie ako v tejto skurvenej Sahare!!!“

No nič, musím zmeniť taktiku. Pospomínam na ešte horšie situácie ako momentálne prebieha. „Pamätáš na fujavicu v noci na hrebeni Ďumbiera? Vtedy si takmer zmrzol, ale aspoň ti nezliezli omrznuté nechty z nôh ako pred pár rokmi.“

„Veru“, odpovedá druhý hlas v hlave, “ale si sa hýbal a nesedel blbo na zadku a nepridával plyn!“

„Jasné, a tá strhnutá lavína na Zlomiskách? Pristál si s ňou kúsok od začudovaných kamzíkov, to bola prča!“ Oponovanie prichádza ihneď: „Ale bolo teplejšie, preto tá lavína spadla!!!“

Potom už nemyslím na nič, len sa pokúšam tešiť ne denné horúčavy, ktoré budeme nenávidieť rovnako ako zimu. Nakoniec sa zapáli tenučký prúžok svetla na východnom obzore, skôr ho tušiť ako vidieť. Noc ešte vystupňuje posledné zásoby trápenia a prituhuje. Za šera, pri najnižšej teplote, Dušan zastavuje a ide odliať tekutiny. Zastavujem tiež, veď kto by nechcel šťať spolu s dakarským hrdinom. S hrôzou lovím v nohaviciach a hľadám obvyklý rozmer chlapskej pýchy. Darmo, fták sa scvrkol na malinké, studené a necitlivé čudo. Preto iba zohrievam rukavice na chladiči a pokračujeme v ústrety novému dňu.

Nakoniec adventúrová časť povahy vyhráva a až do konca rally nepustí frfľoša v papučiach v mojej hlave k slovu. So slnkom nad obzorom nadobúda mužnosť obvyklé rozmery a tak v kľude štartujem do etapy. A viem, že budem s nostalgiou spomínať na mráz na Sahare.

Armádny šimeľ

Marocké etapy vedú takmer stále v blízkosti alžírskych hraníc. To je ako chodiť po okraji priepasti: výhľad krásny, možnosť pádu do hlbočiny veľká. Samozrejmosťou sú časté hliadky a vojenské oporné body. Tam odovzdávame „fiš“, papier s vytlačenými údajmi o jazdcovi, aby to vojaci zdĺhavo neprepisovali do veľkej knihy. Ako všade na svete, v armáde sú chuji aj pohoďáci.

Štvrtá etapa ma asi v polovici privádza k skalnému pahorku s kamennou pevnosťou na vrchole. Nie som na čele, preto sa čudujem že nijaké stopy nevedú až hore. Onedlho chápem že prečo. Spoza kamenného múra prečnieva korba džípu, na nej sedí otrhaný zelený mužíček a mieri na mňa guľometom. Nie niekam do púšte, ale na MŇA a na moju MOTORKU. Napriek tomu pokračujem až k bráne, z ktorej vypochoduje zakomplexovaný dôstojník, hulákajúci čosi po arabsky. Nechce ani fiš, iba ukazuje iný smer ako káže GPS a vyháňa ma do púšte. Predtým nezabudol poklopkať po puzdre s pištoľou.

03

Pohľad do úzkeho údolia, zovretého medzi skalnú stenu a vymyté koryto neveští nič dobré. Je plné čerstvých, nezjazdných malých dún. Dám pre skúšku dve z nich a viem, že tadiaľ cesta nevedie. Odkiaľsi z hĺbky poľa vypláva Aleš Černý a padá mi s motorkouk nohám. Dohodneme sa na spoločnom postupe, aby nás terén minútu na to opäť rozdelil. Paradoxne vyhnanie pretekárov od hranice spôsobilo, že napríklad aj ja podľa navigácie alžírsku hranicu v lepšom prípade iba mierne míňam, no možno prekračujem.

Všetci s blúdením po rozsiahlom, nedávno zaplavenom území triafame nasledujúcu kontrolu. Na pikape sedia dvaja vyrehotaní Berberi v uniformách, jeden z nich by pri bledšom vydaní kľudne mohol sedieť na kontrolnom bode v Rusku. Brucho, fúzy a kašľanie na všetko ho k tomu predurčujú. Nedbalo nám berie fiše, niečo posranduje a púšťa nás vpred.

Onedlho v úzkom skalnom sedle vyskakuje zasran so samopalom v rukách a s dôležitým výrazom na ksichte do cesty. To už zliezam z motorky a nasrato mu idem v ústrety. Medzinárodnému stretu kultúr, názorov a náboženstiev predišiel usmievavý a chudučký oficierik. Mlaďasovi takmer dáva zaucho, zdvorilo ma núka čajom a to sa neodmieta. S chuťou vypijem za pohárik „mentol deserto“, poďakujem a spokojne pokračujem do nekonečna a ešte ďalej. Lebo som pochopil, že úradníci sú rovnakí všade na svete. V podstate blbci, náhodne pomiešaní s dobrákmi.

Večer najposratejšia časť štartového poľa podáva protest, pretože boli vyhnaní z trasy do púšte. Akoby aj nás nevyhnali. Dôvodom boli zrejme dobré časy v našom podaní a preto dosiahli anulovanie väčšiny etapy. Takže čo platí o úradníkoch, to sa zrejme vzťahuje aj na pretekárov. Je jasné, že sťažovatelia boli z juhu Európy…

Haro

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií