www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

ICR 2015 – príbehy III.

autor: Haro007, 1. 7. 2015, Diskusia k článku (počet reakcií: 1) ICR 2015 – príbehy III.

Nouakchott

Hlavné mesto Mauretánie nesie všetky rysy typického mesta Afriky, rastúceho bez akejkoľvek koncepcie a poriadku. Nič nie je regulované. Stavby, poriadok, doprava, obchodovanie… Chaos na všetky možné spôsoby. Domáce elity majú rezidencie v Tichomorí a v Karibiku, preto normálne staviteľstvo reprezentujú iba zahraničné spoločnosti, pľundrujúce nerastné bohatstvo krajiny. A ešte armáda, tú načim hýčkať. Ale aj relatívne slušné stavby obklopuje jedno obrovské smetisko, pokrývajúce metropolu celoplošne.

nouakchott1

Najviditeľnejším obrazom dezorganizácie je doprava. Všeobecne v Afrike neplatia takmer nijaké pravidlá, okrem Maroka a Tuniska. Každý si chodí ako chce, polícia paradoxne zasahuje do chaosu iba mimo špičky. Vtedy so dá bez zodpovednosti buzerovať, vyberať pokuty za prejdenie na červenú, prípadne nerešpektovanie stopky. Akonáhle stúpne hustota dopravy nad určitú hranicu a ulice zapchá všetko možné na kolesách, zutekajú.

Na cestách vidieť čokoľvek: osobáky, dodávky, nákladiaky, oslíkov aj ťavy. Osobné autá reprezentujú hlavne Mercedesy, väčšinou pre Európu (mimo Albánska a Macedónska) nepoužiteľné. Dodávky nahrádzajú hromadnú dopravu a bývajú často v žalostnom stave. Nákladiaky iba v žalostnom. Najlepší technický stav vykazujú oslíci, pokiaľ im neprepne a nezatnú sa uprostred ulice.

mauritania-street-scene-1

Noaukchott prechádza vývojom. Za dva roky stihli vybudovať veľa semaforových križovatiek, vyasfaltovať kilometre ulíc, osadiť mnoho značiek a postaviť hromadu benzíniek. Jedno sa nezmenilo: šoféri.

Počas špičky sú zrazu v dvojpruhovej ceste štyri prúdy áut, semafory svietia zbytočne a doprava plynie inak. Myslím podľa našich predstáv. Osobne ma vtedy nič netrápi, mám dosť afrických skúseností. Hneď po dosiahnutí okraja mesta nás pohlcuje nekonečný prúd všetkého, čo je schopné pohybu. Jazdí sa na centimetre, pričom majú šoféri obdivuhodne tento štýl natrénovaný. Kolegovia pretekári, vidiaci dopravné peklo po prvý raz, spomalia a okamžite nastane problém. S tým nikto bežne neráta, strach nemá v Nouakschotte miesto. Vydesene sa radia za mňa niekoľkí Rakúšania, Maťo ide statočne súbežne. Z bočných ulíc sa tlačia dopravy chtivý povozníci, pomedzi autá kľudne špacírujú bezprizorné somáre. Cez križovatky nás prúd unáša vždy na červenú. Namiesto klaksónu používam motor, zopár pridaní naprázdno počujú všetci v okruhu kilometra. Pokiaľ ma zovrú zo strán vozidlá, iba vytrčím nohu a opriem sa okovanou čižmou o blatník, či koleso suseda. V prípade tesnejšej vzdialenosti jednoducho opriem motorku bez skladania nohy zo stúpačky. Aké jednoduché.

maur-01

Čo neznalého zarazí, je pohoda chaosu. Nik nenervuje a havárie chýbajú. Sú skôr mimo špičky. Vtedy bývalí pohoniči tiav, pretransformovaní na šoférov, vybehnú v rýchlosti z bočnej ulice a niečo nabúrajú. Nebezpečenstvom sú nákladiaky. Preťažené, dymiace, s prehustenými pneumatikami a bez funkčných bŕzd. Majú problém spomaliť aj zatočiť, čo je vo veku techniky 30 až 50 rokov tak nejako normálne. „Centrom“ mesta preprdíme za hodinu bez kolízie. Oškrel som čižmami zo tri oškreté autá a raz ma pritlačil Medveď ku kolegovi. Úspech.

Bohužiaľ nemám z tlačenice žiadne fotky, hádam opis postačí. Ak nie, vyberte sa do Mauretánie, najlepšie v dopravnej špičke.

Pláže Senegalu

K Intercontinental Rally neodmysliteľne patrí jedna plážová etapa. Buď v Mauretánii, alebo v Senegale. Vždy som premúdrelo tvrdil že piesok, ako ho poznáme na Záhorí, nikde v Afrike neexistuje. Naozaj taký nevidieť na Sahare, ani na pobreží Atlantiku. Ale pokiaľ zídete po pobreží južne od rieky Sénegal, nájdete ho pri oceáne mraky.

Od severu na juh tvorí väčšinu pobrežia Atlantického oceánu v Afrike pláž. Niekedy doslova stovky kilometrov bez prerušenia. Väčšina je počas odlivu široká 50 – 300 metrov. A dá sa po nich jazdiť, hoci podklad je premenlivý. V Maroku kamienko-piesok a bledý piesok zmiešaný s rozdrvenými mušľami. V Západnej Sahare hnedý, ultra jemný piesoček. V Senegale oslnivo bieložltý, hrubší piesok.

S tým pieskom platí zaujímavá nepriama úmera. Na každom pobreží je piesok okrem samotnej pláže ukladaný vetrom do príbrežných dún. Jemný piesok uložia vlny do dokonale hladkej a tvrdej pláže, umožňujúcej paľbu, koľko motorka vytiahne. No malé duny pár metrov vedľa pohltia mašinu aj s jazdcom. Naopak, hrubší piesok Senegalu je zjazdný rovnako, ako v pieskovej jame vo vojenskom priestore na Záhorí. Kyprý, nestabilný, koľaje sú hlboké a pláž hrboľatá. Ale vo veľkých dunách poskytuje zábavnú oporu a kopec srandy.

Závod_0793

Predposledná etapa ročníku 2015 po krátkom presune štartovala priamo na pláži. Viedla na juh, z toho asi 120 kilometrov po pláži. Všetky autá po vjazde na ňu zapadli. Až po odpustení tlaku v pneumatikách na minimum boli schopné pohybu. Motorky dokázali nezapadať, no počas jazdy lietali zo strany na stranu ako divé. Miestami povrch rozbrázdili džípy turistov, hlboké koľaje požadovali mnoho plynu a pevné ruky. Aj prirodzený pohyb vody vytvára na povrchu ryhy, jarky a jamy. Jediné pevné a relatívne rovné miesto poskytuje piesok na okraji vĺn. Lenže oceánske vlny majú svoju veľkosť, zákonitosti a silu. Každá siedma vybehne ďalej ako ostatné, občas veľmi ďaleko. Ak trafí motorkára, má problém. Po prvom takomto náraze motorka proste postála v hlbokej vode. Tlak a odpor vlny ma takmer zhodili. Odvtedy idem radšej po strede pieskového pásu, priemerne širokého do 100 metrov. Po 90 kilometroch trasa zachádza kúsok do vnútrozemia. Zozačiatku riedkym lesným porastom, pomedzi tenké stromy. Za nimi vykuknú nádherné, žlté duny bez hrebeňov, ale s príkrymi záveternými stranami. Sú pevné, bezpečné a pre istotu prejazdné body označili orgas vlajkami IR.

Po povinnom odpočinku hajde späť a pobrežím na juh. Rýchlosť osciluje medzi 80 – 110 km/h. Zopár odvážlivcov dáva do 140, tam končí akákoľvek bezpečnosť. V Západnej Sahare by to išlo aj do 180. Ale nie rýchlosť je naším nepriateľom. Viac adrenalínu spôsobuje prejazd rybárskymi osadami.

wor2_k5b-s121_5-16_strand_senegal

Rybárske lode – pirogy – majú minimálne 12 metrov na dĺžku, ti väčšie bežne cez 20. Sú stavané výlučne z dreva a krásne farebne pomaľované. Ich tvar, uspôsobený na prekonávanie príbojových vĺn, je všade na svete pri oceáne rovnaký. Inak to totiž nejde. Vzhľadom k veľkosti lode veľa vážia. Pre postupné klesanie piesčitého dna nie je možnú budovať chránené prístavy, kde by kotvili. Tak musia lode po každom návrate rybári vytiahnuť na breh a pri vyplávaní zase spustiť na vodu. Aby sa pri každodennej drine menej narobili, budujú osady v miestach, kde je pobrežný pás piesku úzky, ale s prevýšením. Lode parkujú blízko seba, všade vládne zmätok a zhon. Činnosť horúčkovito stúpa počas prílivu, vtedy príroda pomáha lode dostať čo najvyššie. A práve počas kulminácie hladiny sa objavíme my. Kua.

plaz-03

Prvé dve dedinky nepredstavujú riziko. Lodí je málo, sú nariedko a v pohode prekľučkujeme. V tretej mierne prihára, ale dá sa. No štvrtá je už veľmi veľká. Na piesku tróni mnoho desiatok stredných a veľkých lodí. Príliv dosahuje vrchol, preto všetci spúšťajú a vyťahujú člny.

Černosi nie sú nejakí organizátori, všetci pobehujú hore dolu. Nosia a prekladajú drevené valce, slúžiace na posuv mŕtvej váhy po piesku. Všade zavadzajú mrte detí rôznych veľkostí, zmiešané so psami, sliepkami, oslíkmi a s odpadkami. Pláž je úzka, medzi loďami a vlnami často nie sú ani dva metre. A zrejme nejaký z premotivovaných Španielov bezohľadne preletel po brehu. Preto vidím zaťaté čierne päste a počujem nepriateľské pokriky. Pomaly sa nedá ísť, to v rozrytom piesku znamená pád.

plaz-02

Ku koncu ľudského mraveniska vidím rýchlo sa približujúcu čiernu hlavu s červenou pletenou čiapkou. Vtedy sa čas zastavil, dodnes vidím všetko detailne po jednotlivých krokoch, hoci udalosť trvala niekoľko okamihov. Stíham sa dovtípiť, že niekto sedí na povoze ťahanom somárom, ktorého nemá pod kontrolou. Je neskoro na brzdenie, tak zúfalo pridám. Vtedy skutočne vyletí spoza lode záprah, pohonič v šoku ťahá opraty splašenej mulice. Oje voza vletí hore a pochopím, že asi končím. Jeho koniec mi mieri na hrudník tak, že po zrátaní rýchlostí sa mi zaborí do tela zľava zboku. Tam, kde mám aktuálne zlomené rebrá. Reflexne v stoji predkloním trup úplne dopredu a v poslednej milisekunde zdvihnem ľavú ruku hore. Oje ma lízne popod pazuchu, jeho koniec rozpára suchý zips pripnutého rukávu a kinetická energia záprahu zmizne v prázdne. Boh existuje! Aj strážni anjeli! Posielam tam hore poďakovanie a viac udalosť neriešim. Zostala vzadu, na senegalskej pláži. No viem, že Osud tak chcel, inak dnes tieto riadky nepíšem.

Prejazd po okraji mesta po asi 20 kilometroch našťastie prebehne menej hekticky a dúfam, že etapa končí. Skutočne, v diaľke vidieť cieľ a som rád. Málo chýbalo od naplnenia obsahu Ezopovej bájky. V nej pútnik prekonal dlhú a nebezpečnú cestu bez ujmy, no na konci ho zahubili splašené somáre, prevrnuvšie jeho voz. O niekoľko mesiacov, týždeň pred pretekom v Kľačanoch, si v tankodróme zlomím rebro na strane opačnej. Ako inak.

Text: Haro, foto: Michal Útly, Pavel Režný, internet

Sponzori

Mitas FOX RACING KTM Bratislava Faryn Suspension motoline

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií