www.advRiders.sk – dobrodružstvo v jednej stope

Registrácia

Prihlásenie:

Bačova Afrika

autor: Haro007, 30. 11. 2013, Diskusia k článku (počet reakcií: 5) Bačova Afrika

Honda Afrika Twin je snáď najuznávanejším ťažkým endurom v histórii moderného motorkovania. Ale každá koncepcia má svoje slabiny a preto nadšení jazdci s radosťou prestavujú jestvujúce stroje. Jedným z nich je kamoš Bača, oduševnený motorkár a technik. Napísal skvostný článok k svojej mašine a poskytol bohatú foto dokumentáciu. Preto odporúčam čitateľom prelúskať okrem textu aj obrázky. Hranie sa s logom, vypáleným do hliníkových plechov, ohýbanie doplnkov v divokom rádiuse a manuálne dorábanie množstva vecí urobili z Bačovej mašiny vážny stroj.

Bača: Dáma v rokoch s menom Agátka

Každý kto už sedel na motorke prišiel na to, že tento koníček je o emóciách. Niekto má najsilnejšie emócie pri spoznávaní cudzích vzdialených svetov a ľudí a  motorka je len obyčajným, aj keď príjemným prostriedkom ako sa dostať k týmto emóciám. Iného najviac uspokojuje samotná jazda, je jedno kadiaľ  a kedy. Prosto cesta je cieľ. Ďalší má zasa motorku na ukazovanie sa pred niekým, či len preto, že je to práve teraz v móde. Iný chce byť za každú cenu všade prvý.  A neposlednou kategóriou sú ľudia, čo sa radi okolo motoriek motajú, s potešením sa v nich rýpu, lebo chcú nie len tú svoju spoznať do šróbika a vedieť  čo, ako, a prečo práve takto funguje. Jazdenie alebo cestovanie je potom ako krásny bonus  za toto rýpanie. Tieto kategórie sa rôzne prelínajú a takto vlastne vzniká rôznorodý a pestrý svet motorkárov.

Osobne sa radím do tej poslednej kategórie. Nie som cestovateľ, skôr domased a okolokomínovač. Nie som závodník, skôr kochač. Nie som mechanik, ale skôr kutil domáci. Proste zo všetkého trochu a nič poriadne.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

No ale poďme k tej spomínanej dáme. Mená v našej rodine dostávajú všetky autá a motorky, ktoré nám prirástli k srdcu. Asi preto, lebo sa to u nás často nestrieda  a vlastne sa z tých vecí časom stávajú členovia rodiny. Mal som  pioniera Šarkana, čezetu Barborku, jawku californian od Hara ,ktorá sa volala Cecilka, jawku 632 Mrchu, kamión Lízinku, dominátora Domina,  favorita Hrčku, manželkine autíčko je Prskolet, moje auto syn nazval Tatrol  a on mal pred časom pitbike Štefana, no a afrike prischlo meno Agáta.

Už ako malého chlapca ma zaujímalo všetko čo vrčí, dymí, páli benzín a naftu. Samozrejme tak ako pre veľa z nás, aj pre mňa boli najprístupnejšie od čo najnižšieho veku mopedy a malé motorky, takže postupnosť bola zabezpečená. Už vtedy som však sníval o veľkej a silnej motorke, ale to rýpanie mi z tých čias zostalo v krvi.

Moja drahá polovička tvrdí, že všetci chlapi sú vlastne stále malí chlapci, len cena ich hračiek sa vekom postupne zvyšuje. Týmto postupným zvyšovaním ceny mojich hračiek som sa dostal k mojej Agáte. A ešte hovorí, že „Kdo si hraje, nezlobí“. Tak ma s tými mojimi hračkami necháva  aj hrať.   Mimochodom pre tých čo ma ešte nepoznajú, je tou hračkou Honda XRV 750 Africatwin r.v.1997.

Picture 065

O tejto motorke som sníval už veľmi dávno. Jej povesť mi učarovala. Keď som ju uvidel u jej predchádzajúceho majiteľa  a previezol sa na nej, bolo hneď rozhodnuté. Táto motorka je vyrobená presne pre mňa.  Bola čierna, krásna. Samozrejme, že sa našlo aj pár chybičiek, ale boli len kozmetického charakteru, pretože predchádzajúci majiteľ sa s ňou lúčil tak intenzívne, že sa pri tom spolu bozkávali s asfaltom. Ale veď pár škrabančekov na cestovnom endure nemôže predsa vadiť. Po technickej stránke bola v absolútnom tip-top stave, tak sme si ťapli. Priznám sa, tie škrabance a prevalená nádrž sú tam dodnes  a ešte k tomu pár drobností pribudlo. Technické parametre je asi zbytočné predstavovať. Dajú sa ľahko dohľadať.

Presne tu začína to rýpanie, spoznávanie a kvázi-vylepšovanie (tzv. tuning). Neviem čím to je, ale nikdy nezostalo žiadne moje auto ani motorka v pôvodnom sériovom stave. Možno je to potreba mať niečo iné ako všetci ostatní, možno iba snaha individualizovať sériový produkt vyrobený pre väčšie množstvo zákazníkov, čo ako všetci vieme prináša zo sebou aj množstvo kompromisov. Raz som niekde natrafil na jedno heslo ktoré sa sem myslím presne hodí. „Tí čo tvrdia, že najlepšie je mať všetko origo, maskujú len svoju nešikovnosť a slabú predstavivosť.“  Takže ideme chronologicky na to, čo som za tých päť a pol roka s Agátkou porobil.

Picture 089

Ako prvé prišli na rad gumy. Predtým som bol na dominátore zvyknutý na E09 a Agátku som priniesol domov z čiech na E08. Bóže to bola tragédia. Hneď po vyložení z prívesného vozíka som doma na tráve skoro hodil držku. Ešte v ten večer boli gumy zhodené aby ma to nepokúšalo  a za pár dní boli nahodené funglovky E09 Dakar. Začínalo sa mi to páčiť. Dnes už môžem po pár zodraných sadách povedať, že E09 pre moje potreby bohato stačia  a presne vyhovujú univerzálnemu charakteru a použitiu motorky. Predná sa derie oveľa rýchlejšie, preto som ako sadu kupoval dve predné a jednu zadnú. To bolo tak akurát. So zadnou som stále spokojný, tak som pri nej zostal. Dopredu som naposledy skúsil nahodiť T644. Mala by vydržať aspoň toľko km čo zadná E09  a oveľa istejšie sa na nej cítim mimo asfaltu. No daň za lepší pocit mimo spevnenej cesty je prvých 2500km, pokým sa štuple trochu neojazdia, jazda ako na žuvačke. Zo začiatku som mal stále nepríjemný pocit ako keby neboli v poriadku ložiská v krku riadenia, alebo na kolesách. O pozdĺžnych nerovnostiach na asfalte, alebo vyfrézovanej ceste radšej nebudem ani hovoriť, lebo som si pár krát tuším aj cvrkol. Po miernom ojazdení je to na ceste oveľa lepšie. Možno pri tejto kombinácii už zostanem.

Foto-0052 (2)

Na rad prišiel aj zdvihnutý predný blatník. Jednak pretože nový majiteľ  môjho bývalého dominátora ho nechcel, tak som mu dal pôvodný, a tento sa doma len tak nečinne povaľoval.  Za druhé preto, že na diskusných fórach som sa dočítal, že v určitých situáciách sa dokáže sériový blatník zachytiť svojím koncom o hliníkový kryt motora a následne spôsobiť jazdcovi krušné chvíle a pritom sa zlomiť. Za tretie, po skúsenostiach so zapchaním mazľavým blatom (nie som až taký dobrý jazdec, aby sa mi stíhalo koleso čistiť odstredivou silou) som nahodil dopredu krosový blatník.

Dopasovanie nebolo vôbec jednoduché  a pravdepodobne sa tam nedá napasovať hocijaký blatník. Obnášalo to dosť pokusov a omylov než som prišiel na to, aby ani pri plnom prepružení a plnom zatočení nikde neškrel a nezachytával sa. Existujú aj názory, že pri zdvihnutom blatníku  budem na ceste za dažďa hneď zafŕkaný a mokrý, ale je mi úplne fuk či budem zafŕkaný, mokrý  a špinavý jak sviňa hneď, alebo až o dve minúty. 

Picture 095

Na zakrytie už spomínaných škrabancov a prevalenia nádrže som sa rozhodol zadovážiť  si koženkový poťah nádrže. Bolo to lacnejšie ako dať nastriekať nádrž a kupovať polepy, viac sa mi to páči, nádrž sa na slnku toľko neprehrieva, má to úchyty na tankvak, alebo aspoň mapholder. Pre mňa zase viac výhod, ako jedna nevýhoda, že ak sa pod to dostane prach a špina doškriabe sa lak na nádrži. Mimochodom ešte som nič také nepostrehol. No a keď už tak už, kúpil som si k tomu aj poťah na sedačku. Jeden známy keď to uvidel nahodené, prvé čo ho napadlo bolo heslo z reklamy „Oži v koži!“ J

Picture 121

Na moto bolo po kúpe aj také zvláštne, až príliš vysoké a úzke druhovýrobové plexi. Neviem čo týmto plexi autor sledoval, ale ak bolo jeho úmyslom rozkmitanie za jazdy, tak  sa mu to podarilo geniálne. Preto som si zadovážil plexi od iného druhovýrobcu  a po určitom čase k nemu aj výškovo prestaviteľný nástavec. Teraz si môžem obrazne povedané za jazdy aj zapáliť. J Ale ono to má aj jednu veľkú nevýhodu. V lete pri veľkých horúčavách za tým plexi skoro vôbec nefúka, takže v dedinách sa pri pomalšej jazde vetrám v stupačkách.

Keďže nie som žiadny prťavec, dosť zle sa mi v tých stupačkách jazdilo. Musel som byť  predklonený alebo mať príliš pokrčené kolená  a to ma unavovalo. Preto som začal rozmýšľať nad nadstavcami na rajdy. Po pokusoch by mi najlepšie sadli až 4-5cm, ale kvôli nechuti prerábať lanká, brzdové hadice a elektrické káble som zvolil kompromis  3cm, čo je asi maximum čo sa tam dá bez ďalšieho prerábania dať. 

K tomu som namiesto pôvodných sériových sloních uší (výrobca tomu hovorí chrániče rúk) namontoval iné chrániče s nadstavcami proti vetru. Nemal som s nimi síce ešte žiadny problém, ale už by som si len pre dobrý pocit asi kúpil také čo majú hliníkovú výstuhu.

A keď som sa už s tými riadítkami toľko prplal, namontoval som hneď aj vyhrievané rukoväte. Pokiaľ sú suché cesty, tak jazdím zhruba do teploty 5°C(mení sa podľa nálady a podmienok), a vtedy túto investíciu do chráničov a vyhrievaných rúčok oceňujem.

Kufre 01

Nikdy som nebol zástanca hučákov, no môj postoj zmenili dve okolnosti. Jednou je tá, že ma dva krát auto, ktoré som predbiehal vytlačilo z cesty. Našťastie to vždy dobre dopadlo a vodiči sa mi s ospravedlnením „Prepáčte ja som si vás nevšimol“ previnilo pozerali do očí. Ale uvedomoval som si, že ďalší krát to tak isto dopadnúť nemusí. Druhou okolnosťou bol Mahátmá Haro a jeho nový laďák na jeho bývalej XTZ750. To bol taký nádherný zvuk, že keď som tú moto počul úplne z blízka, tak sa mi ježili chlpy. Bolo rozhodnuté. Homologovaný LeovinceSBK , samozrejme používaný bez DBkillera, dodal Agátke ten správny zvuk a vážnosť silného stroja  a popritom zmenšil jej hmotnosť až o cca 5-6kg. Odvtedy sa mi nestalo, že by ma nejaká plechovka nedopatrením vytláčala z cesty, takže samé pozitíva a výhody. J

Údržba reťaze. Asi jediná ale za to najväčšia nevýhoda reťazového sekundárneho prevodu. Riešenie: Jednoduché namontovanie Scootoileru. Keďže nie som zástanca elektronických serepetičiek  a heslá ako „Elektronika je dobrý sluha, ale zlý pán“ sú úplne pravdivé. Veď si priznajme, že nás elektronika hlavne pre našu pohodlnosť postupne začína ovládať  a prvé čo sa pokazí sú elektronické kurvítka. Presne pre to som namontoval jednoduchý podtlakový systém. Tomuto vynálezu nie je absolútne čo vytknúť. Najprv som aj rozmýšľal nad obojstrannou dávkovacou koncovkou, ale zistil som ,že stačí aj obyčajná. Reťaz je stále krásne namazaná, špinu, prach a ostatné nečistoty z nej postupne olej vyplavuje, nie je lepkavá ako po bežnom reťazovom spreji, takže odfrknuté nečistoty idú utrieť z ráfiku jedným ťahom handry.

Scootoiler 02

 Teraz hovorím úplne vážne, že odkedy túto vychytávku mám  som ešte reťaz nečistil. Úplne stačí raz za 1600 až 4000km doliať 125ml oleja.

Afriky majú tak ako každá moto aj nejaké neduhy. Jedným z nich je zle chladený reglér, ktorý sa časom porúča. Neviem čím to je, Agátka má stále pôvodný. Možno mám iba šťastie, možno je to prístupom obsluhy. Inak každú zimu prestriekavam všetky dostupné elektrické konektory, a preventívne som podľa návodu skúsenejších vyhodil hranatý konektor pripojenia alternátora a káble natvrdo pospájkoval  a prepojil, a tým zosilnil káble na ružovom konektore pri štartovacom relé. Odmenou za to bola ešte do minulého roka pôvodná baterka z výroby.

Ako ďalšiu veľmi dobrú prevenciu som domontoval na prístrojovku voltmeter, aby mal človek aspoň základný prehľad, čo sa deje v sústave.

 Ďalšou bolesťou je palivové čerpadlo. Jeho výrobca je tuším Mišivbuši  a kdekoľvek tento typ namontovali, všade robil  problémy.  Existuje veľa spôsobov ako sa týmto problémov vyhnúť. Od  úplnej výmeny za iné, buď podtlakové alebo elektrické rotačné alebo rôznymi úpravami a vylepšeniami pôvodného. Ja som zvolil najjednoduchší spôsob a to dorobenie pomocného relátka k spínacím kontaktom čerpadla. Pomocné relé a jeho výmena stojí bagateľ a v núdzovom prípade stále ostávajú pri správnom prepojení funkčné pôvodné kontakty čerpadla.

Servis013

A keď už sme pri elektrike, tak som dorobil ešte zásuvku na 12V, prídavné hmlovky, ktoré paradoxne v hmle skoro nepoužívam, ale sú vynikajúce v noci pri jazde po nespevnených cestách aby som videl viac na boky.

Neskôr som sa dostal k jednej zaujímavej schéme a použitím jedného vypínača a dvoch 6A diód som si dorobil funkciu výstražných smeroviek, ktoré afrika sériovo nemala.

Ku komfortu mi už chýbal len vonkajší teplomer, tak ho tam mám tiež.

Časom prišla potreba nejakého batožinového priestoru a vždy sa mi páčili hliníkové kufre. Do oka mi padla sada Traxov. S výmenou horného nebol žiadny problém, ale bočné držiaky určené k Traxom sa nestotožňovali s mojím chápaním estetiky. Takže som zohnal také, aké môjmu oku lahodili a ako magor som ich hneď po vybalení z krabice zneuctil zváračkou a brúskou aby s kuframi mohli uzatvoriť pevný vzťah.  S dizajnom mojej úpravy som bol celkom spokojný. Horšie je to už s nosnosťou samotných nosičov, čo som zistil až časom. Predsa len, tekutý proviant na motorkárske stretnutia má svoju váhu, a nebudem predsa chodiť na dva krát, keď sa dá o jednu cestu skôr začať vylepšovať atmosféra stretnutia.  Preťažovanie sa prejavilo postupným ovísaním pravého dlhšieho držiaku. Dnes už by som takéto držiaky nekupoval. A ak budem mať niekedy náladu, tak ich tou zváračkou zneuctím asi ešte viac.

Neviem či to bolo už vekom motorky, mojou váhou (som veľmi podobný vzhľadom a aj motorikou sloniemu mláďaťu), alebo osmelením sa, ale pruženie prestávalo stačiť mojim potrebám.  Stále častejšie som predok dostával až k dorazom. Tie rany do krku pri prejazde väčších priečnych nerovností sa nedali počúvať. Na môj vkus sa predok až veľmi pri brzdení ponáral  a celá moto bola nejaká sadnutá na bruchu.  Ako na potvoru mal onedlho jeden nemenovaný predajca fialových pružín zaujímavú akciu. Samozrejme som nezaváhal, a ako šibnutím čarovného prútika zmizlo búchanie dorazov, ponáranie  a aj bruško bolo trochu vyššie. Škoda že nie moje. 

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Sada progresívnych pružín dopredu aj dozadu bola s odstupom času asi najlepšia investícia do Agátky.

Keď sa už motorka začala tak pekne dvíhať  a ja nemám iba veľké bandero, ale aj dlhé gondžále, tak som jej ešte trochu dopomohol. Dopredu som si dal vyrobiť o 25mm vyššie a dofukovacie zátky tlmičov. Nikdy som ešte nepocítil potrebu dofukovať , ale ventilky na zátkach vyzerajú cool. J A keďže zdvihnutím iba predku by som zmenil uhol prednej vidly, vyrobil som si dlhšiu vidličku zadného tlmiča pruženia o 10mm, čo cez prepákovanie na dĺžke zadnej kyvky urobilo tiež 25mm. Táto úprava ale už zo sebou priniesla aj potrebu predĺženia bočného stojanu o cca 30mm  a hlavného, ten stačilo o 10mm. Teraz som s tým celkom spokojný, ale má to aj pár nevýhod. Oproti sériovej motorke je dosť cítiť vyššie ťažisko hlavne pri manipulácii  a pri naloženej motorke sa to exponenciálne zhoršuje a došliapnutie do hocijakej jamky mi spôsobuje kropaje na čele.

 Druhou najlepšou investíciou do Agátky boli asi pancierové brzdové hadice. Pravdepodobne bol rozdiel v ovládaní bŕzd pred a po ich nahodení spôsobený aj vekom pôvodných a novou brzdovkou, ale rozdiel hlavne na zadnej brzde bol dosť veľký.

Foto-0065

No a keďže už mám  skoro všetky dôležité veci porobené, prichádzajú na rad cingrlátka pre potešenie.

Radiacu páku, nástavec brzdového pedálu  a rozšírenie bočného stojanu á la TT som vykšeftoval použité od jedného nemenovaného úpravcu transalpov a teraz tiež nedohľadnej afriky. Z toho radiaca páka je len imidžovka, ale rozšírenie pedálu a stojanu si plní svoj účel.

Mriežku pred svetlá mám od marenu z českého afrického fóra a keďže moje jazdecké umenie je iba priemerné, tak ma pri skupinových jazdách väčšinou niekto predo mnou zahádže kamienkami. Vtedy mu za tú mriežku vždy v duchu poďakujem. 

Nové dvojpolohovateľné stupačky mi dopomohli k ešte pohodlnejšiemu postoju.

Vrabčiak-samovrah ma donútil k výmene spätných zrkadiel, takže som tam už dal sklopné. Musím podotknúť, že sériové neboli vôbec zlé, ale tieto sú ešte o chĺpok lepšie.

Číre sklíčka smeroviek spolu s oranžovými žiarovkami dodávajú staršej dáme trochu modernejší look.

Servis002

Raz som niekde zhliadol inzerát na predaj prerobenej sedačky na afriku od známejšieho výrobcu za takú cenu, že sa tomu nedalo odolať, tak som si povedal, že budem mať dve, a budem si ich prehadzovať podľa nálady. Po čase priznávam, že odkedy mám tú druhú sedačku, tak pôvodná tam ešte nebola.

V kokpite mi okrem voltmetra a teplomeru pribudol už dávnejšie ako spomienka na jednu rally malý roadbook, ktorý som doteraz veľmi úspešne používal namiesto elektronickej navigácie. Ale doba ide dopredu a aj keď nie som fanúšik elektroniky, práve teraz vyrábam držiak aj na tú elektronickú navigáciu a už dávnejšie používame na komunikáciu počas jazdy s kamarátom tiež afričanom PMR vysielačky.

No a posledné  pribudli ako výsledok mojej zimnej nudy všelijaké krytky, držiaky a chrániče vypálené z hliníka. Niektoré plne funkčné, niektoré iba pre moje potešenie. Kamoš ich nazval hliníkové defilé.

Gumy01

Spolu s afrikou sme absolvovali jednu nedokončenú rally, na ktorej sme obaja zistili, že ak sa chceme dožiť vyššieho veku, tak toto nebude naša šálka kávy.  Podotýkam,  že ona by ju bez problémov dokončila, ale mne došli sily a dobrovoľne priznávam, že súťaženie mi nič nehovorí. Zažili sme pár bezvýznamných pádikov a škrabančekov, jeden natrhnutý sval, jeden vytknutý členok a pár modrín. Ale to je všetko iba zrnko prachu oproti tomu koľko tých chvíľ bolo pekných.

Čo napísať na záver.  Odjakživa mám rád spoľahlivé veci, ktoré viem ako fungujú  a v prípade potreby si ich dokážem aj opraviť. Vôbec nemusia byť nadupané najmodernejšími technológiami, hlavné je, že si dobre plnia úlohu na ktorú boli vyrobené. Musím povedať, že Agátka spĺňa veľkú väčšinu mojich potrieb a očakávaní. Toto naše spolužitie trvá už bezmála šesť rokov a dúfam, že sa tak skoro neskončí. Zasiahnuť môžu iba nepredvídateľné okolnosti a vyššia moc. Áno viem, nie je už najmladšia a nie je to ani posledný technický výkrik, ale to už nie som ani ja. Je to kus vekom overenej a spoľahlivej techniky. Kráľovná, legenda. Svoje  časy najväčšej slávy má už za sebou, ale stále je to elegantná, dôstojná a pekná dáma v rokoch.

Text a foto: Ondrej BAČA Farkaš

Sponzori

Faryn Suspension Mitas KTM Bratislava FOX RACING

Partneri

Bighusky

Posledné príspevky v diskusií