www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Juhom Maroka – pokračovanie

autor: Haro007, 21. 1. 2012, Diskusia k článku (počet reakcií: 0) Juhom Maroka – pokračovanie

Slavova riť

Každé ráno o 5:30 miestneho času skusmo zašvitorí jeden vtáčik v korunách stromov kasby. V priebehu okamihu sa pridajú ostatné tisíce operencov a vresk trvá takmer hodinu. To už vstávame my, ideme fotiť a filmovať pri príjemnej teplote a dobrom svetle. Vyhliadneme si krásny kotol, Karči nádherne skáče cez pevný hrebeň, po neistote predošlých dní ani pamiatky. Ideálne podmienky, až priveľmi. Poznáte ten pocit: viete že sa niečo stane, len dočerta čo? Prvý pán na holenie je Slavo. S Karčim zaujmeme pozície s foťákmi, Slavo mizne za dunou. Onedlho vyletí spoza nej, ale ťahá nepochopiteľne motorku dozadu. Pred dopadom ju pustí, padá zadkom na nosič KTM a odtiaľ na chrbát na piesok. V hrôze nestíham fotiť, iba zo 100m sledujem divadlo s tvrdým dopadom. Jednoducho duna bola tvrdšia ako včera, ale Slavo odignoroval bezpečný pokusný Karčiho skok aj doskok a preto letí ďalej ako chcel. Prečo sa naplašil dopadu na pevný piesok sa nedozvieme, mašina by sa určite do piesku nezaryla. A tak leží na piesku, stoná od bolesti ale hýbe sa. Po chvíli opatrne schádza s našim doprovodom do hotela. Natieram mu oblasť tela, kde chrbát stráca svoje slušné meno, po raňajkách poprávam v rámci možností posunuté stavce a kĺby. Deň je potom zasvätený oprave 450-ky s ohnutým nosičom, prezúvaniu miusov u mňa aplikovaniu UltraSealu Karčimu. Poobede samozrejme v oklieštenom zložení riešime duny a pred večerom ideme púšťou do Erfoudu pre benzín. Je to vlastne test Slava pred plánovaným výjazdom do útrob Sahary. Naberieme do nádrží a bandasiek 70 litrov a pri návrate na dohľad od dún moja motorka odmieta poslušnosť. Nejde čerpadlo, tak hľadáme špatný kontakt. KTM vystrojila model Adventure množstvom spínačov, čidiel, poistiek a konektorov. A aby to nebolo jednoduché – rozmiestnila ich po celej motorke. Inak geniálny stroj je preto náchylný na úplne banálne poruchy, ktoré môžu v prostredí púšte vážne znamenať poslednú závadu v živote.  Čerpadlo ožilo, v tme sa vraciame. Paľbu po planinách zaklincujeme jedlom brošid a bujaro oslavujeme Slavove narodky. Starý pes, má 44!

Po hodoch býva pôst – udalosti nasledujúceho dňa tento fakt potvrdia. Slavo bude odpočívať, zostatok výpravy chce nájsť najstaršiu časť dún za Merzougou. Sú čierne a pevné. Odtiaľ pozrieť na začiatok tripu do útrob Sahary. No ráno odmietne moto držiak na GPS dodávať prúd do prístroja. Skladáme z autodržiaka provizórny, upevňujeme na KTM a ako zdroj slúži 12V zásuvka. S Karčim sa pohýname až okolo obeda. Za Merzougou to šibnem doľava k čiernym vŕškom na obzore. Ideme s plnými nádržami po malých dunách pomedzi občasné stromy. V najzapadlejšom kúte púšte moja KTM znovu kľakla. Bez slova vyťahujeme vercajch, odstrojujeme mašinu a teraz detailne hľadáme chybu. Čerpadlo síce naskočilo ale nevieme nájsť príčinu. Po 10 možných kravinách na zbytočne komplikovanej elektroinštalácii nachádzame konečne pravý dôvod problémov. Súdruhovia z KTM sa spojili v rámci internacionálnej družby so súdruhmi zo spriateleného Micubishi a namontovali najchujovejšie čerpadlo na svete na LC8. Ono samo je v poriadku, akurát spínač impulzov silne pripomínajúci odtrhové zapaľovanie na veteráne sa nerovnomerne odpálil a zopnuté kontakty sa občas chovajú ako nezopnuté. Takáto kravina!!! Motorka za pol melóna závisí na nespoľahlivej predpotopnej súčiastke. Dávame veci do poriadku, skladáme motorku a kŕmime deti zjaviace sa odnikiaľ cukríkmi. Vo chvíli keď baterka odmietla poslušnosť sa pristavujú dvaja berberi na mopedoch ožratí na šrot. No posledný zúfalý pokus sa vydaril, motor chytá a v 40°C sa vraciame. V hoteli zabrusujem kontakty aby vydržali a vyrážame do dún. Včerajší vietor navial nový suchý piesok, trápime sa na sypkom podklade a cítime, že po piesku už vieme. V noci ešte 1,5 hodiny opravujem spínaciu skrinku plnú piesku, Karči asi 10 vecí na svojej mašine. Opravy spestruje Ali Bali, mladý sprievodca karaván, rozprávaním o 42 dňovom putovaní do Timbuktu s ťavami. Spolu 3.000km, chodí sa v noci podľa hviezd. V lete vydržia bez zdroja vody s tým čo odnesú na chrbtoch 1 týždeň, v zime až 4. Máme sa čo učiť. Večer zdlábneme kaliu a dohovárame výlet do púšte.

Kasba

Štýlový hotel v ktorom bývame nie je výmyslom pre európskych turistov, je to reálny historický vzor. V rannom stredoveku Arabi ako predĺžená ruka práve zrodeného islamu prefičali polovicou púštnych oblastí zemegule šíriac nové učenie mečom. Islam je dieťa púšte a púšť je macochou vody. Boje o zdroje vody sú kľúčovými v dejinách Sahary. Arabi začali vytláčať Berberov, tí zas Tuarégov a všetkých nakoniec bieli kolonizátori. To prinieslo potrebu budovania stálych opevnení z miestnych materiálov. Najlepšie sa osvedčila zmes žltej ílovej zeme, otrúb, ťavých hovien a vody. Zamiešalo sa blato, ucapkali veľké kvádre a malé tehly a všetko to upieklo slnko. Po postavení múrov pribudli stropy z palmových kmeňov a hlinené omietky. Tehličky vytvárali ornamentálnu výzdobu a zložitejšie tvary cimburia.

Opevnené dediny sa volali ksar a mali vždy ústrednú citadelu nazývanú kasba. Menšie kasby sa vyskytovali potom aj samostatne s dodatočnou asymetricky umiestnenou vnútornou baštou. Inak, ak dovoľoval terén, vládla prísna osová symetria. Mohamedáni sú majstrami vo vytváraní malebných opakujúcich sa prvkov, aj kasba je toho príkladom. Nádvoria, ubytovacie trakty, maštale, sklady – všetko postavené v prísnom poriadku umožňujúcom zmeny podľa potreby. Geniálne. Pod náporom turizmu sa začali pôvodné stavby prispôsobovať ubytovacím účelom, prípadne začali vyrastať nové na nerozoznanie o pôvodných. Zachovaná ostala okrem štýlu a stavebných materiálov aj orientácia stavby dovnútra. Po obvode stavby sa okná vyskytujú skôr výnimočne.

Do „našej“ kasby Les Dunes D´or sa vstupuje nádvorím s parkoviskom. Nasledujú priestory recepcie, predajne suvenírov a prvé átrium so zeleňou a izbami. Potom spojovací trakt a hlavné nádvorie s krytou ochodzou, bazénom a izbami. Ukončenie je v priečne umiestnenej jedálni s pohovkami, kobercami a výstupom na terasu snov. Tam začínajú duny ktoré každý večer rozhŕňa majiteľ traktorom aby mu nevliezli rovno do hotela. Stavba z ťavieho hnoja je príjemná na bývanie, v noci hreje a v poludňajšej páľave chladí.  Zariadenie v miestnom prevedení vytvára pre nás neopakovateľnú magickú atmosféru a bývanie je super. Akurát na bazén nie je čas, a vodá ná asi 10°C. Ja dávam raz 3 tempá, Karči vydrží 2 minúty. V odľahlých oblastiach sú obyvatelia odkázaní na generátor, preto k večernej kulise patrí aj vzdialené bafkanie motora. To že všetko funguje tak nejako občasne nás netrápi, tento berberský hotel predstavuje k arabským proťajškom totálny nadštandard.  Čistý, bez snahy oklamať s dobrou kuchyňou. Len záverečnom platení sa Karčimu niečo nezdá a napriek upozorneniam že budeme doplácať ide za recepčným. Mal som pravdu.

Sahara

Na tento deň nezabudnem do smrti. Jazdíme na začiatok severným prechodom cez Erg Chebbi. Je to vyschnuté riečisko, 35km všetkých druhov piesku s hlbokými pozdĺžnymi koľajami. Masaker na úvod, Slavova 450-ka je v takýchto terénoch nestabilná a lieta ako handra. A, ako inak, prestala snímať kamera najkrajšie zábery pobytu. Kúsok po asfalte a dole na juh cez vyschnuté slané jazero. Do dediny Taouz na Alžírskych hraniciach. Stretáme Saida, mladého sprievodcu, vedúceho nás 5 km púšťou ku skalným gravírom starým 10.000 rokov. Nádhera. Menšia nádhera je rozvŕtaná a ukradnutá skala s najhodnotnejšími výjavmi. Španieli sa vážne vyznamenali. Pri hodnotení ich výkonu slovenským vulgarizmom na „k“ Said ožíva. Minulý rok sprevádzal skupinu Slovákov na GS-ách do Zagory a výraz si pamätá. Potom hrdo spustí spŕšku prasačín vo všetkých svetových jazykoch, chlapec sa nestratí. Doladíme orientáciu a vyrážame sami do neobývaných oblastí. Motorky obťažkané benzínom (ja mám spolu 42 litrov), camelbaky plné vody a odhodlanie nestačí. Hlavné je nezablúdiť. Postupujeme podľa GPS, mapy, kompasu, logiky a 6. zmyslu zároveň. Je šialené teplo, po 100km v púšti a nedobrovoľnom dvojnásobnom rozchode a stretnutí zaparkujeme pri Port de Sahara. Niečo na štýl občerstvovacích cafe v Tunisku. Berieme zásoby vody, pijeme čaj a popoludňajšej vyhni ideme k najbližšej oáze. Naša rýchlosť osciluje medzi 20 – 150km/h. Terén sa neustále mení, je veľmi náročný a viem, že dnes to bude o fúz.

Pri oáze napriek upozorneniam domorodcov sa dávame doprava na sever. Čaká nás 80 pravých saharských kilometrov. Bez ciest, bez ľudí, vody, proste ničivaté nič. Jemné piesky s veľkými kameňmi vystrieda spleť riečisk s tak prachovým podkladom, že 100 koní ledva vládze ťahať na jednotke. Hľadám v bludisku cestu, čakáme sa vo zvírenom prachu každých 50 – 100 metrov. Nefotíme, máme problémy sami so sebou a preto je z tejto adrenalínovej etapy záberov poskromne. Doteraz mám pred očami Karčiho vynoriaceho sa z kríkov v podobe predného kolesa a prilby, všetko ostatné zahaľoval prach. Triafam urastený stromokrík, Slavo efektne ten istý za okamih. Dno vyschnutej rieky, kam sa nám podarilo zostúpiť je rozryté na strmé jarky a kaňony a občas nie je čas na vyhnutie. Stále sledujem severnú časť vádí, pretože nečakané dažde o 100km vyššie v horách môžu poslať smrtiacu prívalovú vlnu až sem. Znie to neuveriteľne, ale častou príčinou úmrtí Európanov na Sahare je práve takéto hlúpe utopenie! (Partii Čechov týždeň pred nami sa to takmer na tom istom mieste stalo, ale stihli uniknúť.) Na dne mám aj ja 2 krát na mále a pred pádom ma zachránil zázrak. Už nastupuje vyčerpanosť, Karči dosť padá ale nefrfle. Napriek 75kg váhy vydrží húževnate bojovať s 200 kilovou motorkou do konca! Aj Slavo s udretým zadkom statočne zatína zuby a ešte si pochvaľuje. Takýchto psychopatov som potreboval. Nakoniec sa nejako pobiede dostávame na sústavu planín, kde sa neustále strieda hlboký piesok s kameňmi. Horúci piesok je nestabilnejší ako chladný a dnes je veľmi horúco. Celý deň vediem partiu, navigujem a cítim zodpovednosť za to, aby som ich z púšte vyviedol. Oni hltajú môj prach a nekomentujú. Energetické tyčinky, voda a benzín nám končia pri napojení sa na normálnu cestu. Posledný úsek bol navigačne totálny rébus a základom bol kompas. Konečne môžeme sadnúť na sedlo, v Rissani berieme benzín a moja motorka znovu nejde. Karči na mňa kričí nezameniteľným východniarskym prízvukom: „Ta pusti šebe benzin Toňu, bo si zaprel šicke nadrže!“ Má pravdu (ako vždy), púšťam benzín a po šotolinách prihasíme za tmy do prechodného domova. Podarilo sa! Spolu 300km, z toho vyše 200 sami v neobývanej časti. Terény sú neporovnateľne ťažšie ako čokoľvek čo som zažil v Tunisku a museli sme siahnuť na dno síl. Krásny výjazd po náročnej trase svorne hodnotíme ako vrchol zážitkov v Maroku.

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií