www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

ICR 2015 – príbehy

autor: Haro007, 9. 6. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 4) ICR 2015 – príbehy

Blato neblato

Piesok, ako ho poznáme na Slovensku v Afrike nejestvuje. Aj našské blato nie je na čiernom kontinente k videniu, podobne kamene a skaly. Jednoducho odlišný vývoj sa podpísal na výslednom stave a kvalite týchto súčastí prírody. Výnimky potvrdzujú pravidlo, a tak na prekvapenie nájdem záhorácky piesok na pláži Senegalu, žulové okruhliaky v Mauretánii a ílové blato v Maroku.

Pred rokmi mi kamoš rozprával, ako letel na čerstvo kúpenom zánovnom endure po tankodróme blízko Nitry. Na peknej, rovnej ploche s popukaným povrchom motorka v milisekunde postála, zarytá v mazľavom prepadlisku. Preletiac cez riadítka spadol na chrbát a tam zostal prilepený v lepidle, skrytom pod nepevnou, suchou kôrkou. Tá vypadá na pohľad ako popukaná zem, no v skutočnosti skrýva blatovú pascu. Miro ležal neschopný pohybu. Vyslobodil sa vyzlečením bundy, tá zostala s pevne ukotvenou motorkou vo vojenskom blate. Až o dva dni, po miernom preschnutí, ich obe vyslobodil vyzbrojený čakanom. Potreboval aj dvoch pomocníkov.

Štyri mesiace pred rally na tom istom mieste, Slavo vletí na okraji bývalej mláky iba predným kolesom do tejto žltej sračky. Karči, Slavo a ja ťaháme pol hodiny ľahučkú 450-ku von. Malo to jeden zásadný účinok – pamätám si na to.

28 B

V Afrike je všetko tak nejako väčšie ako v Európe. Ani nie do výšky, ako do šírky. A poriadne. Údolia nemajú konca, riečiská sú širokánske a jarky od obzoru po obzor. Nekonečno na všetky spôsoby. Vo štvrtej, pre mňa kritickej etape, si valím pekným a rýchlym začiatkom vpred. Dokonca iba raz zle odbočím. Predbieham aj Ruda na kolibríku KTM 200 a v duchu sa smejem na smiešnom stroji. To ešte neviem, že jeho úsmevný bike ma dnes s jazdcom dobre nakopú vo výsledovke do zadku. Tak končieva povýšenosť.

Krajina na Sahare sa mení skokom. Idete po rovine, zrazu kaňon. Pálite dunami, toť z ničoho nič slané jazero. Alebo si valíte zdanlivo nekonečnou kamennou pláňou, zmeniacou sa bez výstrahy na hlinité bludisko. Saharská hlina je zásadne slaná, prášivá a nesúdržná. Dnes viem o mieste s ílom, ktorý nemá s uvedeným nič spoločné.

E4-problemas-Sergio-et-inter

Dosť rýchlo napredujem, znenazdajky rovina trošku zvráskavie a kamene zmiznú. Spoza rýchleho ohybu vypláva obraz siete vyschnutých jazier so strmými brehmi, pospájaných relatívne úzkymi kanálmi, vymytými v nestabilnom podklade. V 120-ke ma zrazu prestanú bolieť rebrá, necítim smäd a prach v hube. Všetko prehlušil STRACH. Vletel som na motorke na dokonale rovnú plochu, s popraskanou škrupinou na povrchu. A viem, čo čaká pod ňou. Na rozdiel od mlák tankodrómu doma majú jazerá aj kilometre na dĺžku a kusy kôry metrové rozmery. Okamžite uberám plyn, kôra buchoce ako nezafugovaná zámková dlažba.

2015-01-29-0968

V diaľke vidím mierne tmavšie miesta, tam sú prepadliská mazľavé aj na povrchu. Hľadám trasu úniku, no vysoké brehy nejdú prekonať a za nimi nejde jazdiť. Preto okrajmi napredujem po najbledších, teda najsuchších miestach. Taktika prináša ovocie, podklad drží. V treťom, či štvrtom jazere uvidím obraz, ktorý som vidieť nechcel. Na protiľahlom brehu sú fatálne zapadnuté dve motorky, štvorkolka a auto pribudnú neskôr. Asi netrénujú v tankodróme kua, dumám. Jeden maník ešte leží prilepený v blate.

Chlapi zúfalo mávajú, ale nejdem im na pomoc. Bola by zbytočná. Cez evidentne nebezpečný povrch riskovať nebudem a viem, že ich dostane von iba navijak. Tak aj bolo. Zaprasení jazdci získajú pre chvíľku nepozornosti stratu okolo 6 hodín.

Pokračujem v mojej najťažšej etape. Zablúdim, doženie ma Ruda, nájdeme cestu, prídeme k trialovému hlinito fešovému úseku, Ruda zmizne vpredu. Ja jazdím, padám, padám, jazdím, na kamennom plató s jarkami znovu blúdim. Pri zaplavenom úseku so zblbnutým GPS v nejakej miestnej anomálii blúdia aj ostatní, dávam tri krát šialený zjazd a výjazd, až sa napokon telo, duch a bolesť dohodli a vypli základné funkcie. Neschopný triezveho uvažovania predýcham a na pokraji odpadnutia dokončím trápenie s 300 kilometrovou obchádzkou po asfalte v tme. A v mraze na konci, ako inak. O tom ale niekedy inokedy.

Auto_252_PATROL-31

Noc v Boujdoure

Aaaau, aúúúú! Ležím na pravom boku, občas zakašlem a vtedy mi ide roztrhnúť hrudnú kôš. Nedá sa spať, bolesť pravidelne spoľahlivo driemoty zaženie. V tejto polohe totiž bolia posunuté rebrá na chrbtici. Otáčam telo na chrbát, zmena zaberie štvrť hodinku.

Kuááá, asi zdochnem! Aj toto nefunguje. Pre zmenu divoko povysúvané stavce dovoľujú iba povrchné a útržkovité dýchanie. Treba zmenu. Aáááá…

O pol hodinu spočiniem na ľavom boku. Zlomené a popraskané rebierka privodia okamžite mrákoty, tak pokračujem v otočke na brucho. Do prdele, uchuchuch!

Konečne spočiniem mierne pootočený na chrbte a boku zároveň. Sklon asi 30°, malý batoh pod stredom chrbta, rovnomerné dýchanie. Nesmiem sa pohnúť, na moment muky ustupujú a ihneď prichádza spánok. No telo v kľude začne vysielať aj iné, dovtedy nejasné signály. Treba mi na záchod. Tak znovu nádych – kúsok bolestná otočka – nádych – znovu kúsok zvrtnúť telo a tak ďalej. Po 20 minútach kľačím na kolenách, s riťou vysunutou zo stanu. Od Atlantiku fúka nárazový studený vietor a mrholí mi na holé kríže. Keby okolo išiel miestny buzerant, jeho prípadné zvrátenosti by som nevládal ani komentovať.

35

Po návrate z africkej toalety znovu strčenie hlavy do stanu, hľadanie polohy, zakrytie sa a občasné driemoty. V nich padám do prázdna a rohaté príšery mi spestrujú krátke sny.

Budíček. Okamih pravdy celej rally. Ostatní sadajú na motorky, keď sa vysúkam von. Dva hlty čaju a chleba sú výživou pred namáhavou etapou. Pri rozbiehaní obetavý Jožko dva krát poskytne oporu, nech nespadnem. Nakoniec tesne miniem džíp usporiadateľov a pokračujem vo vetre v ústrety čiernym mrakom na obzore. Skôr ako zmoknem si kladiem otázky: Čo tu robíš? Bolo ti to treba? Ale podvedomý úsmev cez slzy odpovie za mňa: Bolo! Hádam nebudem sedieť doma pre televízorom.

A rázne pridám plyn v ústrety dobrodružstvu. Buď dokončím, alebo áno. Auuu…

Benzín v Šumi

Prvá mauretánska etapa je nádherná. Najprv rýchla, potom milované duny a na konci pomedzi kamenné pahorky a čierne monolity Ben Amira po hrubom piesku. S Maťom vo výbornom čase doletíme do cieľa, pričom obaja nemáme zapísaný povinný bod na rozhraní dvoch časoviek. Sme rýchli debili. Nie je problém vrátiť sa 50 kilometrov tam a 50 späť, ale niet dosť benzínu. Tak vyrážame na dobrodružstvo s nejasným koncom.

Jirko Vašátko nás posiela podľa kompasu priamo na sever. Vraj podľa vysielača na obzore nájdeme mestečko Šumi, charakteristické pravouhlým námestíčkom. Na severnom rohu navštívime garáž s veľkou nálepkou Intercontinental na dverách, tam načapujeme benzín a pozdĺž železnice sa vrátime na sporný bod. Po jeho zapísaní do kartičky najkratšou cestou prídeme opäť do cieľa a potom do bivaku. Toľko teória.

Sadneme na motorky a plný odhodlania vyrazíme cez panenskú púšť. Najprv dvomi malými sedlami s kameňmi, potom prachovo kamennou rovinou do neznáma. Po 30 kilákoch uvidíme, či skôr tušíme, tenkú vertikálu na obzore. Vysielač! O necelú pol hodinku vchádzame do mestečka.

4167196834_fe3be65a45_b

Mestečko sa ale na mestečko nepodobá. Je to hrozná africká diera aj na miestne pomery. Obdĺžniková plocha s veľkosťou niekoľkých futbalových ihrísk je skutočne pravouhlá, obklopená neskutočne chudobnými, tiež pravouhlými chatrčami. 15 metrov štvorcových zastavanej plochy, miesto dverí dotrhaná plachta alebo nič. Vnútri prikrývka na zemi, jeden hrniec a koberček na stene. Všetko pre mnohočlennú rodinu. „Námestie“ pokrýva piesok, pomiešaný s odpadkami a ťavími lajnami. Špinavé a zasoplené deti vylezú zo všetkých kútov. A tam v rohu nachádzame hľadanú akože garáž.

Z rozpadávajúcej sa chajdy vyjdú traja miestni, za nimi šedivý, dôstojný starec. Pomedzi sa motá zahalená, zrejme mladá žena. Rýchlo dávam dolu prilbu, musím ako najstarší vyjednávať priamo s vodcom. Tak kážu mravy. Našťastie benzín majú, nalievame do motoriek čudne páchnucu, ale čistú kvapalinu. V dojednanej cene, nie veľmi výhodnej pre Mauretáncov. Po naštartovaní ihneď vieme svoje o kvalite benzínu. Do ruského ZIL-u tak akurát,  výkon padá minimálne o štvrtinu dolu. A nás čakajú duny sakra!

Maťo už urobil pôsobivý drift, keď z chatrče vybehne oná mladá žena v čistučkom a pestrom miestnom kroji. Je krásavica. Nesie na maličkej tácke dva miniatúrne čajíky a s odhalenou tvárou ukazuje v úsmeve dokonalý chrup. Takmer padnem z motorky! Čo teraz? Našťastie mám na hlave prilbu a motorka vrčí na voľnobehu. V Maroku, aj v odľahlej časti by som postál, vypil čaj, mierne sa uklonil s rukou na srdci a odfičal do púšte. Tu nevediac, či nie som povinný dievčinku pojať za členku domácnosti, zbabelo zahrám nevšimnutie si fešandy. Tiež pridám a zmiznem v prachu. Aspoň v peknom drifte. Neskôr mi Jirko povie o úprimnosti ponúknutia čajom a o mojej blbosti. Tak tak.

DSC_0525

V strede námestíčka drieme malý oslík, oslie žriebä. Mauretánski oslíci sú buď úplne tmavo hnedí, alebo svetlo sivý. Miestni patria k sivej sorte. Vždy s bielou guľou srsti na pysku. Rozprávkové stvorenia.

Maťo ho prebudí a prvé čo zviera uvidí je modro biela, hučiaca motorka. Milý nepárno kopytník vyskočí na nohy a prekvapivo rýchlo uháňa mojim smerom. Dokonca tak dokonale, že kam chcem zahnúť, tam v predstihu zamieri aj on. Jazdím po ploche v prachových špirálach, nevediac obísť kľučkujúce zviera. Milý oslík sa mení na sprostého somára, prerod hodný politikov pred a po voľbách. Húf detí sa pridáva s rovnakým modelom správania, preto onedlho naháňam dvoj aj štvornohých oslov po námestí. Konečne padnú od únavy, využijem chvíľu poľavenia a vypálim stíhať Maťa.

Toto mi asi neuveríte, no v okamihu opustenia poslednej stavby odniekiaľ prikvitne celé stádočko somárov, hodných somárieho mena. Tých naháňam po voľnej púšti, s rovnakým scenárom ako pred chvíľou, našťastie bez účasti detí. Po vykrúžení patričného množstva pieskových piruet naháňam prachovú bodku na obzore.

Ostatné trápenie nestojí za zmienku. Iba nevieme presne, kde začína mínové pole, preto mierime viac na juh a musíme prekonať desivé dunové pole. Všetko zvládneme, aj mrákotný návrat do cieľa a prejazd do bivaku. Je prázdny, sprievodné vozidlá nedorazili…

Text: Haro, foto: Michal Útlý, Pavel Režný, Intercontinental, internet

Sponzori

Mitas FOX RACING KTM Bratislava Faryn Suspension motoline

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií